Po našom rozhovore mi Julo napísal, že toho povedal akosi priveľa. Ak chcete vedieť, kde je najlepšie sedieť počas koncertu v Malom Berlíne a čo má spoločné matematika a filozofia, určite si prečítajte tento rozhovor. Ak také ambície nemáte, minimálne spoznáte mimoriadne univerzálneho, šikovného a inteligentného človeka, akým Julo Selnekovič, hlavný technik z Malého Berlína, určite je.

V Malom Berlíne pôsobíš ako zvukár a hlavný technik. Aké kapely v zmysle žánrov zvučíš najradšej a prečo? 

Nemám to presne vyhranené. Dôležité je skôr to, či a do akej miery sa s kapelou zladím. Keď sa dostanem na vlnu muzikanta, tak sa bavím a zvučí sa mi omnoho lepšie. Neviem to teda úplne žánrovo vyselektovať. Osobne mám rád džez, ale kopec kapiel, ktoré k nám chodia, sú úplne iného žánru a nemám s nimi žiadny problém. Keď prídem na to, čo robia, tak sa veziem s nimi aj ja a je to sranda. 

Ako sa dá na spomínanú vlnu chytiť, respektíve, ako sa na koncerty pripravuješ?

Prípravy na koncerty si nerobím, v tomto nie som zodpovedný (smiech). Často býva pre mňa prekvapením, čo bude kapela vôbec hrať. Pred koncertom mám k dispozícii technický rider, podľa ktorého zistím, aké majú hudobníci nástroje a viem si zhruba povedať, o aký druh hudby pôjde. Niekedy sa to robí tak, že si zvukár vypočuje posledný album kapely, aby zistil, aký má zvuk. Niektoré kapely však už po roku nie sú stotožnené, ako im to na albume znie. Preto zvučím tak, ako sa mi páči a nie podľa zvuku CD. Je to však spôsobené aj tým, že nie som zvukár kapely. 

Aké sú prekážky dobrého ozvučenia? 

Základná prekážka je fyzika, a potom technika, no v prvom rade sú to znalosti. V počítačových vedách existuje termín GIGO, ktorý znamená garbage in, garbage out. Vo zvukárčine sa tomu hovorí „shit in, shit out“. Ak príde niekto, kto nevie dobre hrať, tak je ťažké jeho koncert ozvučiť dobre. Ak príde kapela, ktorá má vymyslený zvuk a vie, ako má znieť, tak vtedy to viac menej stačí zapnúť a hrá to kvázi samé. 

Zvyčajne sa zvučí v prázdnom priestore, či už v sále alebo na štadióne. Dajú sa nejako imitovať podmienky plnej sály? 

Mám to o dosť jednoduchšie, pretože viem, ako naša sála znie a mám napočúvané, ako  budú jednotlivé veci znieť vo finále, keď prídu ľudia. Zvuk ale nie je ako obraz. Keď sa pozeráš na plátno zľava alebo sprava, tak vidíš stále ten istý obraz. Keď sa však postavíš dva metre doľava, môžeš mať iný zvuk ako keď sa postavíš dva metre doprava. Aj u nás v sále sú nejaké body, kde sa frekvencie strácajú a kde ich je viacej, takže zvuk v sále nie je všade rovnaký. Tým, že je to malá sála, veľké percento zvuku ide priamo z pódia od muzikantov a časť z reproduktorov.  

Druhá vec je, že ak pracuješ ako zvukár, ktorý chodí na rôzne akcie do rozličných priestorov, nevieš, aká je v nich akustika. Môžeš si ich pred koncertom premerať alebo to necháš tak, a keď prídu ľudia, nastavenia zmeníš. 

Je legenda, že pri zvukárovi je najlepší zvuk, pravdivá? 

V podstate áno, pretože zvuk robím pre seba, a keď znie dobre mne, tak by mal aj ostatným. Je to ale subjektívne, niekomu sa nemusia páčiť pomery nástrojov, ktoré sa páčia mne, nemusí sa mu páčiť farba zvuku, ktorú som mu dal. V optimálnom prípade je systém vyladený tak, aby bol na väčšine miest v sále zvuk úplne rovnaký. K tomu sa ale dá dopracovať ťažko.

Keď prídem do Malého Berlína na koncert, kde sa mám teda postaviť, ak nechcem stáť pri tebe? 

Najlepšie je sadnúť si do stredu sály, kde máš vyvážený zvuk, pretože si dostatočne ďaleko od pódia aj reproduktorov. 

Chodia ľudia počas alebo po koncerte za tebou a dávajú ti spätnú väzbu? 

Zväčša našťastie nie, lebo zvukári nemajú veľmi radi, keď sa im kecá do remesla. Ale keď príde napríklad manažér kapely a povie, že chce niečo zmeniť, tak to urobím. Ak príde niekto, o kom viem, že je relevantný, beriem jeho rady ako fakty. Môže sa stať, že ak máš desať nástrojov, tak jeden prehliadaš. Na začiatku sa sústredíš na niečo iné a nesústredíš sa na to, že napríklad nepočuť druhé husle. Potom sú takí ľudia, ktorí štvrť koncertu stoja pri basovom repráku a prídu za tebou, že nepočujú speváka. Tých ignorujem (smiech). 

Čo sa deje počas zvukovky za zatvorenými dverami sály? 

Ešte pred samotným dňom koncertu mám k dispozícii rider (rozloženie kapely, pozn. redaktora), ktorý vždy skontrolujem, či je aktuálny. Často sa stáva, že niektoré veci v ňom už nie sú pravdivé. Keď príde kapela, mám predpripravené pódium, naťahanú elektrinu a monitory. Kapela si rozloží nástroje a ja ich pozapájam. Na zvukovke každý nástroj zahrá, prejdem jeden za druhým a každému nastavím zvuk. Potom riešime monitory. Tie zabezpečujú, aby sa aj hudobníci na pódiu počuli. Následne zahrajú pár pesničiek spolu, kedy zistím, aké sú pomery medzi nástrojmi, snažím sa z toho urobiť celok, a potom už nasleduje koncert. 

Zasiahla do práce zvukára nejakým spôsobom digitalizácia? 

Môžeš mať presety, vďaka ktorým sa dajú veci vyriešiť automaticky, ale ja to nevyužívam, pretože chcem mať nad zvukom kontrolu. Iné sú obrovské šou, na ktorých potrebuješ mať veľa synchronizovaných elementov, takže tam to má opodstatnenie. Workflow sa vďaka digitalizácii nejako výrazne nezmenil. Všetko musíš robiť ako na analógovom pulte, ale výhoda je, že si môžeš nastavenia zvukovej skúšky uložiť a neskôr, keď to potrebuješ, nahráš si ich z pamäti. Pri analógu sme si museli zo zvukovky nastavenia pultu kresliť alebo zapisovať. 

Korona neovplyvnila iba živobytie zvukárov, ale aj prácu, keďže veľa koncertov sa v súčasnosti streamuje.

Sú to obrovské zmeny. Najhorší variant je hybridný, kedy máš pár ľudí v sále a ostatných na streame a zvučíme len cez jeden mixážny pult. Ľudia doma koncert počujú inak než tí v sále, pretože v sále je veľa zvuku priamo z pódia. Je ťažké tento faktor vybalansovať, aby to znelo dobre tu aj znesiteľne na streame. Najhoršie na tom celom je znižovanie kvality zvuku samotným Facebookom. Na streame sa stratí veľa informácií. 

Aké zručnosti a talenty by mal mať zvukár?

Z môjho pohľadu máš tri kategórie zvukárov. Prvý je technický zvukár, ktorý má za sebou napríklad elektrotechnické vzdelanie a vie, ako to celé funguje, ale nevie veľa o hudobnej teórii. Druhou skupinou sú hudobníci, ktorí rozumejú tomu, čo sa deje na pódiu, ale nerozumejú už technickej stránke zvučenia. V poslednej kategórii sú ľudia, ktorí majú tieto zručnosti spojené, majú aj hudobný background, aj základy elektrotechniky. Výhra je, keď vieš po technickej stránke všetko opraviť, ale máš aj hudobný sluch, lebo spolovice ide o kreatívnu činnosť. 

Zvukár bez hudobného sluchu by asi nemohol robiť túto prácu.

Nevylučuje sa to, pretože točiť gombíky môže ktokoľvek. Výsledok je už druhá vec, o tom sa dá polemizovať. Ak ľuďom, ktorí si ho objednali, vyhovuje, tak je všetko v poriadku. Aj takýto človek môže byť „zvukár“. 

Dôležitý je predpokladám aj multitasking.

Zvukári vedia rýchlo prepínať, nie je to úplne o multitaskingu. Potrebuješ mať analytické  myslenie, a keď sa niečo pokazí, musíš situáciu rýchlo vyriešiť. Ak čaká na kapelu 3 000 ľudí a nefunguje napríklad nástroj, tak nemáš čas veľmi premýšľať a okamžite musíš vedieť, čo vyskúšať, aby si problém vyriešil. Dôležitá je aj odolnosť voči stresu.  

Musí to byť veľmi stresujúca práca.

Istá forma stresu je to stále, aj keď sa ti darí, aj keď nie. Máš zodpovednosť za to, čo sa deje, lebo koncert ide naživo. Ľudia majú očakávania, ktoré musíš naplniť, rovnako je to aj u kapely. 

A keď vypadne elektrina? 

Tak utekáš tak rýchlo, aby bola nahodená čo najskôr. Už sa mi to stalo. Bol to jeden z mojich prvých veľkých eventov, festival s kapacitou troch tisícok ľudí. Nejaký dobrodinec vytiahol hlavný prívod elektriny z rozvodnej skrine. Keď to zistíš, utekáš, predieraš sa cez ľudí, opravíš, čo treba, predieraš sa naspäť, všetko pozapínaš a tváriš sa, že všetko je tak ako má byť a pokračuješ ďalej. Nemôžeš povedať: „sorry, nejde elektrina“. 

Máš aj skúsenosti s nahrávaním v štúdiu. Ktorá z týchto činností ťa baví viac? 

Som vyslovene „lajfkový“ zvukár a rád robím veci naživo. V štúdiu je to fajn, nahrávanie sa nedeje v reálnom čase a ak sa ti nedarí, vieš si dať prestávku. Je tu viac možností upravy nahrávky. Z tohto pohľadu ide o menej stresujúcu činnosť, nie je tam na teba vyvíjaný tlak, že všetko musí rýchlo v túto sekundu fungovať. Ja som začínal zvučiť práve naživo, a tak sa cítim ako zvukár, ktorý robí lajfky a nie ako štúdiový zvukár. 

Máš skúsenosti aj z druhej strany, teda z pódia. V akej kapele pôsobíš a na čo hráš?

Hrám na elektrickej gitare v podstate v troch kapelách. Zvládol by som aj perkusie, basgitaru či klavír. Žánrovo ide o niečo na pomedzí folku a rocku, pretože máme akustickú gitaru a spev a tiež používame aj elektrickú gitaru. Občas chodíme hrávať v rámci nášho regiónu, ale nemáme komerčné ambície. Je to skôr priateľská aktivita, veď s niektorými hrám už 20 rokov. Porozprávame sa, zahráme a všetci spokojní odchádzame domov. 

Okrem hudobnej stránky tvojho života sa momentálne venuješ štúdiu aplikovanej informatiky, aj keď máš vyštudovanú filozofiu. Čo ťa priviedlo k informatike? 

Odjakživa ma bavili počítače, a keď som premýšľal nad strednou, tak jedna možnosť bola elektrotechnika. V tom čase však stál počítač 42-tisíc korún. Bola to prelomová doba, kedy bola výpočtová technika drahá, čo sa potom veľmi rýchlo zmenilo. Preto som nešiel na informatiku. Po vyštudovaní filozofie som pracoval v knižnici, kde som bol sčasti aj správca počítačovej siete, spravoval som webovú stránku, bol som vlastne technický support. Potom roky pribúdali a prišlo mi, že mám jednu z posledných šancí začať sa venovať tomuto odboru. Prihlásil som sa na aplikovanú informatiku, študujem a bavím sa. Momentálne som v treťom ročníku.

Chceš sa v odbore aj uplatniť? 

Neviem si úplne predstaviť, že by som osem až desať hodín programoval. Viem si predstaviť nejaký part-time doplnený prácou zvukára, v takejto konfigurácii by mi to vyhovovalo najviac. 

Zvykneš robiť aj lektora na rôznych zvukárskych workshopoch. Ako ti sedí rola učiteľa?

Nemám s tým problém, som veľmi naklonený zdieľaniu poznatkov, a keď chce niekto niečo vysvetliť, tak to veľmi rád urobím, ak mám, samozrejme, čas (smiech). Je to však len bočná aktivita, to či vysvetľujem dobre, musia povedať ostatní. Som rád, keď sa môžem podeliť o moje skúsenosti a vedomosti a keď to niekoho posunie ďalej.

Je o povolanie zvukára na Slovensku záujem? 

Zopár navyše by sa ich určite uživilo, samozrejme v normálnych časoch, nie počas COVID-u. V komerčnom segmente nerobím už niekoľko rokov, možno sa to zmenilo. My sme voľakedy fungovali tak, že som robil celý víkend, pretože nemal kto. V piatok ráno som nastúpil do auta a v nedeľu poobede som z neho vystúpil. Je to dosť náročné, ak chceš s touto prácou skĺbiť aj normálny život.

Nechýba ti to? 

Vôbec. Obdivujem ľudí, ktorí to zvládajú aj vo vyššom veku a idú vkuse aj 36 hodín. 

Svojich synov vedieš smerom k hudbe a technike? 

Povedzme, že vediem. Ak si doma hrám, tak to vidia. Na stene mám gitary a vlastním aj iné nástroje. Keď má dieťa prístup k rôznym aktivitám, tak sa o ne začne prirodzene zaujímať. Že by som však synov nútil, tak to vôbec. Technické vedomosti budú len podstatnejšie a podstatnejšie a ich ovládanie začne byť nevyhnutnosťou, ak sa chceš orientovať v našom svete. Moje deti ale nemajú prístup k tabletu hocikedy, skôr sú závislé na knihách.

Vraj kolegom nosíš občas pečivo.

Hej, pracujem v rodinnej pekárni ako administratívny pracovník. 

Je ťažké mať v dnešnej dobe pekáreň?

Hodnota a cena pečiva je nedocenená. V pomere ku všetkému ostatnému je to nastavené tak, že ideš na hrane výrobných nákladov s minimálnou maržou. Ak to nerobíš vo veľkom, tak sa obrovský biznis robiť nedá. Problém je tiež v nedostatku pekárov. Za posledných desať rokov som mladého vyučeného pekára asi nestretol. 

Ako sa teda regeneruješ po práci v Malom Berlíne a pekárni?

Najväčší relax mám s deťmi v prírode, vtedy sa dá povedať, že vypnem. Ale ani školu neberiem ako nejakú povinnosť, skôr je to pre mňa dobrodružstvo. Objavujem nové veci, napríklad v matematike a veľa si čítam. Učenie nemusí byť vyslovene námaha alebo ako za trest, ale skôr dobrodružstvo. Najmä v matematike sú sami o sebe riešenia veľmi estetické a elegantné (smiech). Keď to pochopíš, je to super. Matematika je detektívka, tvojou úlohou je odhaliť riešenie, ktorých môže byť aj viacero, a ty sa k nemu musíš dopracovať.

Filozofia a matematika majú teda k sebe blízko. 

V mnohých veciach nájdeš spojenia. Z filozofie vieš preniknúť do akejkoľvek oblasti a filozofia reflektuje to, čo sa deje na poli vedy a mala by aj vstupovať do diskurzu, či už je informatický alebo medicínsky. Filozofia by mala vedieť objasniť veci, ktoré sa tam dejú. 

V spoločnosti teda potrebujeme filozofov, aj keď mnohí tvrdia opak.

Samozrejme. Úloha filozofie je v dnešnej dobe úplne iná, ale keby to fungovalo tak, že každý má za sebou niekoľko rokov štúdia filozofie, svet by vyzeral inak. Filozofia totiž rozširuje obzory. Keď sa kohokoľvek opýtaš, čo ti dala filozofia, povie ti, že myslieť. Máš iný pohľad na veci a problémy ako človek, ktorý filozofiu neštudoval.

Máš za sebou prácu vo verejnom aj súkromnom sektore, teraz pracuješ v kultúrnom centre. Čo ti dáva práca, okrem toho že ťa baví a platí ti účty?

V Malom Berlíne nemám pocit, že by som chodil do práce. Prídem medzi priateľov. Striktné pracovné vzťahy tu nie sú, nie je tu žiadny boss, ktorý dáva len príkazy, všetci sa poznáme a sme kamaráti. Keď prídeš, je to pohoda, aj keď sa ti často nechce, ale na konci dňa zistíš, že to bolo fajn a odchádzaš domov unavený a spokojný.

Magdaléna Švecová
Foto: Petra K. Adamková

Vďaka minuloročnému open callu sa nám podarilo nadviazať viacero nových spoluprác, ale i pomôcť rôznym miestnym aktívnym ľuďom nielen z oblasti umenia a kultúry. Aj napriek tomu, že sa kvôli pandémii nepodarilo zrealizovať všetky projekty, radi by sme aj v tomto roku dali opäť priestor vašim aktivitám.

Hľadáme jednotlivcov aj kolektívy s jednorazovým, ale aj dlhodobejším projektom. Okrem umenia radi poskytneme priestor aj rôznorodým občianskym iniciatívam, aktivitám z oblastí vzdelávania, ekológie i sociálnych tém a komunitným projektom.

Ak by ste však chceli u nás zorganizovať, či ponúknuť do nášho programu konkrétny koncert, divadelné prestavenie a podobne,  kontaktujte nás  -e-mailom na adrese info(zavináč)malyberlin.sk, alebo sa ozvite konkrétnemu dramaturgovi (https://www.malyberlin.sk/kontakty/). Môžete tak urobiť celoročne.

Ako vám vieme pomôcť? Poskytneme priestory, technickú podporu a personál, poradíme a podelíme sa o naše skúsenosti. Vybrané projekty by boli zorganizované v termíne od 1. júla do konca roka 2021.

Ak ste sa hlásili v minulom roku, myslíme na vás, nemusíte sa hlásiť opäť.

Do open callu sa zapojíte vyplnením tohto jednoduchého formulára. Návrhy si čo najskôr preštudujeme a ak sa nám bude váš nápad pozdávať, určite sa s vami v bezpečnejších časoch radi stretneme. Výzva je otvorená do 20. februára 2021.

Vzťah ku kultúre mal odjakživa, a tak si to po rokoch v úplne odlišnom odvetví namieril priamo do Malého Berlína, aby si splnil sen. Zaujímavo rozpráva o včelách, hudbe či rugby, ale oči sa mu najviac rozžiaria, keď padne reč na jeho dcérku.  Napriek tomu, že Michal vedie mimoriadne zaujímavý život, nerád o sebe rozpráva. O to väčší oxymoron je, že je majstrom komunikácie a pozná asi každého. A ak nie, tak si k nemu človek nájde cestu. 

Vraj máš číslo na každého, hovorí to o tebe ako o človeku, že si žoviálny a komunikatívny?

Presne toto o mne hovorí kolegyňa Soňa, ale ja to takto úplne neviem povedať. Ak to povie o mne osoba, ktorá ma často stretáva, asi to tak bude. Poznám veľa ľudí, ktorí poznajú ďalších ľudí, takže ak chcem na niekoho číslo, stačí rozhodiť siete. 

V Malom Berlíne si manažérom prenájmov a služieb. Čo si má pod týmto pomenovaním návštevník predstaviť? 

Priestor sa dá prenajať na rôzne komerčné aktivity, akými sú konferencie, školenia či večierky. Ja sa teda starám o komunikáciu s klientom, snažím sa mu zabezpečiť všetko, čo si zažiada a postarám sa aj o chod celého eventu. 

Ak by som chcela robiť túto prácu, aké zručnosti by som mala mať?

Asi komunikatívnosť, nebáť sa s ľuďmi jednať, správať sa komerčne a kvázi reklamne, čo znamená, že prípadný záujemca po rozhovore so mnou cíti, že si priestor môže a chce objednať, respektíve že bude o neho postarané. Na tejto pozícii by si mala mať aj určitý typ ochoty a byť čo najviac nápomocná, čo je pre nás vždy dobrá referencia. Napríklad v prípade, ak niečo v Malom Berlíne nemáme, tak to dokážem zohnať, lebo niekomu zavolám (smiech). Ak to nejde ani touto cestou, skúšam človeka slušne presvedčiť, aby pochopil, že to nepotrebuje. Keď musíš povedať človeku nie, mala by si to urobiť v čo najkrajšej forme. Na mojej pozícii by ťa mala baviť práca s ľuďmi, aj keď ja som v tomto rozpoltený. Na jednej strane o mne hovoria, že som komunikatívny, ale na druhej strane ľudí nevyhľadávam, čo sa strašne neguje a neviem, čo s tým (smiech). 

Chodia teda ľudia za tebou? 

Áno a aj keď sa s niekým nechcem kamarátiť, tak to robím, lebo dokážem vychádzať s každým, pokiaľ s danou osobou nemám výhradne zlú skúsenosť. 

Práca s ľuďmi je kadejaká. Väčšina z nich je v pohode, ale stane sa, že ťa niekto vytočí alebo nahnevá. Ako sa ventiluješ v podobných situáciách? 

Sú oveľa horšie problémy ako to, že niekto dostane len jeden flipchart namiesto dvoch. Pre mňa to nie je záležitosť, ktorú by som musel držať v hlave a ktorú by som musel ventilovať. Pre mňa je problém choré dieťa alebo existenčná situácia, ostatné veci sú malichernosti. Mám veľmi silnú benevolenciu k tomu, prečo sa ešte trápiť a prečo nie. 

V Malom Berlíne máš na starosti aj časť hudobného programu. 

Nejak mi to pristálo na hlave, lebo je to podobná práca ako pri prenájmoch. Niekto sa ozve a ja vybavujem detaily zabezpečenia koncertu po technickej a časovej stránke. Po dramaturgickej stránke sa radíme všetci spolu na základe ponúk, ktoré nám chodia. 

Ja som však počula, že máš dobrý hudobný vkus, takže ti to asi len tak nepristálo. 

V našom pracovnom kolektíve sa relatívne všetci zhodneme na hudobnom vkuse, nikto nepočúva niečo, čo sa druhému nepáči a čo by v kancli kolegov vyrušovalo. Skôr si myslím, že mi to prischlo kvôli podobnej charakteristike práce. 

Nechcel by si do programu preniesť niečo aj z tvojho hudobného vkusu?

Keď niečo vystrelí, tak niečo do pľacu dám. Hudba, ktorú počúvam je však veľmi tvárna. Doma mám asi 1500 CD. 

Fakt? Ty si stále kupuješ CD nosiče? Aká je výhoda hudby na nosiči oproti digitálnemu streamingu hudby?

Je to romantika, vďaka ktorej nie som zahltený, pretože na Spotify niekedy ani nevieš, čo počúvať. Ja si vyberiem za mesiac jedno, dve cédečká a prepočúvam ich. Nepotrebujem poznať tisíc kapiel, počúvať tisíc piesní za mesiac, stačí mi jeden album mesačne. CD som si kupoval odjakživa, chvíľu som mal MP3 prehrávač, čo mi vydržalo asi pol roka, aj to som tam mal 10 empétrojek a počúval som ich dookola (smiech). Potom som sa naučil napaľovať, napálil som zopár desiatok CD… Pri originálnom máš booklet, ktorý si môžeš prelistovať, to je často tiež zaujímavý zážitok.

A čo si počúval najviac za posledný rok?

Toto je najťažšia otázka, akú mi môžeš položiť. Nedávno som si kúpil album Colours od Becka, čo je totálna popová topka a aj moja. Je to chameleón, každý album a každá pieseň je iná. Zbožňujem tiež Michaela Kiwanuka. Baví ma aj súčasná hudba hraná klasickými nástrojmi, no používaná divokým spôsobom. Momentálne som pod vplyvom knihy o histórii hudby v 20. storočí, v ktorej autori vysvetľujú, ako vznikla industriálna hudba a prečo ju považujeme za normálny druh hudby. Počúvam však všetko od Šostakoviča, Stravinského cez Mars Volta, Oasis, Johna Cagea, Mortona Feldmana, Jula Fujaka až po Queens of the Stone Age, Eagles of Death Metal a Einstürzende Neubauten.  

Nemôže mať algoritmus, ktorý ti v digitálnych službách odporúča piesne, negatívny dopad na hudobný vkus?

Ja používam najmä YouTube, kde vďaka algoritmu nachádzam zdroje a inšpiráciu náhodne a keď niekde niečo počujem, tak si to zapíšem. Mňa algoritmus osobne posúva k novej hudbe.

Akú prácu v kultúrnom centre by si si ešte chcel vyskúšať?

Na svojej pozícii som celkom vyžitý. Nerozmýšľam o budúcnosti, moja hlava je pokojná, páči sa jej aktuálna práca a nedáva mi žiadne negatívne signály (smiech). 

Nemáš rád výzvy?

To je o niečom inom, výzvy sa mi vždy ukážu a zaujmú ma. Idem sa na danú vec pozrieť a začnem sa v nej vŕtať. Napríklad z technickej stránky som sa naučil zapojiť svetlá aj mikrofóny, a to som pred tým nevedel, len Jožko s Julom (kolegovia, pozn. redaktorky) ma dali do poriadku (smiech). Často však musím volať Jožkovi, lebo pri zapájaní mi nejakým systémom vždy niečo chýba (smiech), a keď mi poradí, tak si ťukám po čele. Postup ovládam, len mi nenapadne zapojiť do celej skladačky jednu zo súčastí. Aj do Malého Berlína som sa dostal tak, že som náhodne videl akciu, ktorú robil Mišo Klembara a napísal som mu, že by som rád pomohol a on mi dal šancu. Okolo kultúry som sa motal ako návštevník veľmi dlho, chodil som na koncerty a kade-tade. Keď si už niekde asi tisíci raz, tak ťa to nebaví len konzumovať. Chcel som sa posunúť ďalej a vedieť, čo je za tým. 

Pred tým si robil v inom segmente, možno istejšom a pohodlnejšom, ale prešiel si k nezávislej kultúre. Čo bol impulz a čo ťa sem ťahalo?

Neprišlo to zrazu. Pamätám si moment, kedy som sa rozhodol ísť do Malého Berlína, keďže som odchádzal z predošlej práce. Formovalo sa to postupne, najprv som pomáhal ešte v Berliner DKP, na rôznych akciách som sa motal aj v Bratislave. Základné semienko sa zasialo počas práce dobrovoľníka na Urban Markete. V Starej Tržnici som mal na starosti predajcov. Návštevník videl len krásnu parádnu akciu, ale nikto netušil, čo je za tým a koľko roboty zahŕňa starostlivosť o množstvo predajcov. Práve tu sa mi zapáčilo pozadie akcie. Takže pravdepodobne tu začala chuť robiť v oblasti akcií a kultúry a byť obklopený zaujímavými ľuďmi, aj keď umelci… (smiech). Z tejto práce si viem vybrať pozitíva, ale musím ich filtrovať (smiech). 

Máš na umelcov nejaký grif?

Oni riešia aj detaily, ktoré ja napríklad ani nevidím. Dlho som bol len divák a viem, že publikum nerieši úplné drobnosti. Táto skúsenosť vyvažuje umeleckú precíznosť.

Čo sa ti na práci v kultúre páči?

Som rád, že fungujem ako spojítko. Ak nejaké dva faktory alebo veci nefungujú, ja prídem a prepojím ich. Je to svojím spôsobom špinavá robota, ľudia ju nevidia, ale je potrebná, aby eventy fungovali. Kým nebola moja pozícia obsadená a agenda sa štiepila medzi iných zamestnancov, pre ktorých to nebola priorita a mali na starosti aj iné záležitosti, tak komunikácia neprebiehala až tak plynule. Teraz je to už opačne. 

Tieto zručnosti si nadobudol aj v predošlých zamestnaniach v gastrolístkovej i nábytkárskej firme, kde súdim, podľa tvojho rozprávania, stresujúce. Je práca v kultúre väčší chill?

Úprimne, nie je to až taký stres. U nás je práca dobre manažérsky nastavená, každý má povinnosti a plní si ich, tým pádom všetko ide plynule. Trenice, ktoré vznikajú pri práci, sú skôr tvorivého charakteru. Stres nie je veľký, a keď je, tak sa ho snažím zahodiť za hlavu. Oproti bývalej robote je to sto a jedno. Stres bol permanentný, tým pádom sa ľahšie znášal a nebol zbytočný, lebo vďaka nemu robota fungovala.

Okrem organizačných a manažérskych zručností ovládaš tri svetové jazyky, a to angličtinu, nemčinu a francúzštinu. Ako si udržiavaš ich úroveň?

V predošlej práci som rozprával v cudzom jazyku vkuse, a tým som sa aj veľa priučil. Keď som ale dosiahol určitú úroveň, aj napriek tomu, že som jazyk stále používal, už som sa nevedel ďalej pohnúť. Snažil som sa počúvať rádio alebo čítať knihy v danom jazyku, ale zasekol som sa a nemal som kapacitu posúvať sa. Aj teraz sa snažím otvoriť raz za čas francúzsku knihu, práve pred pár týždňami som lúskal učebnicu o francúzskej literatúre. S angličtinou som v kontakte neustále. 

Máš takú nie veľmi typickú záľubu a síce vyrábaš med s čím súvisí starostlivosť o včely. Ako si sa k tomu dostal?

Ako dieťa som vo včelíne môjho deda trávil veľa času. Potom som mal dlhú pauzu, až som sa skamarátil s Rasťom Hvizdošom, ktorý vyrába med, a tak som sa vrátil naspäť do dedkovho včelína. Asi mi to teda zostalo z detstva, dokonca aj moja dcéra už so mnou chodí vytáčať med a už aj dve žihadlá zakúsila (smiech). 

Je to časovo náročné?

Sú obdobia, keď je starostlivosti veľa a kedy málo. Na jar je roboty najviac, lebo vtedy včely stavajú, musíš im pripravovať nové rámiky, aby sa mohli včelstvá rozrastať. Tiež treba sledovať, či nie sú premnožené a ak ich je veľa, musím im rámiky vymieňať za čisté, aby bol priestor pre nové vajíčka od matky. V lete vytáčaš med, miesto ktorého im na jeseň dávam cukor alebo cukrovú stravu, keďže im my ľudia kradneme zásoby a inak by neprežili zimu. Na jar si však včely nosia vlastný med. V jeseni zas musím včely ošetriť, inak by neprežili. Napáda ich kliešť, ktorého sem dovliekli v 70. rokoch z Indie myslím spolu s novým druhom včiel. V zime včely nespia, zohrievajú kráľovnú a jedia cukor či med. 

Včely to majú v súčasnosti ťažké. Ohrozujú ich monokultúry, urbanizácia, pesticídy. Vie zlepšeniu situácie pomôcť aj jednotlivec? Ak nebudú včely, nebude ľudstvo. 

Zásah musí ísť zhora, z legislatívy. Ak si aj ty urobíš záhradu bez postreku a za plotom žije sused, ktorý používa umelé pesticídy, tak to nemá s rovnováhou nič spoločné. Na druhej strane, ľudia si dnes radšej vybetonujú dvor, ako by mali pestovať lúčne kvety. Niektoré procesy sú v našom svete nezvratné a myslím si, že my ľudia včely naozaj zničíme. Na svete nie je vyváženosť, pretože ľudia, ktorí robia dobro sú v nepomere s tými, ktorí sa o to ani nesnažia. Je 21. storočie, osveta je veľká, niektorí ľudia majú ekologickosť vo svojich životoch zautomatizovanú, ale veľa z nich nie. Myslím si, že sa zasypeme odpadom – v tomto som pesimista. 

Ďalšia tvoja netypická aktivita je rozhodovanie v rugby, dokonca si dlhé roky hrával. U nás je to dosť nezvyčajný šport. 

