Prekladateľka Kateryna Matviichuk hovorí o troch mesiacoch na rezidencii aj o láske k slovenčine

Prvýkrát sa v rámci rezidenčného programu medzi nás dostala prekladateľka. Kateryna prišla z Ukrajiny, jej cieľom bolo preložiť slovenskú knihu do materčiny. Čím ju slovenčina tak zaujala, čo ju na nej baví a ako sa popasovala s našou literatúrou sa dozviete v našom rozhovore.

Katka, prečo si si zo všetkých možných jazykov sveta vybrala práve slovenčinu?

Na Ukrajine máme odlišný vzdelávací systém než na Slovensku. Strednú školu končíme vo veku 16 rokov a potom musíme urobiť jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote – vybrať si smer a odbor na vysokej škole. V 16 rokoch som málo rozumela sebe a svetu, preto som sa pri rozhodovaní opierala o hlavnú prioritu – mám rada čítanie, takže v odbore, ktorý chcem študovať, musí byť literatúra.

Zaujal ma odbor slovanská filológia, pretože okrem literatúry sa dalo študovať viacero slovanských jazykov, vyzeralo to ako dobrá kombinácia – zaujímavé, praktické a užitočné. Z bohatého výberu jazykov som si vybrala chorvátčinu a slovenčinu – priťahovali ma Balkán a… exotika (smiech). Áno, predstavte si, susedná krajina Slovensko bola vtedy vnímaná ako exotika, pretože reakcia ľudí na moje rozhodnutie bola veľké prekvapenie a dokonca nepochopenie – učia tento jazyk u nás? A niekto ho študuje? Prečo? Čo budeš robiť s týmto jazykom?

Ale bolo to úplne správne rozhodnutie. Páčilo sa mi študovať podobnosti a rozdiely slovanských jazykov, vidieť zákonitosti ich vývoja a vzájomné vplyvy. Po študentskej stáži v Chorvátsku a potom na Slovensku som bola veľmi spokojná so svojím výberom.

Čo ťa na slovenčine baví najviac a čo je, podľa teba, najťažšie?

Možno to znie zvláštne, ale najviac ma bavilo študovať slovenskú gramatiku a potom skladať vety ako puzzle – slovo k slovu, občas ešte porovnať s konštrukciami v ukrajinčine alebo chorvátčine. Prináša mi to potešenie.

Môj prvý problém bol prízvuk. Keďže som začala študovať z učebníc a audio materiálov, až po príchode na študentskú stáž do Prešova som si uvedomila, že tu sa tak nehovorí a musím sa preučiť.

Ďalším problémom bolo porozumieť zvratným slovesám a musela som sa jednoducho zmieriť s tým, že sa hovorí pomáhať si – pomáhať si navzájom, ale kúpiť si – kúpiť sebe (nie jeden druhému). Ale teraz sú zvratné slovesá mojou obľúbenou témou a teším sa, keď niekomu túto tému musím vysvetliť – v týchto momentoch mám pocit, že ovládam zriedkavé vedomosti a môžem ich odovzdať ďalej.

Teraz ma viac znepokojujú nuansy hovorovej reči, dialekty, frázy a kultúrny kontext. Bola som na Slovensku dvakrát na rôznych stand-up vystúpeniach. Prvýkrát som úplne všetko pochopila a smiala sa so Slovákmi, ale druhýkrát to bola katastrofa. Nie kvôli komikom, pretože celá sála sa smiala, a ja som nerozumela ani vtipom, často ani slovám. Od napätia ma začala bolieť hlava a musela som odísť.

Kedy si začala s prekladmi?

Začala som sa tomu venovať ešte ako študentka. V rokoch 2013 – 2014 na Ukrajinu prichádzali novinári z Chorvátska, ktorí natáčali dokumentárny film o Revolúcii dôstojnosti (Euromajdan) a neskôr o začiatku vojny. Cestovala som s nimi do prihraničných miest a pomáhala s prekladom.

