Mário Drgoňa: V divadle je doma, vďaka Čepan Gallery má za sebou aj kurátorský debut
Jesenná výstava CONATUS v Čepan Gallery spojila dve vystavujúce. Jana Hojstričová a Klára Kusá priniesli do výstavného priestoru témy telesnosti, pamäti a zraniteľnosti. Kurátorom výstavy bol Mário Drgoňa, umelec, ktorý s Malým Berlínom nepravidelne spolupracuje už niekoľko rokov. Vďaka nášmu programu pre začínajúcich kurátorov tento dramaturg a režisér zažil celkom inú premiéru – svoju prvú kurátorskú rolu.
Si jedným z ľudí, ktorí si vyskúšali náš kurátorský program bez predchádzajúcich praktických skúseností. Aké to pre teba bolo?
Mojou skúsenosťou bola skutočne primárne divadelná tvorba. Mal som ale šťastie, že som ku kurátorovaniu trošilinku pričuchol v Curatorial studies Institute Juraja Čarného. Vďaka tomu som zistil isté špecifiká prípravy výstavy, no zároveň som pochopil, že kurátorovanie výstavy nemusí byť tak odlišné od tvorby divadelnej inscenácie, jej konceptu, dramaturgie, alebo od prípravy festivalu. Považujem sa za človeka, ktorý je prirodzene zvedavý a tak som veľmi rád, že som mohol získať tento typ skúsenosti z nového prostredia. Všetko sú to pre mňa podnety, ktoré si so sebou nesiem a snažím sa ich prepájať vo svojej ďalšej práci.
Plánuješ v budúcnosti v takýchto aktivitách pokračovať?
Ak sa naskytne príležitosť, veľmi rád. Mal som dokonca moment, kedy som napísal mail pár nezávislým galériám s tým, že by som u nich rád niečo pripravil, no potom to asi stroskotalo z mojej strany na nedostatku času a tiež samozrejme na tom, že nezávislé galérie budú rady, ak prežijú, vzhľadom na to, čo sa deje vo Fonde na podporu umenia. Verme, že to zvládnu. Bezo mňa určite. Bez podpory však nie. Tak ako iné nezriaďované inštitúcie. V čase, kedy odpovedám na túto otázku, už vieme, že končí kultúrne centrum a kníhkupectvo Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, čo je jedno z prvých nekonečne smutných potvrdení (nielen) mojich predpokladov, ktoré sa formulovali po zmene zákona o FPU.
Čo bola v rámci kurátorského procesu pre teba najväčšia výzva a čo ťa, naopak, bavilo najviac?
Najväčšou výzvou bolo prísť otvoriť výstavu, keďže som bol pomerne chorý. Okrem toho bolo výzvou výstavu vôbec realizovať, keďže open call som vyhral pomerne dávno, asi rok a pol pred tým, než sme výstavu otvorili. Od momentu, kedy som dostal mail o tom, že som získal príležitosť výstavu pripraviť, sa veľa vecí v mojom pracovnom živote komplikovalo a dlho nebolo dostatok času a energie sa výstave skutočne venovať. Termín vernisáže sme asi dva razy presúvali. Preto som rád, že sa nám to podarilo, dokonca, trúfam si povedať, že išlo o veľmi kvalitnú výstavu. To však, samozrejme, nemá nič so mnou, za to vďačím umelkyniam Kláre Kusej a Jane Hojstričovej.
Kedy nastalo rozhodnutie prepojiť vystavujúce umelkyne?
Vyvstalo prirodzene a organicky. Keďže išlo o pomerne dlhý proces, ako som už naznačil v odpovedi na predošlú otázku, Klára v jeden moment prišla s nápadom zapojiť aj Janu Hojstričovú, svoju bývalú pedagogičku. Mne sa to zdalo funkčné, keďže v ich tvorbe, najmä v dielach, ktoré sme vystavili, badať viaceré prieniky. Som preto veľmi rád, že to napokon vyšlo takto a že sme na tému duše, jej zdravia a trápení odzrkadľujúcich sa aj navonok, mohli pripraviť takýto medzigeneračný dialóg.
Ako vznikal koncept výstavy?
Koncept bol pôvodne úplne iný. Mal som v pláne vytvoriť skôr imerzívnu výstavu, priestor, v ktorom sa budú môcť ľudia priblížiť k pocitom človeka, ktorý trpí hraničnou poruchou osobnosti, resp. úzkosťou, depresívnymi stavmi. Inšpiráciou mi bola, prirodzene, moja osobná skúsenosť. Kedysi som chodil na terapiu práve tu, v Trnave, a moja terapeutka mi odporučila prečítať si nejaké knihy o HPO. Jednou z nich bola kniha Kláry Kusej Som na hlavu, no a?, ktorá mi pomohla pochopiť veľa vecí o tom, prečo sa nemám práve najlepšie a čím si prechádzam. Chcel som teda pripraviť multimediálnu výstavu, napr. aj s vystavenou knihou. S tou by to však bolo komplikované a samotná multimedialita v podobe, v ktorej som si ju predstavoval, bola nerealistická, ako neskôr ukázal rozpočet. To je opätovným dôkazom toho, že v kurátorstve a dramaturgii taký veľký rozdiel nie je. Na začiatku máte ideu, koncept, predstavu, a v momente, kedy prídete k premiére či vernisáži, môžete byť radi, ak tam ostala aspoň štvrtina z toho celého. V tomto prípade je to téma, ktorej som sa chcel venovať, aj umelkyňa, ktorú som chcel vystaviť, takže úspešnosť je celkom dobrá.
Prečo si si zvolil tému výstavy, ktorú si si zvolil a ako vznikol názov?
Ako som už naznačil, istý čas bola pre mňa téma duševného zdravia veľmi osobná, keďže som si prechádzal istým trápením a chodil som na sedenia. Tie mi veľmi pomohli. Odvtedy tak trochu vnímam robenie aspoň drobnej kampane či osvety pri téme duševného zdravia ako takú svoju misiu, resp. to najmenej, čo môžem urobiť. Aj v Činohre SND, kde som viac ako 5 rokov pracoval, sa nám podaril krásny projekt na túto tému – inscenácia tzv. classroom play Čaute! autorky Terezy Trusinovej. Hrala sa v školských triedach a len za môjho pôsobenia mala asi 80 repríz za jedinú sezónu, pričom v súčasnosti jej uvádzanie pokračuje. Takže táto téma je akosi prirodzenou súčasťou môjho života.
Čo sa týka názvu samotného, myslím, že na to sme najlepšie odpovedali v anotácii k samotnej výstave:
„… pojem conatus [kɔˈnaː.tus]– vnútorné úsilie každej bytosti zachovať svoju existenciu a smerovať k životu. U Jany Hojstričovej sa tento princíp premieta do viditeľných znakov zraniteľnosti – krvi, obväzov, telesných záznamov, ktoré odkazujú na neustály boj o prežitie a sebazachovanie. U Kláry Kusej má conatus podobu fragmentov, stôp a ticha, kde pretrvávanie nie je manifestované cez ranu, ale cez subtílne vrstvenie pamäte a prepisy reality do archívu…“
Musím však podotknúť, že názov samotný priniesla Klára. Ostatne, ako mnoho iných impulzov.
Ján Janočko
Foto: Lívia Martvoňová