fbpx

Cudzinečnosť: Naša kolegyňa Anna Siedykh predstaví svoju zbierku básní

Anna Siedykh je súčasťou tímu Malého Berlína s prestávkami už štyri roky. Okrem  práce na podujatiach sa vo voľnom čase venuje aj poézii. Jej zbierku s názvom Cudzinečnosť odprezentuje už v piatok večer na rovnomennom podujatí. O knihe, podujatí aj o práci v kultúrnom centre sme sa s Ankou porozprávali.

Prečo práve „Cudzinečnosť“?

Je to slovo, ktoré v slovenčine, ak sa nemýlim, neexistuje. Prvú časť tvorí cudzí alebo cudzosť, cudzinec a nasledujúce -čnosť si môže človek uchopiť po svojom. Možno to chápať napríklad ako (ne)konečnosť. Pre mňa osobne toto spojenie slov vyvoláva pocit neistoty, tmy, do ktorej sa ponárame počas pobytu v novej krajine, kde objavujeme novú neznámu kultúru, spoznávame iné kontexty a pod. Niekedy si aj myslím, že sa viem spájať s touto kultúrou, ktorá je pre mňa iná, no stále sa cítim byť cudzia. Mám inú minulosť, iné spomienky, prežila som si iné detstvo.

Ako tento názov vznikol?

Názov Cudzinečnosť vznikol počas sprchovania (smiech). Často sa mi to stáva, napríklad aj keď píšem básne, nezvyknem im dávať názvy. Je pre mňa vzácne, keď mi nejaký len tak napadne. Zvyčajne sa pohrávam so slovnými hračkami, spojeniami alebo si jednoducho vymýšľam nové slovíčka, ktoré aspoň trochu definujú moje (ne)definovateľné pocity. Snažím sa čitateľom a čitateľkám nechať priestor na ich vlastné uchopenie názvu a zároveň tak vytvárať priestor na diskusiu. 

Čo môžu čitatelia od zbierky Cudzinečnosť očakávať?

Snažila som sa nevenovať len témam vojny, ale nedá sa to oddeliť, nedá sa tomu vyhnúť. Uvedomujem si, že píšem o veľmi náročných a veľmi aktuálnych veciach. Venujem sa ale hlavne témam domova, hľadania svojho miesta, identity, ale aj témam pamäti – či už kolektívnej  alebo individuálnej – a tomu, ako nás definuje naše detstvo. Snažím sa priblížiť pocity utečencov, aj tie moje.

Vznikli všetky básne v období po začiatku vojny?

Áno, okrem prvej básne, ktorú som napísala 23. februára večer, teda tesne pred začiatkom vojny. Veľmi dobre si na to pamätám – cítili sme, že sa niečo deje, že sa niečo blíži, ale nevedeli sme, čo. Bolo to, ako keď sa na vás niekto pozerá a vy cítite veľký tlak. Zvyšok básní vznikol po začiatku vojny.

Aké sú špecifiká písania v slovenčine a v ukrajinčine? V čom je to iné a čo majú spoločné?

Niekedy sa mi básne v slovenčine páčia viac. Spôsob písania je zaujímavý. Nad slovenskými básňami viac rozmýšľam. Viac pracujem so slovníkom, viac hľadám slová, ktoré vystihujú ten alebo iný pocit. Viac pracujem s jazykom, vzhľadom na to, že slovenčina nie je moja materčina. Je to cudzí jazyk, necítim sa v ňom tak pohodlne, musím si dávať väčší pozor na to, aké slová volím. Možno sú ukrajinské básne pre mňa osobnejšie. Slovenské sú univerzálnejšie. Zaujímavé je možno aj to, že niekedy báseň začína v ukrajinčine a končí sa po slovensky. 

Čo bude na podujatí čakať na divákov?