V tom istom roku 2014 som bola v Poľsku na festivale bieloruskej alternatívnej a rockovej hudby – Basowiszcza, kde som sa dozvedela, že v Bielorusku je podobný festival nemožné zorganizovať kvôli cenzúre a kultúrnym a jazykovým útlakom. Dozvedela som sa, že v Bielorusku prebieha maximálne vytláčanie bieloruštiny zo všetkých štátnych oblastí – zo školstva, médií, zdravotníctva, zo všetkého. Teda jazyku priamo hrozí zánik. Na tejto vlne úzkosti som chcela, naopak, prispieť k jeho rozvoju. Preto som na podporu preložila pár kníh bieloruských autorov do ukrajinčiny. Kniha Jazyk Viktora Marcinoviča sa mi zdala obzvlášť aktuálna, pretože ide o dystopiu, kde v centre príbehu je zakázaný jazyk, ktorý sa nelegálne šíri na čiernom trhu ako droga. Má aj podobný účinok – po prečítaní textov vzniká pocit extázy a otvára sa vedomie. Druhá kniha bola filozofický román Marginalis autora Kirilla Staseľka. Pamätám si, že pri redigovaní sa ukázalo, že takmer všetky priezviská v knihe som preložila nesprávne.

Slovenské preklady som robila v Slovenskom konzuláte v Kyjeve, kde ľudia chodili žiadať o víza a potrebovali tlmočníka na absolvovanie pohovoru s konzulom. Ale občas ma zavolali prekladať na nejaké konferencie, preklady webových stránok, teda častejšie sa objavovali komerčné ponuky.

Aký je vzťah Ukrajincov k slovenčine?

Predtým som dostávala len prekvapené reakcie – prečo slovenčina? Ďalšia otázka bola – je ľahká? Potom – je veľmi podobná češtine? So začiatkom veľkej vojny sa všetko zmenilo. Keď sa ľudia dozvedia, že učím slovenčinu, hovoria: „Ooo, teraz určite máš veľa práce.“ A je to pravda. Mnoho Ukrajincov našlo na Slovensku svoju záchranu a šancu na pokojný život. Preto teraz pravdepodobne všetci chápu dôležitosť tohto jazyka pre našich ľudí a krajinu ako celok.

Má slovenčina veľa spoločného s ukrajinčinou?

Obe jazyky patria do skupiny slovanských jazykov, len slovenčina patrí medzi západoslovanské jazyky, zatiaľ čo ukrajinčina patrí medzi východoslovanské. To znamená, že väčšina základných slov má spoločný pôvod, a celkovo lexikálne podobnosti medzi týmito jazykmi tvoria približne 40 – 60%.

Avšak, napriek spoločnému pôvodu, mnohé slová v týchto jazykoch sa v priebehu času zmenili, najmä vplyvom iných jazykov. Napríklad v slovenčine je veľa prevzatých slov z maďarčiny, zatiaľ čo v ukrajinčine sú to slová prevzaté z poľštiny, ruštiny a tiež turečtiny.
Oba jazyky majú podobnú gramatickú štruktúru, vrátane skloňovania podstatných mien, prídavných mien a slovies. Napríklad, v oboch jazykoch existujú rody (mužský, ženský, stredný) a číslicové rozdiely.

Čo je pre teba na slovenčine najťažšie?

Rozprávať nie ako z učebnice, ale ako rodený Slovák. Na to je potrebné byť neustále v prostredí so Slovákmi a komunikovať s rôznymi ľuďmi, pretože filmy a videá na YouTube ti nikdy nenahradia živú komunikáciu, v ktorej sa dozvieš všetky aspekty používania slov ako brutálne, haluz, masaker…

Na rezidencii v Malom Berlíne som sa venovala prekladu súčasných slovenských poviedok. Tu som sa stretla s mnohými zaujímavými výzvami – správne preložiť zastarané slová, frazeologizmy, porekadlá alebo dokonca nadávky… Tu som vykonávala skutočný lingvistický výskum, ktorý sa neobmedzoval len na slovníky, zapájala som do diskusie a pýtala sa na rady známych.

Aký bol tvoj cieľ počas rezidencie v Malom Berlíne?

Mojím cieľom bolo ponoriť sa do súčasnej slovenskej literatúry, do kultúrneho kontextu, prečítať čo najviac a vybrať to, čo by ma zaujímalo prekladať, a čo by malo byť zaujímavé aj pre ukrajinského čitateľa. Tieto diela by mali najlepšie reprezentovať súčasnú slovenskú literárnu scénu. Na rezidencii sa mi podarilo preložiť niekoľko poviedok zo zbierky Dom pre jeleňa od Dominiky Moravčíkovej. Okrem toho sa mi podarilo porozprávať s autorkou, poradiť sa s ňou o vybraných dielach a dozvedieť sa viac o spolupráci prekladateľa a spisovateľa. Takže som stihla urobiť všetko, čo som plánovala a veľmi sa z toho teším.

Ako si sa vlastne o tejto rezidencii dozvedela?

Moja kamarátka mi napísala, že existuje takáto rezidencia a že ešte môžem poslať prihlášku. Bola som zmätená a ešte váhala, pretože to bola moja dávna túžba – vytvoriť antológiu súčasnej slovenskej literatúry – ale so začiatkom vojny som zabudla na všetky svoje dávne priania, takže táto ponuka bola skvelým prekvapením a pozdravom z minulosti.

Podľa čoho si si vybrala texty, ktoré si na rezidencii prekladala?

Mojím cieľom bolo vytvoriť antológiu poviedok súčasných slovenských autorov. Pri výbere zohralo úlohu niekoľko kritérií. Pre mňa bolo dôležité prekladať to, čo je blízke aj slovenskému čitateľovi, čo ocenili milovníci kníh aj profesionálni čitatelia, a tiež, aby to bolo niečo, čo by sa páčilo a bolo zaujímavé aj mne osobne. Najprv som si naštudovala štyroch autorov a až ten piaty ma oslovil. Takto som začala prekladať Dominiku Moravčíkovú a jej poviedky zo zbierky Dom pre jeleňa. Keďže chcem v budúcnosti vydať tieto preklady na Ukrajine, analyzujem, čo bude rezonovať a mať ohlas u ukrajinského čitateľa.

Moja kurátorka Anna Siedykh mi poskytla prednášku o súčasnej slovenskej literatúre, takže som získala celkový prehľad a zoznam autorov a diel, na ktoré by som mala venovať pozornosť.

Vďaka rezidencii som sa mohla stretnúť s vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom, myslím, že on rozumie súčasnej slovenskej poviedke ako nikto iný. Veľmi mi pomohol svojimi odporúčaniami a radami.

Ako si si zvykla na bývanie v centre Trnavy?

To bola tiež dávna fantázia – žiť v centre európskeho krásneho tichého mestečka s výhľadom na tichý krásny dvor, ktorý občas prídu ukázať turistom. Moje ráno sa tu začínalo tým, že som vystrčila hlavu cez podkrovné okno a pozerala som sa na vrcholy platanov a mestskú vežu. Pred spaním som robila to isté, už sa z toho stala moja trojmesačná tradícia. V telefóne mám desiatky fotografií s týmto výhľadom v rôznom počasí a svetle. A v piatok alebo v sobotu som chodila na mestský trh, ktorý je na námestí, blízko miesta, kde som bývala, a priamo tam som zjedla orechový rožok.

Priestor Nádvoria je veľmi inšpiratívny, človek má chuť pracovať, tvoriť, objavujú sa nové nápady. Zmena prostredia veľmi pozitívne ovplyvnila moju produktivitu.

Čo ti táto rezidencia dala?

Dala mi ideálne podmienky na štúdium literatúry, s prístupom do knižníc som prečítala množstvo slovenských diel a konečne sa mohla sústrediť na preklad. A, samozrejme, zlepšila som svoju slovenčinu. Navštevovala som literárne podujatia v Trnave a Bratislave, a tak som mala možnosť počuť spisovateľov a osobne sa s nimi stretnúť. Stretla som aj slovenských vydavateľov. Veľmi ma prekvapilo, koľko ukrajinských kníh sa teraz na Slovensku prekladá, neustále vidím novinky na poličkách kníhkupectiev a počujem o verejných prezentáciách. Chcem, aby toto zoznámenie nebolo jednostranné, preto chcem čo najskôr dokončiť prácu na zbierke, aby sa dostala na poličky ukrajinských kníhkupectiev.

Vrátiš sa ešte niekedy do Trnavy?

Áno, rada by som, tu som prežila pre mňa jedinečnú skúsenosť.

Čo sa ti v Malom Berlíne najviac páčilo?

Páčilo sa mi pozorovať dynamiku práce centra, keď sa každý deň niečo deje a priestor navštevujú rôzni ľudia. Videla som tínedžerov, ktorí prišli skákať a kričať pri rape, deti, ktoré vytvárali vlastnú animáciu, milovníkov literatúry na festivale Ypsalon, obyvateľov mesta na divadelnom predstavení a množstvo iných podujatí, ktoré spájajú mestských obyvateľov okolo kultúry. Podľa mňa je organizácia rôznorodého a pestrého programu veľmi náročná práca, ale je vidieť, že každý v Malom Berlíne pozná svoju úlohu.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová