fbpx

Martina Bábinová si vďaka Malému Berlínu splnila sen – absolvovala rezidenciu v New Yorku

Už je to nejaký ten týždeň, odkedy sa Martina Bábinová vrátila z USA. Bola tam na kurátorskej rezidencii, vďaka ktorej nazbierala cenné kontakty a skúsenosti. Aj vďaka tomu tiež vznikla jedna z výstav v našej Čepan gallery. Viac prezradila v rozhovore.

Vďaka Malému Berlínu si sa dostala na stáž – nie však do Trnavy, ale až do New Yorku. Prezraď, prosím, viac o tom, ako táto spolupráca vznikla. 

Keby mi niekto začiatkom minulého roka povedal, že sa na jeseň dostanem na dva mesiace do New Yorku, neviem či by som tomu verila. Všimla som si open call Malého Berlína na rezidenciu pre kurátorov súčasného umenia a prihlásila som sa. Doteraz si pamätám ako som dostala mail s tým, že ma vybrali. Stále je to pre mňa malý-veľký splnený sen.

Čo bolo náplňou tvojho pobytu v New Yorku?

Počas môjho pobytu som mala príležitosť objavovať a spoznávať lokálnu aj medzinárodnú umeleckú scénu, nadviazať nové kontakty s umelcami z celého sveta, a taktiež prezentovať svoju kurátorskú prácu a aktivity Galérie umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch kde pracujem. Program v Residency Unlimited sa sústredil na networking, spoluprácu na projektoch a prezentáciu smerom k verejnosti.

Nazbierala si na rezidencii nejaké zaujímavé kontakty?

Určite áno, keďže to bola jedna z oblastí na ktorú sa rezidencia zameriavala. Stretla som množstvo skvelých ľudí.

Môžeš prosím, popísať viac, ako prebiehali tvoje dni počas rezidencie v Brooklyne?

Veľmi rýchlo a každý deň bol iný. Jednu z hlavných aktivít počas týždňa tvorili studio visits – stretnutia v ateliéroch alebo v Residency Unlimited s umelcami, ktorý boli v tom čase tiež na rezidencii. Residency Unlimited ponúkala v rámci svojho programu rôzne aktivity, ktorých sme sa mohli zúčastniť, napríklad spoločné exkurzie do galérií, kde sme mali komentované prehliadky s kurátormi výstav, vďaka čomu som sa dostala na množstvo nových miest, ďalej prezentácie v rámci formátu „Meet Over Lunch“ s rezidentnými kurátormi alebo „Talk“ s umelcami, otvorené ateliéry, vernisáže a rôzne ďalšie podujatia. A potom som si odškrtávala zo zoznamu všetky galérie, múzeá a miesta, ktoré som chcela navštíviť. Každý deň prinášal nové príležitosti na inšpiráciu.

Akú inšpiráciu si v New Yorku získala v rámci približovania umenia návštevníkom prostredníctvom edukačných programov?

Keďže galerijná pedagogika je tiež oblasť, ktorej sa venujem a ktorá ma zaujíma, svoj čas som využila aj na prieskum rôznych sprievodných programov k výstavám. Inšpiráciou pre mňa boli napríklad komentované prehliadky v Metropolitnom múzeu umenia alebo Writing Club v Múzeu moderného umenia, ktorý návštevníkom umožňuje priblížiť sa k umeniu prostredníctvom kreatívneho písania. Super boli aj rozhovory s umelcami počas stretnutí, o ich pedagogických aktivitách – či už na univerzitách, v galériách alebo pri organizovaní workshopov pre verejnosť.

V Čepan Gallery dávnejšie prebehla výstava, ktorá nesie aj tvoj podpis. Ty si v pozícii kurátorky, vystavujúcou bola Jelena Micić. Ako vzniklo toto spojenie?

S Jelenou sme sa prvýkrát stretli práve počas kurátorskej rezidencie v New Yorku, tiež tam bola v tom čase. Bola jednou z umelkýň s ktorou som mala stretnutie, na ktorom sme sa rozprávali o jej tvorbe. Videla som jej práce aj naživo na výstave a zaujala ma aj jej prednáška v Residency Unlimited, kde hovorila o plaste ako každodennej súčasti našich životov, jeho vplyve a toxicite, a o tom, ako sme (ne)dobrovoľne zapojení do jeho hromadenia. Po návrate domov som ju kontaktovala s ponukou na spoluprácu. A keďže žije vo Viedni, tak nebolo logisticky náročné to zrealizovať.

Prečo práve takáto téma výstavy?

Téma výstavy vychádza z Jeleninho dlhodobého záujmu o plasty, farby, farebné systémy a ich sociálno-ekonomické vplyvy. Každé dielo dokladovalo určitý prístup k zbieraniu, skúmaniu, experimentovaniu s plastovými odpadovými materiálmi z každodenného života, ktoré si Jelena cielene vyberá, zbiera a spracováva do inej podoby.

Názov výstavy Jelena Micić | BASIC FACTS: Orange is red, heart is on the left má špeciálny význam. Prezradíš viac?

Neviem či je úplne špeciálny, ale keď som premýšľala nad názvom výstavy, chcela som, aby vystihol podstatu diel, no zároveň nebol priamočiary. Cieľom bolo, aby zaujal ľudí natoľko, že budú chcieť vedieť viac, a aby obsahoval aj vtipný prvok, ktorý odráža Jelenin zmysel pre humor. Ide o slovnú hračku, ktorá vychádza z dvoch diel prezentovaných na výstave – jedným bola priestorová ready-made inštalácia s názvom Bojná polja [Color/Battle fields], vytvorená z farebných plastových sieťok, v ktorých zvykne byť balené ovocie či zelenina. Druhým dielom bolo Heart is on the left, zhotovené z rôznofarebných vriec na odpadky, ktoré Jelena pretransformovala pomocou háčkovacej techniky. Názov výstavy odkazoval na jednoduché, bežné fakty, ktoré z týchto diel vyplývajú – pomaranče sú vždy balené do červených sietí a ľudské srdce sa (z väčšej časti) nachádza vľavo.

Ján Janočko

Foto: archív Martiny Bábinovej