Manažér prenájmov Malého Berlína Michal Mikuláš: Na kultúre ma baví byť obklopený zaujímavými ľuďmi

  • 9. decembra 2020

Vzťah ku kultúre mal odjakživa, a tak si to po rokoch v úplne odlišnom odvetví namieril priamo do Malého Berlína, aby si splnil sen. Zaujímavo rozpráva o včelách, hudbe či rugby, ale oči sa mu najviac rozžiaria, keď padne reč na jeho dcérku.  Napriek tomu, že Michal vedie mimoriadne zaujímavý život, nerád o sebe rozpráva. O to väčší oxymoron je, že je majstrom komunikácie a pozná asi každého. A ak nie, tak si k nemu človek nájde cestu. 

Vraj máš číslo na každého, hovorí to o tebe ako o človeku, že si žoviálny a komunikatívny?

Presne toto o mne hovorí kolegyňa Soňa, ale ja to takto úplne neviem povedať. Ak to povie o mne osoba, ktorá ma často stretáva, asi to tak bude. Poznám veľa ľudí, ktorí poznajú ďalších ľudí, takže ak chcem na niekoho číslo, stačí rozhodiť siete. 

V Malom Berlíne si manažérom prenájmov a služieb. Čo si má pod týmto pomenovaním návštevník predstaviť? 

Priestor sa dá prenajať na rôzne komerčné aktivity, akými sú konferencie, školenia či večierky. Ja sa teda starám o komunikáciu s klientom, snažím sa mu zabezpečiť všetko, čo si zažiada a postarám sa aj o chod celého eventu. 

Ak by som chcela robiť túto prácu, aké zručnosti by som mala mať?

Asi komunikatívnosť, nebáť sa s ľuďmi jednať, správať sa komerčne a kvázi reklamne, čo znamená, že prípadný záujemca po rozhovore so mnou cíti, že si priestor môže a chce objednať, respektíve že bude o neho postarané. Na tejto pozícii by si mala mať aj určitý typ ochoty a byť čo najviac nápomocná, čo je pre nás vždy dobrá referencia. Napríklad v prípade, ak niečo v Malom Berlíne nemáme, tak to dokážem zohnať, lebo niekomu zavolám (smiech). Ak to nejde ani touto cestou, skúšam človeka slušne presvedčiť, aby pochopil, že to nepotrebuje. Keď musíš povedať človeku nie, mala by si to urobiť v čo najkrajšej forme. Na mojej pozícii by ťa mala baviť práca s ľuďmi, aj keď ja som v tomto rozpoltený. Na jednej strane o mne hovoria, že som komunikatívny, ale na druhej strane ľudí nevyhľadávam, čo sa strašne neguje a neviem, čo s tým (smiech). 

Chodia teda ľudia za tebou? 

Áno a aj keď sa s niekým nechcem kamarátiť, tak to robím, lebo dokážem vychádzať s každým, pokiaľ s danou osobou nemám výhradne zlú skúsenosť. 

Práca s ľuďmi je kadejaká. Väčšina z nich je v pohode, ale stane sa, že ťa niekto vytočí alebo nahnevá. Ako sa ventiluješ v podobných situáciách? 

Sú oveľa horšie problémy ako to, že niekto dostane len jeden flipchart namiesto dvoch. Pre mňa to nie je záležitosť, ktorú by som musel držať v hlave a ktorú by som musel ventilovať. Pre mňa je problém choré dieťa alebo existenčná situácia, ostatné veci sú malichernosti. Mám veľmi silnú benevolenciu k tomu, prečo sa ešte trápiť a prečo nie. 

V Malom Berlíne máš na starosti aj časť hudobného programu. 

Nejak mi to pristálo na hlave, lebo je to podobná práca ako pri prenájmoch. Niekto sa ozve a ja vybavujem detaily zabezpečenia koncertu po technickej a časovej stránke. Po dramaturgickej stránke sa radíme všetci spolu na základe ponúk, ktoré nám chodia. 

Ja som však počula, že máš dobrý hudobný vkus, takže ti to asi len tak nepristálo. 

V našom pracovnom kolektíve sa relatívne všetci zhodneme na hudobnom vkuse, nikto nepočúva niečo, čo sa druhému nepáči a čo by v kancli kolegov vyrušovalo. Skôr si myslím, že mi to prischlo kvôli podobnej charakteristike práce. 

Nechcel by si do programu preniesť niečo aj z tvojho hudobného vkusu?

Keď niečo vystrelí, tak niečo do pľacu dám. Hudba, ktorú počúvam je však veľmi tvárna. Doma mám asi 1500 CD. 

Fakt? Ty si stále kupuješ CD nosiče? Aká je výhoda hudby na nosiči oproti digitálnemu streamingu hudby?

Je to romantika, vďaka ktorej nie som zahltený, pretože na Spotify niekedy ani nevieš, čo počúvať. Ja si vyberiem za mesiac jedno, dve cédečká a prepočúvam ich. Nepotrebujem poznať tisíc kapiel, počúvať tisíc piesní za mesiac, stačí mi jeden album mesačne. CD som si kupoval odjakživa, chvíľu som mal MP3 prehrávač, čo mi vydržalo asi pol roka, aj to som tam mal 10 empétrojek a počúval som ich dookola (smiech). Potom som sa naučil napaľovať, napálil som zopár desiatok CD… Pri originálnom máš booklet, ktorý si môžeš prelistovať, to je často tiež zaujímavý zážitok.

A čo si počúval najviac za posledný rok?

Toto je najťažšia otázka, akú mi môžeš položiť. Nedávno som si kúpil album Colours od Becka, čo je totálna popová topka a aj moja. Je to chameleón, každý album a každá pieseň je iná. Zbožňujem tiež Michaela Kiwanuka. Baví ma aj súčasná hudba hraná klasickými nástrojmi, no používaná divokým spôsobom. Momentálne som pod vplyvom knihy o histórii hudby v 20. storočí, v ktorej autori vysvetľujú, ako vznikla industriálna hudba a prečo ju považujeme za normálny druh hudby. Počúvam však všetko od Šostakoviča, Stravinského cez Mars Volta, Oasis, Johna Cagea, Mortona Feldmana, Jula Fujaka až po Queens of the Stone Age, Eagles of Death Metal a Einstürzende Neubauten.  

Nemôže mať algoritmus, ktorý ti v digitálnych službách odporúča piesne, negatívny dopad na hudobný vkus?

Ja používam najmä YouTube, kde vďaka algoritmu nachádzam zdroje a inšpiráciu náhodne a keď niekde niečo počujem, tak si to zapíšem. Mňa algoritmus osobne posúva k novej hudbe.

Akú prácu v kultúrnom centre by si si ešte chcel vyskúšať?

Na svojej pozícii som celkom vyžitý. Nerozmýšľam o budúcnosti, moja hlava je pokojná, páči sa jej aktuálna práca a nedáva mi žiadne negatívne signály (smiech). 

Nemáš rád výzvy?

To je o niečom inom, výzvy sa mi vždy ukážu a zaujmú ma. Idem sa na danú vec pozrieť a začnem sa v nej vŕtať. Napríklad z technickej stránky som sa naučil zapojiť svetlá aj mikrofóny, a to som pred tým nevedel, len Jožko s Julom (kolegovia, pozn. redaktorky) ma dali do poriadku (smiech). Často však musím volať Jožkovi, lebo pri zapájaní mi nejakým systémom vždy niečo chýba (smiech), a keď mi poradí, tak si ťukám po čele. Postup ovládam, len mi nenapadne zapojiť do celej skladačky jednu zo súčastí. Aj do Malého Berlína som sa dostal tak, že som náhodne videl akciu, ktorú robil Mišo Klembara a napísal som mu, že by som rád pomohol a on mi dal šancu. Okolo kultúry som sa motal ako návštevník veľmi dlho, chodil som na koncerty a kade-tade. Keď si už niekde asi tisíci raz, tak ťa to nebaví len konzumovať. Chcel som sa posunúť ďalej a vedieť, čo je za tým. 

Pred tým si robil v inom segmente, možno istejšom a pohodlnejšom, ale prešiel si k nezávislej kultúre. Čo bol impulz a čo ťa sem ťahalo?

Neprišlo to zrazu. Pamätám si moment, kedy som sa rozhodol ísť do Malého Berlína, keďže som odchádzal z predošlej práce. Formovalo sa to postupne, najprv som pomáhal ešte v Berliner DKP, na rôznych akciách som sa motal aj v Bratislave. Základné semienko sa zasialo počas práce dobrovoľníka na Urban Markete. V Starej Tržnici som mal na starosti predajcov. Návštevník videl len krásnu parádnu akciu, ale nikto netušil, čo je za tým a koľko roboty zahŕňa starostlivosť o množstvo predajcov. Práve tu sa mi zapáčilo pozadie akcie. Takže pravdepodobne tu začala chuť robiť v oblasti akcií a kultúry a byť obklopený zaujímavými ľuďmi, aj keď umelci… (smiech). Z tejto práce si viem vybrať pozitíva, ale musím ich filtrovať (smiech). 

Máš na umelcov nejaký grif?

Oni riešia aj detaily, ktoré ja napríklad ani nevidím. Dlho som bol len divák a viem, že publikum nerieši úplné drobnosti. Táto skúsenosť vyvažuje umeleckú precíznosť.

Čo sa ti na práci v kultúre páči?

Som rád, že fungujem ako spojítko. Ak nejaké dva faktory alebo veci nefungujú, ja prídem a prepojím ich. Je to svojím spôsobom špinavá robota, ľudia ju nevidia, ale je potrebná, aby eventy fungovali. Kým nebola moja pozícia obsadená a agenda sa štiepila medzi iných zamestnancov, pre ktorých to nebola priorita a mali na starosti aj iné záležitosti, tak komunikácia neprebiehala až tak plynule. Teraz je to už opačne. 

Tieto zručnosti si nadobudol aj v predošlých zamestnaniach v gastrolístkovej i nábytkárskej firme, kde súdim, podľa tvojho rozprávania, stresujúce. Je práca v kultúre väčší chill?

Úprimne, nie je to až taký stres. U nás je práca dobre manažérsky nastavená, každý má povinnosti a plní si ich, tým pádom všetko ide plynule. Trenice, ktoré vznikajú pri práci, sú skôr tvorivého charakteru. Stres nie je veľký, a keď je, tak sa ho snažím zahodiť za hlavu. Oproti bývalej robote je to sto a jedno. Stres bol permanentný, tým pádom sa ľahšie znášal a nebol zbytočný, lebo vďaka nemu robota fungovala.

Okrem organizačných a manažérskych zručností ovládaš tri svetové jazyky, a to angličtinu, nemčinu a francúzštinu. Ako si udržiavaš ich úroveň?

V predošlej práci som rozprával v cudzom jazyku vkuse, a tým som sa aj veľa priučil. Keď som ale dosiahol určitú úroveň, aj napriek tomu, že som jazyk stále používal, už som sa nevedel ďalej pohnúť. Snažil som sa počúvať rádio alebo čítať knihy v danom jazyku, ale zasekol som sa a nemal som kapacitu posúvať sa. Aj teraz sa snažím otvoriť raz za čas francúzsku knihu, práve pred pár týždňami som lúskal učebnicu o francúzskej literatúre. S angličtinou som v kontakte neustále. 

Máš takú nie veľmi typickú záľubu a síce vyrábaš med s čím súvisí starostlivosť o včely. Ako si sa k tomu dostal?

Ako dieťa som vo včelíne môjho deda trávil veľa času. Potom som mal dlhú pauzu, až som sa skamarátil s Rasťom Hvizdošom, ktorý vyrába med, a tak som sa vrátil naspäť do dedkovho včelína. Asi mi to teda zostalo z detstva, dokonca aj moja dcéra už so mnou chodí vytáčať med a už aj dve žihadlá zakúsila (smiech). 

Je to časovo náročné?

Sú obdobia, keď je starostlivosti veľa a kedy málo. Na jar je roboty najviac, lebo vtedy včely stavajú, musíš im pripravovať nové rámiky, aby sa mohli včelstvá rozrastať. Tiež treba sledovať, či nie sú premnožené a ak ich je veľa, musím im rámiky vymieňať za čisté, aby bol priestor pre nové vajíčka od matky. V lete vytáčaš med, miesto ktorého im na jeseň dávam cukor alebo cukrovú stravu, keďže im my ľudia kradneme zásoby a inak by neprežili zimu. Na jar si však včely nosia vlastný med. V jeseni zas musím včely ošetriť, inak by neprežili. Napáda ich kliešť, ktorého sem dovliekli v 70. rokoch z Indie myslím spolu s novým druhom včiel. V zime včely nespia, zohrievajú kráľovnú a jedia cukor či med. 

Včely to majú v súčasnosti ťažké. Ohrozujú ich monokultúry, urbanizácia, pesticídy. Vie zlepšeniu situácie pomôcť aj jednotlivec? Ak nebudú včely, nebude ľudstvo. 

Zásah musí ísť zhora, z legislatívy. Ak si aj ty urobíš záhradu bez postreku a za plotom žije sused, ktorý používa umelé pesticídy, tak to nemá s rovnováhou nič spoločné. Na druhej strane, ľudia si dnes radšej vybetonujú dvor, ako by mali pestovať lúčne kvety. Niektoré procesy sú v našom svete nezvratné a myslím si, že my ľudia včely naozaj zničíme. Na svete nie je vyváženosť, pretože ľudia, ktorí robia dobro sú v nepomere s tými, ktorí sa o to ani nesnažia. Je 21. storočie, osveta je veľká, niektorí ľudia majú ekologickosť vo svojich životoch zautomatizovanú, ale veľa z nich nie. Myslím si, že sa zasypeme odpadom – v tomto som pesimista. 

Ďalšia tvoja netypická aktivita je rozhodovanie v rugby, dokonca si dlhé roky hrával. U nás je to dosť nezvyčajný šport. 

20 rokov som hrával futbal, ale všimol som si, že tento šport sa začal meniť. Nepáči sa mi, že je to viac o podvádzaní, filmovaní a o kultúre, v ktorej je najlepší ten, kto čo najefektívnejšie podvedie ideálne tak, aby mu na to neprišli. Presne si pamätám moment, kedy som s tým skoncoval. Bol som futbalový maniak, okrem hrania som tento šport stále sledoval. Rozkol bol už u mňa započatý a práve hrala Aston Villa s Chelsea. Na hru som pozeral 12 minút a minimálne desaťkrát som sa rozčúlil nad tým, ako hráči filmujú. Zobral som si do ruky knihu o pravidlách rôznych športov a našiel som rugby. Prečítal som si pravidlá a povedal som si wow. Všetky atribúty slušnosti, ktoré boli prítomné vo futbale asi pred 40 rokmi, sú v rugby stále. Je to vysoko tradicionalistický šport.

Nebolo ťažké presedlať na iný šport, ktorý je odlišný od futbalu? 

Trvalo mi to asi dva-tri mesiace. Počas aktívneho hrania som mal polámané všetky prsty na rukách, kľúčnu kosť a modriny ani nerátam. 

Čistotu športu si spoznal asi najviac z pozície rozhodcu. 

V rugby sa nestane, že začnú na teba hulákať štyria či piati hráči, občas len diváci. Je to tvrdý a náročný šport a určite pre mnohých brutálny, ale kultúra je oveľa vyššia. Kedysi rugby hrávala len vyššia spoločnosť a študenti na univerzitách. Napriek tomu, že je šport surový, tak správanie ľudí bolo od jeho počiatkov vyššie, aristokratické. Hráči oslovovali rozhodcu sir alebo gentleman a po zápase, nech sa vyvinul akokoľvek, išli všetci spolu na pivo. Volá sa to tretí polčas a musí sa dodržiavať, čo vidím najmä v zahraničí. Hráči sa tiež správajú slušne k rozhodcovi a komunikácia je taká „zlatá“ (smiech), chodia za mnou s rešpektom a slušne. Je už na mne, ako situáciu odkomunikujem, či slušne alebo budem za hulváta, čím však stratím rešpekt. Máš priestor na diplomatickú komunikáciu počas vypätého zápasu a je zážitok to vidieť. 

Popri všetkých týchto aktivitách stíhaš aj rodinu, si ženatý a máš dcérku. Dá sa vôbec skĺbiť práca v kultúre s rodinou? 

Manželku som už vycvičil (veľký smiech) a nadčasy sú normálna vec (smiech). Moja žena ma vždy podporovala pri veľkých životných zmenách a vedela, že sa motám okolo kultúry, takže sa na túto zmenu pripravovala. Kombinovať moje zamestnanie s rodinným životom sa dá, koľkokrát sem vezmem aj malú, čo je pre ňu príjemné spestrenie. Neberiem ju len na predstavenia, ale aj do kancelárie, kde sa hrá a najmä zaprace stolík všakovakými výtvormi. 

A tradičná otázka. Máš ešte vôbec chuť chodiť na iné podujatia, keď sú podujatia tvojím živobytím? 

Určite áno, ale keď sa nám narodila dcéra, tak som si uvedomil, že nemôžem byť všade a tiež, že dcérka nebude malá navždy a rastie veľmi rýchlo. Ak si to človek nezažije, tak si nevie predstaviť, ako nezadržateľne plynie čas. Vznikol vo mne pocit, že najradšej trávim čas s malou a tých pár rokov, kým neodvráva a nevyletí z hniezda preč chcem byť s ňou, preto si každý deň s ňou užívam. Je to asi klišé, ale nič nie je pravdivejšie ako toto. Na druhej strane, bola už aj na Pohode, dokonca aj na Grape (smiech).Tiež sa vieme s manželkou dohodnúť a ak chcem niekam ísť, malú postráži ona a naopak. Tým pádom nevytvárame napätie, ktoré by bolo spôsobené zákazmi a obmedzeniami. Keď však niekam idem alebo som tu, stále mám v hlave, že by som chcel byť pri nej a vidieť ju zaspávať. 

A na aký typ akcií najradšej chodíš? 

Rád teraz unikám pred ľuďmi, máme malý domček na lazoch, ktorý opravujeme. Paradoxne, aj tam vždy skončím so susedmi pri debate. 

Magdaléna Švecová
Foto: Michaela Lehoczká