Kultúrna nomádka Maria Kardash hovorí o dojmoch z tanečno-výskumnej rezidencie v Malom Berlíne

Ďalšou rezidentkou, ktorá pobudla v Malom Berlíne a pracovala tu na svojom výskume, je Ukrajinka Maria Kardash. Interdisciplinárna umelkyňa a tanečná antropologička hovorí v rozhovore o svojej skúsenosti s prácou v Malom Berlíne, o tom, že s naším kultúrnym centrom nepracovala prvýkrát a tiež o tom, čo z nej urobilo nomádku.

Maria, je pravda, že toto nie je tvoja prvá skúsenosť s Malým Berlínom a že si s naším kultúrnym centrom bola v kontakte aj v minulosti?

Je to celé vlastne príbeh o šťastí, náhode a sieti priateľov. Malý Berlín pozval moju dobrú priateľku, tiež ukrajinskú tanečnú výskumníčku Mariiu Bakalo, aby sa zúčastnila panelovej diskusie o tanci pod totalitnými režimami počas tohto mája v Bratislave. Ale v tom čase mala byť Mariia na štúdiách v USA, takže navrhla, že osloví svojich ukrajinských kolegov, vrátane mňa. A potom som jedného dňa dostala pozvanie od Malého Berlína, aby som namiesto Mariie reprezentovala Ukrajinu v tejto panelovej diskusii. A tak som v máji išla do Bratislavy hovoriť o tanci. Ale niekde medzi týmito dvoma bodmi v čase som tiež zistila, že Malý Berlín organizuje dlhšiu letnú rezidenciu pre umelcov a výskumníkov a rozhodla som sa o ňu uchádzať. A potom som mala opäť šťastie: môj projekt síce najprv nebol vybraný, iná výskumníčka prišla na túto rezidenciu, ale zostala len mesiac, a tak som bola opäť pozvaná do Malého Berlína.

Viem, že pochádzaš z Ukrajiny, ale už tam kvôli práci nežiješ. Môžeš nám o tom povedať viac?

Čo sa týka prvej časti otázky: na rozdiel od mnohých mojich krajanov, ktorí boli nútení začať viesť kočovný život po tom, ako v roku 2022 začala invázia na Ukrajinu, moje rozhodnutie bolo dobrovoľné a prišlo ešte skôr. Už od roku 2011 som občas bola v zahraničí kvôli dlhodobej práci alebo dobrovoľníctve, ale v roku 2018 som začala študovať tanečnú antropológiu cez Erasmus Mundus – typ magisterského programu, kde každý nový semester študent strávi v inej krajine – a odvtedy sa môj život zmenil. Po ukončení štúdia som sa na pol roka vrátila na Ukrajinu, ale potom som opäť odišla do zahraničia – najprv na dlhodobé dobrovoľníctvo v rámci EZS (Európske zbory solidarity) (doslova som naskočila na posledný vlak, keďže som mala 29 rokov a tieto projekty sú určené pre ľudí vo veku 18 – 30 rokov), potom na umeleckú rezidenciu, potom na výskumné štipendium, potom na ďalšie výskumné štipendium a tak ďalej, až ma táto cesta priviedla do Trnavy.

Pracujem na „prieniku“ umenia a akademickej sféry: ako performerka tancujem a zúčastňujem sa divadelných projektov, a ako antropologička skúmam kultúrny kontext, v ktorom tanec prebieha. V poslednej dobe sa viac zameriavam na výskum než na vystupovanie a skúmam témy ďaleko za hranicami performatívneho umenia. Študujem, ako sa rôzne komunity zapájajú do procesu odcudzovania sa a vytvárajú rozdelenie na „nás“ a „ich“, ako vznikajú predstavy o civilizačnom rozdelení na Východ a Západ, ako my ako tí, ktorí patríme k Západu, definujeme, čo je „exotické“. Aj keď sú tieto témy dosť široké, vychádzajú aj z mojej tanečnej praxe, presnejšie z mojich pozorovaní, ako sú nevýchodné tanečné formy vnímané v západnom kontexte.

Vo svojej práci sa tiež zaoberáš politikou tela a tanca v ZSSR, so zameraním na Ukrajinu. Čo ťa na tejto téme tak veľmi zaujíma?

Politika tanca v ZSSR je jedným z mojich dlhodobých výskumných projektov. Tanec je často považovaný za menej politicky „nabité“ umenie než iné formy umenia. Veľmi často je vnímaný ako niečo, čo ľudia robia alebo sledujú len pre zábavu. V skutočnosti, rovnako ako každá forma umenia alebo spoločenskej aktivity, aj tanec môže byť nositeľom kultúrnej propagandy. Skúmam, akým spôsobom fungovali štátom podporované sovietske tanečné súbory, aké naratívy vytvárali a ako boli vnímané počas turné v zahraničí. Tento výskum je môj skromný príspevok k dekonštrukcii stroja sovietsko-ruskej propagandy.

