fbpx

Erik Michalčík: Chceme podotknúť, že mesto nie je len betónová džungľa

Od 9. septembra sa Čepan Gallery opäť otvorila návštevníkom. Tentoraz ale výstava nezostáva iba v galerijnom priestore, pretože expozíciou sa stáva celý priestor Nádvoria. Kurátor Erik Michalčík spoločne s výtvarníčkou Zuzanou Branišovou vytvorili jedinečný umelecký experiment, ktorý je súčasťou vzdelávacieho programu pre mladých kurátorov pod záštitou Malého Berlína. Erik je absolventom Katedry pedagogiky výtvarného umenia na Trnavskej univerzite, má za sebou autorské výstavy v Galérii Výklad i v Nitrianskej galérii a moderoval reláciu v Trnavskom rádiu Umenie na vine. S rovnakým nadšením ako v predošlých projektoch sa pustil aj do najnovšej výstavy. 

Ide o tvoj prvý projekt v pozícii kurátora. Aká je to skúsenosť oproti výstavám, na ktorých si participoval ako umelec? 

Neviem, či je kurátorovanie jednoduchšie alebo zložitejšie. Nikdy som nebol iba výtvarník, robil som rôzne projekty, ale určite je to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Naučil som sa, že musím vedieť komunikovať s ľuďmi, a to je pre mňa najproblematickejšie a kvázi nové. Keď som robil svoje veci, nemusel som príliš komunikovať s ostatnými. V pozícii kurátora som sa musel naučiť s ľuďmi rozprávať tak, aby som od nich dostal to, čo potrebujem.

Na výstave spolupracuješ so Zuzkou Branišovou, prečo si oslovil práve ju? V čom ste našli prienik vo vašej tvorbe?

Zuzana bola moja pedagogička na vysokej škole a aj po ukončení univerzity sme spolupracovali na jednom skupinovom projekte. Čo je však dôležité, vyhovujeme si aj tematicky. Témou mojej diplomovej práce bola príroda v súvislosti s umením a aj Zuzana má za sebou niekoľko prác súvisiacich s prírodou. Tiež sme prepojení v rámci uvažovania, Zuzana je veľmi premýšľajúci človek, čo mi vyhovuje, pretože spolu rozmýšľame nad tým, ako bude výstava vyzerať. 

Dopracovali ste sa spolu ku konceptu verejnej zelene. V upravenom priestore Nádvoria budú rozmiestnené zanedbané kvetináče z mesta.

Výstava má byť o tom, že veci dokážu fungovať paralelne. Zeleň v meste má určité úlohy, a to reprezentovať mesto ako kultivované a kultúrne, takže sa predpokladá, že výsadba by mala mať určitú vizuálnu príťažlivosť. Pravým opakom sú zabudnuté rastliny, ktoré, paradoxne, majú rovnaké funkcie a sledujú rovnakú líniu ako pekné výsadby. Na druhej strane ide o protiklady, lebo jedno je zanedbané, ale dynamické, pretože kvetináče sami seba prerastajú. O to druhé sa človek stará a udržiava v určitom tvare, preto je zeleň na Nádvorí statická.

Kvetináče láskavo zapožičalo Mesto Trnava. Ďakujeme!

Všimne si návštevník rozdiel, keď príde na Nádvorie? Bude si vedomý, že sa nachádza v okolí umeleckej inštalácie? 

Ako objekt si to všimne určite, pretože hovoríme o veľkých mestských betónových kvetináčoch. Postrehne ich aj v kontraste s moderným a pomerne vyčisteným priestorom Nádvoria, do ktorého zasadíme modernistické kvetináče. Zaregistruje aj zeleň, ktorá nie je formovaná v zmysle tvaru či výberu rastlín, veď niektoré budú možno suché. Vo vnútri Čepan Gallery zas budú texty a fotografie, ktoré dopovedia celú tému výstavy. 

Vo všeobecnosti máme pekne upravené námestia, a potom prídeme niekde na sídlisko, kde už zeleň neprechádza až takou úpravou, čo možno nie je úplne prípad Trnavy. 

