Hosťka Ypsalonu Dominika Moravčíková: „Stelesnenie“ človeka, ktorý sa ukrýva za knihou, je vždy zážitok

Sobotňajší program Ypsalonu ponúkne niekoľko zaujímavých mien. Príde aj Dominika Moravčíková, autorka zbierky básní Deti Hamelnu, označenú za najsilnejší slovenský debut posledných rokov. Hovoria o nej ako o obojživelnom talente, píše poéziu aj prózu. V roku 2019 zvíťazila v súťažiach Básne SK/CZ a Poviedka. V rozhovore prezrádza, čím v týchto dňoch žije aj to, na koho sa na Ypsalone teší.

Ako ste prežívali posledný rok a pol, ktorý výrazne ovplyvnila koronakríza? Ako ovplyvnila vašu tvorbu?

Debut som dopísala tesne pred prvým lockdownom, čo považujem za šťastie, pretože potom už pre mňa bolo dosť ťažké písať. Teraz mám po dlhom čase opäť pocit, že sa mi občas niečo podarí, a opäť ma tvorba textu dokáže pohltiť. Na veľmi dlhú dobu to však bolo spomalené, až zastavené. Skúsenosť lockdownu ma dosť tvorivo aj ľudsky ponížila. Podarila sa mi možno len jedna zmysluplná tvorivá spolupráca, a to s multimediálnym umelcom Janom Durinom na hudobno-esejovom podcaste s témou prežívania zármutku. 

Chýbali vám počas lockdownu stretnutia s fanúšikmi?

Nepovedala by som, že mám vyslovene fanúšikov, aj keď som zažila taký pekný moment, keď ma v rade na očkovanie oslovila zdravotníčka s tým, že číta moju tvorbu a páči sa jej. Inak za svojich „fanúšikov“ považujem hlavne kamarátov a kamarátky, a potom ešte prekladateľov mojej tvorby do iných jazykov, pretože prekladajúci poznajú text asi vždy najviac do hĺbky a vlastne si ho svojim prekladom „oblečú“ ako druhú kožu. Je však pravda, že mi dlho chýbali živé konfrontácie. Pred pár týždňami som prvýkrát stretla editora svojho debutu, básnika Erika Jakuba Grocha.

Máte rada stretnutia s čitateľmi? Dostávate od nich spätnú väzbu aj osobne? 

Ako som už uviedla, ako svojich čitateľov najintenzívnejšie vnímam kolegov a kolegyne v písaní, s ktorými sa bavím o tvorbe ako o procese, a nie ako o fixovanom texte. To je určitá výhoda, lebo nemusíme všetko klasifikovať v absolútnych hodnotách. Čo sa ešte týka spätnej väzby, pred pár dňami som čítala časť prozaického rukopisu svojmu partnerovi, ktorý po dvoch minútach lahodne zaspal a nevedel o svete nič. Určitým spôsobom ma to potešilo ako poslucháčska spätná väzba, lebo vedieť uspať je starobylou súčasťou remesla rozprávačstva príbehov, ktoré chcem vnímať ako svoje malé poslanie. 

Mávate ešte pri verejných vystúpeniach trému?

Ako pri ktorých, niekedy je však tréma dobrá. Horší je pocit, že ma nikto nepočúva a na ničom z toho nezáleží. Niekedy vystúpenie pokazím, ale potom za mnou príde aspoň jeden človek, ktorému sa to v nejakej miere páčilo, a to ma dokáže pre ten večer zachrániť. 

Ako reagujete na to, že vás označujú za „obojživelný talent“?

Momentálne je to trochu zdrojom frustrácie, pretože moje prózy sa mi nedarí dotiahnuť do stavu, ktorý by bol pre mňa optimálny. Chcela by som už dačo dostať do procesu prípravy knihy, ale mám v súčasnosti veľa rozrušujúcich vplyvov, ktoré mi to znemožňujú, ale možno si tiež sama hádžem polená pod nohy. Básne sa dajú písať v dopravných prostriedkoch a rôznych ukradnutých chvíľach, ale prozaik-prozaička musí mať nadanie odpútať sa na dlhšiu dobu od rozličných okolitých dianí, aj od iných vlastných potrieb. Treba na tom pracovať. 

Čím v týchto dňoch žijete? Na čom momentálne pracujete?

Žijem vlnami hnevu zo spoločenskej nespravodlivosti, niekedy sa už celkom točím v kruhu, vpadávam do schématizmu a musím hľadať cestu von. Literárna tvorba v tomto ohľade môže byť dobrým nástrojom na uchopenie toho, čo býva v našich životoch unikavejšie a tajomnejšie. Momentálne pracujem na prózach a tiež na novej poézii, ktorá už nie je tak ťaživá a zemitá ako Deti Hamelnu, ale ponecháva si tú moju typickú vyhrotenosť a osudovú prednastavenosť všetkého, ktorá je zároveň ironizovaná. 

Čoskoro je tu Ypsalon, festival spisovateľov, konkrétne jeho siedmy ročník. Kto z programu je pre vás najväčším lákadlom?

Mňa osobne by z programu najviac prilákali finalisti tohtoročného Anasoftu Richard Pupala a Barbora Hrínová, obaja veľmi nadaní prozaik a prozaička, za ktorých prítomnosť na „scéne“ som veľmi vďačná. Viem si predstaviť, že pre mnohých čitateľov bude headlinerom Martin Pollack. Poetka Mária Ferenčuhová je tiež vždy zárukou výbornej a drásavej literárnej skúsenosti, v knihe aj pri živej diskusii. Tento rok som tiež čítala novú knihu esejistu Jána Markoša a určite je lákadlom vidieť ho naživo. „Stelesnenie“ človeka, ktorý sa ukrýva za knihou, je vždy zážitok. Nezabudnem, ako som prvý raz stretla Ballu, Habaja, Ábelovú. 

Ján Janočko