Grafický dizajnér Ján Baláž: Povedal som si, že si umenie užijem bez očakávaní okolia

Ak ste v posledných dňoch išli cez Nádvorie, možno ste natrafili na jeho výstavu Skok do banánov. Ján Baláž vystavuje málo, keď sa však do výstavy pustí, stojí to za to. V rozhovore prezrádza, čím ho prekvapili jeho žiaci na kurzoch kreslenia, kam poslal horkokrvného klienta či to, prečo svojich synov neláka na umeleckú cestu.

Keby mal Ján Baláž opísať Jána Baláža, čo by o ňom povedal?

Bývalý učiteľ, chlapec, čo mal rád vŕby pri potoku a biely heterosexuál.

Teraz máte výstavu v Čepan Gallery. Prečo vystavujete tak málo?

Naplno pracujem v komerčnom svete, už som aj stratil kontakt s takýmto umením. Svet reklamy a grafického dizajnu ma fascinoval viac, bol to veľký šok, keď som vyšiel zo školy. Zistil som, že veci musia fungovať, ideu si musí človek obhájiť. Grafický dizajn, reklama aj animácia musia byť jasné a všetko má svoje pravidlá, ktoré musia byť dodržané. Ľudia z umeleckých škôl prichádzajúci do praxe sa často nevedia „prepnúť“ do komerčného sveta. Zažil som niečo podobné. 

Čo vás teda presvedčilo spraviť novú výstavu?

Michal Klembara (smiech). Pri nejakej ceste do Bratislavy som mu spomenul, že po rokoch začínam voľne tvoriť, len tak, sám pre seba. Keď si študent, si pod vplyvom pedagóga, ktorý ťa vedie. Dokonca aj keď proti nemu rebeluješ, aj to je jeho vplyv. Ako študent pracuješ pod vplyvom nejakých očakávaní. Dnes mám slobodu, umenie ma neživí, tak som si povedal, že si to užijem, bez očakávaní okolia. Michal ma presvedčil, nech vyskúšame aj výstavu a zistíme, ako veľmi na mňa vplýva svet reklamy, v ktorom som takmer desať rokov.

Čo povedalo okolie na Skok do banánov, teda výstavu v Čepan Gallery?

Najdôležitejšiu spätnú väzbu som dostal od syna. Sadol si do galérie, chvíľu sa pozeral a potom zahlásil „to je mega“. 

Máte troch synov, idú vo vašich šľapajách?

Sú to futbalisti, serú na umenie (smiech). Chodia aj do ateliéru, občas si kreslia vedľa mňa, ale do ničoho ich nenútim. Ak budú chcieť, cestu majú otvorenú. Momentálne sú však blázni do lopty.

Ako to funguje u vás v Cube Studiu?

Snažíme sa byť dobrý kolektív. Pracovná situácia u nás sa však mení. Viac ľudí robí aj  svoje vlastné projekty, čo tu predtým nebývalo. Kým sme neboli na Nádvorí, robili u nás všetci na full time a celý pracovný čas venovali štúdiu. Ľudia, ktorí prichádzajú do štúdia teraz, majú chuť si popri robote u nás robiť aj na projektoch, ktoré si sami vedú. Nevadí mi, ak niekto ide robiť do kaviarne, sme flexibilní, tak ak to niekomu vyhovuje takto, prečo nie?

V štúdiu je nás desať, často sa tam fyzicky stretneme len traja. 

Akým ste šéfom?

Šéf? To asi nie je dobré slovo (smiech). Poviem rovno, som úplne nahovno manažér. Keby som bol lepším manažérom, nemusel by som robiť po nociach, a to sa mi stáva často. Ale nesťažujem sa, baví ma pracovať za tmy a som rád, že máme dosť roboty. Myslím si, že viem kolektív ľudsky namotivovať. Riadim sa mottom „Neboj sa používať hlavu a v kolektíve nebuď  k***t“. Ale samozrejme, nie vždy sa mi darí byť správnym „parťákom“. Zahĺbim sa do práce a potom zabudnem niekoho pochváliť, že urobil dobrú prácu. To je dôležité, ak nad niečím strávi človek veľa času a nedostane pochvalu od kolegu z „fachu“, necíti sa potom tak dobre. 

Je podľa vás spätná väzba to najdôležitejšie pri zlepšovaní sa?

Určite áno. Hnevá ma, že mi to občas „ujde“. Keď už sme pri tom zlepšovaní sa… Začínam si viac všímať, že chýbajú ľudia, ktorí majú „drive“, ktorí prídu a chcú ukázať, že sú lepší, než všetci ostatní. Ťažko sa pracuje so „špongiami“, s ľuďmi, ktorým každú chvíľu musíš zadať nejaký task. Potrebujem samostatne zmýšľajúce bytosti, ktoré sa neboja používať hlavu.

Kedy ste v sebe objavili talent a pocit, že toto vás bude živiť?

Ani neviem, čo na to povedať (smiech). Pekne som kreslil, tak ma všetci posielali do Ľudovej školy umenia. U nás doma by sa však nestretlo s pochopením, keby som šiel na strednú umeleckú strednú školu. Okoliu to pripadalo bohémske, vraj by som kreslil len holé ženy. Postupne išli do popredia iné záujmy. Na strednej škole som sa viac venoval futbalu a atletike, vo štvrtom ročníku som sa k tomu vrátil. Včas.

