Fotku vymenil za zvuk, Holandsko za Fínsko, pohodlie domova za Malý Berlín: Rozhovor so Sjorsom, naším rezidentom

Ďalší z umelcov, ktorí v kultúrnom centre Malý Berlín trávia čas a zároveň tvoria, je Sjors Hoogerdijk. Holanďan žijúci vo Fínsku pracuje hlavne so zvukovým médiom. V najbližších dňoch pripravuje dve zaujímavé podujatia. Viac o nich, o sebe a svojej tvorbe, rozpráva v rozhovore.

Sedíme v štúdiu, kde pracuješ. Na čo sa práve pozeráme? Na akých projektoch momentálne robíš?

Aktuálne skladám zvukovú inštaláciu. Nahrávam zvuky – niekedy hlasy, niekedy ticho – a potom ich prehrávam v slučke. To, čo teraz počuješ, je systém, ktorý sa spätne napája sám na seba.

To je dosť špecifické a nezvyčajné médium. Môžeš mi povedať viac o sebe a o tom, ako si sa dostal k práci so zvukom? Nemyslím len túto konkrétnu inštaláciu, ale všeobecne – ako sa z toho stala tvoja umelecká cesta?

Pôvodne som študoval fotografiu. Už vtedy som robil také, povedzme, „divné“ ateliérové fotky – staval som scény, hral sa s materiálmi a veľa experimentoval s Photoshopom a štruktúrou digitálnych súborov. Keď som sa neskôr dostal na umeleckú školu, začal som aj maľovať. Postupne som sa dostal k inštaláciám s mechanickými prvkami – používal som motory na vytváranie pohybu, aby sa objekty kývali alebo narážali do seba v akejsi reťazovej reakcii.

Nakoniec ma začal zaujímať zvuk. Fascinovalo ma, aký je v podstate podobný fotografii – aspoň tak, ako tomu rozumiem ja, keď pracujem so súbormi. V oboch prípadoch ide o zachytávanie a manipuláciu s dátami – od ticha po hluk alebo od tmy po svetlo. Moje prvé zvukové práce dokonca využívali svetelné senzory – výška tónu sa menila v závislosti od množstva svetla, ktoré senzor zachytil. Keď niekto prešiel okolo, tón sa zmenil. Bola z toho taká polointeraktívna skúsenosť.

Takže pre teba zvuk nie je niečo úplne iné než fotografia alebo maľba – je to len ďalší spôsob, ako vyjadriť myšlienky?

Presne tak. Aj pri fotografii a maľbe ma vždy zaujímali technické aspekty – ukazovať materiálovosť, textúru farby alebo zrno fotografie. So zvukom robím niečo podobné – snažím sa ukázať jeho textúru, zrnitosť, fyzickú prítomnosť.

Vráťme sa ešte na začiatok. Spomenul si, že si študoval fotografiu, ale bol nejaký konkrétny moment, keď si si uvedomil: „Áno, zvuk – to je ono“?

Áno, myslím, že zlom prišiel, keď som spoznal jedného nórskeho kamaráta, Eirika Rønneberga. Bol už vtedy naplno ponorený do noise hudby a performatívneho umenia, a veľa ma naučil – najmä o tom, ako pracovať so zvukom surovo, po domácky, až punkovo. Približne v tom istom období som začal s kamarátmi organizovať koncerty, pozývali sme kapely z celého Nórska. Robiť takéto akcie, vytvárať priestor pre ľudí, kde môžu niečo zažiť naživo, mi prišlo úplne prirodzené.

Potom som začal robiť noise koncerty aj sám. V prvých vystúpeniach som zvuk vytváral pomocou jedného objektu – napríklad motorček stierača napojený na kus dreva s kontaktným mikrofónom. Keď som sa ho dotýkal na rôznych miestach, vedel „spievať“ – trochu ako čelo. Postupne som sa posunul k dielam, ktoré už nepotrebovali moju prítomnosť. Chcel som, aby existovali samostatne, aby ich diváci mohli zažiť bez toho, že by som im niečo vysvetľoval.

Takže inštalácia sa stáva samostatnou – divák s ňou interaguje priamo, bez tvojej interpretácie?

Presne. Myslím si, že je dôležité, aby sa ľudia mohli s dielom stretnúť a vytvoriť si naň vlastný názor. Môžu si myslieť, že je to zlé, alebo že je to krásne, alebo niečo medzi tým. Pointa je, že si to zažijú po svojom, nie cez moje slová alebo vysvetlenia.

Keď som sem prvýkrát prišiel – pred pár dňami – pripomenulo mi to dielňu, garáž nejakého kutila. Všade sú káble a rôzne elektro súčiastky. Môžeš mi konkrétnejšie povedať, s akými materiálmi alebo zariadeniami zvyčajne pracuješ vo svojich performanciách a inštaláciách?

Áno, má to takú garážovú atmosféru… Väčšinou pracujem s elektronikou – to je taký zastrešujúci pojem. Začínal som s vecami ako gitarové pedále a kontaktné mikrofóny, čo sú mikrofóny, ktoré snímajú vibrácie z akéhokoľvek povrchu alebo objektu, na ktorý ich pripevníš.

Ale gitarové pedále sú drahé, krehké a často sa kazia, takže som ich nakoniec začal opravovať. To ma priviedlo k myšlienke, či by som ich nemohol vyrábať sám – a na internete som našiel množstvo schém. Keď som pochopil, ako na to, začal som ich cielene zapájať do svojej práce.

Ako som získaval skúsenosti, začal som navrhovať vlastné obvody – rozmýšľal som kreatívne nad tým, čo má nejaký elektronický prvok vlastne robiť. Začal som si predstavovať dva objekty a rozmýšľal som, aký druh obvodu by ich mohol prepojiť – ako preniesť zvuk, ako ho zaujímavo upraviť. Takéto uvažovanie sa stalo stredobodom mojej práce.

Ako by si opísal svoju tvorbu – alebo seba ako umelca – jednou vetou?

Zvyčajne hovorím, že robím zvukové alebo audio inštalácie. Ale úprimne, „inštalácia“ toho vlastne veľa nepovie.

Lepší opis by bol: robím sochy, ktoré vydávajú zvuk. Alebo možno: neustále prekladám jednu vec do druhej. Som už celkom dobrý v opravovaní – v nachádzaní spôsobov, ako prepojiť dve veci, niekedy doslova špagátom. To je stále veľká súčasť procesu: identifikovať vzťah medzi dvoma vecami a potom nájsť spôsob – často neohrabaný, viditeľný, rukolapný – ako to spojenie vytvoriť.

Pochádzaš z Holandska, ale teraz žiješ vo Fínsku. To je celkom ďaleko. Čo ťa tam priviedlo?

Bakalárske štúdium som robil v Holandsku. Jedna z mojich kamarátok je Fínka a cez ňu som spoznal svoju priateľku – tiež Fínku. Nakoniec som sa presťahoval do Fínska kvôli nej a aby som si tam urobil magisterské štúdium. Bolo to pred viac než piatimi rokmi a medzičasom sme si tam vybudovali komunitu. Cítime sa tam ako doma.

Mohol by si povedať viac o svojom vzdelaní? Spomínal si fotografiu – to bolo ešte na strednej škole alebo neskôr?)

Začínal som s fotografiou na odbornej škole – nebola to tradičná univerzita, skôr škola zameraná na praktické zručnosti.

Niečo ako pokročilejšia stredná škola?

Presne tak. Odtiaľ som šiel na umeleckú školu, kde som začínal s maľbou, ale neskôr som sa opäť vrátil k technickejšej práci. No a po niekoľkých rokoch práce na umeleckých projektoch v Holandsku som si magistra urobil vo Fínsku.

A teraz si tu – už vyše mesiaca. Ako na teba táto rezidencia pôsobí?

Budem tu celkovo dva mesiace a je to skvelé – milujem toto mesto. Rád sa len tak prechádzam, sledujem, ako prichádza jar do parkov, a pozorujem, ako kvitnú rôzne stromy.

Je pre mňa veľmi výnimočné, že sa môžem úplne sústrediť na prácu. Snažil som sa rozdeliť si čas na poriadne bloky práce v ateliéri – celé dni spájkujem, prepracúvam staré nápady a redizajnujem veci. Nejde o to prejsť projektom od A po Z čo najrýchlejšie, ale o to, vybudovať niečo, čo má trvalú hodnotu. Vytvoriť pevný základ pre budúce diela.

Toto nie je tvoja prvá rezidencia, však? Už si sa zúčastnil podobných programov?

Áno, ale žiadna nebola taká dobrá ako táto.

Čím je tak dobrá? V čom je najväčší rozdiel?

Myslím, že je to v dôvere, ktorú vkladá do umelca. Prídeš, a oni ti povedia: „Tu máš priestor – pracuj.“ Nie je tu pevný harmonogram ani detailný plán, ktorý musíš dodržať. Takáto sloboda je veľmi zriedkavá.

Naopak, iné rezidencie boli viac štruktúrované, ako také umelecké tábory. Jedna z lepších, na ktorej som bol, sa odohrávala v bývalej škole na holandskom vidieku. Ale aj tam som dochádzal na bicykli z domu, delil som si čas medzi víkendové tvorenie a týždne, keď som chodil do práce, vtedy ako poštár.

Takže by sa dalo povedať, že tu máš oveľa väčšiu slobodu. Nikto ti nehovorí, čo máš robiť – jednoducho prídeš a tvoríš?

Presne. A to je zároveň vzrušujúce aj trochu desivé – keď nemáš žiadne jasné mantinely, môže to byť na začiatku až ohromujúce.

Čakajú ťa dve podujatia – jedno z nich je otvorený ateliér – tento piatok. Čo môžu návštevníci očakávať, keď prídu?

Budú si môcť pozrieť moju prácu a vyskúšať si ju – už sa to pomaly blíži k finálnej podobe. Ideálne by som chcel, aby sa s tým mohli hrať, objavovať. Budem tam aj ja, takže sa ma môžu čokoľvek opýtať, vysvetlím im, ako veci fungujú alebo čo ma k nim inšpirovalo.

A čo workshop, ktorý bude budúcu stredu?

Na workshope chcem ľuďom ukázať, čo všetko môže byť zvukové umenie – a aké jednoduché to môže byť. Predvediem rôzne spôsoby nahrávania, rôzne spôsoby počúvania a vizualizácie zvuku…

Na čo sa budeš najviac sústrediť? Čo sa ľudia môžu naučiť alebo zažiť, ak prídu?

Začnem tým, že vysvetlím, čo podľa mňa zvukové umenie je, a ukážem niekoľko príkladov. Potom si niečo vyskúšame sami – spoločne. Môže to byť niečo také jednoduché ako klopkanie po stole alebo počúvanie vnútra počítača cez kontaktný mikrofón a zisťovanie, aké zvuky vydáva.

V podstate chcem ľudí uviesť do iného spektra zvuku. Ukázať, ako sa so zvukom dá hrať, ako sa dá kreatívne skúmať.

Takže by si povedal, že workshop je skôr pre začiatočníkov než pre ľudí, ktorí už majú skúsenosti so zvukovým dizajnom alebo zvukovým umením?

Určite je viac pre začiatočníkov. Ak už niekto ovláda zvukové umenie na pokročilej úrovni, asi to preňho nebude také zaujímavé. Naozaj chcem ísť od základov – čo je to zvukové umenie, čo všetko ním môže byť a ako sa spája s inými umeleckými formami.

Čiže niečo ako úvodný kurz kreslenia, len namiesto ceruziek používaš zvuk?

Presne tak. Dá sa povedať, že je to kurz „zvukového skicovania“.

Takže je to naozaj pre každého, kto je zvedavý – kto si chce niečo nové vyskúšať a trochu experimentovať?

Áno, o to mi ide. Pre ľudí, ktorí sú otvorení a trochu zvedaví. Pre tých, ktorí chcú skúsiť niečo nové a naučiť sa niečo iné.

Ján Janočko

Foto: Michaela Holota Lehoczká, Laura Soltan