Spájal šport a umenie. Rezident Željko Beljan oživil ihrisko a vyrobil niekoľko doskových hier

V Malom Berlíne sa občas stretne šport s umením. Na trojmesačnej rezidencii sme u nás mali Chorváta Željka Beljana, umelca, ktorý, okrem iného, vytvára hry so športovou tematikou a takisto oživuje ošumelé futbalové ihriská. Viac o ňom a o jeho práci sa dozviete v našom rozhovore.

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do otvorenej výzvy v Trnave? Aké aspekty otvorenej výzvy a tejto príležitosti vás zaujali?

Na rezidenčný pobyt v Trnave som sa prihlásil, pretože sa dokonale zhoduje s mojou praxou. Zameranie na výtvarné umenie a veľkorozmerné diela v kombinácii s možnosťou zapojiť sa do spolupráce s miestnou komunitou rezonuje s mojím neustálym skúmaním remesiel, športu a kolektívnych zážitkov. Keďže som už predtým spolupracoval s Culture Hub Croatia, dôveroval som kvalite rezidencie. Trnavská živá umelecká scéna, silná športová kultúra a podpora, ktorú mi poskytol Malý Berlín, urobili túto príležitosť mimoriadne presvedčivou, pretože mi poskytli priestor a zdroje na rozvoj práce, ktorá je ambiciózna a zároveň kontextuálne angažovaná.

Integrujete do svojej práce šport a umenie? Ako podľa vás tieto dve zdanlivo nesúrodé zložky koexistujú?

Áno, šport je jednou z opakujúcich sa tém v mojej práci. Zaujímajú ma amatérske, masové športy a komunitný duch okolo nich. Spájam to s ručnými prácami – prácou s drevom, uzlami a ručne stavanými hrami. Umenie a šport v mojej praxi koexistujú prostredníctvom hry: spoločných pravidiel, improvizácie, telesnosti a sociálneho prostredia, ktoré obe disciplíny vytvárajú. K športu nepristupujem doslovne, ale pretváram jeho dynamiku a emócie do objektov a participatívnych situácií.

Ktorí umelci vás inšpirujú? Koho diela považujete za tie najzaujímavejšie?

Inšpirujú ma umelci, ktorí stierajú hranice medzi disciplínami – tí, ktorí pracujú s hrou, participáciou, remeslom alebo komunitnou angažovanosťou. Sledujem postupy, ktoré kladú dôraz na proces pred dokonalosťou, a diela, ktoré vyzývajú divákov k interakcii, a nie len k pozorovaniu. Oceňujem aj umelcov, ktorí pracujú s nájdenými materiálmi alebo sa pohybujú na hranici dizajnu, ľudovej tradície a súčasného umenia.

Povedzte nám viac o tom, čo ste robili v Chorvátsku. Máte svoj obľúbený projekt?

V Chorvátsku som pracoval na rôznych projektoch, ktoré spájajú športové, remeselné a participatívne prvky. Jedným z prebiehajúcich projektov sú 3 rohy = 1 penalta, v rámci ktorého ručne pletiem futbalové siete a aktivizujem miestne ihriská prostredníctvom komunitných podujatí a zápasov. Staviam tiež ručne vyrábané drevené hry inšpirované športom, väčšinou z už použitých materiálov. Ak by som si mal vybrať obľúbené projekty, povedal by som, že tie, ktoré zahŕňajú verejný priestor a miestne komunity – tie zvyknú vytvárať najzmysluplnejšie spojenia.

Vaše projekty sa často zameriavajú na spoluprácu s miestnou komunitou. Ako prebiehala vaša spolupráca s obyvateľmi Trnavy?

Udialo sa to veľmi prirodzene. Pri vypletaní sietí na betónovom ihrisku sa pri nás zastavovalo veľa detí a susedov, ktorí boli zvedaví, podporovali nás a chceli pochopiť, o čo ide. Napriek jazykovej bariére futbal poskytol univerzálny spôsob komunikácie. Veľkú úlohu zohral miestny sused Dávid, ktorý pomáhal s prekladom a hovoril o nás aj ďalším zo susedstva. Vďaka tejto otvorenosti bola spolupráca jednoduchá a príjemná.

Aká bola koncepcia vášho projektu a podarilo sa vám ju naplniť?