Povedala si správne, že Trnava je dosť kultivovaná. Keď si to človek ale začne všímať, čo je aj zmyslom výstavy, tak zistí, že v meste je zelene oveľa viac, ako sa zdá. Paradoxne ide o rastlinstvo, ktoré môže byť pre niekoho škaredé. Z funkčného hľadiska však vytvára z mesta o niečo príjemnejšie prostredie. 

Hovoríš o neoficálnej zeleni, ktorá je často vandalizovaná. Má výstava nabudiť ľudí, aby sa začali zaujímať o svoje okolie a starali sa oň? 

V určitom slova zmysle chceme, aby si spoločnosť všímala neupravené zelené priestory, ale nie prehnaným spôsobom. Môže sa stať, že kvetináče sú často tak zarastené preto, lebo na ne niekto zabudol, napríklad na konci parkoviska, kde sa kvôli autám nikto nedostane alebo ich prehliadne. Keď ich začne niekto evidovať, tak do nich nasadí podľa neho pekné alebo vizuálne či inak funkčné kvety. Bola by škoda prísť o tak zaujímavé rastliny a dreviny, ktoré nenájdeme v žiadnej mestskej výsadbe. Na jednej strane chceme, aby si ľudia okolie všímali, ale skôr rozmýšľajúc s citom a uvedomením. Keď si niečo veľmi všímame, tak máme tendenciu to meniť a skrášľovať, čo nie je našim cieľom. Chceme podotknúť, že mesto nie je len betónová džungľa. 

Vieš si predstaviť, že by kvetináče zostali na Nádvorí? 

Ja áno, ale či niekto iný, to neviem (smiech). Výstava by nemala mať koniec, ale mala by pokračovať. S touto témou môžeme so Zuzanou pracovať aj v inom priestore, v ďalšom meste a určite aj v iných modifikáciách. Je to zaujímavá téma, pretože nechceme do zelene zasahovať. Našu vzorku kvetináčov len prenesieme v takom stave, ako sme ju našli a budeme neradi, ak sa kvetináče budú na Nádvorí napríklad polievať, pretože by mali zachovať stav miesta, na ktorom sa našli. Moment prirodzenosti a prírodnosti musí byť dodržaný.

Pohľad na výstavu.

Podarilo sa vám prepojiť umenie s verejným priestorom. Do akej miery sú živé prvky vo verejnom priestore umením? 

Sú výtvarníci, ktorí pracujú vyslovene s rastlinami. Napríklad Roman Ondák v Benátkach na bienále vysadil rastliny z okolia výstavného pavilónu vo vnútri výstavnej sály, čím sa mali stať umeleckým dielom. Krajina je súčasťou výtvarného umenia a ide o zaujímavú tému, lebo je živá a je to hmota, ktorá sa dá ovládať. Ekologické zmýšľanie je súčasťou kultúrneho života a inteligenčne podkutí ľudia sú spravidla angažovaní v ekológii, čo je miestami tiež vtipné (smiech). 

Nezachádzajú mestskí architekti v súčasnosti v rámci výsadby zelene do určitej schematičnosti alebo gýčovosti? 

Momentálne je trendom výsadba, ktorá má pripomínať lúčne kvety s cieľom evokovať divokejšiu, respektíve voľnejšiu, výsadbu. Trendy súvisia s vizualitou a  nastavením spoločnosti. Naša zeleň bude v tomto zmysle určite netrendová.

Čo je podľa teba kľúčom kultúrneho verejného priestoru? 

Keď sa chce mesto tváriť ako kultivované, tak to musí robiť inteligentne. Závisí to, samozrejme, od ľudí, ktorí majú rozhodovacie právomoci. Vždy je tu ale možnosť, aby nebolo hlavným rozhodovacím faktorom to, či sa mi niečo páči alebo nie. Dôležité je, aby sa ľudia vo verejnom priestore cítili dobre. Povedať, že sa mi priestor páči, je až veľmi jednoduché, človek na takýto súd rýchlo zabudne, a potom dané miesto nemá opodstatnenie. Verejný priestor má byť verejný, zodpovednosť zaň je o to väčšia. 

Magdaléna Švecová
foto: Anna Siedykh, Petra K. Adamková