Na akých projektoch teraz pracujete?

V Cube Studiu spolupracujeme napríklad s Rybou Žilina, ak si teda dáte tresku, možno z nej odtrhnete viečko, ktoré sme navrhli. Spolupracujeme napríklad s Divadlom Jána Palárika, robíme pre mesto Trnava, „chuťovečka“ je aj festival YouTopia pre Malý Berlín. To sú projekty, ale najmä ľudia, ktorých máme radi. Sú to klienti, ktorí ti dajú slobodu a prostriedky. Vedia, že si profík a nič ti do tvojej práce nehovoria. Takých máme najradšej.

A čo druhé štúdio, Cube to Cube?

Najväčší projekt, na ktorom momentálne pracujeme, je animovaný seriál, ktorý pôjde do Litvy. Sú to 12-minútové epizódy, v prvej sérii bude mať 24 dielov a pôjde to na 5 európskych trhov. Na to, aký sme maličký tím, je to veľký úspech. Robíme napríklad aj na televíznom projekte Chochmesovci, čo je animovaný seriál o etikete. Teraz pracujeme na 4. sérii. 

Stalo sa niekedy, že ste museli klienta odmietnuť z morálnych či ideových dôvodov?

Hmmm… Takých skúseností je málo. Napadá mi jeden, ale ten od nás chcel politický marketing a my máme zásadu, že v tomto smere sa nepohybujeme. Vyprofilovali sme sa a dnes nás ani s takými požiadavkami nikto neoslovuje, toto bol ojedinelý prípad. Niekedy je síce ťažšia komunikácia s klientom, ale to sa stáva. Občas je to aj vtipné.

Kedy napríklad?

Ešte v starom štúdiu na Bratislavskej ulici sme mali celý rodinný dom prispôsobený na podnikanie. Raz sme mali horkokrvného klienta, tak som ho poslal osprchovať sa. (smiech)

Dnes ste teda presťahovaní z Bratislavskej na Nádvorie. Nikdy nehrozilo, že sa presuniete do Bratislavy?

Toho sa skôr báli spoločníci. Je  pravda, že keď otvárali Novú Cvernovku, uvažoval som o presune. Chcel som byť v strede komunity, to mám rád. Na Bratislavskej sme boli tak trochu odstrčení. Volal som teda do Cvernovky, ale všetky priestory už mali rozchytané. Chvalabohu za to, lebo o rok prišla šanca prísť sem, na Nádvorie. V Bratislave som však v minulosti pracoval, štyri roky som učil na umeleckej škole. Bratislava ma dosť vyčerpávala, hoci učenie ma napĺňalo. Nič proti hlavnému mestu, ale Trnava je podľa môjho gusta.

Okrem dvoch štúdií vediete aj ateliér Makuki, takisto na Nádvorí. Počul som, že v ňom prebiehajú zaujímavé kurzy kreslenia…

Mám tam štandardné kurzy, pre deti aj pre dospelých, ale bez stresu a akademizmov. Naučiť sa kresliť, to zvládne každý. Na klasickej výtvarnej príprave vás na úvod učia kresliť zátišie. Lenže ak chcete kresliť zátišie, musíte vedieť obrovské množstvo informácií – o perspektíve, hmote, svetle, o tom, ako znázorniť 3D objekt na 2D ploche. Úplný amatér možno niečo tuší, no väčšinou o týchto veciach nevie nič. Preto potom výsledok nevyzerá dobre a človek je frustrovaný. Idem na to teda opačnou metódou. Hráme sa, skúšame najprv malé veci a po hodinke býva človek prekvapený, že sa mu celkom darí, a že kresba nevyzerá, akoby ju kreslil kôň kopytom. To človeka povzbudí a potom pokračujeme k náročnejším kresbám, až postupne prechádzame k portrétu.

Vraj máte aj rodinné kurzy kreslenia.

Áno, máme aj kurz Rodič + dieťa, to sú väčšinou deti predškolského veku. S nimi robíme aj rôzne cvičenia na zápästia, ktorými ich rozhýbeme a to potom pomáha pri písaní. Nie je to len o kreslení, ale aj o modelovaní či cvičení jemnej motoriky. Tieto veci učí moja manželka a ja sa za ten čas venujem maminám a ocinom.

Ak v sebe niekto chce objaviť talent, má sa teda prihlásiť k vám na kurz.

Jasné, k nám chodia ľudia, o ktorých by to nikto nepovedal. Chodil tam kamionista, ale napríklad aj dokladač tovaru. Keby ste ho videli, ako jemne kreslil! Hodinu sa piplal s tromi centimetrami štvorcovými. Pomaličky ukladal grafit, tieňoval, akoby nikdy nerobil manuálnu prácu. Úplná bomba!

Ján Baláž študoval na Katedre pedagogiky výtvarného umenia na Trnavskej univerzite, následne pokračoval na VŠVU v ateliéri Intermédiá a multimédiá. Niekoľko rokov pedagogicky pôsobil na Súkromnej strednej umeleckej škole animovanej tvorby v Bratislave a od roku 2012 pôsobí ako dizajnér a idea maker. Aktuálne pracuje v animačnom štúdiu CUBE to CUBE, kde zastáva pozíciu kreatívneho riaditeľa. V priestore Nádvoria spustil vlastný umelecký ateliér Makuki a projekt nesúci názov Rozkresli sa Trnava.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková