fbpx

Hlavný technik Malého Berlína Julo: Keby mal každý za sebou štúdium filozofie, svet by vyzeral inak

Po našom rozhovore mi Julo napísal, že toho povedal akosi priveľa. Ak chcete vedieť, kde je najlepšie sedieť počas koncertu v Malom Berlíne a čo má spoločné matematika a filozofia, určite si prečítajte tento rozhovor. Ak také ambície nemáte, minimálne spoznáte mimoriadne univerzálneho, šikovného a inteligentného človeka, akým Julo Selnekovič, hlavný technik z Malého Berlína, určite je.

V Malom Berlíne pôsobíš ako zvukár a hlavný technik. Aké kapely v zmysle žánrov zvučíš najradšej a prečo? 

Nemám to presne vyhranené. Dôležité je skôr to, či a do akej miery sa s kapelou zladím. Keď sa dostanem na vlnu muzikanta, tak sa bavím a zvučí sa mi omnoho lepšie. Neviem to teda úplne žánrovo vyselektovať. Osobne mám rád džez, ale kopec kapiel, ktoré k nám chodia, sú úplne iného žánru a nemám s nimi žiadny problém. Keď prídem na to, čo robia, tak sa veziem s nimi aj ja a je to sranda. 

Ako sa dá na spomínanú vlnu chytiť, respektíve, ako sa na koncerty pripravuješ?

Prípravy na koncerty si nerobím, v tomto nie som zodpovedný (smiech). Často býva pre mňa prekvapením, čo bude kapela vôbec hrať. Pred koncertom mám k dispozícii technický rider, podľa ktorého zistím, aké majú hudobníci nástroje a viem si zhruba povedať, o aký druh hudby pôjde. Niekedy sa to robí tak, že si zvukár vypočuje posledný album kapely, aby zistil, aký má zvuk. Niektoré kapely však už po roku nie sú stotožnené, ako im to na albume znie. Preto zvučím tak, ako sa mi páči a nie podľa zvuku CD. Je to však spôsobené aj tým, že nie som zvukár kapely. 

Aké sú prekážky dobrého ozvučenia? 

Základná prekážka je fyzika, a potom technika, no v prvom rade sú to znalosti. V počítačových vedách existuje termín GIGO, ktorý znamená garbage in, garbage out. Vo zvukárčine sa tomu hovorí „shit in, shit out“. Ak príde niekto, kto nevie dobre hrať, tak je ťažké jeho koncert ozvučiť dobre. Ak príde kapela, ktorá má vymyslený zvuk a vie, ako má znieť, tak vtedy to viac menej stačí zapnúť a hrá to kvázi samé. 

Zvyčajne sa zvučí v prázdnom priestore, či už v sále alebo na štadióne. Dajú sa nejako imitovať podmienky plnej sály? 

Mám to o dosť jednoduchšie, pretože viem, ako naša sála znie a mám napočúvané, ako  budú jednotlivé veci znieť vo finále, keď prídu ľudia. Zvuk ale nie je ako obraz. Keď sa pozeráš na plátno zľava alebo sprava, tak vidíš stále ten istý obraz. Keď sa však postavíš dva metre doľava, môžeš mať iný zvuk ako keď sa postavíš dva metre doprava. Aj u nás v sále sú nejaké body, kde sa frekvencie strácajú a kde ich je viacej, takže zvuk v sále nie je všade rovnaký. Tým, že je to malá sála, veľké percento zvuku ide priamo z pódia od muzikantov a časť z reproduktorov.  

Druhá vec je, že ak pracuješ ako zvukár, ktorý chodí na rôzne akcie do rozličných priestorov, nevieš, aká je v nich akustika. Môžeš si ich pred koncertom premerať alebo to necháš tak, a keď prídu ľudia, nastavenia zmeníš. 

Je legenda, že pri zvukárovi je najlepší zvuk, pravdivá? 

V podstate áno, pretože zvuk robím pre seba, a keď znie dobre mne, tak by mal aj ostatným. Je to ale subjektívne, niekomu sa nemusia páčiť pomery nástrojov, ktoré sa páčia mne, nemusí sa mu páčiť farba zvuku, ktorú som mu dal. V optimálnom prípade je systém vyladený tak, aby bol na väčšine miest v sále zvuk úplne rovnaký. K tomu sa ale dá dopracovať ťažko.