20 rokov som hrával futbal, ale všimol som si, že tento šport sa začal meniť. Nepáči sa mi, že je to viac o podvádzaní, filmovaní a o kultúre, v ktorej je najlepší ten, kto čo najefektívnejšie podvedie ideálne tak, aby mu na to neprišli. Presne si pamätám moment, kedy som s tým skoncoval. Bol som futbalový maniak, okrem hrania som tento šport stále sledoval. Rozkol bol už u mňa započatý a práve hrala Aston Villa s Chelsea. Na hru som pozeral 12 minút a minimálne desaťkrát som sa rozčúlil nad tým, ako hráči filmujú. Zobral som si do ruky knihu o pravidlách rôznych športov a našiel som rugby. Prečítal som si pravidlá a povedal som si wow. Všetky atribúty slušnosti, ktoré boli prítomné vo futbale asi pred 40 rokmi, sú v rugby stále. Je to vysoko tradicionalistický šport.

Nebolo ťažké presedlať na iný šport, ktorý je odlišný od futbalu? 

Trvalo mi to asi dva-tri mesiace. Počas aktívneho hrania som mal polámané všetky prsty na rukách, kľúčnu kosť a modriny ani nerátam. 

Čistotu športu si spoznal asi najviac z pozície rozhodcu. 

V rugby sa nestane, že začnú na teba hulákať štyria či piati hráči, občas len diváci. Je to tvrdý a náročný šport a určite pre mnohých brutálny, ale kultúra je oveľa vyššia. Kedysi rugby hrávala len vyššia spoločnosť a študenti na univerzitách. Napriek tomu, že je šport surový, tak správanie ľudí bolo od jeho počiatkov vyššie, aristokratické. Hráči oslovovali rozhodcu sir alebo gentleman a po zápase, nech sa vyvinul akokoľvek, išli všetci spolu na pivo. Volá sa to tretí polčas a musí sa dodržiavať, čo vidím najmä v zahraničí. Hráči sa tiež správajú slušne k rozhodcovi a komunikácia je taká „zlatá“ (smiech), chodia za mnou s rešpektom a slušne. Je už na mne, ako situáciu odkomunikujem, či slušne alebo budem za hulváta, čím však stratím rešpekt. Máš priestor na diplomatickú komunikáciu počas vypätého zápasu a je zážitok to vidieť. 

Popri všetkých týchto aktivitách stíhaš aj rodinu, si ženatý a máš dcérku. Dá sa vôbec skĺbiť práca v kultúre s rodinou? 

Manželku som už vycvičil (veľký smiech) a nadčasy sú normálna vec (smiech). Moja žena ma vždy podporovala pri veľkých životných zmenách a vedela, že sa motám okolo kultúry, takže sa na túto zmenu pripravovala. Kombinovať moje zamestnanie s rodinným životom sa dá, koľkokrát sem vezmem aj malú, čo je pre ňu príjemné spestrenie. Neberiem ju len na predstavenia, ale aj do kancelárie, kde sa hrá a najmä zaprace stolík všakovakými výtvormi. 

A tradičná otázka. Máš ešte vôbec chuť chodiť na iné podujatia, keď sú podujatia tvojím živobytím? 

Určite áno, ale keď sa nám narodila dcéra, tak som si uvedomil, že nemôžem byť všade a tiež, že dcérka nebude malá navždy a rastie veľmi rýchlo. Ak si to človek nezažije, tak si nevie predstaviť, ako nezadržateľne plynie čas. Vznikol vo mne pocit, že najradšej trávim čas s malou a tých pár rokov, kým neodvráva a nevyletí z hniezda preč chcem byť s ňou, preto si každý deň s ňou užívam. Je to asi klišé, ale nič nie je pravdivejšie ako toto. Na druhej strane, bola už aj na Pohode, dokonca aj na Grape (smiech).Tiež sa vieme s manželkou dohodnúť a ak chcem niekam ísť, malú postráži ona a naopak. Tým pádom nevytvárame napätie, ktoré by bolo spôsobené zákazmi a obmedzeniami. Keď však niekam idem alebo som tu, stále mám v hlave, že by som chcel byť pri nej a vidieť ju zaspávať. 

A na aký typ akcií najradšej chodíš? 

Rád teraz unikám pred ľuďmi, máme malý domček na lazoch, ktorý opravujeme. Paradoxne, aj tam vždy skončím so susedmi pri debate. 

Magdaléna Švecová
Foto: Michaela Lehoczká

V Čepan Gallery v Trnave sa len nedávno skončila jej výstava. Časť z nej „vytiahla“ do priestorov Nádvoria. So ZUZANOU BRANIŠOVOU sme v našom rozhovore preberali nielen Náhodné krajiny, ale aj presklenú výstavu v centre mesta či „inváziu“ v galérii Umelka.

Keby som bol úplný laik, ako by ste mi predstavili svoju výstavu v Čepan Gallery?

Výstavný projekt Náhodné krajiny mal cieľ vytvoriť priestor pre dialóg, ambíciu podnietiť diskusiu o prírode, krajinotvorbe, o ekológii a zelenom imidži, ale aj uvažovať o autonómnych zelených zónach v prenesenom význame, teda ako o metafore ľudského myslenia, správania sa a učenia. Bola to výstava, ktorá skôr ako potvrdzovať mala vyvolávať otázky. Určite mnoho otáznikov vzniklo už len formou výstavy, ktorá nie je až tak bežná a nezapadá do zaužívaného konštruktu, ako má výstava vyzerať.

Prečo ste si za tému svojej výstavy zvolili práve mestskú zeleň?

Mestská zeleň bola len jedna z tém, ktoré sa týmto výstavným projektom otvárali. Predmetom záujmu boli i sú náhodné krajiny, ktoré vznikajú spontánne, bez vôle a zásahu človeka. Rastliny a princíp ich náhodného rastu vnímam ako silnú metaforu na spoločensko-kultúrne otázky a tiež ako analógiu k modelom vzdelávania či myslenia. Opozitá ako statickosť – dynamickosť, predvídateľnosť a nepredvídateľnosť, plánované vs. náhodné či regulované kontra spontánne pomáhajú spomínanú analógiu odhaliť. Hoci tieto pomenovania stoja v opozitnom postavení, mojou snahou nebolo zvýrazňovať ich polaritu, ale naopak, vnímať ich ako vlastnosti tvoriace vyvážený celok.

Tento postoj sa odzrkadľuje aj vo vnímaní náhodnej mestskej zelene, ktorá je často považovaná za nežiaducu, no jej prínos, z hľadiska udržania mestskej klímy, je porovnateľný s vedomou výsadbou. Teoretickým východiskom bola, okrem iného, aj esej amerického krajinného dizajnéra Ricka Darkeho, ktorý považuje náhodné porasty za jednu z najudržateľnejších možností mestskej zelene.

Na pozadí celého projektu sa vznáša aj kritika „zeleného imidžu“ postaveného na povrchnom preberaní aktuálnych „zelených trendov“.

Opýtam sa aj na reakcie – čo ste si od ľudí, ktorí vaši výstavu navštívili, vypočuli?

Výstavná koncepcia Náhodných krajín je na regionálne trnavské pomery nie až tak často videnou. Spolu s kurátorom sme si uvedomovali tento fakt, no napriek tomu sme verili, že trnavský divák bude voči tejto koncepcii výstavy otvorený. Ako som už spomínala, výstava bola o dialógu, o diskusii. Boli sme veľmi potešení otázkami a záujmom návštevníkov už počas vernisáže i pri komentovanej prehliadke. Boli to otázky a diskusia o rôznych témach, ktoré výstava Náhodné krajiny otvorila. Veľmi nás tento vzbudený záujem tešil, ako aj fakt, že sme niektorým návštevníkom rozšírili vedomie o súčasom umení a o témach, ktorými sa môže výtvarné umenie zaoberať.

Na druhej strane sme sa stretli aj s dosť výrazným nepochopením, s nedôverou voči zvoleným umeleckým médiám i s cenzúrou, za čo sme tiež úprimne vďační. Všetky tieto okolnosti podporovali myšlienku náhodných krajín a utvrdzovali nás, že sme na správnej ceste.

Stretli sme sa aj s kritickými reakciami na fotografie vystavené v interiéri Čepan Gallery. Tu by som chcela podotknúť, že výstava v žiadnom prípade nebola o fotografii. Vystavené fotokoláže svojím spôsobom dokumentovali náhodné krajiny vyskytujúce sa v centre a širšom centre mesta Trnava. Kto na výstave hľadal „umelecké“ dielo v zaužívanom ponímaní, asi bol sklamaný.

Pred galériou boli vidieť poriadne ťažké kvetináče. Prečo ste vytiahli výstavu aj von?

Výstava je najmä o spontánnych, prírodných krajinách v mestskom prostredí, preto jej ťažisko je vonku a to nielen v exteriéri Nádvoria, ale aj v prostredí mimo neho. Výstavný projekt má tri pomyselné roviny, ktorými som sa pokúšala plastickejšie predniesť tému náhodných krajín (či už v priamom alebo prenesenom význame). Dve zo spomínaných rovín sú práve vonku. Sú to tie „poriadne ťažké kvetináče“ a lokality, kde sa spontánna náletová zeleň vyskytuje.

Bolo ťažké tieto kvetináče dostať na Nádvorie? Odkiaľ vlastne sú?

Výsadbové nádoby boli požičané od Mesta Trnava, za čo veľmi pekne ďakujem. Vybavovanie zapožičania kvetináčov sme nemuseli, našťastie, riešiť my, ale ujal sa toho Michal Klembara, ktorý zabezpečil všetko okolo ich presunu na Nádvorie; za čo mu tiež patrí vďaka.

Do pamäti ste sa mnohým Trnavčanom vryli Sklenofkou. Ako vlastne vznikol takýto presklený nápad v centre mesta?

Sklenofka, ako nazvali presklený priestor bývalého Tatraskla študenti, na krátky časový úsek získala status dočasného umeleckého priestoru, kde som mohla realizovať umelecko-edukačný projekt ADD-SHARE-LEARN / PRIDAŤ-ZDIEĽAŤ-UČIŤ SA , ktorý bol súčasťou medzinárodného sympózia Conjunctions of Curating and Art Education / Priesečníky kurátorstva a pedagogiky umenia organizovaného mojimi kolegyňami z Katedry pedagogiky výtvarného umenia PdF Trnavskej univerzity Máriou Oriškovou a Barbarou Balážovou v spolupráci s tranzit.sk.

Išlo o procesuálny výstavný projekt, v ktorom sa dôraz kládol na experimentálne modely vzdelávania a prehodnotenie zaužívaných postupov v umeleckom akademickom vzdelávaní. Išlo o prelínanie umenia a vzdelávania.

Prečo práve priestor, ktorý ste si vybrali?

Hlavnou podmienkou pri hľadaní priestoru bol kontakt s človekom, s náhodne okoloidúcim, aby sa naplnila idea otvoreného vzdelávania. V hre bolo viacero priestorov, no na tento ma upozornil primátor Peter Bročka, ktorý veľmi prispel k tomu, aby mohol byť projekt realizovaný. Poskytnutie priestoru bola veľká pomoc zo strany mesta, lebo bez tohto gesta by bol celý projekt ohrozený.

Presklený priestor ešte viac podporil myšlienku otvorenosti a transparentnosti a celý projekt bol doslova „našitý“ na toto miesto.

Zaujal ma hodinový event, ktorý ste v Sklenofke robili. Mohli by ste ho predstaviť?

Zrejme máte na mysli „Hodzinu v Sklenofke“. Projekt ADD-SHARE-LEARN / PRIDAŤ-ZDIEĽAŤ-UČIŤ SA bol projektovaný tak, aby sa na jeho realizácii spolupodieľali študenti a aj ostatní pedagógovia. Bol vytvorený tím študentov, v rámci ktorého sme debatovali o projekte a prijímali rôzne podnety a nápady na realizáciu niektorých jeho častí. Tak vznikol aj nápad dávať názvy eventov v trnavskom dialekte.

Hodzina v Sklenofke bol set na seba nadväzujúcich eventov, ktoré vychádzali z jedného jednoduchého zadania týkajúceho sa obľúbenej veci, miesta či udalosti. Participanti mali tieto veci, udalosti či miesta vyjadriť ako znak a to vo forme symbolu a ikonu. Od prvej Hodziny v Sklenofke sa odvíjali ďalšie eventy. Takou syntézou výsledkov viacerých hodín v Sklenofke bol event, počas ktorého sme vystúpili na Záruby.

Dodnes každoročne realizujeme tento výstup ako udržanie dobrého zvyku a aj ako pamiatku na zosnulého kolegu, pedagóga a priateľa Michala Moravčíka, ktorý sa aktívne podieľal na niektorých „hodzinách“ v Sklenofke.

V minulosti ste v Galérii Umelka „vysadili“ štiavec špenátový. Na jednej strane ide o invazívnu bylinu, na druhej strane o prospešnú rastlinu. Ako spätne hodnotíte tento zaujímavý počin?

Inštalácia Vypestované bola súčasťou výstavného projektu Spoločensky živí a predstavovala doslovnú inváziu štiavca špenátového do priestorov Umelky. Ako ste správne poznamenali, ide o invázny typ rastliny, ktorý má však aj svoje pozitíva. O pozitívach sa v dostupných zdrojoch dozviete len sporadicky a prevažuje najmä negatívny pohľad. Podobne ako v projekte Náhodné krajiny i tu rastliny predstavovali metaforu smerujúcu k aktuálnym spoločenským otázkam. Názov Vypestované označuje okrem vypestovaných rastlín aj vypestované stereotypy, návyky, strachy, neopodstatnené obavy a neschopnosť dívať sa na problém z pozície hraničnej línie či vtáčej perspektívy.

Okrem iných, ste si umelecky vyskúšali aj Viedeň. V čom sú najväčšie rozdiely vo vnímaní umenia na Slovensku a v Rakúsku?

Toto je veľmi ťažká otázka. Na to, aby som mohla niečo relevantne zhodnotiť, musela by som stráviť oveľa viac času vo Viedni či v Rakúsku. Aj z iných skúseností však môžem povedať, že výrazný rozdiel je v kultúre komunikácie, čo sa prejavuje v otvorenosti voči novému a v schopnosti viesť dialóg či odbornú diskusiu.

Titulná foto: Michal Moravčík

Ich hry sú inšpirované aktuálnymi náladami v spoločnosti, ich forma je často netradičná, ich obsah výrazne provokatívny. Divadlo Na Peróne je častým hosťom v Malom Berlíne. 15 rokov pôsobenia na javiskách sme zhrnuli v rozhovore so zakladateľom, Petrom Kočišom.

Pätnásť rokov existencie máte za sebou, ľudia vtedy dostávajú občiansky preukaz. Čo vy, už ste prišli k takémuto bodu „takmer dospelosti“?

Pomaličky dospievame. Všeličo sme si preskákali a našou reakciou na prechod do dospelosti je aj fakt, že sa chceme presunúť do vlastného priestoru. Urobili sme za ten čas množstvo predstavení, chodili sme po svete, robili sme rôzne projekty, zažili a prežili sme si kadečo. Stále nás to baví a stále sa radi venujeme aktuálnym témam. Hoci je Slovensko malá krajina, každý deň sa u nás udeje niečo, o čom by sme vedeli vytvoriť predstavenie.

Skúste predstaviť vaše divadlo. Koľko máte stálych členov a ako fungujete?

Dokopy je nás sedem až jedenásť. Ja a Jana Wernerová sme zakladajúci členovia, autorská dvojica, herci, režiséri, manažéri a produkční. Posledné roky s nami spolupracujú kolegovia, herci Michaela Domovcová a Jakub Muranský, máme ďalších hosťujúcich hercov a herečky, všetko závisí od inscenácie. O technickú stránku všetkých predstavení sa nám starajú Palko Matia a Dušan Kopčov a účtovníctvo má na starosti pani ekonómka. Ku každej novej produkcii si prizývame hosťujúcich umelcov a spolutvorcov, svetelných a kostýmových dizajnérov, scénografov a hudobných skladateľov. Výnimkou nie je ani naše posledné predstavenie. Veríme, že ho o rok zahráme aj u vás v Trnave. V závislosti od aktuálneho projektu sa teda náš tím vždy rozširuje o ďalších spolupracovníkov.

Tvoríte formou kolektívnej autorskej tvorby. Aký proces si pod týmto pojmom má človek predstaviť?

Ako som už spomenul, s Janou Wernerovou sme tvorcami konceptov, scenárov… Keď začneme pracovať s textom, vedieme otvorený dialóg so všetkými zúčastnenými, ktorí majú možnosť zasahovať do tvorivého procesu vlastnými nápadmi.

Inšpiráciu pre predstavenia hľadáte v každodennom živote?

Je to tak. Čo sa nás dotkne, to sa snažíme najprv spracovať v sebe a potom to skúšame dostať von formou predstavenia. Ak niečím takým dokážeme nadchnúť aj ostatných členov, tak ideme do toho.

Práve aktuálne témy sú najčastejším motívom vašich predstavení. Rozumejú vaši diváci všetkému, čo im skrz ne chcete povedať?

Snažíme sa využívať taký jazyk, ktorý by bol pochopiteľný aj pre bežného diváka, nielen pre divadelnú obec. Diváci snáď cítia, že čerpáme zo seba, z našich životov, z toho, čo sa deje okolo a radi sa o to s našimi divákmi delíme. Tým, že používame humor a nadsázku, témy sú pre diváka stráviteľnejšie.

Ako v iných krajinách prijímajú témy, ktoré riešite a ktoré trápia Slovákov?

V New Yorku, na predstavenie Fasbuk, prišlo okrem Američanov aj veľa Slovákov. V zahraničí hráme vždy s titulkami, alebo niektoré pasáže prekladáme do angličtiny. Konkrétne Fasbuk rieši postavenie umelca v spoločnosti a preto téma zarezonovala aj tam. Domáci nechápali, ako my tu, na Slovensku, môžeme robiť nezávislé divadlo, keď u nich je všetko o komercii a zárobku. Posledná skúsenosť zo zahraničia bola Švédsko, kde sme hrali predstavenie Na stáž, pre študentov aj verejnosť. Zistili sme, že sa ich téma migrácie dotýka rovnako, ak nie omnoho viac, ako nás, a preto sme si zo Švédska, pokiaľ ide o zdieľanie témy, odniesli veľmi silný zážitok.

Nevyhýbate sa ani rôznym provokáciám. Je to pre vás spôsob, ako upozorniť na seba a zároveň na vaše divadlo?

Nie úplne vedome. Nie je našim mottom za každú cenu provokovať. Ak sa nás posledné udalosti dotkli, snažíme sa ich spracovať. To, že sa to týka politikov, politických strán a spoločnosti, je asi celkom pochopiteľné. Pri poslednom predstavení, Premena od Kafku, sa nám vtedajšia situácia bývalého premiéra veľmi podobala na situáciu hlavného hrdinu poviedky Gregora Samsu, premena z človeka na odpudzujúci hmyz, a tak sme ich spojili v jedno. Ak nás veci takto inšpirujú, ideme s nimi jednoducho von aj v takejto podobe.

Museli ste si za tieto predstavenia niesť aj nejaké následky? Nikto sa vám nevyhrážal žalobou, neodohrali sa na predstaveniach nejaké incidenty?

Zatiaľ sme nemali žiadnu žalobu. Nikým sme neboli napadnutí, žiadne predstavenie nám nezrušili. Netúžime po tom, nie sme Pussy Riot, tému sa vždy snažíme spracovať viac umelecky, než provokačne. Pri predstavení Na stáž! sa ľudia pýtajú, či sa už na nás boli pozrieť priaznivci Ľudovej strany Naše Slovensko. Ale také veci sa nám nestávajú. Voličov takých strán divadlo asi veľmi nezaujíma. Aj keď… Po nejakom predstavení nám prišla správa o tom, že nás ľudia mali radi, ale týmto predstavením sme ich naštvali. Niektorých divákov sa téma môže dotknúť. Dotkla sa napríklad aj toho diváka, ktorý sa na nás hnevá, lebo on nie je tým Slovákom, akého sme u nás v predstavení zobrazili.

Spomeniete si aj na ďalšie podobné prípady?

Raz sa nám napríklad stalo, keď sme robili predstavenie o slovensko-maďarských vzťahoch, že nás jeden z divákov chválil za to, že Slováci konečne povedali Maďarom to, čo si o nich myslia. Pritom predstavenie bolo myslené úplne opačne, bola to skôr kritika do našich radov. Po vystúpeniach robíme diskusie s divákmi. Ak sa chcú na niečo spýtať, ak niečomu nerozumeli, nebolo im všetko jasné, môžu po predstavení zostať a diskutovať. Tam sa niekedy dozvieme prekvapivé reakcie. Niektorí to berú, niektorí sú ticho a vidno na nich, že majú iný názor.

Vždy tie diskusie prebiehajú v slušnej atmosfére?

Áno, hoci reakcie sú zaujímavé. V jednom predstavení sme si dokonca sadli medzi divákov a na pódiu bol tanečník, ktorý tancoval „súčasný tanec“, pri ktorom sa celý čas hlavne hádzal o zem. My ako herci, prezlečení za divákov sme toto „súčasné“ predstavenie s pohoršením komentovali. Mali sme nasadených aj ďalších hercov, ktorí zanadávali a odišli, prípadne im zvonil mobil a rušil predstavenie. Chceli sme tak vyvolať diskusiu o súčasnom divadle. No a niektorí diváci to pochopili tak, že sa môžu rozprávať, vyjadrovať názor a dvaja z nich sa postavili a začali rozprávať o svojom živote, o tom, že sa im nepáči v zamestnaní, že takému umeniu nerozumejú a zrazu z toho bol divácky stand-up.

Takéto zapájanie divákov do predstavenia asi máte v DNA.

Áno. Snažíme sa narúšať štvrtú stenu tak, že sa zrazu divák stáva súčasťou deja. V novom predstavení bude dej dokonca posúvať práve divák. Podľa toho, ako si vyberie vývoj predstavenia, tak odohráme jeho pokračovanie.

Nepozerajú sa na toto diváci s nevôľou? Predsa len, ak si niekto príde po ťažkom dni oddýchnuť na divadlo, asi nie je nadšený, že aj tam od neho niečo chcú…

Súhlasím a ani my to, pokiaľ sedíme v hľadisku nemáme radi. Byť účelovo niekam vťahovaný je nepríjemné, preto sa to snažíme robiť inak. Nechceme, aby mali diváci diskomfort. Návštevník predstavenia by síce nemal sedieť potichu v tme, ale na druhej strane ho nechceme ani nijako strápňovať a nútiť. Snažíme sa viesť s ním dialóg. Predstavenie pre nás začína už príchodom diváka, ktorý je vtiahnutý do predstavenia.

Vždy je to formou nejakého dialógu?

Nielen to. V predstavení Búvaj je jedna scénka, pri ktorej vojde herečka na javisko a začne s divákmi robiť netradičný workshop o seniorskej sexualite. Zrazu sa rozsvieti svetlo a ona učí ľudí správne dýchať, prichádzajú herci a začínajú divákov masírovať. Všetko však prebieha delikátne, takmer sa ich ani nedotýkame. Keďže to robíme 15 rokov, na pohľade a pohyboch divákov už vieme, či sa im niečo také bude páčiť. Nikdy sa nám nestalo, že by niekto reagoval neprimerane. V tom je naše divadlo výnimočné. Je živé, nie je to ako pozerať televízor, ste do príbehu oveľa viac zapojení.

Z toho mi vychádza, že sú vo vašej tvorbe podstatné aj prvky psychológie.

Asi áno, hoci my už to berieme ako súčasť nášho povolania. Všetci sme tak trochu aj psychológmi a rozoberáme psychológiu nielen svojej postavy. Iné je to však pri práci s divákom, na to už musí mať herec nejakú prax a skúsenosť. Dnes už to vieme vycítiť.

Divák je teda u vás na jednej úrovni s hercami.

Presne tak. Páči sa mi prirovnanie k divákom na futbalovom štadióne. Divák je potrebný, je dvanástym hráčom, bez neho by zápas dopadol inak. V kamenných divadlách herci vychádzajú iným východom ako diváci. V tom  je to kúzlo, aby sa nestretli, aby sa neporušila ilúzia hranice medzi divákom a hercom. My sa túto ilúziu snažíme zrušiť. Napríklad vo Francúzsku ľudia veľmi radi diskutujú o tom, čo práve videli a zažili. U nich funguje diskusia po predstavení, pri cigaretke, pri vínku. Chcú sa dovzdelať, porozprávať, u nás je to niekedy len o tom, ukázať sa a ísť čím skôr domov. My pri tom nie sme nejakí brutálni intelektuáli, ktorí chcú filozofovať po predstavení, ale diskusia slúži nielen na to, aby sa pýtali diváci hercov, ale aj naopak. Aj my sme zvedaví na reakcie a postrehy.

Aká vzorka ľudí chodí na vaše predstavenia najčastejšie?

Je to rôzne. Keď budeme mať vlastný priestor, budeme vám to vedieť povedať presne. Naši diváci sú skôr zástupcovia mladšej a strednej generácie. Niekedy sa však zastavia aj tí starší a sme radi za to, že prídu a dajú nám feedback.

Pracujete len u vás v divadle alebo musíme mať aj inú prácu?

Chceli by sme, aby to raz bolo tak, že divadlo bude našim jediným zdrojom obživy. Nateraz je to tak, že naša práca mimo divadla sa s divadlom vždy nejako spája. Učíme na konzervatóriu, dabujeme, režírujeme, píšeme scenáre pre iné nezávislé divadlá… Takže, aby sme ulahodili aj neprajníkom, živíme sa aj poctivou prácou (smiech). A nielen jednou. Nie je jednoduché na Slovensku z umenia vyžiť, a preto máme jedno stále zamestnanie na čiastočný úväzok a množstvo ďalších aktivít, aby sme to zvládli.

To je aktuálne najmä v časoch krízy, že je verejnosť proti podpore umelcov.

Veľa ľudí posiela hercov do inej práce, napríklad do potravín. Pokojne si to vyskúšame, veď sme brigádovali počas školy. Ale potom nech si to tí všetci prídu vyskúšať k nám. Hneď by všetci pochopili, koľko práce, driny, odriekania, vymýšľania, kreovania je za divadelným predstavením, alebo knihou, hudobnou skladbou. Nie každý by predsa vedel stáť pred publikom a hrať naučený text, spievať, alebo napísať knihu. Sú to rovnako dôležité profesie, ako všetky ostatné a je hanba, že sa o tom vôbec musíme baviť.

Poďme k predstaveniu, ktoré príde do Trnavy, s názvom Na stáž! Ako by ste ho predstavili?

Je to taká smutno-smiešna sonda o nás, o tom, ako vnímame všetko nové, ako sa staviame k tým druhým. Náš dramaturg píše, že je to „Autorská inscenácia o tom, kto je naozaj zodpovedný za naše problémy. Ako ich (ne)vieme spoločne riešiť. Je to o nich, o nás a o vás.“ On to napísal takto poeticky. Vlastne je to o typickej štvorčlennej rodine, ktorá na základe dotácie z EÚ prijme do rodiny stážistku z Blízkeho východu. Je tam málo dialógov, to ticho a napätie hrá rozhodujúcu úlohu. Niekedy povedia aj viac ako dialóg. Dostali sme naň zaujímavé reakcie – aj v zahraničí.

Môžete uviesť príklad?

Vo februári sme toto predstavenie hrali vo Švédsku, kde ho videli migranti z rôznych krajín, napr. Lotyšska, Kene, Ghany. Zhodli sa v tom, že sa po príchode do Švédska cítili rovnako ako hrdinka z nášho príbehu. Pre niektorých z nich to bolo prvé divadelné predstavenie v živote a boli sme nadšení tým, ako ho prijali.

Dozrelo nejako predstavenie za štyri roky, čo ho hráte?

Myšlienka ostala, ale predstavenie dozrelo. Tešíme sa, keď ho hráme, stále má zaujímavú vnútornú dynamiku. Preobsadila sa jedna postava, nová herečka priniesla niečo nové. Je to živá hmota, stále ho vieme nejako ozvláštniť. Nechceme sa pritom tváriť, že poznáme odpovede. Predstavením Na stáž chceme skôr vyvolať diskusiu, než ponúknuť riešenie.

Keďže predstavenie je o nás a o všetkých, je aj vhodné pre všetkých?

Samozrejme, všetci sú vítaní – na predstavení aj na diskusii. Budeme sa tešiť.

Ján Janočko

Keď som sa na Joža pýtala jeho kolegov, hovorili o ňom všetci veľmi pekne. A mali pravdu, je naozaj priateľský, milý a pohodový človek, taký ten dobrák od kosti. V hlavnej sále Malého Berlína ho môžete nájsť s káblami v ruke alebo ako obsluhuje svetlá počas koncertov či predstavení. Jeho práca nekončí, keď sa na pódiu zhasnú lampy. Je to nočný vták, ktorý dokáže opraviť takmer všetko a ak nie, naučí sa.   

V Malom Berlíne robíš technika. Čo ťa najviac baví na tejto práci? 

Určite práve technická časť. K  technike mám veľmi blízko, mám stavebnú priemyslovku, otec je elektrikár a vždy ma táto oblasť bavila. Práca v kultúrnom centre nie je monotónna, raz pripravuješ pódium či hľadisko, inokedy inštaluješ výstavy. Strieda sa pokojná práca za počítačom s aktívnou činnosťou, napríklad musíš riešiť, ako z jedného vytvoriť druhé. Zaujímavá je aj rôznorodosť podujatí, ktoré vyžadujú vždy iné technické riešenie, aj keď časom sa aj opakovanie rôzneho typu udalostí mení na stereotyp (smiech). Taktiež nie som ranné vtáča, takže mi vyhovuje voľnejší pracovný čas a že robím večer. 

Skúsenosti s technikou si nabral v škole alebo ako samouk? 

Vždy som si trúfal na viac, ako som vedel a aj teraz viem toho veľmi málo. Často som rôzne predmety rozobral, aby som zistil, ako fungujú. Veľakrát som ich nevedel zložiť naspäť a ani opraviť, tak som napríklad počítače či bicykle musel dávať do servisov, čím sa oprava ešte predražila. Tu asi začal môj záujem o technické veci. Môj kolega Julo je skvelý odborník, lebo mi, čo sa týka techniky v Malom Berlíne, všetko postupne vysvetlil, keďže som sem neprišiel s extrémnymi skúsenosťami, ale praxou sa na mňa nabaľovali. Teraz som sa vrátil do školy, študujem elektrotechniku, čo mi tiež, dúfam, pomôže.

Prečo si sa rozhodol vrátiť sa do školských lavíc?  

Súvisí to práve s faktom, že si trúfam na viac než ovládam. 

Myslíš si, že škola ti pomôže aj v práci? Často sa rieši, že školstvo nedokáže pripravovať v praktickom smere. 

Určite áno. Myslím si, že sa dostanem do situácie, kedy bude treba niečo opraviť a využijem práve poznatky zo školy. V každej oblasti sa ti zíde poznať ju aj z teoretickej časti. Doteraz som sa učil iba opakovaním, ale keď poznáš pozadie, ako by veci mali fungovať, pôjde mi to jednoduchšie. 

Okrem technika plníš aj funkciu osvetľovača. Aký význam má v rámci podujatia dobré nasvietenie? 

Závisí to od podujatia. Ak je na pódiu sólista, stačia dve svetlá, aby videl on a aby publikum videlo jeho. Pri divadle je potrebné ukázať výrazy tváre, mnohokrát svetlo dokresľuje atmosféru aj samotné repliky. Pri kapelách je to náročnejšie, lebo neviem, v akom poradí idú piesne a nie vždy ich poznám. Dá sa však odpozorovať a naučiť sa, že keď pôjde refrén, treba ho vyblikať inak. Keď je zlý zvuk, počuješ to skôr ako si všimneš zlé svetlo, ktoré len dotvára udalosť a nie je úplne kľúčové. Bez speváka by koncert zrušili, ale ak len necháš zažaté, koncert by prebehol normálne. 

Dá sa niečo na svetlách pokaziť? 

Minule na školení padla fráza, ktorá osvetľovanie úplne vystihuje: keď to nevyjde, zopakuj to. Z nepodarku sa stane vzorec, ktorý môže byť zaujímavý. Najhoršie je, keď si dopredu vymyslíš efekty v hlave a spevák sa rozhodne napríklad pokecať s bubeníkom a efekt sa minie svojmu objektu. Prichádzaš tak o moment aj o robotu. Koncerty sú živé a pohybové, je náročné sa interpretom prispôsobiť. 

Počas eventov si viac v úzadí, aká je tvoja satisfakcia za prácu v kultúre, ak potlesk patrí najmä ľuďom na pódiu?

Spokojný som sám so sebou (smiech). Ak spravím niečo tak, ako som mal v pláne a páčilo sa mi to, je to istá forma zadosťučinenia. Stalo sa mi dvakrát, že ma kamoši pochválili za svetlá. Na druhej strane aj kolegovia si všímajú moju prácu a chvália ma a ja tiež ocením kolegyne za plagáty či zvládnutie organizácie. Napochvaľovanejší je určite Julo, ktorému za zvuk ďakujú nielen interpreti, ale aj diváci.

Na ktorý typ udalosti v Malom Berlíne sa najviac tešíš? 

Asi na divadlá, lebo je s nimi najviac roboty a sú to pre mňa osobne veľké výzvy. Zaradil by som sem aj koncerty, ale na nich sa občas neviem dostať do nálady tak, aby som si ich užil a aj dobre nasvietil. Síce je s oboma druhmi akcií veľa práce, ale ide o pracovný ruch, ktorý mám rád. Na koncertoch musíš vymýšľať a veľa meniť, kapele sa niečo pokazí, si donútený hľadať alternatívy, ale na druhej strane vieš aj veľa pokaziť. Pri divadlách zas treba veľa prispôsobovať, nielen čo sa týka hľadiska, ale aj scény, ktoré bývajú rôznorodé aj po svetelnej stránke. Divadlá majú svoju predstavu a scenár, ktorý musíme prispôsobiť čo najlepšie našej sále. 

Po vysokej škole si absolvoval stáž v kultúrnom centre v Taliansku. Uvedomil si si práve vtedy, že by si chcel pôsobiť v oblasti umenia a kultúry? 

Už na strednej som chodil ako jediný z triedy na rôzne výstavy a podujatia v Stanici Žilina Záriečie. Počas výšky som dobrovoľníčil v galériách, jednoducho ma to ťahalo do kultúrno- umeleckej sféry. Stále nemám predstavu, čo by malo byť moje ideálne zamestnanie, respektíve pôsobisko, aj keď práca v kultúrnom centre mi v horizonte desiatok rokov vyhovuje. Po stavebnej priemyslovke som šiel na pedagogiku a odtiaľ na dejiny umenia, potom na pol roka do Slovinska, nakoniec do Talianska a teraz som na elektrotechnike. Som raz taký, úplne neviem, čo by som mal robiť. 

Keď porovnáš kultúrne centrum na juhu Talianska (mesto Lecce) so Slovenskom, sú tam nejaké rozdiely v organizácii či formátoch udalostí?

Veľký rozdiel je aj naprieč Slovenskom. Centrá sa odlišujú v tom, kto si čo trúfne a dovolí, aké má smerovanie a čo chce. A to isté platí aj pre Slovensko verzus Taliansko. Mám však pocit, že v Lecce boli ľudia viac angažovaní, bola tam okolo nich väčšia komunita. Na druhej strane v niečom boli viac chaotickí, ale sú to makači, a dávajú do toho celého človeka – telo aj dušu. Rozdiely sa ale nedajú zjednodušovať ani generalizovať.  

Ako si myslel vetu „ kto si čo trúfne“ ?

Mal som na mysli angažovanosť v tom zmysle, či si trúfneš vyvesiť dúhovú vlajku, nápis k výročiu Moldavy, či urobíš niečo provokatívne alebo nie. Závisí to od toho, aké máš gule a koľko ľudí si trúfneš nahnevať. 

Si známy tým, že si veľký kutil a dokážeš všetko opraviť, kolegom napríklad servisuješ bicykle. 

Skôr sa bojím veci vyhodiť (smiech). Za zručnosti vďačím otcovi, ktorý nás učil všetky tie DIY práce, ale aj mame, ktorá ma naučila napríklad šiť. Pomaly si dokonca nachádzam cestu aj k aktivitám, ktoré som ako dieťa a tínedžer nemal rád. 

Si teda skôr škrečkár a opravovanie je len dôsledkom?

Neškrečkujem úplne vo všetkom, už si viem povedať, že toto si domov nevezmem. Vyžívam sa však v starej technike, gramofónoch, optických súčiastkach, bicykloch, ktoré si nechávam. Hlavný problém je v skladovaní, predmety mám rozmiestnené doma, v pivnici aj tu v Malom Berlíne, preto sa krotím. Často nájdem dobré kúsky pri košoch, ktoré sa hodia mne alebo niekomu inému a ak ich viem takto použiť, tak ich vezmem. 

Do akej miery ide v tvojom prípade o zberateľstvo? 

U mňa to nie je úplne zberateľstvo, ale naozaj škrečkovanie, lebo nehľadám veci systematicky. Predmety sa mi páčia vizuálne, aj keď sú nefunkčné, a keď ich opravím, tak mám ešte väčšiu radosť. Páčia sa mi predmety samotné, ich dizajn. Platí to aj pri bicykloch, ktorých mám päť úplných, aj keď jazdím na jednom. Keby som ich mal predať, tak mi tých 50 eur neurobí takú radosť ako to, že ich mám. Som celkom materialistický typ človeka. 

Aspoň nevytváraš nový odpad. 

Neviem, kedy naposledy som bol v obchode a kúpil niečo, čo som nepotreboval. Snažím sa naozaj veľmi zodpovedne rozhodovať, či danú vec potrebujem a ako často ju použijem. Nerátam sem náradie, lebo sa zíde aj v robote. Nekupujem ani oblečenie a občas si zadovážim topánky. 

Dbáš aj o životné prostredie, čo všetko sa robíš, aby si po sebe zmenšil ekologickú stopu?

Vždy sa dá viac (smiech). Nežijem úplne bezobalovo, lebo sa mi to nedarí na 100 percent, ale kompostujem, kupujem zeleninu bez obalov, keď idem po plagáty do Malého Berlína, tak sa ich snažím presvedčiť, aby ich nebalili do fólie. Ťažko sa mi hovorí na túto tému, lebo pre mňa je šetriť životné prostredie automatika. Vytáča ma, keď ľudia nevedia recyklovať, keď napríklad vyhodia celý pokazený kompót a neoddelia potravinu od skla. Dnes sa dá vo všetkom spoľahnúť na niekoho iného a v reťazci je vždy niekto, kto to po tebe uprace, čo nie je dobre. 

Ako sa dokážeš odreagovať od práce? 

Robota ma baví, aj v nej trávim veľa času, za čo čiastočne môže moja nesystematickosť. Práca sa mi dosť prelína so súkromím. Rád chodím na hory aj na viac dní, kedy zoberiem stan a idem. Nevynechám festivaly ako napríklad Fest Anča či Pohoda, ale už je toho pomenej. Čím viac som na kultúrnych podujatiach organizovaných nami, tým menej som na akciách, na ktorých by som chcel. Nie som presýtený, ale keď je niečo dobré v piatok, tak aj my máme niečo dobré v Malom Berlíne. Cez týždeň sa toho toľko nedeje, takže mi zostáva skôr nočný a ranný život. Keď skončíme u nás, idem do ulíc (smiech). 

Absolvoval si aj Cestu hrdinov SNP, ktorá je pomerne náročná. Aký mala rozmer pre teba okrem turistického?

Zas to bolo tak, že viac si trúfam, ako viem. Povedal som si, čo by som to nedal, musím to vyskúšať. Nedávno som takto absolvoval Vrba-Wetzler Memorial, a to bola tiež makačka. Cesta hrdinov SNP má veľký rešpekt k histórii a stretol som sa tu s pravým významom slova hrdina. Práve tam si dokážeš predstaviť, aký neuveriteľný výkon v rôznych podmienkach absolvovali ľudia počas povstania. 

Vyzerá to tak, že máš rád výzvy, o ktorých nevieš, či ich dopredu zvládneš. 

Áno a som natoľko hlúpy, že sa snažím, aby som ich zvládol. Keď niečo začnem, tak to musím jednoducho dokončiť. Nazval by som to tvrdohlavosťou, lebo keď som sa na niečo dal, tak to dorobím, aj keď to trvá dlho. To u mňa platí aj v pracovnom živote. Z mojej strany ide o hrdosť, že to musím dať. Občas mám tiež pocit, že veci hrotím a rád si situácie sťažujem. Vďaka riešeniu vzniknutých problémov sa cítim potrebný, lebo dokážem všetko zvládnuť sám. Asi budem individualista.

Magdaléna Švecová

Od 9. septembra sa Čepan Gallery opäť otvorila návštevníkom. Tentoraz ale výstava nezostáva iba v galerijnom priestore, pretože expozíciou sa stáva celý priestor Nádvoria. Kurátor Erik Michalčík spoločne s výtvarníčkou Zuzanou Branišovou vytvorili jedinečný umelecký experiment, ktorý je súčasťou vzdelávacieho programu pre mladých kurátorov pod záštitou Malého Berlína. Erik je absolventom Katedry pedagogiky výtvarného umenia na Trnavskej univerzite, má za sebou autorské výstavy v Galérii Výklad i v Nitrianskej galérii a moderoval reláciu v Trnavskom rádiu Umenie na vine. S rovnakým nadšením ako v predošlých projektoch sa pustil aj do najnovšej výstavy. 

Ide o tvoj prvý projekt v pozícii kurátora. Aká je to skúsenosť oproti výstavám, na ktorých si participoval ako umelec? 

Neviem, či je kurátorovanie jednoduchšie alebo zložitejšie. Nikdy som nebol iba výtvarník, robil som rôzne projekty, ale určite je to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Naučil som sa, že musím vedieť komunikovať s ľuďmi, a to je pre mňa najproblematickejšie a kvázi nové. Keď som robil svoje veci, nemusel som príliš komunikovať s ostatnými. V pozícii kurátora som sa musel naučiť s ľuďmi rozprávať tak, aby som od nich dostal to, čo potrebujem.

Na výstave spolupracuješ so Zuzkou Branišovou, prečo si oslovil práve ju? V čom ste našli prienik vo vašej tvorbe?

Zuzana bola moja pedagogička na vysokej škole a aj po ukončení univerzity sme spolupracovali na jednom skupinovom projekte. Čo je však dôležité, vyhovujeme si aj tematicky. Témou mojej diplomovej práce bola príroda v súvislosti s umením a aj Zuzana má za sebou niekoľko prác súvisiacich s prírodou. Tiež sme prepojení v rámci uvažovania, Zuzana je veľmi premýšľajúci človek, čo mi vyhovuje, pretože spolu rozmýšľame nad tým, ako bude výstava vyzerať. 

Dopracovali ste sa spolu ku konceptu verejnej zelene. V upravenom priestore Nádvoria budú rozmiestnené zanedbané kvetináče z mesta.

Výstava má byť o tom, že veci dokážu fungovať paralelne. Zeleň v meste má určité úlohy, a to reprezentovať mesto ako kultivované a kultúrne, takže sa predpokladá, že výsadba by mala mať určitú vizuálnu príťažlivosť. Pravým opakom sú zabudnuté rastliny, ktoré, paradoxne, majú rovnaké funkcie a sledujú rovnakú líniu ako pekné výsadby. Na druhej strane ide o protiklady, lebo jedno je zanedbané, ale dynamické, pretože kvetináče sami seba prerastajú. O to druhé sa človek stará a udržiava v určitom tvare, preto je zeleň na Nádvorí statická.

Všimne si návštevník rozdiel, keď príde na Nádvorie? Bude si vedomý, že sa nachádza v okolí umeleckej inštalácie? 

Ako objekt si to všimne určite, pretože hovoríme o veľkých mestských betónových kvetináčoch. Postrehne ich aj v kontraste s moderným a pomerne vyčisteným priestorom Nádvoria, do ktorého zasadíme modernistické kvetináče. Zaregistruje aj zeleň, ktorá nie je formovaná v zmysle tvaru či výberu rastlín, veď niektoré budú možno suché. Vo vnútri Čepan Gallery zas budú texty a fotografie, ktoré dopovedia celú tému výstavy. 

Vo všeobecnosti máme pekne upravené námestia, a potom prídeme niekde na sídlisko, kde už zeleň neprechádza až takou úpravou, čo možno nie je úplne prípad Trnavy. 

Povedala si správne, že Trnava je dosť kultivovaná. Keď si to človek ale začne všímať, čo je aj zmyslom výstavy, tak zistí, že v meste je zelene oveľa viac, ako sa zdá. Paradoxne ide o rastlinstvo, ktoré môže byť pre niekoho škaredé. Z funkčného hľadiska však vytvára z mesta o niečo príjemnejšie prostredie. 

Hovoríš o neoficálnej zeleni, ktorá je často vandalizovaná. Má výstava nabudiť ľudí, aby sa začali zaujímať o svoje okolie a starali sa oň? 

V určitom slova zmysle chceme, aby si spoločnosť všímala neupravené zelené priestory, ale nie prehnaným spôsobom. Môže sa stať, že kvetináče sú často tak zarastené preto, lebo na ne niekto zabudol, napríklad na konci parkoviska, kde sa kvôli autám nikto nedostane alebo ich prehliadne. Keď ich začne niekto evidovať, tak do nich nasadí podľa neho pekné alebo vizuálne či inak funkčné kvety. Bola by škoda prísť o tak zaujímavé rastliny a dreviny, ktoré nenájdeme v žiadnej mestskej výsadbe. Na jednej strane chceme, aby si ľudia okolie všímali, ale skôr rozmýšľajúc s citom a uvedomením. Keď si niečo veľmi všímame, tak máme tendenciu to meniť a skrášľovať, čo nie je našim cieľom. Chceme podotknúť, že mesto nie je len betónová džungľa. 

Vieš si predstaviť, že by kvetináče zostali na Nádvorí? 

Ja áno, ale či niekto iný, to neviem (smiech). Výstava by nemala mať koniec, ale mala by pokračovať. S touto témou môžeme so Zuzanou pracovať aj v inom priestore, v ďalšom meste a určite aj v iných modifikáciách. Je to zaujímavá téma, pretože nechceme do zelene zasahovať. Našu vzorku kvetináčov len prenesieme v takom stave, ako sme ju našli a budeme neradi, ak sa kvetináče budú na Nádvorí napríklad polievať, pretože by mali zachovať stav miesta, na ktorom sa našli. Moment prirodzenosti a prírodnosti musí byť dodržaný.

Podarilo sa vám prepojiť umenie s verejným priestorom. Do akej miery sú živé prvky vo verejnom priestore umením? 

Sú výtvarníci, ktorí pracujú vyslovene s rastlinami. Napríklad Roman Ondák v Benátkach na bienále vysadil rastliny z okolia výstavného pavilónu vo vnútri výstavnej sály, čím sa mali stať umeleckým dielom. Krajina je súčasťou výtvarného umenia a ide o zaujímavú tému, lebo je živá a je to hmota, ktorá sa dá ovládať. Ekologické zmýšľanie je súčasťou kultúrneho života a inteligenčne podkutí ľudia sú spravidla angažovaní v ekológii, čo je miestami tiež vtipné (smiech). 

Nezachádzajú mestskí architekti v súčasnosti v rámci výsadby zelene do určitej schematičnosti alebo gýčovosti? 

Momentálne je trendom výsadba, ktorá má pripomínať lúčne kvety s cieľom evokovať divokejšiu, respektíve voľnejšiu, výsadbu. Trendy súvisia s vizualitou a  nastavením spoločnosti. Naša zeleň bude v tomto zmysle určite netrendová.

Čo je podľa teba kľúčom kultúrneho verejného priestoru? 

Keď sa chce mesto tváriť ako kultivované, tak to musí robiť inteligentne. Závisí to, samozrejme, od ľudí, ktorí majú rozhodovacie právomoci. Vždy je tu ale možnosť, aby nebolo hlavným rozhodovacím faktorom to, či sa mi niečo páči alebo nie. Dôležité je, aby sa ľudia vo verejnom priestore cítili dobre. Povedať, že sa mi priestor páči, je až veľmi jednoduché, človek na takýto súd rýchlo zabudne, a potom dané miesto nemá opodstatnenie. Verejný priestor má byť verejný, zodpovednosť zaň je o to väčšia. 

Magdaléna Švecová
foto: Anna Siedykh, Petra K. Adamková

Na konci leta sa v Malom Berlíne uskutoční druhý ročník festivalu seriálov Pilot. Ako jediné podujatie svojho druhu na Slovensku sa zameriava na seriálovú tvorbu. Druhý ročník má kvôli protipandemickým opatreniam obmedzenú kapacitu návštevníkov a je určený najmä profesionálom. Súčasťou festivalu bude bilančná reflexia zameraná na slovenskú seriálovú produkciu v roku 2019 a praktický workshop tvorby námetu pre televízny formát.

Festival seriálov Pilot je jediným podujatím svojho druhu na Slovensku. Po úspešnom prvom ročníku, ktorý sa konal v marci 2019, sa druhý ročník podarí zorganizovať až v náhradnom termíne, konkrétne 18. až 20. septembra 2020. Festival sa opätovne uskutoční v unikátnych priestoroch Malého Berlína na Nádvorí, ktoré sú situované v centre Trnavy. Vzhľadom na aktuálnu situáciu má festival limitovanú kapacitu a bude prebiehať za sprísnených hygienických opatrení.

Aktuálny ročník sa zameriava primárne na autorov a tvorcov seriálov. Program venovaný profesionálom zahŕňa prezentácie, diskusie, workshopy, ale i reflexiu slovenskej seriálovej tvorby za predchádzajúci rok.

V rámci diskusných pásiem sa bude hovoriť aj o aktuálnej téme, akou je práca pre televízie v období karantény. Festival sa bude venovať i možnostiam pomoci mladým autorom v tvorbe autorských seriálových projektov. Okrem diskusie sa v rámci tejto témy predstavia aj mladí autori so svojimi projektami v rôznych štádiách produkcie. Jeden z diskusných blokov sa bude venovať produkcii pre deti a mládež na Slovensku. Debatu otvorí príspevok filmového kritika Michaela Papcúna o histórii a súčasnosti tvorby pre deti a mládež. V rámci pripravených prezentácií festival ponúkne návštevníkom možnosť dozvedieť sa viac o fungovaní Centrálneho registra námetov RTVS.

V spolupráci s partnermi prináša festival seriálov Pilot aj dva workshopy. Prvý, ktorý zastrešuje autorská spoločnosť LITA, sa bude venovať téme autorského práva a jeho špecifikách pre oblasť seriálovej tvorby. Workshop vedie Lucia Miklasová a je určený všetkým tvorcom a profesionálom v audiovízii. 

Druhý workshop s názvom Postava je príbeh je zameraný na vytvorenie námetu pre televízny formát s fokusom na kreovanie dramatickej postavy. Praktický workshop lektorsky povedie scenáristka a dramaturgička TV JOJ Bronislava Balašková, ktorá sa autorsky podieľala na mnohých úspešných televíznych projektoch, ako napríklad Panelák, Aféry, Pod povrchom, či divácky veľmi úspešný seriál Za sklom, ktorý tento rok získal v ankete OTO cenu seriál roka.

Akreditácie na druhý ročník festivalu v cene 5 EUR je možné zakúpiť online na webovej stránke Malého Berlína.

Festival seriálov Pilot sa bude konať tretí septembrový víkend, 18. až 20. septembra 2020 v Trnave, v priestoroch Malého Berlína. Podujatie organizuje o. z. Metaforum spoločne s o. z. Publikum.sk. Festival finančne podporil Audiovizuálny fond a LITA, autorská spoločnosť. Hlavným mediálnym partnerom je TV JOJ. Partnermi podujatia sú RTVS, Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Slovenský filmový ústav a Film.sk.

V sobotu 26. septembra uvedieme ďalší zo série cyklu koncertov b minor, ktoré sa venujú klasickej hudbe 20. a 21. storočia. Tentoraz bude venovaný sonátam od Dmitriho Šostakoviča a Bélu Bartóka, ktoré zložili pre husle a klavír.

Ako interpreti sa predstavia Milan Paľa a Ladislav Fančovič, ktorí patria k špičkovým predstaviteľom európskeho interpretačného umenia a ich vystúpenia k tomu najlepšiemu, čo môžete zažiť na slovenských koncertných pódiách.

V kombinácii s husľovými sonátami Dmitrija Šostakoviča a Bélu Bartóka môžeme bez preháňania tvrdiť, že tento večer bude jedinečný. A to nielen preto, že v tento večer uplynie 75 rokov od Bartókovej smrti.

V krátkej videopozvánke Paľa a Fančovič predstavia program koncertu a porozprávajú aj tom, čím sú vybrané skladby výnimočné. Podrobnosti o programe ako aj predpredaj vstupeniek nájdete v udalosti.

V Malom Berlíne robíme všetko pre zdravie divákov. Prečítajte si o našich krokoch aj nad rámec povinných opatrení, ktoré zvyšujú bezpečnosť kultúrnych podujatí.

Dohliadame na nosenie ochranného rúška

Vstup do našich priestorov je povolený len s prekrytými hornými dýchacími cestami a naši pracovníci túto povinnosť kontrolujú. Rúško alebo iné adekvátne prekrytie nosa a úst chráni predovšetkým ľudí vo vašom okolí pred nevedomou nákazou od vás.

Dezinfikujeme dotykové plochy

Okrem toho, že pri vstupe do našich priestorov nájdete bezdotykovú dezinfekciu pre osobnú hygienu, všetky dotykové plochy v centre sú dezinfikované pred každým podujatím a po ňom.

Dezinfekcia priestorov

Pravidelne dezinfikujeme aj celý priestor Malého Berlína, vrátane podlahových plôch a stoličiek.

Vetranie v našich sálach

Vzduch v oboch sálach Malého Berlína sa neustále vymieňa zabudovanou ventiláciou, ktorá prináša čerstvý vzduch z exteriéru budovy.

Online predaj vstupeniek

Aby sme uprednostnili bezhotovostné platby, vstupenky na naše podujatia si môžete zakúpiť na našej webovej stránke aj v deň konania podujatia, a to najneskôr pol hodinu pred podujatím. Takto sa aj vy môžete vyhnúť čakaniu v rade pri predaji vstupeniek. V prípade zrušenia podujatia vám bude vstupné automaticky vrátené. (V prípade nákupu u nás v pokladni v plnej výške, v prípade online nákupu sa od vstupného odráta tzv. spracovateľský poplatok.)

Výstavu nápaditej umelkyne s názvom Živá fotografia / Tableau Vivant si môžete pozrieť do 15. júla. Jej fotky zachytávajú život v momente rozkladu, no v plnej kráse a láske. A presne taká je aj tvorba mladej fotografky. Prirodzená a dokonalá v nedokonalosti a vďaka jej úprimnému vzťahu k fotografii o nej budeme ešte určite počuť.

Keď som sa pozrela prvýkrát na tvoje fotografie v Čepan Gallery, tak som mala pocit, že ide o maľby. Nachádzame tu síce pôsobenie svetla a času, ale fotoaparát je z procesu vynechaný. Do akej miery ide ešte o fotku ako takú?

V ontologickom zmysle ide o fotografiu. Vraciam sa do podstaty fotografie ako média, len z iného pohľadu. Fotografie na výstave vnímam ako niečo, čo stojí medzi maľbou a fotografiou, a tak ich nazývam Tografie. Zatiaľ čo v maľbe hovoríme najmä o odraze – geste vnútorného sveta autora, fotografia je aj o „objektívnom“ pohľade na svet, lebo je transformovaná cez objektív, respektíve cez naprogramované zariadenie. Autor si dopredu volí aparát. V aktuálnej sérii som si za „aparát“ zvolila papier, pracujem s ním, ale inak ako je zvykom. Používam inú spúšť, samotný obraz je tvorený elementárnym kontaktom s prírodou a transformáciou života. 

Mohla by si popísať celý proces vzniku živej fotografie od prípravy až po výsledok? 

V tvorbe živej fotografie pre mňa neexistuje kľúč, respektíve schéma a aj to ju robí živou. Sú to náhle vzplanutia, kedy viem, že v danom momente nastala tá chvíľa. Poprípade nájdem doma hnijúce ovocie, ktoré nechcem vyhodiť, tak je jasné, že z neho bude fotka. Je to veľmi intuitívne a splývajúce s tým, čo ponúka realita. Ani pri realizácii nemám kľúč. Väčšinou to trvá dlhší čas, no napríklad živé fotky vĺn či dažďa vznikli za veľmi krátku chvíľu. Nedá sa to unifikovať.

Proces plesnivenia je dlhší a podklad (napr. ovocie), z ktorého fotografia vzniká, sa postupne mení. Ako vnímaš dielo na začiatku, počas plesnivenia a na konci? Ako sa naň v týchto bodoch pozerá návštevník? 

Všetky živé fotografie zbožňujem od začiatku a vnímam ich ako moje „deti“. Sú samostatné, každá je iná, má svoj vlastný príbeh, kreuje sa. Proces pozorovania je pre mňa dôležitý a bolo mi ľúto, že som nemohla každodenne sledovať veľkú procesuálnu fotografiu Zem, ktorá vznikala v galérii. Išlo o naozaj veľký formát, najväčší, aký som doteraz urobila. Som však šťastná, že fotka mohla žiť svoj život v galérii a že bola konfrontovaná s ľuďmi. Dielo samotné sa dokončuje v človeku, ktorý ho vníma a cez neho samého expanduje ďalej. V procese živej fotky je pre mňa nádherná práve samotná živá časovosť a abstraktnosť. Na fotografiu sme zvyknutí až priveľmi, dokážeme rýchlo dekódovať a dešifrovať obrazy a už len máločo zatočí s našou perspektívou. Práve časový element živej fotografie je tak vzácny, vieme pri ňom kontemplovať, vytrháva nás z každodennosti. Je to obraz, pri ktorom sa človek dokáže ponoriť hlbšie a nájsť v ňom vlastné vysvetlenie. Nie je dôležité, aby ľudia chápali, čo robí tento obraz so mnou, ale či a čo robí práve s nimi v nich.

Ako si sa vlastne dostala k myšlienke živej fotografie respektíve fotografii v procese a čo ťa inšpirovalo? 

Doteraz to vnímam tak, že som bola v správnej chvíli na správnom mieste v úplnom vedomí, že všetko zapadlo tak, ako malo. Jednoducho sa to celé stalo. Kráčala som po ulici s papierom, ktorý som chvíľu pred tým vytiahla z koša, pretože už bol osvetlený, a teda nepoužiteľný na jeho primárny účel. Veľmi mi záleží na kolobehu vecí, ak sa dá, aby boli využité. V tej chvíli začalo pršať a ja som si všimla reakciu kvapiek dažďa s papierom. Tento moment zmenil môj pohľad na médium fotografie, obrátilo sa aj moje nazeranie na svet a jeho zaznamenávanie ako fotografky. Moja optika sa zmenila na niečo kontaktné. Takto vznikla First picture of rain, ktorú je možné vidieť aj na výstave. 

Je odkazom aktuálnej výstavy hľadať krásno v neprvoplánových veciach? Čo si má návštevník v rámci svojho duchovna odniesť po zhliadnutí výstavy? 

Hľadať krásno v nekrásne je v mojej náture už veľmi dlho. V prípade aktuálnej výstavy tkvie pointa inde, zároveň nevylučujem, že sa môže dotýkať i tejto polohy. Pre mňa ide skôr o transformáciu a pripomenutie, že život a smrť je jeden neustály kolobeh. Ovocie je pre nás dobré, keď je zdravé a môžeme ho jesť, no keď začne plesnivieť, tak už stráca hodnotu a stáva sa pre nás „škaredým“, hnusným. Ja v tom vidím príležitosť niečoho ďalšieho – nového mikrokozmu v makrokozme a opačne. A to všetko sa popri tom odohráva na fotografii, je to pozorovanie prirodzených procesov vzniku a zániku a ďalšieho vzniku. Preto napríklad často pracujem so symbolikou kruhu a špirály.

Proces hniloby a plesnivenia je pre mnohých niečo odpudzujúce, ale ako si sama povedala, v tvorbe hľadáš krásu aj tam, kde ju iní nevidia, či už v prírode alebo architektúre. Ako sa dá zmeniť toto ľudské prednastavenie založené na dokonalosti? 

Keď som bola mladšia prešla som si anorexiou. Prijatie škaredosti u mňa prebehlo cez prijatie samej seba, tela a hmoty ako takej. Moja citlivosť je všetkými skúsenosťami z mladého veku posunutá do inej vrstvy. Iným ľuďom nevidím do hlavy a do ich skúsenosti, ale tak celkovo je asi kľúčom prijať širokospektrálnosť v zmysle existencie, aj fyzického, aj duchovného sveta. Oba sú dôležité. A určite je treba tráviť viac času v prírode a v prirodzenosti ako takej. Príroda je kľúčom ku všetkému. Ako ľudia sa vieme len ťažko vyrovnať so smrťou. Človek sa bojí jej prijatia, lebo si myslí, že je niečím konečným. Verím, že smrť je nesprostredkovateľným zážitkom, je osobitná a pre každého samostatná, no jej prijatím ako súčasti celku sa nám roztvorí hlbšie zakúsenie života a jeho polôh krásna.

V sérii autoportrétov riešiš aj samú seba. Mnoho ľudí môže mať problém práve s tým, že sa boja pozrieť do zrkadla. Ako akceptovať to, ako vyzeráme aj s nedokonalosťami najmä v tejto instagramovej dobe plnej dokonalosti?

Tak, že sme jedineční presne takí, akí sme. Dospieť k tomuto uvedomeniu bola pre mňa dlhšia cesta a práve fotografia mi bola zrkadlom, cez ktoré som sa konfrontovala s mojím obrazom. V práci Metamorphosis of beauty som zameriavala svoj pohľad na veci, ktoré vnímam ako krásne, aj keď väčšina ľudí ich tak primárne nevníma, ako napríklad vädnúce kvety, ošarpané budovy, jazvy na tele. Tieto obrazy som dávala do kontrastu s mojím telom, ktoré som ako krásne toho času nevnímala, no chcela som ho tak vidieť. Doba sociálnych sietí priniesla manipuláciu a my musíme prijať fakt, že ide o posunutý obraz, že je to len úlomok reality a že to nie je náš hmotný svet. Odpoveďou na otázku by mohla byť rada neporovnávať sa s inými ľuďmi a nesledovať ľudí, ktorí nám vytvárajú tlak z našej kvázi nedokonalosti, lebo nič také neexistuje.

Fotíš prevažne na analóg, ale aj na mobil a pridávaš fotky na Instagram. Je na platforme plnej reklamy, digitálnych úprav a filtrov priestor aj pre reálne umenie a neupravené fotky? Tvoj Instagram je plný výsekov z bežného života a neupravenej reality. 

Povedala som si, že všetko čo robím budem robiť úprimne. Môj obsah je autentický a ide o plne prežívanú prítomnosť. Je to hlavne môj denníkový záznam z mobilu, vnímam to ako prepojenie práce a života, ktoré sú pre mňa veľmi úzko späté. Jasné, že si vyberám výseky reality a ukazujem, čo ukazovať chcem, ale takáto manipulácia tu bude vždy. Instagram vnímam ako prácu v procese. Pridávanie mojej tvorby na sociálne siete má pre mňa osobne zmysel, a keď to má zmysel aj pre iných ľudí, ktorí sa na to pozerajú, tak o to lepšie. Naozaj to vnímam celé ako jeden veľký príbeh.

Až vďaka analógu si lepšie pochopila svetlo, čas a clonu. Sama si tiež v jednom rozhovore spomenula, že analógová fotka čiastočne bojuje proti vizuálnemu pretlaku. V čom je iná analógová fotka z hľadiska estetiky a umenia v protiklade s digitálom? 

Zachytenie svetla na svetlocitlivom materiáli je živým procesom, film je živou matériou. V digitáli vieme viac-menej predpokladať výsledok. Milujem vyvolávať negatív z dlhšieho časového obdobia, v ktorom vidím, ako ubiehal život. Mojím jediným digitálnym fotoaparátom je mobil. Na digitál nafotí človek neskutočné množstvo fotiek, aj to je jeden z rozdielov. Obmedzené množstvo záberov v analógu nás prirodzene núti nad fotografiou viac premýšľať, precíznejšie komponovať, hlbšie cítiť. Nemyslím si však, že je jedno lepšie ako druhé a každému vyhovuje niečo iné. No za mňa je to však rozhodne analóg. Fotografia je veľmi široká a stále sa neuveriteľným spôsobom rozrastá. Som však rada, že žijem v 21. storočí, a že môžem fotiť aj na mobil aj na svetlocitlivý materiál. 

Čo je podľa teba dôležitejšie? Objekt, ktorý fotograf fotí, alebo forma realizácie, teda ako objekt fotí? 

Občas ma zaujme viac objekt inokedy forma, no celkovo je pre mňa dôležité vidieť odtlačok konkrétnej osoby, ktorá fotí. V tom je práve dôležitá miera úprimnosti-autentickosti. Dôležitý je aj zámer a samotná myšlienka. Či chcem alebo nechcem, vycítim, čo je robené s náruživosťou, pohltenosťou a láskou. 

Sama hovoríš, že tvoja tvorba nie je tvorená z uzavretých sérií, ale ide o proces formovania sa. Do fotografií vkladáš to, čo aktuálne prežívaš, kde žiješ a čo riešiš, čo považujem za veľmi odvážne. Nemáš strach z odhalenia svojho vnútorného sveta, aj svojich slabostí, aj radostí? 

Často neviem rozlíšiť, kde je ešte únosná hranica. Za dôležitú považujem predovšetkým už spomínanú autentickosť. Toto som ja, tu ma máte a buď ma berte alebo ma neberte. Vo fotke rada prekračujem vlastné hranice, čo sa mi pri koncepte živej fotografie, myslím podarilo. Držať sa v komfortnej zóne, aby som sa iba páčila ostatným by spôsobilo, že by som sama prestala rásť. Pre mňa je fotografia najmä dobrodružstvom a životom. Myslím si, že na odhaľovaní vnútorného sveta nie je nič zlé, ale často je to veľmi vyčerpávajúce. Vnímam to tak, že príbeh píšeme všetci spoločne a že všetko vzniká v istej miere vzájomnej interakcie.

Mala si šťastie na kurátora Patrika Krajčoviča?

Určite áno, je veľmi citlivý a nikdy medzi nami nevznikla diskomunikácia. Práve naopak, boli sme schopní vypočuť sa navzájom. Bola som šťastná, ako naša spolupráca vznikla a ako všetko do seba zapasovalo. Ja mám zväčša predstavu a viem, čo chcem, ale myslím, že som dala dosť priestoru aj Patrikovi. On je ten, ktorý verbalizuje a ja som tu na obraz. V podstate sme pri priestorovej skladbe hotových obrazov našli zhodu veľmi ľahko.

Magdaléna Švecová

Pred rozhovorom s Jurom Kovalčíkom som bola v trošku v strese. Ide o multifunkčného človeka, ktorý má široký rozhľad vo filme, hudbe a celkovo umení a kultúre. Nakoniec som sa poriadne nasmiala a keby som nemala ďalšie povinnosti, rozprávala by som sa s ním asi doteraz. Lebo debata s Jurom je vždy výživná. 

Kultúru neorganizuješ, ale ju aj tvoríš. Spievaš v kapele, čo možno málokto vie a pre mnohých ľudí, ktorí ťa až tak dobre nepoznajú, je to prekvapujúce zistenie. Ako si sa dostal za mikrofón? 

Kapelu som mal ešte počas strednej školy. Hrali sme rockové cover verzie a aj vlastné piesne. Mali sme dva koncerty, z toho počas prvého asi po 15 minútach odpálilo mikrofón, takže som si sadol do hľadiska a chalani hrali inštrumentálne verzie (smiech). Majiteľ krčmy bol zrejme rád, že mikrofón odišiel, lebo sa ma prišiel počas skúšky opýtať, či sa počujem (smiech). Podľa toho som usúdil, že spev nestojí za veľa. 

Na vysokej som mal od kapely pauzu. Keď sme rozbehli Berliner, tak som začal cielene chodiť na koncerty a objavovať miestne kapely. Spočiatku som s muzikantmi iba chodil von a neskôr som ich začal počúvať v skúšobni. Najväčší impulz reálne začať spievať bol pre mňa rozchod s frajerkou. Jednoducho som nemal čo robiť. Pomaly to už budú štyri roky, čo som sa pridal ku kapele, aj keď jej obsadenie sa neustále mení. 

Volali sme sa Nagy&Beni (čítaj naďabení, poz. redaktora). Boli sme klasická rocková kapela: bicie, basa, spev alebo aj klávesy. Urobili sme zopár pesničiek, s ktorými sme vystupovali v Trnave. Všimol si nás Denis z Wildernessu a vybral nás na Garage Stage na Pohode, čo bol prvý festival, na ktorom sme hrali. Takže, keď budem písať memoáre, určite spomeniem, že som začínal kariéru na najväčšom slovenskom festivale (smiech). Aj keď sa zmenilo obsadenie, stále hrávame, no z alternatívneho rocku sme prešli na akustiku. Teraz je to taký divný folk. Momentálne skúšame, vymýšľame a nahrávame. 

Píšeš aj vlastné texty?

Áno, ale zväčša tam nie sú žiadne rýmy a nedáva to zmysel. Väčšinou si nepredstavujem hudbu, doplní sa až potom a text sa do tónov napasuje. Texty mi nejako napadajú, sú to voľné asociácie. Vo vetách a slovách sú odkazy na reálne zážitky či spoločenskú situáciu, ale nie angažovane či priamočiaro. 

Skúsenosti s vystupovaním pred ľuďmi máš bohaté. Učil si a aj v Malom Berlíne často moderuješ. Predsa len, ísť na pódium a spievať svoje piesne pred ľuďmi je niečo iné. 

Keď som na pár rokov so spevom prestal, chýbal mi tento spôsob sebavyjadrenia. Je to iné, ako keď prednášam alebo robím diskusiu. Je to čisto o mne a o tom vyjadriť svoje pocity. Jednoducho, môžem niečo dostať zo seba, no nie iba frustráciu či hnev. Zážitok fyzického obklopenia hudbou je veľmi silný zážitok. Povedal by som, že až adiktívny.

Hudbe sa venuješ aj v Malom Berlíne, organizuješ koncerty. Ako sa robí hudobná dramaturgia kultúrneho centra a do akej miery sa rozhoduješ v rámci dramaturgie podľa svojho vkusu?

Ja som zodpovedný len za časť hudobného programu, ktorý tvorí klubová hudba. V Trnave tento typ umenia už nedostáva toľko priestoru ako kedysi, respektíve je vymedzený len veľmi špecifickým žánrom ako napríklad punk v Kubíku či hip-hop v Klube 69. My robíme ten zvyšok. Dramaturgia sa robí v štýle, koho a čo nepustiť a do výberu zapájam aj môj osobný vkus a rozhľad. Pokiaľ kapela nie je na určitej kvalitatívnej úrovni, tak ju do programu nezaradíme. Záleží aj na tom, o aký dátum ide. 

Pomáhate aj mladým kapelám?

Keď u nás hrá zahraničná kapela, tak sa snažíme doplniť lokálnu predkapelu. Pokiaľ nie je daný žáner zastúpený v Trnave, hľadáme ďalej, pretože to nutne nemusí byť trnavská kapela, ale slovenská poprípade česká. K zahraničným headlinerom sa snažíme volať mladé kapely a poskytnúť im príležitosť zviditeľniť sa. Nie sú to však garážové kapely, aj keď na Slovensku je väčšina kapiel amatérskych respektíve poloamatérskych, keďže u nás sa hraním nedá uživiť. 

Ty si čo rád pustíš? 

Často sa mi stáva, že jednu vec si vypočujem raz maximálne dvakrát, a potom sa už k piesni či albumu nevraciam. Vybudoval som si návyk, že mi prekáža, ak počujem playlist, ktorý už išiel niekedy inokedy a počul som ho aj päťkrát. Je to pre mňa zbytočné, lebo viem, že stále vzniká veľa novej hudby a potrebujem si vypočuť všetko. O obľúbenej hudbe už ani veľmi nehovorím. Veľa času mi zaberá počúvanie kapiel, ktoré nám do Malého Berlína zasielajú svoje ponuky. Viac počúvam hudbu kvôli práci než vo voľnom čase. Môj prehľad v hudbe je vychýlený na nemainstream. Mne sa často stáva, že po roku objavím nejaký notoricky známy hit na YouTube.

Čo sa týka filmov, máš toho napozeraného veľa. Dokonca si učil dejiny filmu na univerzite. Na aké filmy chodíš a podľa čoho si vyberáš, čo si pozrieš? 

Momentálne sledujem najmä filmy v Malom Berlíne. Ide skôr o artovejšie diela z distribúcie Asociácie slovenských filmových klubov alebo tituly z Film Europe. To je asi najväčšia skupina filmografie, ktorú si pozriem. Potom to tiež závisí od toho, čo ma zaujme a na čo mám aktuálne čas. 

Čo musí mať film, aby ťa zaujal. Kedy si povieš, že to stálo za to a nepremárnil som čas? 

Ťažko povedať len jeden typ filmu. Vo všeobecnosti by malo byť vo filme cítiť niečo osobné a autentickejšie, aby som nemal dojem, že ide o sériový produkt.

Aký film si videl mnohokrát a vieš, že si ho veľakrát ešte pozrieš? 

Filmy, ktoré vysielajú cez Vianoce (smiech). Z klasiky som videl už dvakrát Blade Runnera. K tomuto filmu som prišiel neplánovane. Najskôr som mu veľmi nerozumel, ale niečím ma chytil. O filme som si veľa čítal, aj som si ho opäť pozrel a čím ďalej tým viac som v ňom nachádzal stále niečo nové. 

Ako filmový odborník i nadšenec tvoríš program filmového klubu Malého Berlína. Čím viete konkurovať veľkým multiplexom? Dá sa to? 

Nemáme také zázemie, aké majú väčšie kiná, pretože zákazníci si u nás nevedia kúpiť popcorn a nemáme v porovnaní s nimi také pohodlné sedenie. Sme kultúrne centrum a v tomto smere nie sme konkurencieschopní, takže by ani nemalo zmysel pokúšať sa o nejaký mainstream, ktorého ponuka je v Trnave dostatočná, ba až netypická. Na tak malú populáciu, sú tu až dva multiplexy. Čo môžeme robiť my je pozývať na diskusie tvorcov slovenských filmov. Konkurujeme tiež cenou vstupného. Taktiež premietame filmy mimo distribúcie alebo snímky malých distribučných spoločností, ktoré sa do veľkých kín nedostanú. Pokiaľ divák pozná náš program, tak si môže byť istý, že výber filmov zameriavame skôr na umeleckú hodnotu. 

Si otcom festivalu YouTopia, ktorý mal premiéru v roku 2019 a trochu prepája aj tvoju záľubu v audiovizuálnom umení. Očividne je tam súvislosť so stránkou YouTube, aká? 

Mali sme v pláne organizovať letný festival, no nechceli sme robiť ďalší hudobný typ podujatia, ktorých ponuka je na Slovensku už dosť bohatá. Preto sme spojili hudbu s videoklipmi a zasadili sme to do konceptu YouTube. Dnes už ľudia nepozerajú klipy v televízii, ale práve na tejto platforme, kde ich je najviac. Na festival chceme vyberať kuriózne klipy, alebo také, s ktorými sa človek bežne nestretne, poprípade tvorbu samotných používateľov. Napríklad málokto vie, že mnoho fanúšikov nakrúca neoficiálne videá k hudbe ich obľúbenej kapely. Taktiež je mnoho umelcov, ktorí tvoria a dávajú videá na YouTube a práve v ich produkcii sa dá nájsť mnoho bizarností. 

Taký výber zaberie asi dosť veľa času.

Na prvý ročník som vyberal slovenské videoklipy. Pozrel som si zhruba 300 videí a z nich som vybral desať najzásadnejších. Kým som nezačal pripravovať festival, ani som nevedel, že sa tu toho toľko točí. Na Slovensku sa ale vyprodukujú ročne stovky klipov, čo je znamením, že audiovizuálna tvorba u nás stále funguje a je živá. Klipy sa zväčša podobajú, sú v nich prvky, ktoré nájdeme v ôsmich z desiatich klipov. Na druhej strane, nájdeme aj veľmi osobité a nápadité videá. Napríklad som objavil animované videá, ktoré neboli ani na Fest Anči, napriek tomu, že boli veľmi dobré. Okrem vizuálnej stránky mi príprava rozširuje obzory aj po hudobnej stránke.

Ako by mal vyzerať klip? Ľudia majú rôzne predstavy, napríklad, že video by malo kopírovať to, čo sa v piesni spieva, poprípade diváci obľubujú tanečné či abstraktné klipy. Aké videoklipy zaujmú teba? 

Neexistuje jediná správna cesta. Ide najmä o nápad, ktorý keď sa podarí zrealizovať, tak sa klip oplatí pozerať. Typický klip súčasnosti je hip-hopový. Vystupuje tam jeden alebo viacerí reperi, robia typické pózy, sú tam dievčatá a do toho sa tancuje. Je to zväčša v atraktívnom prostredí, napríklad v klube, industriáli alebo pri vode. Polovica záberov je spomalených, čo je základná a v mnohých prípadoch gýčová rovina. 

Potom sú videá, v ktorých majú jednotlivé prvky funkciu a význam. Aj príbehové klipy môžu byť fajn, ale sú skôr záležitosťou 90. rokov, aj keď som pár takých klipov videl a boli zaujímavé. Abstrakcia sa používa v rámci elektroniky či rocku, ale musí byť vidieť, že sa autor vyhral s detailami. Môj vkus je široký a vedia ma zaujať rôzne veci.

Dokáže klip zmeniť pocit z piesne? 

Ja sa to snažím oddeľovať. Nechcem si na základe klipu robiť predstavu o hudobníkoch. Pre mňa je dôležitá živá stránka hudby a ako sa prezentujú hudobníci naživo, čo v klipe nemusí byť vidieť. 

Žijeme v ére streamovacích služieb, napríklad Spotify. Aj YouTube ľudia počúvajú skôr prísluchovo. Oplatí sa klipy ešte točiť? 

Video je hudobníkov marketingový nástroj. Pokiaľ vo videu kapela alebo spevák vystupuje, ukáže sa a ľudia si ho vedia spojiť s vizuálom. Špecifickou skupinou sú videoalbumy. Je to náročné na financie a čas, ale keď audiovizuálny album vznikne, je zaujímavý. Na YouTube je veľa hudby bez klipov, iba s pozadím poprípade s textom piesne, pretože tvorba klipov nie je jednoduchá. Ale aj lyric videá sa dajú robiť rôzne. Netvrdím, že je to umenie, ale môžeme ich tvoriť s nápadom. Napríklad som videl videoklip, v ktorom sa text zobrazoval ako správy v Messengeri. 

Si multifunkčný človek. Spievaš, píšeš texty či recenzie, máš prehľad v hudbe a filmoch. Ako si sa dostal k toľkým talentom a ako si ich rozvinul? 

Je to moje osobnostné nastavenie. Už počas detstva som mal rôzne aktivity. Vždy som písal, veľa som čítal, dokonca som kreslil, tancoval som vo folklórnom súbore. K filmu som sa reálne dostal až na vysokej, rovnako aj hudbe som sa začal venovať viac než bežný poslucháč počas univerzitných čias. Môj základ tkvie v literatúre a textoch. Keď si vytvoríš takýto rozhľad už v detstve, máš ho na celý život a môžeš sa venovať iným aktivitám. 

Neuvažuješ o napísaní knihy? 

Jasné. Rozmýšľam nad tým už dlho. Mal by som písať viac vlastnej tvorby, nielen recenzie, ale aj beletriu. Vždy keď sa mi podarilo niečo dokončiť, bolo to viac-menej zo života. Chcel by som si viac rozvíjať fantáziu a predstavivosť, preto by som mal smerovať k fikcii. Bohužiaľ, som nedisciplinovaný človek a k písaniu ma nikto nedotlačí, iba ja sám. 

Pri recenziách je to asi iné, nie? 

Ani tam nemám pocit, že je to v pohode. Idem na film, a potom sa k recenzovaniu neviem dostať. Keď si sadnem, tak text zosmolím, no trvá to jeden či dva dni. 

Je tu ešte vôbec priestor na recenzie, keď máme množstvo platforiem určených na používateľské hodnotenia? 

Veru neviem, či to ešte niekto číta. Na našom webe mám na starosti slovenský film, lebo sa na tie filmy nikomu nechce ísť (smiech). Niekedy na moje texty zareagujú ľudia, ktorí s filmom nemajú nič, ale recenziu odporučia resp. zdieľajú. Potom občas zasiahneš filmára, režiséra respektíve človeka, ktorý na filme robil, a to najmä v prípadoch, keď recenzia nie je lichotivá. Vzniká polemika, čo zvykne byť celkom sranda. Vtedy si uvedomím, že to nie je také bezvýznamné, ako si niekedy myslím. 

Čo robíš, keď sa v Malom Berlíne zhasne? 

S Malým Berlínom respektíve kultúrou nežijem úplne stopercentne, ale viac než iná časť populácie. Na koncerty chodievam aj inam a možno by som mal viac, ale nestíham to. Akcie, ktoré zastrešujem ja sú zvyčajne cez víkend, a potom sa už nedostanem nikam inam. Sem tam sa mi ale podarí ísť napríklad do Bratislavy a tiež chodím aj na festivaly.

autorka: Magdaléna Švecová

S Peťou som sa stretla v prázdnej sále Malého Berlína, aby mi porozprávala o svojej práci pre kultúrne centrum. Okolo organizovania podujatí sa pohybuje už viac ako celú dekádu. Napriek tomu sa nebojí ísť do nových vecí a učiť sa ich. Cudzie jej nie sú sociálne siete, grafika, ale aj divadelné hry pre deti či improvizácia. A plánuje sa vrhnúť aj na osvetľovanie.

Do Trnavy si prišla študovať na univerzitu a odvtedy pôsobíš v miestnej kultúrnej scéne. Vždy si mala kultúrno-umelecké úmysly?

Dlho som nevedela, čo chcem robiť a možnosť zapájať sa do organizácie kultúrnych podujatí mi ukázala, že je to niečo, z čoho mám radosť a že sa tejto oblasti chcem venovať ďalej.

Ako si sa dostala k tvorbe podujatí?

Všetko to začalo s webovým portálom CinemaView.sk, pre ktorý som písala recenzie filmov. Postupne som zistila, že Michal (Klembara, zakladateľ portálu CinemaView.sk, pozn. redaktorky) sa venuje okrem iného podujatiam. Keď začal narastať ich počet, napríklad sme pravidelnejšie robili Improligu alebo Noc v kine, tak som začala akciám robiť grafiku a postupne som sa do produkcie eventov dostávala čoraz viac.

Uplynulo už viac ako desať rokov, odkedy ste robili podujatia na vlastnú päsť ako študenti. Kam si sa profesionálne posunula v porovnaní so začiatkami?

Vtedy to boli vysokoškolské časy. Možno sa niektorým študentom zdá, že majú veľa predmetov a málo času, ale spätne musím povedať, že času bolo fakt dosť na to, aby sme sa venovali organizovaniu eventov. Od tých čias som sa zdokonalila v grafike a začala som sa venovať reklame na sociálnych sieťach.

Grafiku si neštudovala, začala si ju robiť ako samouk. Ako sa ti podarilo vypracovať nielen po technickej, ale aj po vizuálnej stránke?

Začala som s podporou môjho brata, ktorý je vyštudovaný grafik. Spočiatku, keď som si nevedela poradiť, ukázal mi lepší spôsob, ale nerobil to nikdy za mňa a oddrela som to sama. Na internete je veľmi veľa tutoriálov, podľa ktorých sa dajú naučiť určité postupy. Ak nevenujete čas technickej stránke, môže vás to brzdiť. Dôležité je tiež vedieť vytvoriť predstavu, ako má plagát vyzerať.

Tak ako hovoríš, druhá stránka je vizuálna, nie každý má vlohy na to, aby vytvoril dobrý plagát. Ako tvoríš ty?

Existujú postupy ako napríklad mindmapping alebo asociácie, s ktorými pracujem, keď sa s plagátom neviem pohnúť. Máme open space kanceláriu, v ktorej sa nie vždy dá sústrediť. Vtedy odídem niekam inam, aby som sa mohla koncentrovať. Stačí mi polhodinka ticha a pokoja, kedy sa venujem svojim myšlienkam. Plagát a ostatné vizuálne komunikačné kanály závisia od povahy podujatia. Mojou úlohou je pomáhať podujatiu, nie je to reprezentácia mňa samej. Vychádzam z toho, o čom podujatie je, pre koho je určené alebo aké sú jeho kľúčové slová. Potom sa odoberiem do sveta fantázie, kde si tie veci vzájomne spájam

Komunikácia podujatí sa roztrieštila na sociálne siete, ale stále tu máme aj offlinové formy. Mohlo by existovať jedno bez druhého?

My v Malom Berlíne si myslíme, že nie. Máme obmedzené zdroje a snažíme sa ich minúť tak, aby sa to, čo robíme, dostalo k správnym ľuďom. Dlhodobo nám vychádza práve stratégia kombinácie viacerých foriem propagácie. Niektorí ľudia reagujú iba na sociálne siete, ďalší len na reklamu vonku, pretože sociálne médiá nesledujú vôbec, a preto potrebujeme urobiť napríklad citylighty. Sú skupiny ľudí, na ktorých stačí zacieliť reklamu alebo len vytvoriť event a zrazu je v ňom 200 ľudí.

Pri každom podujatí je to individuálne. Máme podujatia, pri ktorých sú komunikačné kanály zúžené, respektíve sa nevenujeme až toľkým. Napríklad, keď pracujeme s témou trnavskej architektúry či umelcov, propagácia je jednoduchšia, lebo ľudí prirodzene zaujímajú rodáci či miestna architektúra.

• 

• 

• 

Venuješ sa aj organizovaniu Improligy, teda súťaže v divadelnej improvizácii. Aké sú plány tejto populárnej improvizačnej súťaže?

Ešte nie je úplne uzatvorené, či budeme v projekte pokračovať, pretože potrebujeme nájsť nový impulz. Bola by som rada, ak by sa začal Improlige venovať nejaký ochotnícky súbor. Projekt potrebuje zápal a túžbu, ktorú ja síce mám, ale ak by som patrila medzi ľudí „od divadla,“ tak to viem ťahať intenzívnejšie ako momentálne, keď Improliga patrí k mnohým podujatiam, ktoré riešim.

Akým ďalším problémom čelí Improliga?

Teraz býva Improliga raz za polrok. Je to stále náročnejšie, lebo noví vystupujúci neprichádzajú. V minulosti to v Trnave ťahali najmä študenti vysokých škôl. My už dotyk s mladou generáciou nemáme, nepoznáme jednotlivé ročníky a ľudí, ktorí by ju mohli robiť. Tí, čo ju robili, už z toho vyrástli a venujú sa niečomu inému. Umelci, ktorí sa improvizácii venujú dlhodobo, napríklad Kapor na scéne zo Žiliny, majú rodiny a je náročnejšie nájsť termín.

Aká je situácia, čo sa týka divákov? Pred pár rokmi bola táto forma zábavy viac exponovaná, ľudia ju sledovali napríklad aj v televízii. Pretrváva stále rovnaký záujem?

Záujem je, ale menší. Súvisí to s tým, že súťažné družstvá nie sú vyhraté. V najlepšej ére Improligy si tímy robievali víkendové sústredenia, na ktorých si dávali zadania. Jednoducho ich bavilo na sebe pracovať a zlepšovať sa. Keď nevznikajú nové tímy alebo vznikajú len za účelom Improligy, divácky zážitok nie je prirodzene taký dobrý, pretože tímy nie sú pripravené.

Aké vlohy okrem tréningu robia dobrého improvizátora?

Najlepší improvizátori sú takí, ktorí si vedia robiť zo seba srandu a zároveň sú tímovými hráčmi, čo znamená, že prihrajú žart aj niekomu inému.

Okrem improvizátorov dotvárajú celú Improligu aj veľmi vtipné zadania. Témy si vyberala predpokladám tiež ty. Ako si na všetky bizarnosti prišla?

Témy možno znejú ako náhodné spojenia slov, ale už dlhšie vznikajú na základe titulkov z bulváru. Otvorila som si vždy niekoľko bulvárnych médií na internete a prekutrávala som jednotlivé rubriky. Tie najbizarnejšie titulky nebolo treba ani upravovať, potom tie príliš konkrétne som zahmlila, aj keď pointa zostala rovnaká. Všetky témy, ktoré ľudia videli improvizovať v posledných rokoch, boli reálne. Aj ukradnutý most za dedinou (smiech).

• 

• 

• 

V Malom Berlíne riešiš taktiež aj detský program. Súvisí táto kompetencia s tvojím doktorátom z mediálnej výchovy?

Ťahá sa to od čias CinemaView.sk. Už vtedy som recenzovala filmy pre deti, pretože animované snímky som mala vždy v obľube. Začala som vnímať rozdiely v rámci kvality filmov pre mladšie publikum. Na doktoráte som sa deťom venovala v pozmenenej forme, a to mediálnej výchove detí v rodine. Prišlo mi preto celkom prirodzené venovať sa v rámci dramaturgie detským divadlám.

Prečo ste sa rozhodli v Malom Berlíne zaradiť tento typ podujatia do programu? Sú určené pre deti alebo aj pre rodičov? Akú cieľovú skupinu chcú zasiahnuť?

Myslím, že je to obojstranné, lebo rodičia potrebujú nájsť zmysluplný program pre seba a pre deti. Ja som rada, keď im to vieme ponúknuť. Divadlá sa snažím vyberať podľa toho, aby neboli úplne čiernobiele. Nie som zástancom rozprávok, kde je (dobro dobré len preto, že sa to tak skonštatuje a ukáže sa, že hlavné postavy sa vlastne nesprávajú vzorne). Mám rada, keď je v príbehu šedá zóna, lebo život nie je čiernobiely. Musím divadlá najprv spoznať, aby som zistila, ktoré volať nechcem. Rada volám divadlá, ktoré si dajú záležať na scénografii, kde to nie je len príbeh o dobrých vlastnostiach, aj keď to sú aspekty, ktoré treba u detí posilňovať, ale aby aj scéna pôsobila na deti esteticky.

Ako prebieha výber?

Divadlá posielajú propozíciu, z čoho sa dá usúdiť, aké divadlo zhruba je. Samozrejme, pokým divadlo nepoznám, tak riskujem. Veľmi rada pozývam divadlo Kapor na scéne. Hoci nie všetci z ich súboru sú školení divadelníci, vedia veľmi dobre pracovať s detským publikom. Deti od troch rokov sú veľmi čulé a zasahujú do predstavenia. Videla som prípady, kedy divadelníci s 20-ročnou praxou nevedeli spracovať detskú interakciu a deti ignorovali. Deti sa potom necítia byť súčasťou predstavenia, preto by ich mali herci prijať, inak ich stratia. Niektoré sa potom stiahnu do seba alebo odídu k rodičom a neprežívajú predstavenie dobre.

Dokážu divadelné predstavenia zaujať deti aj v dnešnej digitálnej ére smartfónov?

Myslím si, že stále dokážu, no nájdu sa deti, ktoré na predstavení neobsedia. Nedá sa to generalizovať, ale všimla som si, že správanie detí súvisí s rodičovským. Ak matka s otcom sedia na predstavení, ktoré pre nich nie je určené a nechce sa im venovať mu pozornosť (čo chápem) a radšej pozerajú do telefónu, tak aj dieťa sa správa ináč. Ruší avyžaduje pozornosť.

• 

• 

• 

V Trnave si už 12 rokov a si v úzkom kontakte s kultúrnym životom v tomto meste. Ako sa posunula kultúrna sféra z tvojho pohľadu za toto obdobie?

Ponuka je omnoho širšia, než keď sme sem prišli. Vtedy ľudia aj vysokoškoláci priam hltali všetko, čo bolo k dispozícii. Keď sme robili Noc v kine, tak sme naplnili celé kino Hviezda. Bolo to pre mňa veľmi čarovné podujatie. Potom sa ponuka rozšírila a miest, kde sa konajú podujatia je omnoho viac.

Od študentov veľakrát počujem, že sa tu nič nedeje. Nerozumiem tomu, lebo ako si spomínala, ponuka je široká.

Myslím si, že nie sú navyknutí vyhľadávať si program. Sú obklopení toľkými vecami, informáciami a udalosťami. Ani my, ani nikto, kto robí podujatia, ale nemôže chodiť za jednotlivcami a každému hovoriť o tom, aké podujatia chystáme, lebo na to nemáme čas. Ľudia si musia povedať, že idem si niečo vyhľadať a pôjdem tam, aj keď nemám s kým. Aj to je ťažké, rozhodnúť sa ísť niekde sám. Ponuka, ako tráviť voľný čas, je obrovská. Aj možností v rámci digitálnych médií je veľa, napríklad scrollovanie sociálnych sietí je spôsob, ako tráviť voľno. Ľudia sa musia jednoducho naučiť plánovať, kedy pôjdu na kultúru.

Čo robíš keď máš voľno, chodíš ešte potom vôbec na kultúrne podujatia, keď si s ňou dennodenne spätá?

Najideálnejšie je, keď ideme s kolegami len tak vonku na pivo. Chcem chodiť do kina a čítam knihy. Na tie som nemala počas výšky priestor a teraz som si konečne našla na toto nedigitálne médium čas.

V Malom Berlíne pracuješ aj so svojím manželom. Riešite robotu aj doma alebo sa to snažíte oddeliť?

Snažíme sa rozdeľovať súkromie a prácu, ale úplne sa to nedá (smiech). O práci sa rozprávame doma po prvýkrát v rámci dňa. V Malom Berlíne sedíme obaja celý deň za počítačom a riešime, čo musíme. Potom prídeme domov, kde sa rozprávame o väčších záležitostiach a dlhodobejších plánoch týkajúcich sa Berlína. Samozrejme, nerozprávame sa stále len o práci, ale aj iných témach.  

Ani jednému to nelezie na nervy?

Malý Berlín nás baví a veľmi nám záleží, aby fungoval. Na druhej strane, niekedy je roboty veľa a musíme si dávať pozor, aby sme v komunikácii o pracovných záležitostiach neprekročili hranicu. Ja som sa už naučila, že keď prídem domov, tak sa snažím nemyslieť na prácu, aj keď mi to niekedy nevychádza. Michal zas nad vecami nedokáže prestať premýšľať a ja ho vždy rada vypočujem.

Spolupracovala si na množstve projektov. Na ktorý spomínaš najradšej?

Určite na Improligu, to je čistá radosť aj pre účinkujúcich, aj pre publikum. Noc v kine bola parádna. Teraz ma najviac baví organizovať výstavy, pretože ide o spoluprácu s kurátorom, ktorý má svoju víziu a ja mu ju pomáham zrealizovať. Je úplne super, že nemám na starosti iba plagát, ale vizuál celej výstavy. Ešte premýšľam nad tým, že by som sa začala venovať svetelnému dizajnu, teda príprave osvetlenia na koncert.

Prečo?

Súvisí to s mojou prácou na propagácii podujatí. Mám potrebu čo najviac podporiť každý event, aby vyznel najlepšie, ako sa dá. Každá akcia, ktorú robíme, má potenciál byť dobrou, pokiaľ sú všetky stránky zvládnuté. Práve svetlo to niekedy pokazí, čo ma zamrzí. Diváci si to nevšimnú, ale ja mám napozeraného viac a svetlo vnímam dosť citlivo, preto by som chcela pomôcť.

Tvoj pracovný deň je naozaj pestrý, musíš zvládať rôznorodé úlohy. Ako sa ti to darí skĺbiť?

Prekáža mi monotónnosť, vyhovuje mi to takto. Keď však nemám energiu robiť niečo tvorivé, tak môžem robiť niečo mechanické. Som typ človeka, pre ktorého je to takto ideálne.

autor: Magdaléna Švecová