Bieloruske Vike zmenil Malý Berlín život. Dnes žije na Slovensku a má veľké plány
Prišla pred tromi rokmi do krajiny, ktorú predtým dobre nepoznala. Za rok, ktorý tu strávila, nazbierala veľa skúseností z práce v kultúre, spoznala mnohých ľudí a naučila sa po slovensky. Dnes žije v Trnave, študuje na slovenskej univerzite a nedávno zažila kurátorskú premiéru v Čepan Gallery. Viktoria Sheuka rozpráva svoj príbeh o tom, ako jej rok dobrovoľníctva v kultúrnom centre zmenil život.
Ako ti zmenil Malý Berlín život?
Zásadne. Prišla som sem ako dobrovoľníčka v rámci programu Erasmus v roku 2023. Dovtedy som nemala veľa skúseností s cestovaním po Európskej únii.
Počas pobytu som mala možnosť chodiť po Slovensku aj do susedných krajín a najmä sa dostať do kontaktu s úplne iným prostredím, než na aké som bola zvyknutá. Malý Berlín organizuje množstvo zaujímavých kultúrnych podujatí a práve vďaka nim som spoznala veľa ľudí, ktorí pôsobia v kultúre.
Ukázalo mi to nové možnosti a v istom zmysle aj smer, ktorým sa chcem ďalej uberať. Na konci dobrovoľníctva som sa rozhodla, že skúsim podať prihlášku na Trnavskú univerzitu. Vyšlo to a dnes tu študujem druhý ročník bakalárskeho štúdia, odbor Dejiny umenia.
Spomenieš si, ako si sa o tejto príležitosti dozvedela?
Dozvedela som sa o nej cez kamarátku, s ktorou sme spolupracovali na kultúrnom projekte v mojom rodnom meste Mazyr v Bielorusku. Mala veľký prehľad o rôznych projektoch v Európe a posielala mi rôzne ponuky a možnosti.
Práve ona našla ponuku dobrovoľníctva v Malom Berlíne. Sama sa však nemohla prihlásiť, pretože mala viac ako 30 rokov, čo bol limit programu. Navrhla mi teda, aby som to skúsila ja.
Vika počas svojho dobrovoľníckeho pobytu s taškou vyrobenou z platní.
Foto: Petra K. Adamková
Mala si pred príchodom strach?
Áno, ten proces bol pomerne komplikovaný. Keď nie ste občanom Európskej únie, vybavovanie víz a komunikácia s ambasádou je náročnejšia.
Slovenská ambasáda je v Minsku, čo je asi štyri hodiny cesty od môjho mesta. Termín som mala ráno, takže som musela odísť autobusom už o piatej. Nemala som kde prespať, takže to bolo dosť stresujúce. Proces prípravy víz sa navyše natiahol na niekoľko mesiacov a dlho sme riešili aj môj prechodný pobyt na Slovensku.
Našťastie mi veľmi pomohol tím z Malého Berlína, boli so mnou v kontakte a podporovali ma. Pomohli mi zvládnuť to aj psychicky.
Mala si strach aj z príchodu na Slovensko?
Áno, bol to prirodzený strach. Išla som do krajiny, ktorú som vôbec nepoznala, nepoznala som tu nikoho a čakala ma úplne nová situácia. Nevedela som, aké to bude, či ma ľudia prijmú. Nakoniec však všetko dobre dopadlo.
Dnes, keď sa na to pozerám spätne, viem, že to bola veľmi dôležitá skúsenosť. Pomohlo mi, že som sa už počas dobrovoľníctva zapojila do miestnej komunity. Keby som prišla na Slovensko až neskôr kvôli štúdiu, bolo by pre mňa oveľa ťažšie začať komunikovať s ľuďmi.
Na ktoré momenty z roka, keď si bola dobrovoľníčka, nikdy nezabudneš?
Najviac si to obdobie spájam s komunitou ľudí, ktorí ma obklopovali. Veľmi mi pomohli – chodili sme spolu na výlety, trávili sme čas spolu a najmä ma nenechali na začiatku samu. To bolo pre mňa najdôležitejšie. Viem, že niektorí dobrovoľníci v zahraničí nemajú takéto zázemie a potom sa cítia zle, nezvládajú to psychicky a odchádzajú skôr. Ja som mala veľké šťastie, že som mala okolo seba ľudí, ktorým záležalo na tom, aby som sa cítila dobre.
Spomínam si napríklad na výlet do Tatier alebo na spoločné aktivity s ostatnými dobrovoľníkmi z iných kultúrnych centier. Aj práca na podujatiach či výstavách bola pre mňa silná skúsenosť. Keď sa na to pozerám spätne, bol to pre mňa veľmi dôležitý rok, na ktorý určite nikdy nezabudnem.
Ako náročné bolo vybudovať si kontakty a začleniť sa do komunity?
Na začiatku to však nebolo úplne jednoduché, najmä kvôli jazyku. Necítila som sa istá v angličtine, a preto som bola opatrnejšia v komunikácii. Ku koncu dobrovoľníctva som už vedela komunikovať po anglicky aj po slovensky a cítila som sa medzi ľuďmi istejšie. Vedela som, že keď budem mať problém, mám sa na koho obrátiť.