Keď prídem do Malého Berlína na koncert, kde sa mám teda postaviť, ak nechcem stáť pri tebe? 

Najlepšie je sadnúť si do stredu sály, kde máš vyvážený zvuk, pretože si dostatočne ďaleko od pódia aj reproduktorov. 

Chodia ľudia počas alebo po koncerte za tebou a dávajú ti spätnú väzbu? 

Zväčša našťastie nie, lebo zvukári nemajú veľmi radi, keď sa im kecá do remesla. Ale keď príde napríklad manažér kapely a povie, že chce niečo zmeniť, tak to urobím. Ak príde niekto, o kom viem, že je relevantný, beriem jeho rady ako fakty. Môže sa stať, že ak máš desať nástrojov, tak jeden prehliadaš. Na začiatku sa sústredíš na niečo iné a nesústredíš sa na to, že napríklad nepočuť druhé husle. Potom sú takí ľudia, ktorí štvrť koncertu stoja pri basovom repráku a prídu za tebou, že nepočujú speváka. Tých ignorujem (smiech). 

Čo sa deje počas zvukovky za zatvorenými dverami sály? 

Ešte pred samotným dňom koncertu mám k dispozícii rider (rozloženie kapely, pozn. redaktora), ktorý vždy skontrolujem, či je aktuálny. Často sa stáva, že niektoré veci v ňom už nie sú pravdivé. Keď príde kapela, mám predpripravené pódium, naťahanú elektrinu a monitory. Kapela si rozloží nástroje a ja ich pozapájam. Na zvukovke každý nástroj zahrá, prejdem jeden za druhým a každému nastavím zvuk. Potom riešime monitory. Tie zabezpečujú, aby sa aj hudobníci na pódiu počuli. Následne zahrajú pár pesničiek spolu, kedy zistím, aké sú pomery medzi nástrojmi, snažím sa z toho urobiť celok, a potom už nasleduje koncert. 

Zasiahla do práce zvukára nejakým spôsobom digitalizácia? 

Môžeš mať presety, vďaka ktorým sa dajú veci vyriešiť automaticky, ale ja to nevyužívam, pretože chcem mať nad zvukom kontrolu. Iné sú obrovské šou, na ktorých potrebuješ mať veľa synchronizovaných elementov, takže tam to má opodstatnenie. Workflow sa vďaka digitalizácii nejako výrazne nezmenil. Všetko musíš robiť ako na analógovom pulte, ale výhoda je, že si môžeš nastavenia zvukovej skúšky uložiť a neskôr, keď to potrebuješ, nahráš si ich z pamäti. Pri analógu sme si museli zo zvukovky nastavenia pultu kresliť alebo zapisovať. 

Korona neovplyvnila iba živobytie zvukárov, ale aj prácu, keďže veľa koncertov sa v súčasnosti streamuje.

Sú to obrovské zmeny. Najhorší variant je hybridný, kedy máš pár ľudí v sále a ostatných na streame a zvučíme len cez jeden mixážny pult. Ľudia doma koncert počujú inak než tí v sále, pretože v sále je veľa zvuku priamo z pódia. Je ťažké tento faktor vybalansovať, aby to znelo dobre tu aj znesiteľne na streame. Najhoršie na tom celom je znižovanie kvality zvuku samotným Facebookom. Na streame sa stratí veľa informácií. 

Aké zručnosti a talenty by mal mať zvukár?

Z môjho pohľadu máš tri kategórie zvukárov. Prvý je technický zvukár, ktorý má za sebou napríklad elektrotechnické vzdelanie a vie, ako to celé funguje, ale nevie veľa o hudobnej teórii. Druhou skupinou sú hudobníci, ktorí rozumejú tomu, čo sa deje na pódiu, ale nerozumejú už technickej stránke zvučenia. V poslednej kategórii sú ľudia, ktorí majú tieto zručnosti spojené, majú aj hudobný background, aj základy elektrotechniky. Výhra je, keď vieš po technickej stránke všetko opraviť, ale máš aj hudobný sluch, lebo spolovice ide o kreatívnu činnosť. 

Zvukár bez hudobného sluchu by asi nemohol robiť túto prácu.

Nevylučuje sa to, pretože točiť gombíky môže ktokoľvek. Výsledok je už druhá vec, o tom sa dá polemizovať. Ak ľuďom, ktorí si ho objednali, vyhovuje, tak je všetko v poriadku. Aj takýto človek môže byť „zvukár“. 

Dôležitý je predpokladám aj multitasking.

Zvukári vedia rýchlo prepínať, nie je to úplne o multitaskingu. Potrebuješ mať analytické  myslenie, a keď sa niečo pokazí, musíš situáciu rýchlo vyriešiť. Ak čaká na kapelu 3 000 ľudí a nefunguje napríklad nástroj, tak nemáš čas veľmi premýšľať a okamžite musíš vedieť, čo vyskúšať, aby si problém vyriešil. Dôležitá je aj odolnosť voči stresu.  

Musí to byť veľmi stresujúca práca.

Istá forma stresu je to stále, aj keď sa ti darí, aj keď nie. Máš zodpovednosť za to, čo sa deje, lebo koncert ide naživo. Ľudia majú očakávania, ktoré musíš naplniť, rovnako je to aj u kapely. 

A keď vypadne elektrina? 

Tak utekáš tak rýchlo, aby bola nahodená čo najskôr. Už sa mi to stalo. Bol to jeden z mojich prvých veľkých eventov, festival s kapacitou troch tisícok ľudí. Nejaký dobrodinec vytiahol hlavný prívod elektriny z rozvodnej skrine. Keď to zistíš, utekáš, predieraš sa cez ľudí, opravíš, čo treba, predieraš sa naspäť, všetko pozapínaš a tváriš sa, že všetko je tak ako má byť a pokračuješ ďalej. Nemôžeš povedať: „sorry, nejde elektrina“. 

Máš aj skúsenosti s nahrávaním v štúdiu. Ktorá z týchto činností ťa baví viac? 

Som vyslovene „lajfkový“ zvukár a rád robím veci naživo. V štúdiu je to fajn, nahrávanie sa nedeje v reálnom čase a ak sa ti nedarí, vieš si dať prestávku. Je tu viac možností upravy nahrávky. Z tohto pohľadu ide o menej stresujúcu činnosť, nie je tam na teba vyvíjaný tlak, že všetko musí rýchlo v túto sekundu fungovať. Ja som začínal zvučiť práve naživo, a tak sa cítim ako zvukár, ktorý robí lajfky a nie ako štúdiový zvukár. 

Máš skúsenosti aj z druhej strany, teda z pódia. V akej kapele pôsobíš a na čo hráš?

Hrám na elektrickej gitare v podstate v troch kapelách. Zvládol by som aj perkusie, basgitaru či klavír. Žánrovo ide o niečo na pomedzí folku a rocku, pretože máme akustickú gitaru a spev a tiež používame aj elektrickú gitaru. Občas chodíme hrávať v rámci nášho regiónu, ale nemáme komerčné ambície. Je to skôr priateľská aktivita, veď s niektorými hrám už 20 rokov. Porozprávame sa, zahráme a všetci spokojní odchádzame domov. 

Okrem hudobnej stránky tvojho života sa momentálne venuješ štúdiu aplikovanej informatiky, aj keď máš vyštudovanú filozofiu. Čo ťa priviedlo k informatike? 

Odjakživa ma bavili počítače, a keď som premýšľal nad strednou, tak jedna možnosť bola elektrotechnika. V tom čase však stál počítač 42-tisíc korún. Bola to prelomová doba, kedy bola výpočtová technika drahá, čo sa potom veľmi rýchlo zmenilo. Preto som nešiel na informatiku. Po vyštudovaní filozofie som pracoval v knižnici, kde som bol sčasti aj správca počítačovej siete, spravoval som webovú stránku, bol som vlastne technický support. Potom roky pribúdali a prišlo mi, že mám jednu z posledných šancí začať sa venovať tomuto odboru. Prihlásil som sa na aplikovanú informatiku, študujem a bavím sa. Momentálne som v treťom ročníku.

Chceš sa v odbore aj uplatniť? 

Neviem si úplne predstaviť, že by som osem až desať hodín programoval. Viem si predstaviť nejaký part-time doplnený prácou zvukára, v takejto konfigurácii by mi to vyhovovalo najviac. 

Zvykneš robiť aj lektora na rôznych zvukárskych workshopoch. Ako ti sedí rola učiteľa?

Nemám s tým problém, som veľmi naklonený zdieľaniu poznatkov, a keď chce niekto niečo vysvetliť, tak to veľmi rád urobím, ak mám, samozrejme, čas (smiech). Je to však len bočná aktivita, to či vysvetľujem dobre, musia povedať ostatní. Som rád, keď sa môžem podeliť o moje skúsenosti a vedomosti a keď to niekoho posunie ďalej.

Je o povolanie zvukára na Slovensku záujem? 

Zopár navyše by sa ich určite uživilo, samozrejme v normálnych časoch, nie počas COVID-u. V komerčnom segmente nerobím už niekoľko rokov, možno sa to zmenilo. My sme voľakedy fungovali tak, že som robil celý víkend, pretože nemal kto. V piatok ráno som nastúpil do auta a v nedeľu poobede som z neho vystúpil. Je to dosť náročné, ak chceš s touto prácou skĺbiť aj normálny život.

Nechýba ti to? 

Vôbec. Obdivujem ľudí, ktorí to zvládajú aj vo vyššom veku a idú vkuse aj 36 hodín. 

Svojich synov vedieš smerom k hudbe a technike? 

Povedzme, že vediem. Ak si doma hrám, tak to vidia. Na stene mám gitary a vlastním aj iné nástroje. Keď má dieťa prístup k rôznym aktivitám, tak sa o ne začne prirodzene zaujímať. Že by som však synov nútil, tak to vôbec. Technické vedomosti budú len podstatnejšie a podstatnejšie a ich ovládanie začne byť nevyhnutnosťou, ak sa chceš orientovať v našom svete. Moje deti ale nemajú prístup k tabletu hocikedy, skôr sú závislé na knihách.

Vraj kolegom nosíš občas pečivo.

Hej, pracujem v rodinnej pekárni ako administratívny pracovník. 

Je ťažké mať v dnešnej dobe pekáreň?

Hodnota a cena pečiva je nedocenená. V pomere ku všetkému ostatnému je to nastavené tak, že ideš na hrane výrobných nákladov s minimálnou maržou. Ak to nerobíš vo veľkom, tak sa obrovský biznis robiť nedá. Problém je tiež v nedostatku pekárov. Za posledných desať rokov som mladého vyučeného pekára asi nestretol. 

Ako sa teda regeneruješ po práci v Malom Berlíne a pekárni?

Najväčší relax mám s deťmi v prírode, vtedy sa dá povedať, že vypnem. Ale ani školu neberiem ako nejakú povinnosť, skôr je to pre mňa dobrodružstvo. Objavujem nové veci, napríklad v matematike a veľa si čítam. Učenie nemusí byť vyslovene námaha alebo ako za trest, ale skôr dobrodružstvo. Najmä v matematike sú sami o sebe riešenia veľmi estetické a elegantné (smiech). Keď to pochopíš, je to super. Matematika je detektívka, tvojou úlohou je odhaliť riešenie, ktorých môže byť aj viacero, a ty sa k nemu musíš dopracovať.

Filozofia a matematika majú teda k sebe blízko. 

V mnohých veciach nájdeš spojenia. Z filozofie vieš preniknúť do akejkoľvek oblasti a filozofia reflektuje to, čo sa deje na poli vedy a mala by aj vstupovať do diskurzu, či už je informatický alebo medicínsky. Filozofia by mala vedieť objasniť veci, ktoré sa tam dejú. 

V spoločnosti teda potrebujeme filozofov, aj keď mnohí tvrdia opak.

Samozrejme. Úloha filozofie je v dnešnej dobe úplne iná, ale keby to fungovalo tak, že každý má za sebou niekoľko rokov štúdia filozofie, svet by vyzeral inak. Filozofia totiž rozširuje obzory. Keď sa kohokoľvek opýtaš, čo ti dala filozofia, povie ti, že myslieť. Máš iný pohľad na veci a problémy ako človek, ktorý filozofiu neštudoval.

Máš za sebou prácu vo verejnom aj súkromnom sektore, teraz pracuješ v kultúrnom centre. Čo ti dáva práca, okrem toho že ťa baví a platí ti účty?

V Malom Berlíne nemám pocit, že by som chodil do práce. Prídem medzi priateľov. Striktné pracovné vzťahy tu nie sú, nie je tu žiadny boss, ktorý dáva len príkazy, všetci sa poznáme a sme kamaráti. Keď prídeš, je to pohoda, aj keď sa ti často nechce, ale na konci dňa zistíš, že to bolo fajn a odchádzaš domov unavený a spokojný.

Magdaléna Švecová
Foto: Petra K. Adamková