Skutočný príbeh o ľudskej odolnosti – v Malom Berlíne uvedú Vlastu

Predstavenie, ktoré prepája súčasný tanec, fyzické divadlo, autentické dokumenty a videoprojekcie do silného scénického obrazu o pamäti, traume a ľudskej odolnosti. To je Vlasta, ktorú v Malom Berlíne uvedie Ultra-minimal-ballet už 21. Októbra. O predstavení sme sa rozprávali s Alenou Peškovou, zakladateľkou zoskupenia a autorkou inscenácie.

Poďme naznačiť, čo nás čaká. Ako si máme formát dokudrámy predstaviť na divadelnej scéne?

V podstate sledujeme predstavenie, ktoré vzniklo priamo na základe skutočného príbehu. Jeho dokumentárny charakter ešte umocňujú napríklad citácie skutočných listov, protokolov či projekcie, v ktorých hovorí dcéra titulnej postavy.

Ako ste natrafili na predlohu – ženu, ktorá sa narodila v roku 1925?

V čase, keď som umelecky viedla baletný súbor v Liberci, mi asistovala pani Vlasta Vindušková. Čoskoro sa z nás stali kamarátky, ale neustále sme mali veľa práce, a tak nám na osobný život veľmi nezostával čas. Niekoľkokrát sa však stalo, že Vlasta len tak mimochodom niečo poznamenala a mne pri tom prebehol mráz po chrbte.

Pamätám si, že som čítala knihu o Nine Jirsíkovej, ktorú som si odložila na stôl v kancelárii. Vlasta sa na ňu pozrela a len si povzdychla, že jej mama bola s Ninou v koncentračnom tábore Ravensbrück. Inokedy som sa zasa sťažovala, že môj vtedy dvojročný syn neustále spieva pesničku Jožin z bažin. Vlasta na to povedala, že jej mama ju zase všade počuje a takmer rozmlátila plynový sporák, pretože si myslela, že je to rádio, a chcela Jožina vypnúť…

A potom raz Vlasta prišla do práce neskoro. Ospravedlnila sa, že jej zomrela mama. Povedala mi, že jej posledné slová zneli: „Ten jogurt si už strčte do prdele.“ Jednoducho to mala v živote ťažké… Chcela som poznať celý jej príbeh.

Došlo k tomu až po mojom odchode z Liberca. Raz som pricestovala z Prahy do libereckého divadla na predstavenie a prespala som u Vlasty. Dlho do noci mi rozprávala o svojej mame, ktorá sa volala rovnako ako ona, a ukazovala mi spomínané listy z koncentračného tábora aj fotografie. Nemohla som na to zabudnúť. Asi po roku som Vlastu požiadala o súhlas, aby som príbeh jej mamy preniesla na javisko. Súhlasila.

Bolo pre vás aj ľudsky náročné spracovávať tento príbeh?

Áno, ale pre mňa, rovnako ako pre mnohých umelcov a divákov, je to aj spôsob, ako sa vyrovnávam s niečím, čo, žiaľ, patrí k ľudskej existencii. S niečím, čomu nedokážem porozumieť ani to uchopiť a voči čomu si potrebujem vytvoriť vlastný postoj, prípadne ho aspoň aktívne hľadať.

Divadlo je okrem iného priestor, v ktorom sa človek môže pomerne bezpečne stretnúť so svojimi démonmi a strachmi a začať s nimi vedome pracovať skôr, než ho zaskočia nepripraveného. Súhlasím aj s tézou, že ak nechceme spoznať svoju minulosť, sme odsúdení na to, aby sme ju prežívali znova.

Ako performerka musím priznať, že s každou ďalšou reprízou sa ma tento príbeh dotýka čoraz viac. Pred pár dňami sme mali v Prahe už niekoľkú reprízu a vo chvíli, keď prednášam časť listu, ktorý Vlasta písala rodičom z koncentračného tábora, a hovorím: „…mrzí ma, že tak málo píšete. Veď je dovolených tridsať riadkov. V nasledujúcom liste vás veľmi prosím o vlastnoručné podpisy, aby som vedela, že sú od vás,“ zdvihol sa mi žalúdok… To dievča malo vtedy šestnásť rokov.

Koľko ľudí vlastne počas predstavenia uvidíme?

Sme traja tanečníci a jeden herec. Herec však tiež tancuje a ja ako tanečnica trochu hovorím.

Ultra-minimal-ballet vychádza z princípu maximálneho diváckeho účinku. Môžete mi o tom povedať trochu viac?

Začala by som tým, čo znamená minimalizmus. Napríklad máme minimálny počet performerov. Táto téma by si zaslúžila aj tridsaťčlenný súbor, ale my sme len štyria. Pracujeme s minimom rekvizít a minimalistickou scénografiou. V hudbe sa objavujú náznaky minimal music a podobne. Napriek tomu, alebo práve preto, musíme byť úplne prítomní a napojení na diváka.

Nejde nám o dokonalú ilúziu. Všetci vieme, že sme v divadle, že je to takmer divadlo v divadle. Každý pochopí, že herec prechádza z jednej úlohy do druhej a že zo šijacieho stroja netečie latex, ale ide o symbol niečoho. Čoho? A práve tu sa divák svojím spôsobom stáva spolutvorcom. Musí, či chce, alebo nie, zapojiť svoju fantáziu a predstavivosť. A potom sa mu často stane, že má pocit, akoby bol súčasťou toho, čo vidí, a je odsúdený prežívať to intenzívnejšie.

Prezraďte viac aj o Ultra-minimal-ballet.

Ultra-Minimal-Ballet (UMB) je jeden z mojich projektov. Okrem toho spolupracujem s mnohými tanečnými súbormi v Českej republike a vytváram pre ne väčšinou celovečerné balety alebo tanečné divadlo na vlastné libreto a s pôvodnou hudbou. UMB som založila tak trochu ako osobný protest.

Bolo to v čase, keď som absolvovala viacero turné po Japonsku s viedenským orchestrom. Veľký orchester, pred ním štyria baletní sólisti, nádherné tylové kostýmy, lesklé baletné špičky na nohách a na hlave diamantová korunka. Vystupovali sme v sálach s kapacitou viac ako tritisíc divákov. Keď som vstúpila na javisko, publikum začalo tlieskať a vzdychať – a pritom som ešte vôbec nič nepredviedla! Po predstavení sme rozdávali autogramy…

Pripadalo mi to strašne povrchné, snobské a pokrytecké. Prečo mi tlieskajú, keď ešte ani nevedia, či vôbec niečo dokážem?

A tak som tam v zákulisí zatúžila vytvoriť niečo skutočné. Niečo malé, ale s veľkým dosahom. Niečo komorné, zblízka, možno len pre niekoľko ľudí, ale také, pri čom by so mnou dýchali, smiali sa aj plakali. Aby mi tlieskali, len keď si to zaslúžim. A tak sa to stalo.

Ján Janočko

Foto: archív Ultra-minimal-ballet