Ani chlebíček som nemal – Reportáž z otvorenia Malého Berlína

Občas to už bolo na nevydržanie, hlavne po niekoľkých prešvihnutých termínoch dokončenia rekonštrukcie. Ale nakoniec sme sa dostali do cieľa, ktorý pre nás znamená hlavne nový začiatok. V piatok 2. marca o šiestej kultúrne centrum Malý Berlín otvorilo svoju bránu prvým návštevníkom.

Poňali sme to hybridne, rozposlali sme pozvánky a zároveň sme do predaja pustili sto vstupov, aby sa k nám už hneď prvý večer dostali aj záujemcovia z radov verejnosti. Lebo im má byť náš program určený. Po prvotnej vlne nadšenia sme sa rýchlo vrátili do reality, uvedomili sme si, že nemôžeme pozvať každého, koho chceme.

Aj tak sa do foyera, veľkej a malej sály nasúkalo asi 250 ľudí, čo dalo zabrať hlavne tým z nás, čo obsluhovali šatňu. Vzhľadom na technické dispozície skríň, kam sa majú vešať veci, iba jeden človek z nášho tímu môže skutočne efektívne fungovať ako šatniar, a to je Jozef s jeho vyše dvoma metrami. No nemohol tam byť sám. Pomáhala mu aj Petra s Dominikou. Svalovku v rukách cítia ešte dnes.

Potom, čo sa všetci dostatočne aklimatizovali – zabrať dostali, pochopiteľne, aj spriatelení barmani z Kríčka – otvoril oficiálne fungovanie Malého Berlína jeho/náš direktor Michal Klembara. Zhromaždeniu sa prihovoril aj Miroslav Trnka, pod jeho patronátom totiž vznikol celý projekt Nádvoria ako priestoru pre súčasnú kultúru.

Ťažko môžem opisovať hudobný program, lebo ani ja, ani nikto ďalší z tímu – azda okrem zvukotechnika Jula – sme z neho veľa nevideli. Paľovi z dvojice MPNP (Pavol Béreš, Filip Paulo) sa vraj na hladkom pódiu v kuse posúval pedál, čo až tak na skúške neregistroval. Billy Barmani došli v dobrej nálade, akurát si gitarista zabudol nástroj, a tak čakali na gitaru, ktorú nakoniec dostali od Bystríka. Ďakujeme mu za zabezpečenie hladkého priechodu.

Ako posledný z účinkujúcich dorazil Peter Urbanec a.k.a. Petijee. Zahlásil, že zapožičané gramce sú síce fajn, ale nejak pri nich nevidí mix. Spoločne s Julom sme prišli na to, že mix musel zaniknúť v komunikačnom šume. Našťastie, aj tu sa preukázala trnavská spolupatričnosť a zohnali sme ho cez Dušana Vanča, riaditeľa Trnavského rádia, od neďalekého Toho podniku. Hlboká vďaka teda ide aj Robčovi.

Podobným problémom sa v budúcnosti snáď vyhneme, prvý test je prvý test. My sme hlavne radi, že sme to prežili, nevznikol požiar, nikto nedošiel k úrazu. Občerstvenie by som rád okomentoval, ale ani to nemôžem, nestihol som ani jeden chlebíček. Pre nás tento slávnostný večer prebehol pocitovo v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi čakania ako interval medzi dvoma údermi srdca.

Juraj Kovalčík