Hlavne pôjde o prezentáciu mojej dvojjazyčnej zbierky. Napísala som viac ako 50 básničiek, no diváci sa nemusia báť, nebudem ich čítať všetky, nechcem vás uspať (smiech). Celý koncept básni spočíva v tom, že vždy tvoria dvojice. Jedna báseň je napísaná v ukrajinčine a druhá v slovenčine. Pozor, nejde však o slovenský preklad ukrajinskej básne, hoci sa to tak môže javiť a znieť, a to aj preto, že sa hrám s podobnými slovami a podobnými konotáciami a konceptmi. Veci skúmam z pohľadu Ukrajinky, no zároveň sa na veci pozerám aj ako človek dlho žijúci na Slovensku. Podujatie však bude mať možno trochu netradičný koncept – bude iný, než pri iných literárnych večeroch.

Čo teda na prítomných, okrem týchto básní čaká?

Budeme pracovať so svetlom, prepájať hudbu s poéziou. Nechceme, aby to bola iba obyčajná čítačka, ale pokúsime sa spraviť stage interaktívnejší, pôjde skôr o performatívne čítanie. Nebudem tam sama, bude tam ukrajinská DJ-ka a hudobná kurátorka z umeleckého kultúrneho centra Closer v Kyjive, Olga Beckenstein. Je spoluorganizátorkou najväčších festivalov jazzovej a elektronickej hudby na Ukrajine. Zahrá svoj DJ set. Z mojej zbierky si teda vyberieme veci, ktoré sa nám spájajú, ona k nim spraví podmaz a po čítaní bude v DJ sete pokračovať. Okrem toho sa budú premietať aj vizuály Katyi Yehorovej, ktorá je momentálne rezidentkou v Piešťanoch, v Arte. Venujeme sa podobným témam. 

Ako si sa dostala k spolupráci s Malým Berlínom?

Ešte počas môjho prvého ročníka na vysokej škole. Chýbala mi kultúra, tak som začala hľadať priestor, v ktorom by som ju mohla nájsť. Najprv som párkrát prišla na koncerty, divadelné predstavenia. Neskôr som videla na webovej stránke Fakulty masmediálnej komunikácie, kde som študovala, inzerát, že Malý Berlín hľadá dobrovoľníkov na festival seriálov Pilot. Tak som sa prihlásila a hneď som aj pomáhala s prípravou výstavy a s prekladmi na výstavu, ktorú Malý Berlín organizoval v Kyjive. Neskôr som pomáhala fotiť, pripravovať literárne podujatia a festival spisovateľov Ypsalon.

Čo všetko bolo tvojou úlohou v Malom Berlíne po tvojom návrate na jar tohto roka?

Prišla som na Slovensko a do Malého Berlína a hneď sme zistili, že potrebujeme niekoho na prácu s ukrajinskou komunitou, ktorej počet vzrástol kvôli vojne. Chceli sme spájať ľudí, zoznamovať ich s mestom, kultúrou a integrovať ich. Vytvorili sme preto Ukrajinský klub, kde sa opakovane každý mesiac stretávame a vždy riešime nové a iné témy. Vždy boli vítaní i slovenskí návštevníci, bol zabezpečený prekladateľ. V spolupráci s Ukrajinským veľvyslanectvom a rôznymi dobrovoľníkmi sme založili ukrajinskú knižnicu. Venujem sa tiež vytváraniu programov o Ukrajine pre slovenské publikum. Ide o diskusie, besedy s ukrajinskými odborníkmi a odborníčkami o literatúre a vojne, ale aj o tom, ako sa Ukrajina a Európa mení. Venovala som sa aj literárnemu programu, festivalu Ypsalon, na ktorom sme prvý deň venovali ukrajinským spisovateľom. Mali sme tu jedno z najväčších mien ukrajinskej literatúry, Jurija Andruchovyča, navšívila nás i Olesia Jaremčuk so slovenským prekladom knihy Naši iní a ukrajinská vydavateľka Lilia Omelianenko. 

Ján Janočko
Foto: archív Anny Siedykh