Katarína Milučká a Katarína Jungová hľadali na letnej rezidencii v Malom Berlíne inšpiráciu

Malá sála Malého Berlína sa na týždeň stala miestom hľadania inšpirácie pre dvojicu autoriek. Katarína Milučká a Katarína Jungová tu počas krátkodobej rezidencie rozvíjali svoj autorský projekt, ktorý spája tanec s divadelnými prvkami. V rozhovore prezrádzajú, ako im priestor kultúrneho centra pomohol posunúť abstraktné myšlienky do konkrétnych scén a prečo je pre nezávislých tvorcov možnosť kontinuálnej tvorby taká vzácna.

Momentálne sa nachádzate na umeleckej rezidencii v Malom Berlíne. Čomu sa tu počas tohto týždňa venujete a na čom pracujete?

Katarína Milučká: Doteraz sme boli celý čas v malej sále a možno budeme vo veľkej sále koncom týždňa, aby sme skúsili využiť svetlá a pozreli sa na dielo s väčším odstupom v priestore. Toto dielo sa spočiatku rozvíjalo ako tanečno-pohybové – to bol prvotný nápad, ale pred dvoma týždňami sme absolvovali rezidenciu v Prahe, kde sa nám to začalo črtať aj divadelnejším smerom.

Našou témou sú vzťahy a ich charakter v 21. storočí. Skúmame, pod akými vplyvmi v týchto vzťahoch žijeme, ako ich nadväzujeme a budujeme. Keď sme sa tomu začali venovať v priestore, začala sa nám tam žiadať väčšia konkrétnosť.

Katarína Jungová: Presne tak. Tá potreba konkrétnosti nám ponúkla divadelné uchopenie, nazvala by som to teraz skôr tanečným divadlom – prepojením pohybu a divadla. Žiadalo sa nám zasadiť to do dnešného sveta, do modernej doby a skrz pohyb komunikovať, ako vnímame vzťahy a ich charakter.

Vidím tu vás dve, ale spomínali ste, že cez víkend vás tu bude viac. Je počet ľudí v tomto projekte premenlivý?

Katarína Milučká: Áno, počet ľudí je témou od úplného prvopočiatku. Na začiatku sme si predstavovali naozaj veľa ľudí v priestore, aby sme komunikovali to, ako sme izolovaní napriek tomu, že máme skvelé možnosti prepojenia. Narazili sme však na praktické limity – zladiť časovo veľa ľudí a zaplatiť ich. Postupne sme to redukovali, až sme na rezidencii v Štúdiu ALTA v Prahe zistili, že nám veľmi dobre funguje naša dvojica ako sprievodkyne diváka.

Katarína Jungová: Spočiatku sme chceli uchopiť kolektív a pýtali sme sa, prečo sa z modernej spoločnosti vytráca. Ale zistili sme, že nám to funguje opačne – keď tam ten kolektív nie je, poukazujeme na jeho absenciu. Preto nám sedí tá dvojica, ale zároveň sme chceli experimentovať s inými ľuďmi, aby sme videli, ako vnímajú tému oni. Nechceli sme sa sústrediť len na nás, prišlo nám to limitujúce. Keď sme to skúšali s ďalšími tanečníčkami, Viki a Sofi, bolo to veľmi obohacujúce.

Katarína Milučká: Dopriali sme si tak možnosť byť tým „vonkajším okom“ a mať nadhľad od toho, čo sa v priestore deje. Myslíme si, že cez víkend by nás vo veľkej sále mohlo byť šesť.

Ako sa vám pracuje v prostredí Malého Berlína? Splnilo to vaše očakávania?

Katarína Milučká: Sme tu na rezidencii prvýkrát. Pôvodne sme mali byť vo veľkej sále, ale nakoniec nám nesmierne sadol komornejší priestor malej sály a jej špecifická atmosféra, v ktorej sa veľmi príjemne tvorilo.

Katarína Jungová: Pripomínalo to také štúdio alebo laboratórium. Mohli sme tvoriť, vidieť, ako sa veci kryštalizujú, a zároveň sme mali priestor na rozprávanie a brainstormingy na terase, čo bolo veľké plus.

Katarína Milučká: Dalo sa tak odstúpiť z priestoru, v ktorom sa hýbeme, a oddeliť fázu tvorby od fázy, keď o veciach diskutujeme.

Ako ste sa vlastne o tejto možnosti dozvedeli?

Katarína Jungová: Sledujem Malý Berlín na Instagrame. Študovala som dramaturgiu na VŠMU a Malý Berlín bol u nás témou ako teleso, ktoré produkuje súčasné umenie, prepája divadlo a tanec a je otvorené mladým ľuďom. Dozvedela som sa o tom cez staršie spolužiačky, Martinu Havierovú a Terezu Rusinovú, a začala som to sledovať.

Katarína Milučká: Pre mňa je to príjemná nostalgia. Ešte v roku 2018 sme tu so študentským zoskupením Populus, ktoré viedol Matej Trnovec, hrali naše prvé predstavenie, keď sme sa ešte len učili na prijímačky na VŠMU. Je to pekné uzavretie kruhu – byť tu dnes na rezidencii s autorským projektom.

Zaujíma ma praktická stránka veci. Aké náročné je pre nezávislých tvorcov zohnať priestory na skúšanie?

Katarína Milučká: Je to veľmi náročné. Počas sezóny sme s Katkou často narážali na to, že je problém sa vôbec časovo zladiť a nájsť dostupný priestor. Často sme fungovali len vďaka tomu, že nám niekto umožnil využiť priestor, napríklad tanečná skupina Noir Dance Company, kde Katka pôsobila. Ale ak to človek nemá k dispozícii, je to problém. V menšom priestore človek nemá možnosť vyskúšať všetko.

Katarína Jungová: Často to bolo len o tom, že „ideme sa sem na jedno poobedie pohýbať“, ale nebola tam istota kontinuálnej tvorby. Je to ťažké, najmä po škole. Keď človek vyjde zo školy, ten priestor mu zmizne.

Katarína Milučká: Táto rezidencia je pre nás nenahraditeľná. Okrem vlastných projektov učím tanec a bežne je takmer nemožné vybudovať si čas, keď môžeme byť celý deň ponorené len do tvorby bez toho, aby sme mysleli na iné povinnosti. Tu nemusíme stopovať čas na hodinkách. Rezidencia poskytuje priestor ísť do hĺbky.

V akej fáze prípravy sa momentálne nachádzate?

Katarína Jungová: Nie sme už v tej úplne iniciačnej fáze, máme koncept aj prácu v priestore za sebou, ale stále sa to dotvára. Hľadáme formu, ako to zachytiť a vybudovať jednotlivé scény. Povedala by som, že námet a libreto máme, ale scenár ešte nie je hotový.

Katarína Milučká: Sme v bode, keď si potrebujeme definitívne uzatvoriť koncept. Na začiatku sme mali veľkú slobodu, ale tá sa teraz stáva limitom a zisťujeme, že si už potrebujeme definovať scénu a posunúť sa ďalej. Má to jasné kontúry, ale nie je to ešte finále.

Môžete prezradiť viac o hlavnej myšlienke? Spomínali ste vzťahy, 21. storočie…

Katarína Jungová: Fascinovalo nás, ako sa z modernej spoločnosti vytráca kolektívne nastavenie a človek túži po vývoji ako indivíduum. Skúmame, prečo to tak je – narážame na technológie, na tlak času a života.

Katarína Milučká: Inšpirovali nás básne Jima Harrisona, rozprávka Snehová kráľovná od Andersena, ale aj sociologické publikácie Zygmunta Baumana. Máme od neho jeden citát, ktorý hovorí o rozpore medzi túžbou niekam patriť, „držať sa za ruky“, a túžbou opustiť ostatných a presadiť sa. Baví nás to balansovanie, pretože v modernej dobe je ťažké nájsť miesto, kde sa človek môže ukotviť.

Katarína Jungová: Je to komplexná téma, je to život sám. Výzvou pre nás bolo zachytiť to tak, aby to nebolo ploché – v zmysle „kolektív je super a individualizmus zlý“.

Katarína Milučká: Presne tak, aby to nebolo o tom, že „odložme telefóny a vráťme sa do jaskyne”, nechceme tú čiernobielosť.

Katarína Jungová: Snažíme sa obsiahnuť aj pocity osamelosti a napríklad aj vzťah k umelej inteligencii – či vie fungovať v nejakej náhradnej forme ako človek.

Katarína Milučká: Posledné týždne sa veľa venujeme práve téme umelej inteligencie a tomu, ako ju ľudia využívajú ako dôverníka alebo romantického partnera. Zisťujeme, ako sa mení povaha vzťahov, a stále objavujeme nové obsahy a nuansy.

Kedy plánujete premiéru?

Katarína Milučká: Uchádzali sme sa o štipendium Fondu na podporu umenia a na(ne)šťastie na rozdiel od mnohých kolegov sme ho dostali. V prihláške sme uviedli, že premiéra by mohla byť budúcu jeseň, a to je zatiaľ termín, ku ktorému smerujeme.

Ján Janočko

Foto: Anna Siedykh