To mi veľmi pomohlo aj neskôr – už som nebola v úplne cudzom prostredí.
Dnes už hovoríš po slovensky. Ako náročné bolo naučiť sa jazyk?
Nebolo to až také ťažké, ako som si predstavovala. Niektoré výrazy sú podobné bieloruštine, čo mi pomohlo. Najdôležitejšie však bolo, že som mala okolo seba ľudí, ktorí boli ochotní ma počúvať, aj keď som robila chyby. Podporovali ma a mali so mnou trpezlivosť. Samozrejme, stále robím chyby, najmä v gramatike, ale už sa nebojím rozprávať. To je podľa mňa najdôležitejšie.
Robím chyby, najmä v gramatike, ale už sa nebojím rozprávať, hovorí o slovenčine.
Foto: Lívia Martvoňová
Kedy vzniklo rozhodnutie, že pôjdeš študovať na Trnavskú univerzitu?
Bolo to ku koncu môjho dobrovoľníctva, niekedy na jeseň 2023, vtedy to s kultúrou na Slovensku ešte vyzeralo dobre, no súčasná situácia v kultúre je veľmi náročná. V tom čase mi napadlo, že by som to mohla skúsiť. Už som poznala ľudí v Trnave, vedela som sa trochu dorozumieť po slovensky a mala som pocit, že adaptácia bude jednoduchšia než keby som išla úplne do neznámeho prostredia. Zároveň ma zaujímala kultúra, chcela som študovať niečo s ňou spojené. Počas môjho pobytu v Malom Berlíne som videla perspektívu rozvoja kultúry na Slovensky. V porovnaní s mojou rodnou krajinou máte viac múzeí s expozíciami zameranými na umenie a viac kultúrnych priestorov.
Ešte by som sa vrátil k detailom z tvojho dobrovoľníctva. Spomínala si, že si pomáhala aj pri výstave Emílie Rigovej a robila si aj ďalšie kreatívne aktivity. Čo bolo pre teba najzaujímavejšie?
Jednou z vecí, ktoré ma bavili, bol workshop výroby tašiek z platní. Už pred dobrovoľníctvom som sa tomu venovala, takže som mala skúsenosti a mohla som ich odovzdať ďalej. Bolo zaujímavé ukázať ľuďom celý proces výroby.
Okrem toho som sa podieľala aj na prípravách rôznych podujatí – napríklad na výrobe vizuálov či dekorácií. Tá práca bola veľmi rôznorodá a práve to ma na nej bavilo.
Aj dnes sa občas vraciaš a fotíš podujatia. Začala si s tým až tu, alebo si fotila už predtým?
Fotila som už aj predtým, najmä podujatia v kultúrnom priestore, kde som pôsobila v Bielorusku. Nemala som však veľa profesionálnych skúseností. Práve v Malom Berlíne som lepšie pochopila, ako funguje fotenie kultúrnych podujatí – aj z marketingového hľadiska. Naučila som sa, čo by mala fotografia obsahovať, aby bola použiteľná napríklad na propagáciu. Tu som sa v tom určite posunula.
Aký máš dnes vzťah k Malému Berlínu?
Stále je to pre mňa veľmi dôležité miesto. Vytvorila som si tu silné väzby na ľudí a mám k nim blízky vzťah. Vnímam to tak trochu ako druhý domov. Keď sa niečo deje – dobré aj zlé – viem, že tam môžem prísť, porozprávať sa a niekto ma vypočuje. To je veľmi cenné.
Aj teraz sa snažím byť aspoň občas súčasťou toho prostredia, pomôcť, keď sa dá. Už nie som taká aktívna ako počas dobrovoľníctva, ale stále sa rada zapájam.
Na vernisáži výstavy Vieme sa mať dobre? sochára Jakuba Matušeka.
Foto: Lívia Martvoňová
Dnes je v Čepan Gallery, ktorú Malý Berlín spravuje, výstava, ktorej si kurátorkou. Čo pre teba táto pracovná skúsenosť znamená?
Bola to moja prvá väčšia skúsenosť s kurátorstvom. Na výstave som však nebola sama – pomáhalo mi veľa ľudí. Pomáhali mi s textami, s inštaláciou, komentovali moju prácu a podporovali ma. Veľkú oporu som mala aj v priateľovi, ktorý má skúsenosti s výstavami a vedeli sme spolu veľa vecí prekonzultovať.
Dôležité bolo aj to, že som tú výstavu robila v prostredí, ktoré dobre poznám. Malý Berlín je pre mňa bezpečný priestor, takže som nemala taký strach, že niečo pokazím.
Plánuješ zostať na Slovensku aj do budúcna?
Ťažko povedať. Minimálne tu chcem dokončiť bakalárske štúdium a pravdepodobne by som chcela pokračovať aj na magisterskom stupni. Zároveň však cítim silné prepojenie so svojou domovinou, aj keď je situácia v Bielorusku komplikovaná. Neviem, kam ma život zavedie – možno budem chcieť ešte študovať alebo pracovať aj v inej krajine. Slovensko sa mi však páči. Je tu krásna príroda, príjemní ľudia a už sa tu celkom dobre orientujem. Uvidím, kam ma to posunie, ale určite je to krajina, ku ktorej mám blízky vzťah.
Ján Janočko