Marek Kvetan: Reakcie na moje diela ma niekedy pobavia

Jeho dielo aktuálne zdobí Čepan Gallery a šikovne obchádza všetky obmedzenia. Pozerať sa na Archu totiž môžete kedykoľvek, dokonca aj keď sú galérie zatvorené. Marek Kvetan rozpráva o tom, ako jeho diela mätú okoloidúcich, s čím bol problém pri inštalácii výstavy a aj o tom, čo pripomína Archa malým deťom.

Vo svojej tvorbe využívate veľa irónie. Koľko irónie ste dali do Archy?

Ťažko povedať, či je v nej irónia. Rád veci recyklujem, beriem to tak, že sa niekam posúvajú. Celá Archa je v podstate kombinácia niečoho nefunkčného, akási svetelná neónová reklama, ktorá preblikáva a keď sa má spustiť, nikdy sa to nepodarí, skolabuje to. Je to aj kritika, je tam anotácia na Noemovu archu, v ktorej je zapísaný nejaký systém pravidiel. Tiež je to mýtická vec, svetelný prvok a jeho neuchopiteľnosť predstavujú to mýtické na Arche. Vtip je možno v náhodnom pokazení jednotlivých svetelných trubíc, ale inak tam irónie veľa nie je.

Archa do Trnavy pricestovala z inej výstavy. Bolo náročné ju nainštalovať do Čepan Gallery?

Keď sme ju vybalili, kadečo na nej bolo zoskratované a pokazené. Vypálené boli všetky svetelné trubice, odišla elektronika… Je divná doba, ale napokon nás veľkosklady elektra zachránili. Mám aj šikovného technika, ktorý mal nejaké chýbajúce súčiastky poruke a tak sme to svižne dali dohromady.

Pre Čepan Gallery ide o netradičnú výstavu, dá sa na ňu pozerať zvonka, bez vstupu do galérie. Bol to v čase lockdownov a zatvárania prevádzok zámer?

Bol som oslovený kurátorom Filipom Krutekom s tým, že máme k dispozícii priestor galérie a doba bola taká, že sme nevedeli, či bude alebo nebude možné galériu navštíviť. Povedali sme si, že keď je tu výklad, môžeme priniesť svetelný objekt, ktorý bude komunikovať s celým Nádvorím. Svetelných vecí mám viacero, ale práve toto je dielo, ktoré vďaka svojmu preblikávaniu chytí diváka „na prvú“.

Napadá mi, že takýto prvok môže zaujať každú generáciu. 

Ale áno. Malé dieťa to zaujme, lebo to bliká ako vianočný stromček. Tiež si pamätám, že kopec diel, ktoré som videl v minulosti, už dnes vďaka informáciám a skúsenostiam, ktoré som nadobudol, interpretujem inak. Nemyslím si teda, že je nutné, aby ho každý interpretoval rovnako, treba ľuďom všetkých generácií nechať trochu fantázie.

Kde všade už mohli ľudia Archu vidieť?

Archa si už pocestovala po viacerých miestach. Česko, Rakúsko, Poľsko, ale bola napríklad aj v nemeckom Berlíne. Na Slovensku bola vystavené od Košíc až po Trnavu.

Koľko svetelných trubíc bolo vypálených a koľko súčiastok muselo byť na Arche vymenených?

Umenie je vo svojej zbytočnosti, drahosti a neekologickosti hrozný luxus (smiech). Aj tu to platí. Na tomto diele už odišlo viac ako 100 neóniek. Predsa len, sú určené na dlhodobé svietenie, tuto sa však neustále zapínajú a vypínajú, a preto dochádza k väčšiemu opotrebeniu.

Ako Archa vznikala?

Veci si píšem, kreslím, väčšinou končia v šuflíku a niekedy ich po čase vytiahnem. V tomto prípade to bolo podobné, návrh som vytiahol viackrát, preto som mal hneď niekoľko návrhov. Medzi inými aj taký, v ktorom sa objekt podobal na stratenú archu z filmov s Indiana Jonesom. V pláne bol aj objekt celý z plexiskla, v ktorom by bola elektronika napchatá dovnútra. Napokon som však zvolil tú najminimalistickejšiu formu. Čistý kubus, hliníkový rám, plášť robený zo svetelných trubíc. Vidieť priznanú elektroniku, nevidieť však nič dekoratívne. 

Kde prišiel prvotný podnet?

Mal som už jeden výrobný cyklus, počas ktorého som robil svetelné objekty. Chcel som sa zamerať na chybovosť, na spoločnosť a nefunkčnosť nejakých systémov v nej a takto mi to do nej zapadlo. Tak som si povedal, že by sme mali urobiť vec, ktorá je, takpovediac, nefunkčná. Ani spoločnosť nedodržiava všetky pravidlá. Máme demokraciu, máme ústavu a ľudia ich obchádzajú. Chcel som na to poukázať.

Dokáže vás ešte po rokoch prekvapiť to, ako ľudia vnímajú a interpretujú Archu?

Ale hej. Slovensko je špecifická krajina, ľudia nemajú kontakt so súčasným umením. Keď idem na koncert vážnej hudby, už musím byť skúsenejší poslucháč, musím mať niečo načítané, aby som to vedel lepšie interpretovať. Teraz je Archa v Čepan Gallery, vo výklade, čo je skvelá možnosť, aby na ňu mohli natrafiť aj náhodní okoloidúci. Minulý rok bola v obchodnom dome v Košiciach, reakcie boli iné, ako keď príde k dielu kunsthistorik či návštevník galérie, ktorý je na dielo inak pripravený. Niekedy musí človek veľa vysvetľovať.

Aj vás reakcie na vaše diela niekedy pobavia?

Áno, aj to sa stáva. Mám výstavu na hrade v Starej Ľubovni, kde sme vymysleli špeciálny projekt, v ktorom dávame do historických expozícií moje diela. Sú to napríklad boxerské rukavice vykladané drahými kameňmi alebo otočený luster. Ľudia okolo toho chodili a hovorili si: „Ježiši, to už šľachta nevedela čo s peniazmi, že kupovali takéto veci?“. Jednoducho nevedeli rozlíšiť, čo je historický artefakt a čo je moje dielo. Ale niekedy ma práve toto zneistenie divákov baví.

Ján Janočko

Foto: Petra A. Klembarová