Prague Quiet Music Collective: Fanúšikov noisu prekvapí koľko majú extrémne hlučná a extrémne tichá hudba spoločného
V rámci série koncertov súčasnej vážnej hudby sa v apríli v Malom Berlíne predstaví zoskupenie Prague Quiet Music Collective. Hoci sa na koncerty chodí kvôli zvuku, oni často používajú ticho. Pre akých poslucháčov je tento typ koncertu určený? Aj na to sme sa pýtali jedného z členov, Iana Mikysku.
Vaše hudobné teleso tvorí štvorica muzikantov. Opíšte mi, prosím, príbeh toho, ako ste sa dali dokopy a vytvorili ste Prague Quiet Music Collective.
Prague Quiet Music Collective vznikol zo spoločného záujmu o hudbu, ktorá je tichšia ako ticho a ktorá nemá vo svete (a už vôbec nie v strednej Európe) príliš veľkú podporu – pre oblasť súčasnej hudby je už väčšinou príliš minimalistická, ostatné hudobné žánre a subkultúry nezaujíma. Niekoľko rokov sme si s Milanom a Luanom (huslistom a kontrabasistom ansámblu) vymieňali nahrávky, kým sme sa rozhodli založiť ansámbel, do ktorého sa potom pridala klarinetistka Anna Paulová – fenomenálna klasická sólistka, ktorá je zároveň úžasne otvorená a zvedavá na mnohé rôzne druhy (súčasnej) hudby.
Hlavnú zásluhu na tom, že sa PQMC rozrástlo v relatívne funkčné teleso, má ale naša manažérka Nikola Štefková. Vďaka nej a jej organizačným schopnostiam sa nám podarilo objednať už takmer tridsať nových skladieb a predstaviť ich na koncertoch a akciách v spolupráci s ďalšími partnermi (Galéria hlavného mesta Prahy, kláštor Fortna, České múzeum hudby).
V popise koncertu sa môžeme dočítať, že prinesiete hudbu ticha, spomalenia a sústredenia sa na prchavé momenty jej plynutia. Môžete, prosím, toto bližšie vysvetliť?
Občas se zamýšľam nad definíciou „tichej hudby“. Niekedy je pomalá, niekedy dlhá, niekedy na hranici počuteľnosti, niekedy spĺňa len jeden z týchto parametrov, niekedy dokonca žiaden. Ide skôr o nejakú duchovnú náladu; o kontemplatívnosť vo výslednom zážitku počúvania. Zrýchlenie informačného a komunikačného toku, hlavne v posledných dvadsiatich (internet) a desiatich rokoch (internet v telefónoch), nás a našu pozornosť postihlo nepripravených. Koncerty nášho ansámblu sú príležitosťou na nejaký čas venovať svoju pozornosť cielene a sústredene. Zrazu sa objavia jemnosti, detaily, zvuky okolia, zvuky vlastného tela. Objaví sa čas vo svojom reálnom plynutí, nie roztrieštený notifikáciami a správami.
Predstavili by ste návštevníkom program koncertu, ktorý odohráte v Malom Berlíne?
V Trnave zahráme novú skladbu Adriána Demoča s názvom Gebrechlichkeit, ktorú pre nás napísal a ktorú sme zatiaľ hrali len raz. Ďalej uvedieme skladbu Klause Langa, ktorá je jednou z najaktívnejších v našom repertoári – forma vychádza zo stredovekého chansonu, harmonika zasa z hudby romantizmu, ktorá sa však rozteká a rozplýva sa všetkými smermi. Program potom doplnia dve kratšie skladby, jedna moja, Da capo al fine, ktorá vychádza z výtvarného diela poľskej umelkyne Alicje Jodko, a kúzelná skladba Jacka Langdona what form will the spirit take, ktorá vznikla k minuloročnej výstave v Trójskom zámku a je spojená so skleneným objektom Václava Ciglera.
Komu každému je tento koncert určený? Na čo by ste nalákali poslucháčov, ktorí na podobné koncerty chodia a na čo by ste nalákali tých, ktorí ešte na podobnom podujatí neboli?
Myslím, že naše koncerty sú práve vhodné aj pre ľudí, ktorí sa inak skôr vyhýbajú experimentálnej hudbe. Stačí prísť otvorený tomu, že sa nič nestane, a potom budete možno prekvapení, koľko sa toho stane. Rozhodne sa však nemusíte báť zahltenia alebo nepríjemných a hlasných zvukov.
Veríme však, že naša hudba je zaujímavá aj pre priaznivcov nepríjemných a hlasných zvukov – fanúšikov noisu často prekvapí, koľko majú extrémne hlučná a extrémne tichá hudba spoločného.
Koncert je potom jednoznačne vhodný aj pre ľudí so skúsenosťami s meditáciou, jogou a podobnými praktikami.
Na čo sa najviac do Trnavy tešíte?
Samozrejme na publikum!
Ján Janočko
Foto: Karel Šuster