Tvorba taliansko-slovenskej performance: „Každý pohyb na javisku, každý nádych mal zmysel“

Už niekoľko mesiacov prebieha rozsiahly projekt s názvom Cantieri in Movimento – Industrial Heritage Soundscapes ktorého súčasťou je aj spolupráca medzi kultúrnymi centrami zo Slovenska a Talianska – Malý Berlín (SK) a Zo Centro Culture Contemporanee (IT), spojili troch talentovaných umelcov, aby vytvorili spoločné dielo.V ňom mali zachytiť medziľudské univerzálne prvky a sprostredkovať ich v umeleckej performance s názvom [inter/between]form. Traja umelci: Jori zo Slovenska, Riccardo a MariaVittoria z Talianska sa spojili, aby vytvorili jedinečné multimediálne, audiovizuálne interaktívne dielo venované témam migrácie, ľudskej krehkosti a neistoty.

V apríli 2024 všetci traja absolvovali rezidenciu v Trnave, kde pracovali na diele. To potom spoločne odprezentovali divákom. S umelcami sme sa rozprávali o ich tvorbe, témach a rezidencii.

Ako ste prišli na myšlienku vášho diela?

Jori: Chceli sme spojiť a premeniť dva priestory, Zo Centrum a Malý Berlín, a zapojiť ich do umeleckého projektu. Preto sme sa snažili nájsť spoločný ukazovateľ a tým bol kontrast. Kontrast v nás evokoval pocit krehkosti a zraniteľnosti. Okamžite nám napadla téma, ktorá súvisí s neistotou, a tou bola téma migrácie v každodennosti.

Riccardo: Štúdiom histórie Zo Centra a Malého Berlína sme sa snažili pochopiť, ktoré veci sú dôležité, a hľadať spoločné a odlišujúce znaky oboch centier. Pritom sme nechceli len popísať tieto javy, preto sme sa v procese tvorby pýtali sami seba: „Ktoré z týchto prvkoch sú tie, ktorými môžeme dnes niečo dôležité povedať?“ Zistili sme, že aj napriek našej odlišnej osobnej histórii a kultúrnym odlišnostiam, ako aj rozdielnostiam medzi kultúrnymi centrami a krajinami, toho máme veľa spoločného. Niektoré témy, ktoré boli pre nás dôležité, ako je migrácia, krehkosť, osobná a spoločná história, sme sa pokúsili vyjadriť tak, aby boli relevantné pre každého, a to aj napriek kultúrnym rozdielom.

MariaVittoria: Myšlienka nášho projektu vzišla zo série dialógov a reflexií. Skúmali sme kľúčové slová a prekladali ich významy, pričom sme sa zamerali na to, čo nami najviac rezonovalo a to, ako nás tieto pojmy spájajú.

Ku každému konceptu sme priradili vizuálnu a hudobnú formu, počnúc samostatným výskumom. Ponorili sme sa do pojmov limity, hranice a bariéry, uvedomujúc si potrebu ich prekročenia alebo prelomenia. Tento proces poukazuje na stav nestability a zraniteľnosti, ktorý nás poháňa smerom k výzvam, komplikáciám, ale tiež k začatiu zmien. Naším cieľom je naučiť sa koexistovať s mobilitou, využívať sebapedagogiku a mediáciu, aby sme sa nestratili. 

To je dôvod, prečo performance začína úlomkami skla rozsypanými na zemi. Tie symbolizujú narušenie predchádzajúcich istôt tvrdosťou reality v období antropocénu, v ktorom antropocentrický a neobmedzený životný štýl na planéte s obmedzenými zdrojmi značne kolonizoval, fragmentoval, využil a znehodnotil prírodu, ľudský a mimoľudský život, identity. 

Teraz je nevyhnutné zodpovedne a usilovne bojovať, aby sme si predstavili a našli nové spôsoby spoločného života. Z čriepkov rozbitého sveta vytvárame nové odrazy a svetlá a predstavujeme si budúcnosť, v ktorej budeme žiť a zapájať sa do nášho prostredia a navzájom zodpovedne a tvorivo.

Aké to bolo pracovať spolu? 

Jori: Spolu sa nám pracovalo veľmi dobre. Náročnejšia bola spolupráca na diaľku. Mali sme veľa online hovorov, počas ktorých sme vytvorili koncept projektu. Veľmi sme sa tešili na to, keď sa konečne stretneme v Trnave, aby sme mohli dať koncept do jasných kontúr. Rád by som poďakoval tímu Malého Berlína za to, že sme mohli mať celý týždeň k dispozícii hlavné pódium a všetku techniku. Taktiež sa chcem poďakovať technikom Viktorovi a Radovi, že nám boli kedykoľvek k dispozícii.

Jori Josiphson

Riccardo: Rezidencia v Malom Berlíne bola pre nás skutočne dôležitá, keďže nám umožnila dotvoriť a vyskúšať niektoré nápady, ktoré sme predtým počas online hovorov, a tiež bez podpory zamestnancov Malého Berlína, nemohli vyskúšať. Práca s online hovormi bola v prvom momente ťažká a nepohodlná, ale potom sme si na to zvykli.

MariaVittoria: Náš čas bol naplnený sústredením, odhodlaním a zábavou. Mali sme nočné diskusie, brainstormingy, jam sessions a performatívne improvizácie, pikniky, spali sme na gauči a spoznávali Trnavu. Úžasná bola aj spolupráca s celým tímom Malého Berlína, vždy boli zvedaví, chceli nás pochopiť a vždy boli ochotní nám pomôcť.

Akým výzvam ste čelili počas projektu?

Jori: Najväčšou výzvou bol obmedzený čas rezidencie v Trnave, pretože počas šiestich dní bolo veľmi náročné zo všetkých konceptov, nápadov a symbolov vytvoriť súvislú site-specific performance. Obrovskou výzvou bolo vyjadriť jasne a zrozumiteľne naše zámery. Každý pohyb na javisku, každý nádych mal zmysel. Každý z nás musel s istotou vedieť, čo a prečo robíme. Boli chvíle, keď sme sa zasekli, lebo sme boli prepracovaní po dvanástich či štrnástich hodinách príprav a montáže.

MariaVittoria: Snažili sme sa vytvoriť inovatívne dielo vo veľmi krátkom čase, čo spôsobilo, že sme čelili niekoľkými výzvami. Pre mňa išlo najmä o sebaodhodlanie udržanie motivácie v našich nápadoch, zvládanie strachu zo zraniteľnosti a perfekcionizmu a zároveň zachytenie sociálnych a politických dôsledkov nášho diela v ich komplexnosti. Okrem toho sme sa naučili efektívnej komunikácii a objavili výhody dialógu. Počas rezidencie sme na projekte intenzívne pracovali, čo občas spôsobovalo stres. Naučili sme sa však sebaregulovať a efektívne komunikovať, chápať výkyvy emócií a energie. Pre mňa bola výzvou aj technika, ako napríklad prvé použitie projektorov, živého videa a osvetlenia. Napriek tomu podporné prostredie a úžasní ľudia urobili tento zážitok neuveriteľným. Bolo úžasné vidieť, ako tento projekt postupne nadobúda konkrétnu podobu.

MariaVittoria Magagna

Ako sa vám podarilo nájsť spoločnú reč, aj keď máte odlišný pôvod?

Jori: Museli sme sa naučiť počúvať. Boli momenty, keď sme boli unavení, a preto občas podráždení. Ale komunikácia a tolerancia boli základom. Myslím, že sme si všetko dokázali vysvetliť, ospravedlniť sa, odpustiť a nakoniec sa aj objať. Boli sme v časovej tiesni. Ale performance, ktorú sme uviedli v Malom Berlíne, je dôkazom, že sme boli úspešní.

Trnava bolo miesto, kde sa váš projekt musel trochu odkloniť – v iných mestách iní umelci pracovali s industrialnymi priestormi, ale v Trnave ste pracovali so súčasným kultúrnym centrom. Ako ste s touto zmenou pracovali a ako ovplyvnila projekt?

Jori: Nie každý priestor musí byť industriálny, v prípade Malého Berlína to tak nebolo. Ale každý priestor má minulosť a tou sme sa inšpirovali. Centrum sa nachádza v meštianskom dome. Žili v ňom privilegovaní ľudia, ktorí mali právo voliť, mohli vlastniť majetok a mali veľa výhod a povinností. Tento aspekt sme zakomponovali aj do nášho projektu.

Riccardo: Myslím si, že toto bude naša ďalšia veľká výzva. Náš nápad a predstavenie musíme prispôsobiť rôznym miestam a možnostiam, takže našou snahou bude prispôsobiť sa, no zároveň nestratiť celistvosť a identitu predstavenia.

Riccardo Leotta

Migrácia je dôležitým prvkom vášho projektu. Ako sa vám s tým pracovalo, vzhľadom na to, že ste museli skĺbiť dva kontexty – taliansky a slovenský?

Jori: Ako som už spomínal, téme migrácie sa venujeme každý deň. Každý deň migrujeme (za prácou, školou atď.) a máme pocit neistoty, kde je náš domov. A práve v tomto bode sa téma migrácie, či už bývam v Trnave alebo Catanii, spojila s témou zraniteľnosti. Preto sme ako základný prvok nášho projektu zvolili sklo.

Riccardo: Zistili sme, že to bola jedna zo spoločných tém v našej osobnej histórii, ale aj v histórii týchto dvoch krajín. Pracovali sme tak, že sme sa pozerali na spomienky a dedičstvo, súčasnosť s jej neistotou a budúcnosť, aby sme mali iné možnosti.

Pracovali ste aj so symbolmi mesta Trnava. Aké symboly ste si vybrali a ako sa vám ich podarilo použiť v performance?

Jori: Pracovali sme s erbom mesta Trnava. Kedysi to bol zlatý zverokruh s hlavou Ježiša uprostred, všetko na modrom pozadí. Novodobý erb alebo symbol mesta Trnavy obsahuje pozlátený drevený starý voz na modrom podklade. Pre náš projekt som si vybral moderný erb Trnavy. Drevený starý voz mi evokoval migráciu a nomádstvo.

Na záver vašej rezidencie v Trnave mohli diváci vidieť predstavenie – rozpracované dielo. Počas vašej práce sa zmenilo veľa nápadov. Mohli by ste nám povedať, ako performance ovplyvnilo koncept a čo ste sa rozhodli zmeniť a zlepšiť?

Jori: Malý Berlín som dobre poznal, ale musím priznať, že náš koncept sa počas príprav zmenil. Hneď na začiatku sme videli pohyblivé prevýšenia na hlavnom pódiu. Dostali sme nápad využiť ich, a tak sme začali vytvárať nový pôdorys a plán javiska. V strede hlavného pódia sme vytvorili štvorcový priestor, v ktorom sme fungovali počas celého týždňa. Jednou z výhod bolo, že priamo nad týmto štvorcovým priestorom bol závesný systém so svietidlami. Takto sme si vytvorili vlastný priestor s vlastnými hranicami. A hneď sme mohli pracovať so sklom a jeho odleskami.

Aké boli ohlasy divákov po vystúpení v Trnave?

Jori: Publikum vnímalo performance pozitívne. Ale keď sme sa s nimi rozprávali, zistili sme, že mnohým skrytým veciam nerozumeli. Všade vo foyeri sme mali plagáty s nápisom „NÁJDETE SI SVOJE MIESTO“… ako nejaký manuál. Mysleli sme si, že to môže ľudí motivovať, aby išli na hlavné pódium (medzi nás) a voľne sa pohybovali. Boli sme prekvapení a možno aj sklamaní, že ľudia si na začiatku predstavenia našli miesto a zostali tam. A čo bol naozaj ohromný zážitok, bola práca s publikom. V jednom momente sme chceli do nášho vystúpenia zapojiť aj divákov, aby s nami vytvorili celý organizmus, ale nakoniec sa nikto nezapojil. To nás inšpirovalo k určitým zmenám.

MariaVittoria: Verím, že boli oboje, aj fascinovaní, aj dezorientovaní. Niektorí vyjadrili obavy o našu bezpečnosť pri chôdzi alebo rozbití skla, zatiaľ čo iní boli hypnotizovaní hrou so svetlom. Najviac pre mňa zarezonovala osoba, ktorá sa vcitila do tém zraniteľnosti a trhlín, spojila ich so svojou vlastnou skúsenosťou s odchodom z domu, aby si znovu vybudovala život inde, a vytvorila paralely so svojím ukrajinským dedičstvom a osobnou cestou.

Finálové vystúpenia všetkých centier sa predstavia v júli 2024 v talianskej Catanii.

Okrem nášho sú súčasťou projektu aj ďalšie centrá:
Spoločnosť Zentralwerk e.V. (Nemecko)
cie_anteprima (Francúzsko)
Mediaevent Szolgaltato KFT (Maďarsko)
Vedenie umenia Babel DOO Belehrad (Srbsko)

Projekt podporilo MiC – Ministero della Cultura.

Autor: Anna Siedykh
Fotografie: Lívia Martvoňová