Jukka Virkkunen

Jukka Virkkunen: Keď maľujem, nemyslím na to, že robím umenie

  • 25. februára 2020

Do konca marca si môžete tri jeho maľby pozrieť v Synagóge – Centre súčasného umenia. Jedna z nich veje priamo pred ňou. Inšpirovaný jazzom a filmom priniesol do priestoru obrazy, ktoré sa hrajú so svetlom a priestorom. Jukka Virkkunen porozprával nielen o aktuálnej výstave, ale aj o kreativite či umení vo verejnom priestore.

Vaše portfólio pôsobí veľmi farebne a šťastne. Maľby v synagóge sú temnejšie. Čím to je?

Tie, ktoré spomínate, vznikli ešte keď som žil v Brazílii, takže ich poznačila tamojšia atmosféra a klíma. Keď som sa po ôsmich rokoch vrátil naspäť do Fínska, tak som sa v tomto štýle snažil pokračovať, no už to kvôli zmene prostredia nešlo. V Londýne som už viac než jeden a pol roka a jeho vplyv som preniesol aj do malieb, ktoré môžete vidieť v Trnave. Tomuto procesu nemôžem nijako pomôcť, jednoducho to tak funguje.

Je život v Londýne menej šťastný?

Život v Londýne je viac šedý než v Brazílii a je veľmi hektický. Na druhej strane, farebné obrazy som robil, keď som bol mladší a postupne som dospel, tak sa zmenil aj spôsob, ako premýšľam.

Do svojej tvorby vnášate prvky fotografie, reklamy a iných popkultúrnych fenoménov, no veľmi nezvyčajným spôsobom. Viete nám popísať, ako to celé prebieha?

Pochádzam z odvetvia grafického dizajnu a dlho som robil v reklame a brandingu. Energia všetkých lôg a reklamy v mestách ma veľmi ovplyvňuje. Nemyslím si však, že v mojej tvorbe môžete vidieť priamy odkaz na reklamu alebo film. Je to viac o mojej skúsenosti, ktorú prežívam. Napríklad chodím aspoň raz do týždňa do kina. A túto energiu a skúsenosť presúvam aj do mojej práce. Keď tvorím, tak nepremýšľam o tom, čo robím a nesnažím sa plánovať celý koncept a výsledok.

Reklama vás ovplyvňuje v pozitívnom smere, aj keď je vo všeobecnosti braná skôr negatívne. Na Slovensku máme napríklad problém s vizuálnym smogom. Ako by ste dopomohli k tomu, aby ho bolo menej?

Ľudia, ktorí pracujú v reklame, nerobia svoju prácu správne a niekedy sú trochu leniví. Aj značky vedia povedať príbeh. Cieľom je síce niečo predať, ale spôsob môže byť stále zmysluplný. V marketingu treba byť úprimný, čo je ale veľmi utopická myšlienka. Našťastie, sú tu aj malé spoločnosti, ktoré vyrábajú poctivé produkty a robia aj takú reklamu.

Jukka Virkunnen

Boli by mestá lepším priestorom pre život, ak by reklama nebola prvoplánová a mala by umeleckejší charakter?

Určite áno. Nedávno jedna spoločnosť vykúpila reklamný priestor v časti londýnskeho metra, kam umiestnila obrázky mačiek bez loga a textu. Nechceli síce nič predať, no ľudia sa pýtali a hľadali na internete, o čo ide. Keď prišli na to, že cieľom je adoptovanie opustených mačiek, bol to silný zážitok. Ak zariskujete a dáte umelcom verejný priestor, výsledok je zaujímavý a veľmi intenzívny.

Inšpirujete sa niečím, čo je už vytvorené. Zaujímalo by ma, ako prebieha váš kreatívny proces.

Keď prídem do ateliéru, najprv sa len zahrievam a napríklad skicujem, aby sa mi rozprúdil mozog. Keď začnem maľovať, neviem, čo z toho vzíde, nemám plán. Často sa k obrazom vraciam po niekoľkých týždňoch a dokončujem ich. Sledujem, ako farba uschla a akým procesom prešla. Napríklad maľby na túto výstavu som začal robiť v apríli minulého roku a znova som sa k nim dostal pred pár týždňami. Dokončil som ich asi týždeň pred výstavou. Ešte z nich bolo cítiť farbu.

Na výstave môžeme v hornej časti a vonku vidieť vaše obrazy. Ako zapadajú do konceptu výstavy?

Moja umelecká práca je vo veľkej miere založená na mestách a ľuďoch, ktorí v nich žijú a tvoria kultúru. Aj vo vnútri Synagógy sú dve maľby, na ktoré som sa snažil preniesť energiu veľkomesta. Momentálne žijem v Londýne a hektiku metropoly sa snažím pretaviť aj do môjho ateliéru.

Maľby v Synagóge visia zo stropu a vytvárajú kvázi stenu. Bol to zámer?

Tento priestor nie je úplne tradične galerijný, a preto bolo fajn reagovať naň. Potom so videl farbu okien a zamýšľal som sa, ako by vyzerali obrazy, ak by viseli pri nich. Vytvorili koridor a počas dňa na ne svetlo krásne dopadá. Nikdy som ešte takto nevešal obrazy. Páči sa mi aj tretia maľba, ktorá je vonku pred Synagógou zavesená ako vlajka, čím je spätá s vonkajškom a prírodou respektíve vetrom.

Aký mediálny produkt bol inšpiráciou pre tieto maľby?

Videl som niekoľko filmov, ale najviac ma ovplyvnil improvizačný jazz, ktorý som v tej dobe počúval. Maľujem však výhradne potichu, som to iba ja a moje maľby. Vplyv a inšpirácia musí prísť zvonku, potom prídem do ateliéru a pracujem.

Jukka Virkunnen

Veľa ľudí si myslí, že kreativita je len spracovávanie podnetov, ktoré sme už videli, napríklad aj iného umenia. Čo si o tom myslíte?

Kreativita je kombinácia vecí, ktoré sme zažili a videli. Myslím si, že každý človek je kreatívny, len to sami sebe musíme dovoliť. Časťou kreativity je byť aj neistý a pochybovať o celom procese. Je to o tom byť otvorený a neplánovať, čo sa stane a tiež aj o užívaní si procesu tvorby a toho, kam nás dovedie.

Môžeme sa vôbec naučiť byť kreatívnymi?

Myslím, že sme sa všetci narodili kreatívni. Pozrite sa, aké slobodné sú deti. Tak ako rastú, škatuľkujeme ich, čím zabíjame kreativitu. Viete sa to ale znovu naučiť. Naša spoločnosť je veľmi racionálna a tento aspekt si váži viac ako objavné myšlienky. Aj tie na prvý pohľad hlúpe sa dajú na niečo premeniť. Ľudia príliš premýšľajú, čo môžu a čo nie, aj keď na konci dňa môžu všetko.

Čo je najnáročnejšia vec na tom byť vizuálnym umelcom?

Byť úprimný k sebe a tiež tvoriť úprimne. Keď maľujem, nemyslím na to, že robím umenie. Akonáhle začnete myslieť na galérie a ľudí, ktorí vašu tvorbu uvidia a na všetko okolo umeleckého sveta, tak už nebudete úprimní a staráte sa viac o to, čo si pomyslia iní ľudia. Treba tvoriť pre seba.

Sú tu však aj iné názory, napríklad kritici alebo odborná verejnosť. Mali by si umelci brať ich rady k srdcu?

Určite áno, dialóg je dobrý. Na druhej strane je to umelec, kto robí finálne rozhodnutie. Nie je to tom, aby ste nasledovali niečie názory, lebo to už potom nie ste vy. Je dôležité rozprávať sa o práci a mať k dispozícii iné názory, ale to, čo robí vaše umenie výnimočným, je práve vklad umelca.

Názov výstavy je entrotopia. Či si predstavíte pod týmto pojmom?

Je to náročný koncept, podobne ako utópia. Na začiatku som hovoril o urbánnom priestore a kultúre, ktorú v ňom ľudia vytvárajú. Myslím si, že veľkomestá sú dobrou manifestáciou ľudskej povahy. V Londýne žije 40 % populácie imigrantov, je to veľmi multikultúrne mesto a pripodobňuje sa ku konceptu entrotopie. Sme to my, ktorí tvoríme všetky takzvané „tópie.“

Magda Švecová