Byť na pódiu obklopený hudbou je veľmi silný zážitok a môžete sa na tom stať závislí, hovorí Juraj Kovalčík

Pred rozhovorom s Jurom Kovalčíkom som bola v trošku v strese. Ide o multifunkčného človeka, ktorý má široký rozhľad vo filme, hudbe a celkovo umení a kultúre. Nakoniec som sa poriadne nasmiala a keby som nemala ďalšie povinnosti, rozprávala by som sa s ním asi doteraz. Lebo debata s Jurom je vždy výživná. 

Kultúru neorganizuješ, ale ju aj tvoríš. Spievaš v kapele, čo možno málokto vie a pre mnohých ľudí, ktorí ťa až tak dobre nepoznajú, je to prekvapujúce zistenie. Ako si sa dostal za mikrofón? 

Kapelu som mal ešte počas strednej školy. Hrali sme rockové cover verzie a aj vlastné piesne. Mali sme dva koncerty, z toho počas prvého asi po 15 minútach odpálilo mikrofón, takže som si sadol do hľadiska a chalani hrali inštrumentálne verzie (smiech). Majiteľ krčmy bol zrejme rád, že mikrofón odišiel, lebo sa ma prišiel počas skúšky opýtať, či sa počujem (smiech). Podľa toho som usúdil, že spev nestojí za veľa. 

Na vysokej som mal od kapely pauzu. Keď sme rozbehli Berliner, tak som začal cielene chodiť na koncerty a objavovať miestne kapely. Spočiatku som s muzikantmi iba chodil von a neskôr som ich začal počúvať v skúšobni. Najväčší impulz reálne začať spievať bol pre mňa rozchod s frajerkou. Jednoducho som nemal čo robiť. Pomaly to už budú štyri roky, čo som sa pridal ku kapele, aj keď jej obsadenie sa neustále mení. 

Volali sme sa Nagy&Beni (čítaj naďabení, poz. redaktora). Boli sme klasická rocková kapela: bicie, basa, spev alebo aj klávesy. Urobili sme zopár pesničiek, s ktorými sme vystupovali v Trnave. Všimol si nás Denis z Wildernessu a vybral nás na Garage Stage na Pohode, čo bol prvý festival, na ktorom sme hrali. Takže, keď budem písať memoáre, určite spomeniem, že som začínal kariéru na najväčšom slovenskom festivale (smiech). Aj keď sa zmenilo obsadenie, stále hrávame, no z alternatívneho rocku sme prešli na akustiku. Teraz je to taký divný folk. Momentálne skúšame, vymýšľame a nahrávame. 

Píšeš aj vlastné texty?

Áno, ale zväčša tam nie sú žiadne rýmy a nedáva to zmysel. Väčšinou si nepredstavujem hudbu, doplní sa až potom a text sa do tónov napasuje. Texty mi nejako napadajú, sú to voľné asociácie. Vo vetách a slovách sú odkazy na reálne zážitky či spoločenskú situáciu, ale nie angažovane či priamočiaro. 

Skúsenosti s vystupovaním pred ľuďmi máš bohaté. Učil si a aj v Malom Berlíne často moderuješ. Predsa len, ísť na pódium a spievať svoje piesne pred ľuďmi je niečo iné. 

Keď som na pár rokov so spevom prestal, chýbal mi tento spôsob sebavyjadrenia. Je to iné, ako keď prednášam alebo robím diskusiu. Je to čisto o mne a o tom vyjadriť svoje pocity. Jednoducho, môžem niečo dostať zo seba, no nie iba frustráciu či hnev. Zážitok fyzického obklopenia hudbou je veľmi silný zážitok. Povedal by som, že až adiktívny.

Hudbe sa venuješ aj v Malom Berlíne, organizuješ koncerty. Ako sa robí hudobná dramaturgia kultúrneho centra a do akej miery sa rozhoduješ v rámci dramaturgie podľa svojho vkusu?

Ja som zodpovedný len za časť hudobného programu, ktorý tvorí klubová hudba. V Trnave tento typ umenia už nedostáva toľko priestoru ako kedysi, respektíve je vymedzený len veľmi špecifickým žánrom ako napríklad punk v Kubíku či hip-hop v Klube 69. My robíme ten zvyšok. Dramaturgia sa robí v štýle, koho a čo nepustiť a do výberu zapájam aj môj osobný vkus a rozhľad. Pokiaľ kapela nie je na určitej kvalitatívnej úrovni, tak ju do programu nezaradíme. Záleží aj na tom, o aký dátum ide. 

Pomáhate aj mladým kapelám?

Keď u nás hrá zahraničná kapela, tak sa snažíme doplniť lokálnu predkapelu. Pokiaľ nie je daný žáner zastúpený v Trnave, hľadáme ďalej, pretože to nutne nemusí byť trnavská kapela, ale slovenská poprípade česká. K zahraničným headlinerom sa snažíme volať mladé kapely a poskytnúť im príležitosť zviditeľniť sa. Nie sú to však garážové kapely, aj keď na Slovensku je väčšina kapiel amatérskych respektíve poloamatérskych, keďže u nás sa hraním nedá uživiť. 

Ty si čo rád pustíš? 

Často sa mi stáva, že jednu vec si vypočujem raz maximálne dvakrát, a potom sa už k piesni či albumu nevraciam. Vybudoval som si návyk, že mi prekáža, ak počujem playlist, ktorý už išiel niekedy inokedy a počul som ho aj päťkrát. Je to pre mňa zbytočné, lebo viem, že stále vzniká veľa novej hudby a potrebujem si vypočuť všetko. O obľúbenej hudbe už ani veľmi nehovorím. Veľa času mi zaberá počúvanie kapiel, ktoré nám do Malého Berlína zasielajú svoje ponuky. Viac počúvam hudbu kvôli práci než vo voľnom čase. Môj prehľad v hudbe je vychýlený na nemainstream. Mne sa často stáva, že po roku objavím nejaký notoricky známy hit na YouTube.

Čo sa týka filmov, máš toho napozeraného veľa. Dokonca si učil dejiny filmu na univerzite. Na aké filmy chodíš a podľa čoho si vyberáš, čo si pozrieš? 

Momentálne sledujem najmä filmy v Malom Berlíne. Ide skôr o artovejšie diela z distribúcie Asociácie slovenských filmových klubov alebo tituly z Film Europe. To je asi najväčšia skupina filmografie, ktorú si pozriem. Potom to tiež závisí od toho, čo ma zaujme a na čo mám aktuálne čas. 

Čo musí mať film, aby ťa zaujal. Kedy si povieš, že to stálo za to a nepremárnil som čas? 

Ťažko povedať len jeden typ filmu. Vo všeobecnosti by malo byť vo filme cítiť niečo osobné a autentickejšie, aby som nemal dojem, že ide o sériový produkt.

Aký film si videl mnohokrát a vieš, že si ho veľakrát ešte pozrieš? 

Filmy, ktoré vysielajú cez Vianoce (smiech). Z klasiky som videl už dvakrát Blade Runnera. K tomuto filmu som prišiel neplánovane. Najskôr som mu veľmi nerozumel, ale niečím ma chytil. O filme som si veľa čítal, aj som si ho opäť pozrel a čím ďalej tým viac som v ňom nachádzal stále niečo nové. 

Ako filmový odborník i nadšenec tvoríš program filmového klubu Malého Berlína. Čím viete konkurovať veľkým multiplexom? Dá sa to? 

Nemáme také zázemie, aké majú väčšie kiná, pretože zákazníci si u nás nevedia kúpiť popcorn a nemáme v porovnaní s nimi také pohodlné sedenie. Sme kultúrne centrum a v tomto smere nie sme konkurencieschopní, takže by ani nemalo zmysel pokúšať sa o nejaký mainstream, ktorého ponuka je v Trnave dostatočná, ba až netypická. Na tak malú populáciu, sú tu až dva multiplexy. Čo môžeme robiť my je pozývať na diskusie tvorcov slovenských filmov. Konkurujeme tiež cenou vstupného. Taktiež premietame filmy mimo distribúcie alebo snímky malých distribučných spoločností, ktoré sa do veľkých kín nedostanú. Pokiaľ divák pozná náš program, tak si môže byť istý, že výber filmov zameriavame skôr na umeleckú hodnotu. 

Si otcom festivalu YouTopia, ktorý mal premiéru v roku 2019 a trochu prepája aj tvoju záľubu v audiovizuálnom umení. Očividne je tam súvislosť so stránkou YouTube, aká? 

Mali sme v pláne organizovať letný festival, no nechceli sme robiť ďalší hudobný typ podujatia, ktorých ponuka je na Slovensku už dosť bohatá. Preto sme spojili hudbu s videoklipmi a zasadili sme to do konceptu YouTube. Dnes už ľudia nepozerajú klipy v televízii, ale práve na tejto platforme, kde ich je najviac. Na festival chceme vyberať kuriózne klipy, alebo také, s ktorými sa človek bežne nestretne, poprípade tvorbu samotných používateľov. Napríklad málokto vie, že mnoho fanúšikov nakrúca neoficiálne videá k hudbe ich obľúbenej kapely. Taktiež je mnoho umelcov, ktorí tvoria a dávajú videá na YouTube a práve v ich produkcii sa dá nájsť mnoho bizarností. 

Taký výber zaberie asi dosť veľa času.

Na prvý ročník som vyberal slovenské videoklipy. Pozrel som si zhruba 300 videí a z nich som vybral desať najzásadnejších. Kým som nezačal pripravovať festival, ani som nevedel, že sa tu toho toľko točí. Na Slovensku sa ale vyprodukujú ročne stovky klipov, čo je znamením, že audiovizuálna tvorba u nás stále funguje a je živá. Klipy sa zväčša podobajú, sú v nich prvky, ktoré nájdeme v ôsmich z desiatich klipov. Na druhej strane, nájdeme aj veľmi osobité a nápadité videá. Napríklad som objavil animované videá, ktoré neboli ani na Fest Anči, napriek tomu, že boli veľmi dobré. Okrem vizuálnej stránky mi príprava rozširuje obzory aj po hudobnej stránke.