Cieľom konceptu bolo prepojiť remeslo a šport prostredníctvom site-specific intervencie a série ručne vyrobených hier. Futbalové siete boli vytvorené ako funkčné objekty a zároveň umelecké gestá, zatiaľ čo drevené hry skúmali hravosť a interakciu. Nielenže sa mi podarilo naplniť koncept, ale projekt sa organicky rozrástol vďaka zapojeniu komunity.

S akými výzvami ste sa stretli pri práci na projekte?

Hlavnou výzvou bola jazyková bariéra pri rozhovore s deťmi a susedmi, ale futbal to vždy nejako vyrieši. Poveternostné podmienky niekedy spomalili prácu v exteriéri a práca s nájdenými/už použitými materiálmi môže byť nepredvídateľná, ale tieto obmedzenia ma vlastne tešia, formujú proces.

Čo sa vám najviac páčilo v Trnave alebo na Slovensku?

Veľmi sa mi páčila atmosféra mesta, pokojná, ale plná života. Športová kultúra, najmä futbalová, mi pripadala veľmi úprimná. Ľudia boli otvorení, zvedaví a prívetiví. A ocenil som kombináciu historickej architektúry a súčasných iniciatív, ktoré sa v meste dejú.

Podarilo sa vám stretnúť s miestnou umeleckou scénou? Ak áno, s kým?

Áno, vďaka rezidencii som mal možnosť stretnúť sa s tímom Malého Berlína a s niekoľkými miestnymi umelcami a kultúrnymi pracovníkmi. Čas som strávil aj v komunitnom centre Kubík, kde som sa stretol s ľuďmi, ktorí sa aktívne zapájajú do trnavskej kultúrnej scény. Výmena názorov bola neformálna, ale zmysluplná a umožnila mi nahliadnuť do toho, ako miestni umelci spájajú komunitnú angažovanosť s tvorivou praxou.

Spoznali ste miestne umenie? Čo sa vám na ňom najviac páčilo?

Áno, veľmi sa mi páčilo spoznávať miestne umenie a kultúrnu scénu. Najviac ma zaujala jej otvorenosť a zmysel pre komunitu. Navštevoval som koncerty a podujatia v Kubíku, zapojil som sa do Pride v Trnave organizovaného organizáciou Status Queer a zažil som podporné a kolaboratívne prostredie v Malom Berlíne. Potešili má malé, ale veľkorysé gestá, ako napríklad to, že Kočo a Alica z Risko Print vytvorili pre môj otvorený ateliér zberateľskú edíciu futbalových kartičiek, čo vnímam ako veľmi osobné a prívetivé gesto. Celkovo bola kombinácia profesionality, srdečnosti a kreativity na miestnej umeleckej scéne veľmi inšpiratívna.

Našli ste si v Trnave obľúbené miesto? Prípadne miesto, ktoré vás inšpirovalo?

Veľmi výnimočným sa pre mňa stalo malé betónové futbalové ihrisko na ulici Andreja Kubinu. Tráviť tam čas pri pletení sietí mi umožnilo pozorovať každodenný život, stretnúť miestnych ľudí a pochopiť rytmus susedstva. Stalo sa pracovným priestorom a zároveň zdrojom inšpirácie.

Aké sú vaše budúce umelecké plány?

Plánujem pokračovať vo vývoji projektov, ktoré spájajú remeslo, šport a participatívne postupy. Chcel by som preskúmať viac verejných priestorov a pracovať s komunitami v rôznych krajinách. Už som sa prihlásil na ďalšiu rezidenciu na Slovensku, takže je tu šanca, že sa vrátim, aby som toto spojenie prehĺbil.

Čo sa vám na rezidencii v Trnave najviac páčilo a odporučili by ste ju aj iným umelcom?

Mojím najobľúbenejším aspektom rezidencie bola možnosť zapojiť sa do života miestnej komunity v Trnave. Veľmi som ocenil otvorenosť, kreativitu a veľkorysosť ľudí, ktorých som stretol, od umelcov a kultúrnych pracovníkov až po členov komunity v Kubíku a iných miestnych priestoroch. Skúsenosť byť súčasťou tohto živého, spolupracujúceho prostredia bola inšpirujúca. Rezidenciu by som určite odporučila ďalším umelcom, najmä tým, ktorí majú záujem pracovať mimo tradičného kontextu ateliéru a spojiť sa s mestom aj jeho obyvateľmi.

Autor: Mgr: Anna Siedykh

Foto: Lívia Martvoňová, Petra K. Adamková