Gareth Davis bude hosťom ďalšieho koncertu z cyklu b minor. Uvedie v ňom skladby, ktoré delí 60 rokov

Séria koncertov súčasnej klasickej hudby pod názvom b minor pokračuje aj na jeseň. Už 7. septembra privítame v Malom Berlíne ďalšieho hudobníka. Gareth Davis si pre poslucháčov pripravil zaujímavé príbehy, ktoré zahrá na klarinete. Bude to cesta časom plná spomienok, ale aj aktuálnych tém. Viac prezradil v rozhovore.

Čoskoro vás uvidíme v Malom Berlíne. Na čo sa najviac tešíte?

Na Slovensku som už odohral niekoľko skvelých koncertov, ale v Trnave som ešte nebol. Hranie na nových miestach je niečo, na čo sa vždy teším. Väčšinou hrám hudbu z posledných 60 – 70 rokov, čo je pre mňa vždy unikátny zážitok spojenia s publikom. Samotná hudba je často menej známa, takže môcť ju predstaviť, podeliť sa o ňu a rozprávať jej príbeh, je pre mňa fantastické.

Vaša cesta ku klarinetom bola vraj dosť zaujímavá. Môžete nám o tom povedať viac?

Teraz hrám iba na basové klarinety a to už dosť dlho. Môj vkus v hudbe je dosť eklektický a vždy ma rovnako zaujímal rock, elektronická hudba a improvizácia, ako aj klasická a súčasná hudba. Neviem, či moja cesta bola zaujímavejšia ako u iných ľudí, ale možno je pre mňa zaujímavé neustále si rozširovať obzory a klásť si výzvy – hrať rôzne a neočakávané druhy hudby, nájsť rôzne spôsoby, ako zapadnúť s nástrojom do konkrétnej kombinácie.

Ako sa váš vzťah k hudbe vyvíjal počas života?

Od mladého veku ma zaujímalo mnoho druhov hudby. Prvý koncert orchestru, na ktorý si pamätám, bola hudba skladateľa Iannisa Xenakisa. Mal som asi 7 rokov. Nie som si istý, či som tam chcel ísť, alebo moji rodičia jednoducho rozhodli, že to práve zapadá do našich plánov, ale vo mne tento koncert hneď od začiatku vytvoril predstavu o tom, aká rôznorodá môže byť hudba. 

Postupom času som našiel cestu, vďaka ktorej hrám takúto hudbu, no je to niekedy dlhý proces. Vedieť čakať môže byť náročné, ale keď dosiahnete bod, pri ktorom máte v rukách niečo, čo viete, že chcete komunikovať s publikom, vtedy vám celý proces dáva oveľa väčší zmysel. Súčasná hudba môže vyzerať abstraktne alebo ťažko, ale možno je to často kvôli myšlienkam, ktoré sú s ňou prezentované. Každý deň počujeme zvuky, ktoré by bez kontextu nedávali zmysel. Kontext nášho každodenného života im dodáva príbeh, ktorý môže byť aj napínavý. Takže môj vzťah je možno o neustálom hľadaní nových spôsobov, ako rozprávať príbehy.

Prídete na Slovensko sám alebo s podporou ďalších hudobníkov?

Dve skladby, ktoré hrám, sú pre sólo basový klarinet a elektroniku. Budem jediný, kto hrá na nástroj, ale pripojí sa ku mne český zvukový dizajnér Mikuláš Mrva. Mikuláš napísal softvérový patch pre tieto skladby. Softvérový patch je séria inštrukcií, ktoré hovoria programu, čo má robiť v určitých časoch. V minulosti, namiesto použitia elektroniky, sa používali veľké analógové zariadenia. Napríklad na to, aby sa počas koncertu zopakoval zvuk, bolo potrebné, aby mikrofón zaznamenal to, čo hrám, na pásku, a to sa zopakovalo o niekoľko sekúnd neskôr, čím by sa vytvorila buď slučka alebo druh echo efektu. Teraz na to existuje softvér, ale v zložitejších skladbách musíte softvéru „hovoriť“, čo má robiť. Takže keď hrám na basový klarinet naživo, Mikuláš berie môj zvuk, mení ho, naťahuje, seká, mieša a posiela ho do rôznych reproduktorov, aby vytvoril viacvrstvovú textúru. Vďaka tomu sa jeden nástroj môže stať akýmsi súborom.

Môžete prosím predstaviť program koncertu?

Budem hrať dve skladby. Skladba Solo od Stockhausena bola napísaná v roku 1966, zatiaľ čo Theatre of the Mind od Rolanda Dahindena bola napísaná v roku 2021. 

Skladba od Stockhausena skúma, ako sa jeden nástroj môže stať súborom zvukov, pričom každá vrstva je mierne zmenená, aby vytvorila akúsi „krajinu“. 

Dielo od Dahindena je oveľa viac naratívne. Premiéru som s touto skladbou mal na festivale v Ostrave v roku 2021 a bola napísaná ako reakcia na obrovský počet ľudí, ktorí počas pandémie zápasili s problémami duševného zdravia. V Holandsku (žijem v Amsterdame) bol počet detí, ktorým narastali problémy, obrovský. Roland Dahinden skúma v tomto diele pocit „uväznenosti vnútri“. Myšlienky začínajú víriť v mysli, opakujú sa, neustále sa vyvíjajú, a predsa sú zaseknuté. Zmysel prichádza a odchádza, niekedy je fixovaný, inokedy zahmlene rozmazaný.

Čo presne môžu diváci (a poslucháči) očakávať?

Tieto dve skladby delí takmer 60 rokov. Stockhausenovo meno je napriek tomu spojené so súčasnou hudbou, a pritom táto skladba je staršia ako mnoho poslucháčov o viac ako len zopár rokov. Poslucháči môžu počuť, ako inak sa dá na túto hudbu nazerať, ako jediný nástroj môže vytvoriť toľko vrstiev zvuku. Zároveň môžu počúvať skladbu, ktorá používa rovnakú základnú technológiu, ale veľmi odlišným spôsobom. Použijú sa aj malé zvuky a zvukové objekty a stávajú sa oveľa väčšími, čím vytvárajú akúsi ambientnú zvukovú krajinu spomienok.

Ján Janočko

Foto: Archív Garetha Davisa