Ako by mal vyzerať klip? Ľudia majú rôzne predstavy, napríklad, že video by malo kopírovať to, čo sa v piesni spieva, poprípade diváci obľubujú tanečné či abstraktné klipy. Aké videoklipy zaujmú teba? 

Neexistuje jediná správna cesta. Ide najmä o nápad, ktorý keď sa podarí zrealizovať, tak sa klip oplatí pozerať. Typický klip súčasnosti je hip-hopový. Vystupuje tam jeden alebo viacerí reperi, robia typické pózy, sú tam dievčatá a do toho sa tancuje. Je to zväčša v atraktívnom prostredí, napríklad v klube, industriáli alebo pri vode. Polovica záberov je spomalených, čo je základná a v mnohých prípadoch gýčová rovina. 

Potom sú videá, v ktorých majú jednotlivé prvky funkciu a význam. Aj príbehové klipy môžu byť fajn, ale sú skôr záležitosťou 90. rokov, aj keď som pár takých klipov videl a boli zaujímavé. Abstrakcia sa používa v rámci elektroniky či rocku, ale musí byť vidieť, že sa autor vyhral s detailami. Môj vkus je široký a vedia ma zaujať rôzne veci.

Dokáže klip zmeniť pocit z piesne? 

Ja sa to snažím oddeľovať. Nechcem si na základe klipu robiť predstavu o hudobníkoch. Pre mňa je dôležitá živá stránka hudby a ako sa prezentujú hudobníci naživo, čo v klipe nemusí byť vidieť. 

Žijeme v ére streamovacích služieb, napríklad Spotify. Aj YouTube ľudia počúvajú skôr prísluchovo. Oplatí sa klipy ešte točiť? 

Video je hudobníkov marketingový nástroj. Pokiaľ vo videu kapela alebo spevák vystupuje, ukáže sa a ľudia si ho vedia spojiť s vizuálom. Špecifickou skupinou sú videoalbumy. Je to náročné na financie a čas, ale keď audiovizuálny album vznikne, je zaujímavý. Na YouTube je veľa hudby bez klipov, iba s pozadím poprípade s textom piesne, pretože tvorba klipov nie je jednoduchá. Ale aj lyric videá sa dajú robiť rôzne. Netvrdím, že je to umenie, ale môžeme ich tvoriť s nápadom. Napríklad som videl videoklip, v ktorom sa text zobrazoval ako správy v Messengeri. 

Si multifunkčný človek. Spievaš, píšeš texty či recenzie, máš prehľad v hudbe a filmoch. Ako si sa dostal k toľkým talentom a ako si ich rozvinul? 

Je to moje osobnostné nastavenie. Už počas detstva som mal rôzne aktivity. Vždy som písal, veľa som čítal, dokonca som kreslil, tancoval som vo folklórnom súbore. K filmu som sa reálne dostal až na vysokej, rovnako aj hudbe som sa začal venovať viac než bežný poslucháč počas univerzitných čias. Môj základ tkvie v literatúre a textoch. Keď si vytvoríš takýto rozhľad už v detstve, máš ho na celý život a môžeš sa venovať iným aktivitám. 

Neuvažuješ o napísaní knihy? 

Jasné. Rozmýšľam nad tým už dlho. Mal by som písať viac vlastnej tvorby, nielen recenzie, ale aj beletriu. Vždy keď sa mi podarilo niečo dokončiť, bolo to viac-menej zo života. Chcel by som si viac rozvíjať fantáziu a predstavivosť, preto by som mal smerovať k fikcii. Bohužiaľ, som nedisciplinovaný človek a k písaniu ma nikto nedotlačí, iba ja sám. 

Pri recenziách je to asi iné, nie? 

Ani tam nemám pocit, že je to v pohode. Idem na film, a potom sa k recenzovaniu neviem dostať. Keď si sadnem, tak text zosmolím, no trvá to jeden či dva dni. 

Je tu ešte vôbec priestor na recenzie, keď máme množstvo platforiem určených na používateľské hodnotenia? 

Veru neviem, či to ešte niekto číta. Na našom webe mám na starosti slovenský film, lebo sa na tie filmy nikomu nechce ísť (smiech). Niekedy na moje texty zareagujú ľudia, ktorí s filmom nemajú nič, ale recenziu odporučia resp. zdieľajú. Potom občas zasiahneš filmára, režiséra respektíve človeka, ktorý na filme robil, a to najmä v prípadoch, keď recenzia nie je lichotivá. Vzniká polemika, čo zvykne byť celkom sranda. Vtedy si uvedomím, že to nie je také bezvýznamné, ako si niekedy myslím. 

Čo robíš, keď sa v Malom Berlíne zhasne? 

S Malým Berlínom respektíve kultúrou nežijem úplne stopercentne, ale viac než iná časť populácie. Na koncerty chodievam aj inam a možno by som mal viac, ale nestíham to. Akcie, ktoré zastrešujem ja sú zvyčajne cez víkend, a potom sa už nedostanem nikam inam. Sem tam sa mi ale podarí ísť napríklad do Bratislavy a tiež chodím aj na festivaly.

autorka: Magdaléna Švecová