Okrem toho, každý druh tanca odráža konkrétny sociálno-historický kontext, z ktorého vznikol, a môže veľa povedať o spoločnosti, ktorá tento tanec vykonáva. Skúmanie, ako sa ľudia pohybovali v ZSSR (dokonca by som povedala, ako im bolo dovolené sa pohybovať), pomáha lepšie pochopiť súčasný ukrajinský kontext: ako sa pohybuje moja generácia, aké pohyby sme zdedili od našich rodičov a starých rodičov a ako sa vlastne cítime vo svojich telách.

Čo ťa presvedčilo prísť do Trnavy na rezidenciu?

Mala som dobrú skúsenosť s Malým Berlínom v Bratislave, takže som bola veľmi šťastná, keď som dostala pozvanie vrátiť sa, tentokrát na dlhší čas. Už som mala urobené plány na leto, takže počas rezidencie veľa cestujem, ale aj tak si užívam chvíle, ktoré tu trávim.

Ako som už povedala, som nomád – nikdy nepremeškám príležitosť ísť na projekt do novej krajiny. Slovensko bude deviatou krajinou, kde som zostala aspoň dva mesiace (predtým to bolo Turecko, Cyprus, Nórsko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Poľsko, Maďarsko a Rakúsko). A verím v silu networkingu – pre mňa je veľmi dôležité nadviazať kontakty s profesionálmi z kultúrneho prostredia a zapojiť sa do miestnych projektov (ako keď mi Malý Berlín navrhol moderovať diskusiu o tanečnom predstavení na festivale Teen Theatre Fest 2024 v Trnave). Ide o to, aby nastala zmena, aby som priniesla zmenu do miestnej komunity, ale aj o to, aby som sa aj ja ako osoba menila a vyvíjala. Tu mám dostatok času pracovať na svojich veciach, ale tiež sa veľa učím z tohto miesta samotného. Povedala som predtým, že som teraz viac zapojená do výskumu než do vystupovania, však? Neviem, možno je to atmosféra tohto miesta, ale často tu cítim nutkanie tvoriť. Napríklad idem na večernú prechádzku a zrazu si uvedomím, že tancujem niekde na moste. Ak niekedy vytvorím video z týchto prechádzok, nazvem ho „Vlastne som mala písať článok, ale tu tancujem na náhodných miestach v Trnave“.

Ako sa ti zatiaľ páči Trnava a Malý Berlín?

Často žartujem, že Trnava je pokojné a krásne slovenské mesto, ale zdá sa, že všetko, čo sa v Trnave deje, sa deje priamo pod apartmánom, v ktorom bývam. Bývanie priamo na Nádvorí v lete rozhodne nie je pre introvertov. Niečo sa tu deje každý týždeň, ak nie každý deň: koncert, festival, výstava. Takže moja rada pre budúcich letných rezidentov: pripravte sa že budete veľmi zapojení do kultúrneho života Trnavy! Nakoniec v tom nájdete radosť aj ako introvert: sledovať jazzový koncert svetovej úrovne z terasy vášho bytu s pohárom vína je jedinečný zážitok (a keď sa svetoví jazzoví hudobníci snažia ukradnúť vašu stoličku z tejto terasy – tiež jedinečný zážitok a určite vtipná príhoda, ktorú si človek zapamätá). Možno zniem sarkasticky, ale skutočne si užívam, že počas tejto rezidencie mám toľko aktivít ako bonus k hlavnému programu. Dokonca by som povedala, že je to privilégium.

Prosím, prezraď, na čom presne pracuješ v Trnave.

Aj keď som sa prihlásila s projektom o sovietskom tanci, momentálne pracujem na niečom inom. V skutočnosti spôsob, akým sa odvíjala panelová diskusia v Bratislave, do značnej miery určil tému článku, ktorý som sa rozhodla napísať pre Malý Berlín. Počas tej diskusie v máji som sa začala zamýšľať, prečo sme pod deklarovanou témou „Tanec pod totalitarizmom a po ňom“ diskutovali iba o vysokom umení – západných kanonických tancoch, baletných derivátoch voľne označených ako „moderný“ alebo „súčasný“ tanec (prečo voľne – pretože by som povedala, že všetky tance praktizované v súčasnosti odrážajú tento moment a preto sú „súčasné“). Ako antropologička, a nemenej ako osoba vystavená nezápadným kultúram prostredníctvom práce a osobnej komunikácie, mám oveľa širšie chápanie toho, čo je tanec a aký druh tanca si zaslúži byť študovaný a diskutovaný na panelových diskusiách. Prekvapenie – všetky druhy tanca! Dokonca by som povedala všetky druhy ľudského pohybu – napríklad s kolegami, tanečnými výskumníkmi na Ukrajine, sme hovorili o nových druhoch sociálnych choreografií (kolektívne opakované pohybové vzory), ktoré vznikli so začiatkom invázie, ako napríklad hromadné chodenie do úkrytov počas leteckých poplachov. Takže o tom bude môj článok: kde a ako kreslíme čiaru medzi tancom/pohybom, ktorý spadá do kategórie Umenie a tancom/pohybom, ktorému z pohľadu človeka na Západe chýbajú určité kvality, aby bol považovaný za „umenie“.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová