Na rezidencii pre architektov sme mali Daniela z Etiópie

V rámci programu pre rezidencie architektov, ktorý u nás v Malom Berlíne pripravujeme, sa k nám dostal Daniel z Etiópie. V rozhovore sa podelil o svoje pocity z pobytu na Slovensku, o prácu, ktorú u nás robil aj o zážitky, ktoré mu rezidencia priniesla.

Dani, na úvod by som sa chcel opýtať, čo ti dala rezidencia v Malom Berlíne, najmä z profesionálneho hľadiska.

V prvom rade som skutočne poctený, že som mohol byť od októbra posledné tri mesiace rezidentom v Malom Berlíne. Môžem s istotou povedať, že táto skúsenosť predstavuje jeden z kľúčových zlomových bodov na mojej profesionálnej dráhe. Povolaním som architekt a otvorená výzva bola zameraná na adaptáciu krajinného dizajnu v reakcii na zmenu klímy. Práca preto kládla dôraz najmä na krajinu a zeleň, pričom si zároveň vyžadovala silné porozumenie princípom urbánneho dizajnu. Tento prístup mi umožnil hlbšie sa zaoberať otázkami súvisiacimi s mestom a krajinou a rozšíriť si tak obzory ako architekt. Navyše, ponorenie sa do nového kultúrneho a kontextuálneho prostredia mi otvorilo oči v tom, ako sa problémy dizajnu riešia odlišne v rôznych kontextoch, čo je pre architekta nevyhnutná a cenná zručnosť.

Ako si sa adaptoval na Slovensko a na Trnavu?

Ako pre niekoho, kto je v Európe prvýkrát, boli pre mňa prvé dni trochu náročné, a to ako z hľadiska prispôsobenia sa klíme, tak aj ľuďom. Globálny Juh, odkiaľ pochádzam, je charakteristický relatívne horúcim podnebím a veľmi prepojeným spoločenským životom. Naopak, Slováci sa mi spočiatku zdali trochu rezervovaní a obdobie, kedy som prišiel, bolo obzvlášť chladné. Avšak vďaka tímu v Malom Berlíne, ktorý bol ústretový a nápomocný, som sa dokázal mestu prispôsobiť ľahšie. Postupom času som vďaka podujatiam organizovaným v Malom Berlíne spoznával viac ľudí, čo mi pomohlo cítiť sa tu čoraz viac ako doma. Čo sa týka klímy, investoval som do poriadneho zimného oblečenia, v ktorom som, popravde, na fotkách vyzeral mohutnejšie. Mama si myslela, že som pribral. Postupom času som si pobyt v Trnave začal naozaj užívať a môžem povedať, že moja rezidencia sa skončila na svojom vrchole, práve keď som sa plne adaptoval na slovenský kontext. Čo je, samozrejme, trochu smutné.

Ako dlho ti trvalo rozhodovanie, či nakoniec naozaj prídeš na Slovensko?

Keď som dostal prvý e-mail s oznámením, že som získal rezidenciu, bol som úprimne prekvapený, pretože som to vôbec nečakal. V tom čase som bol na návšteve u rodiny, keďže sa blížil etiópsky Nový rok, no s rozhodnutím prísť na Slovensko som neváhal. Okamžite som začal vybavovať víza a dokončovať osobné projekty doma. Dokonca som strávil sviatky mimo rodiny, aby som v Keni dokončil vízový proces.

Povedz nám viac o sebe, svojej práci a kariére. Čo si študoval a na akých zaujímavých projektoch si sa v minulosti podieľal?

Pochádzam z Etiópie, krajiny vo východnej Afrike. Som architekt a v profesionálnej sfére pôsobím od roku 2021. Päť rokov som študoval architektúru na Univerzite v Addis Abebe a promoval som s vyznamenaním. Odvtedy som sa podieľal na projektoch rôzneho rozsahu – od malých až po veľké – v Etiópii, ako aj na viacerých medzinárodných súťažiach na rôznych kontinentoch. Svoju ranú kariéru som začal v ateliéri Alebel Desta Consulting Architects so sídlom v Addis Abebe. Mojím prvým projektom s týmto tímom bola medzinárodná súťaž na návrh pamätníka havárie Boeingu 737 v roku 2019. Na tomto projekte som sa veľa naučil a ďalej ma inšpiroval k zapájaniu sa do medzinárodných súťaží. Odvtedy sme sa s mojím partnerom v kancelárii začali zúčastňovať viacerých súťaží a nedávno sme vyhrali súťaž na návrh školy v Palestíne, čo nám prinieslo medzinárodné aj národné uznanie. Hoci som bol zapojený do rôznych projektov, tieto dva sú pre mňa obzvlášť kľúčové a zmysluplné.

O čom vlastne bol tvoj pobyt v Malom Berlíne? Na čom presne si tu pracoval?

Môj pobyt v Malom Berlíne bol zameraný na adaptáciu trnavskej zelene na zmenu klímy. Pojem klimatická zmena je, samozrejme, veľmi široký, no naša práca sa konkrétne sústredila na mestskú krajinu zohľadňujúcu hospodárenie s vodou (water-sensitive urban landscapes). Mesto Trnava je charakteristické nedostatkom prírodných vodných zdrojov a v súčasnosti čelí výzvam pri udržiavaní mestskej zelene kvôli vysokej spotrebe vody. Preto sme spolu s mestským úradom analyzovali existujúce zelené plochy vo vybraných lokalitách a navrhli riešenia, vďaka ktorým by bola mestská zeleň menej náročná na vodu. Zadanie sa sústredilo najmä na identifikáciu a analýzu existujúcich podmienok a návrh druhov rastlín, ktoré vyžadujú nižší prísun vody a dokážu prosperovať v prostredí s nízkymi zrážkami. Okrem toho sme študovali možné politiky a stratégie prijaté inými svetovými mestami v súvislosti s dizajnom krajiny citlivým na vodu. Plánujeme tiež tento projekt ďalej rozvíjať a naším cieľom je realizovať ho prostredníctvom výstavby skutočného prototypu parku.

Aké ciele si si pred rezidenciou stanovil? Podarilo sa ti ich dosiahnuť?

Pred začiatkom rezidencie som si stanovil niekoľko cieľov. Okrem dokončenia rezidencie som chcel preskúmať aspoň desať miest a vybudovať si čo najviac profesionálnych kontaktov. Verím, že väčšinu týchto cieľov som dosiahol, keďže som počas svojho pobytu navštívil päť rôznych krajín a mal som možnosť vidieť ich hlavné mestá. Vďaka ľuďom na mestskom úrade som sa mohol osobne stretnúť s odborníkmi a urobiť s nimi niekoľko rozhovorov. Celkovo môžem povedať, že som dosiahol takmer všetky ciele, ktoré som si stanovil.

Svoju prácu si v Malom Berlíne niekoľkokrát prezentoval publiku. Aká to bola skúsenosť?

Pred Malým Berlínom som, dá sa povedať, nikdy nemal verejnú prezentáciu. Na svoju prvú prezentáciu som si urobil niekoľko skúšok, mysliac si, že pôjde o veľmi vážnu udalosť. Atmosféra však bola extrémne priateľská a publikum bolo veľmi zaangažované. Ľudia boli otvorení, kládli otázky a ich pozitívna spätná väzba bola skutočne inšpirujúca. Bolo to tiež prvýkrát, čo som stretol nových ľudí mimo tímu Malého Berlína. Najviac ma prekvapilo, že záujem prejavili a na podujatie prišli ľudia z rôznych prostredí. Pôvodne som si myslel, že na prezentáciu prídu len architekti alebo umelci, ale väčšina nebola z týchto odborov. Skutočne som ocenil ich pohľad na architektúru a na moju prácu, pretože mi to umožnilo vidieť moje projekty širšou a rozmanitejšou optikou.

Nadviazal si v Trnave nové profesionálne kontakty?

Áno, v Trnave som nadviazal nové profesionálne kontakty vďaka ľuďom z mestskej samosprávy a priateľom, ktorých som spoznal počas pobytu. Podarilo sa mi tiež navštíviť architektonické ateliéry v Bratislave, kde som viedol individuálne rozhovory s praktizujúcimi architektmi. Okrem toho som stretol niekoľko veľmi inšpiratívnych umelcov. Počas mojej prvej prezentácie, ktorá sa konala na PechaKucha Night, som mal možnosť spojiť sa s mnohými talentovanými kreatívcami. Dodnes si pamätám dlhý rozhovor s jedným autorom inštalácií, ktorý trval až do polnoci, a víno bolo dobré. Stretnutie s takýmito ľuďmi bolo skutočne inšpirujúce, pretože ma to povzbudilo, aby som prekročil svoje bežné hranice.

Čo ti pobyt na Slovensku dal a čo si z neho odnášaš?

Jedným z hlavných prínosov mojej rezidencie na Slovensku bolo pre mňa to, že som sa naučil, ako sa adaptovať na novú kultúru a kontext. Pred touto rezidenciou som nikdy nebol mimo svojej krajiny, takže to bola moja prvá skúsenosť s prispôsobovaním sa novému miestu a novým ľuďom. Môžem povedať, že vďaka tejto skúsenosti som sa zamiloval do objavovania nových miest a spoznávania rôznych kultúr. Ďalším dôležitým poznatkom z môjho pobytu bolo zistenie, že väčšina ľudí, ktorých som stretol, si veľmi váži kvalitu života. Sú zvedaví na iné kultúry, zapálení pre hudbu a umenie a, čo je najdôležitejšie, veľmi pozitívni a otvorení, keď ich oslovíte. Pobyt na Slovensku mi navyše umožnil lepšie pochopiť, ako vyzerá život v Európe a ako sú mestá a systémy navrhnuté tak, aby podporovali pohodlný a vyvážený každodenný život.

Navštívil si aj niektoré podujatia v Malom Berlíne. Ktoré ťa zaujalo najviac?

Spomedzi podujatí, ktoré som v Malom Berlíne navštívil, sa mi páčila najmä PechaKucha Night. Jedným z dôvodov bolo veľké a rôznorodé publikum, kde mnohí kreatívni profesionáli prezentovali svoju prácu verejnosti. Bola to naozaj skvelá príležitosť na networking a pristihol som sa pri želaní, aby podobné podujatia existovali aj u nás doma. Počas večera prezentujúci zdieľali svoju prácu formátom 20 slidov, pričom každý bol zobrazený jednu minútu. Obzvlášť ma uchvátili práce ilustrátorov, krajinných architektov a hudobníkov. A samozrejme, chutilo mi víno, vďaka ktorému bol večer ešte pamätnejší.

Viem, že si často cestoval do Viedne. Prečo si si vybral práve toto mesto?

Moje puto k Viedni vzniklo nečakane. Len týždeň po príchode na Slovensko som zo zvedavosti cestoval do Viedne, aby som videl, aké to mesto je. Po tom, čo som zdieľal nejaké príspevky o mojom pobyte vo Viedni online, som zistil, že tam žije jedna moja kamarátka ako výmenná študentka. Bola mojou kolegyňou v predchádzajúcej kancelárii a neskôr ma zoznámila s etiópskou komunitou vo Viedni. Bol som úprimne prekvapený, aká bola tamojšia etiópska komunita ústretová a pohostinná. Nielenže som ich spoznal, ale začal som tráviť sobotňajšie večery v byte jednej etiópskej rodiny. Pridávali sa k nám ďalší priatelia a často sme trávili sobotné noci až do neskorých hodín rozprávaním, debatovaním a zábavou. V nedeľu som chodil do etiópskeho kostola a popoludní som sa vracal do Trnavy. Počas celého pobytu som Viedeň navštevoval takmer každý víkend. Dodnes mi čas strávený vo Viedni ostáva hlboko v pamäti a skutočne som sa tam cítil ako doma, takže lúčenie na konci mojej rezidencie bolo obzvlášť ťažké.

Povedz nám viac o tom, čo si na Slovensku zažil – máš nejaké neočakávané, zaujímavé alebo vtipné príhody?

Môj pobyt na Slovensku bol postupom času čoraz zaujímavejší. Prvých pár týždňov bolo hlavne o spoznávaní Trnavy a Bratislavy, identifikovaní staníc, trás a základných miest v mestách. Potom mi samospráva poskytla bicykel a v ten deň som bol taký nadšený, že som nechal prácu a išiel som na dlhú jazdu po meste. Odvtedy, kedykoľvek som sa cítil prepracovaný, vzal som bicykel a skúmal Trnavu. Môžem povedať, že som prešiel väčšinu zákutí mesta. Dokonca som si vzal bicykel do Bratislavy a Viedne, aby som preskúmal tieto mestá, čo som si naozaj užil. Okrem toho mi priatelia, ktorých som si v Trnave našiel, ukázali nové miesta a trávili sme spolu kvalitný čas.

Jeden z najvtipnejších zážitkov počas môjho pobytu bolo, keď som sa stratil vo vlaku. Raz som cestoval do Nových Zámkov, mesta vzdialeného asi hodinu a pol od Trnavy, s kolegami z Malého Berlína. Cestou späť som si neuvedomil, že na trati je výluka a že do Trnavy neide priamy vlak. Mal som vystúpiť na jednej stanici a pokračovať časť cesty autobusom, ale tú zastávku som zmeškal a skončil som cestovaním v zlom smere. Nemohol som nájsť nikoho, kto by hovoril po anglicky, a minuli sa mi mobilné dáta. Vrátil som sa a zopakoval tú istú chybu, opäť som smeroval zlým smerom. Tretíkrát som sa vrátil a konečne som stretol Inda, ktorý sa tiež snažil dostať do Trnavy. Veril som, že sa dostanem domov, ale nakoniec sme sa spolu stratili v ďalšom inom smere. Po takmer šiestich hodinách cestovania, prestupovania a menenia staníc som sa konečne vrátil do svojho bytu. Každá z tých troch nesprávnych odbočiek mala svoj vlastný vtipný príbeh a keď sme nakoniec dorazili do Trnavy, s tým Indom sme sa smiali na všetkých chybách, ktoré sme cestou urobili.

Ako by si jednou vetou zhrnul svoju skúsenosť u nás?

Túto otázku som si kládol aj ja sám a nenašiel som lepší spôsob, ako to vyjadriť jednou vetou. Keby som však mal zhrnúť svoju skúsenosť, povedal by som: „Môj čas v Trnave bol, ako keď sa prvýkrát zamilujete do svojej stredoškolskej lásky.“ Do Trnavy som sa zamiloval od úplného začiatku a každý deň a každý týždeň môjho pobytu bol pamätný a plný nových zážitkov. Hoci to trvalo len tri mesiace, zdalo sa mi to ako celý život a z času na čas sa pristihnem pri tom, že na Trnavu myslím. Úprimne dúfam, že budem mať možnosť mesto opäť navštíviť.

Máš nejaké slová na záver?

Je tu toľko ľudí, ktorým chcem poďakovať. Po prvé, chcem poďakovať Bohu za to, že ma sprevádzal celým týmto procesom. A po druhé, bez podpory mojej rodiny, ktorá ma v mojich aktivitách vždy povzbudzovala, by som sa možno nedostal tak ďaleko. A čo je najdôležitejšie, rád by som vyjadril svoju úprimnú vďaku Malému Berlín za to, že mi dal túto príležitosť. Počas môjho pobytu som sa tam skutočne cítil ako doma. V neposlednom rade by som rád poďakoval etiópskej komunite vo Viedni a mojim priateľom doma za ich neustálu podporu a povzbudzovanie. 

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová