fbpx

Tibor Iván o koncerte b minor: Čakajte jemnejšie, zasnenejšie aj brutálnejšie skladby

Z Veľkého Krtíša ho akordeón dostal až na prestížnu univerzitu v Helsinkách. Tibor Iván zavíta už čoskoro do Malého Berlína. O svojich začiatkoch, učiteľoch, o hudbe ktorú má rád, no najmä o koncerte porozprával v našom rozhovore.

Prečo práve akordeón?

Keď som bol malý chlapec, u nás v rodine nebola na mieste otázka, ČI chcem na niečo hrať, ale NA ČO budem hrať. Mali sme gitary, trúbku, akordeón, ja som si vybral posledný z týchto nástrojov. Svoje asi zohral aj fakt, že na akordeón občas hrával starý otec aj krstný otec.

S akordeónom ste začínali v siedmich rokoch… Asi ideálny čas.

Asi áno, aj keď sú aj prípady, keď niektorí skvelí muzikanti začínali v 20-ke. Pre mňa to ale bol ideálny vek, lebo ja som bol veľmi živé dieťa, chodil som na anglický krúžok, karate, hudobnú výchovu, počítačový krúžok. Ale akordeón ma ťahal najviac.

Prvé vzdelanie ste dostali doma?

Áno, bolo to vo Veľkom Krtíši, na hudobnej škole, od učiteľky Zuzany Chlpošovej. Už po prvom roku sme sa bavili o tom, že by som mal skúsiť konzervatórium. Pritom od piatich rokov sa to formovalo všelijako – raz som chcel byť cirkusant, potom dirigent, karatista, ale keď som mal osem rokov, už som vedel, že chcem byť akordeonista (smiech). Ďalších šesť rokov ma viedol Jozef Škamla, to už bola vyslovene príprava na konzervatórium, kam som šiel, keď som mal 15 rokov.

Kde ste ho absolvovali?

V Banskej Bystrici. Tam ma učil Ukrajinec Igor Vlach. Začiatky v Krtíši aj v Banskej Bystrici boli veľmi milé. Napríklad vo Veľkom Krtíši sme pomerne často vystupovali s našimi predstaveniami, hádam aj 30  – 40 krát do roka. Považujem to za dôležité, lebo sme si postupne zvykli na divákov a nemali sme z nich viac stresy.

Už som sa pýtal na to, prečo akordeón. Teraz sa spýtam na to, prečo po slovenskej škole nasledovalo Fínsko.

Prvý podnet prišiel, keď som bol na súťaži v Glasgowe. Bol tam slovenský pedagóg Tibor Rácz (ktorý, mimochodom, má zavítať aj na koncert do Malého Berlína) a odporučil mi, že by som mohol skúsiť štúdium v zahraničí. Vtedy som sa prvýkrát zamyslel nad tým, že by som to mohol skúsiť. Vzali ma. No a prečo Fínsko? Mika Väyrynen, ktorý ma viedol, ma upútal skladbami, ktoré som počul. Povedal som si, toto je ten, u ktorého by som rád študoval. Výnimočných pedagógov sme mali na škole veľa, ale Mika ma zaujal od prvého počutia.

Zostali ste vo Fínsku aj po škole?

Ešte stále áno. Párkrát som sa už chystal na Slovensko, ale zatiaľ mi to nevyšlo (smiech).

V čom je život akordeonistu vo Fínsku lepší, ako na Slovensku?

Hmmm… Vo Fínsku je akordeón nástrojom, ktorý má svoje postavenie. Tu už sa nebojuje o to, aby bol akordeón na jednej úrovni s husľami či klavírom, toto tu už nikto nerieši. Podpora umelcov a hudby je tu tiež oproti Slovensku neporovnateľná. Hovorím o financiách, ale aj o koncertoch a festivaloch. V Helsinkách je na výber neskutočne veľa možností ísť na zaujímavé koncerty každý deň. V tomto smere je Fínsko nielen pred nami, veď je to krajina s najviac orchestrami na svete. Preto je pre mňa lukratívnejšie tu ostať.

A čo by slovenského akordeonistu presvedčilo k návratu?

Vo Fínsku sa cítim veľmi dobre a žijem tu rád, hoci to nie je moja domovina, no zároveň cítim veľkú potrebu sa vrátiť domov a aspoň trochu pohnúť vecami aj u nás. Rád by som doniesol a prispel niečím, čo som sa tu naučil.

Čo má európske publikum spoločné a v čom sú rozdiely?

Dá sa povedať, že publikum je viac-menej rovnaké. Človek príde na koncert, aby sa cítil dobre, nehľadá chyby, vnímajú to rovnako. Ale v jednej veci je predsa len rozdiel. Na slovenských koncertoch sú potlesky vrelšie, vo Fínsku sú… Nazvime to pokojnejšie. Zažil som to na koncerte huslistu Vadima Repina. Zahral fenomenálne, ale ovácií sa tu vo Fínsku nedočkal. Na Slovensku by ich však určite dostal.

Hrali ste už v Trnave?

Áno, štyri roky dozadu, v Synagóge, v rámci Trnavskej hudobnej jari.

Aké to vtedy bolo?

Príjemné. Skvelá organizácia, vynikajúca akustika, vďačné publikum, dobrá atmosféra, bolo to super.

Čo čaká na návštevníkov koncertu, ktorí prídu 14. januára k nám, do Malého Berlína?

Snažil som sa vybrať program tak, aby v ľuďoch rezonoval. Nebude tam nič úplne extrémne, celkový dojem zo skladieb bude prijateľný a ľahko počúvateľný. Sú to skladby rôzneho rázu, niektoré sú jemnejšie, zasnenejšie, iné zasa brutálnejšie. Všetky ale majú spoločný kvalitný, harmonický základ. Sú to tiež vynikajúce skladby, ktoré sa právom zaradili medzi akordeónovú klasiku. Tak, ako majú klaviristi Chopina, tak aj my máme niekoľko skladieb, ktoré sú takto vyzdvihnuté.

O ktoré skladby ide?

Tak napríklad Ole Schmidt: Tokáta č.1. Tá sa hráva už desaťročia a je veľmi ovplyvnená jazzom a jeho rytmami, ktoré Schmidt obdivoval.

Na aké ďalšie skladby sa môžu poslucháči tešiť?

Z nových skladieb napríklad Peer Gynt Fantasy od Paava Korpiijakka z roku 2013, mimochodom venovaná Mikovi Väyrynenovi, profesorovi, u ktorého som bol. Skladba je to veľmi živá, niektoré melódie v nej ľudia spoznajú. V programe odznie aj skladba slovenského skladateľa Ilju Zeljenku s názvom Lesné jahody. Zeljenka sa v nej pohráva s chromatikou, melódie sú veľmi zaujímavo vystavané. Túto skladbu som si vybral preto, lebo kedysi, ešte na konzervatóriu, som ju nemal rád. Boli sme totiž orientovaní istým smerom a niektorým veciam v hudbe sme nerozumeli. Slovenská hudba nebola v našom povedomí v prvých ročníkoch, neskôr som však pochopil, že ide o kvalitnú hudbu, ktorá by mala zaznievať na pódiách. Je to zároveň oddychová skladba, medzi tými „marhami“, aby si hudobník, ale aj poslucháč aspoň trochu odpočinul.

Čo ďalšie ešte na poslucháčov čaká?

Tá najbrutálnejšia skladba je od Anatolya Kusykova, Sonáta číslo 6. Má okolo 12 minút, je v dvoch častiach. Autor skladby bol schopný podchytiť akordeón v tom najlepšom slova  zmysle. Popri tom pritom písal aj pre iné nástroje, ale akordeón mu neskutočne sedel. Táto skladba má zaujímavú programovú históriu. Ide o brutálne vyvraždenie nejakého kráľovského rodu v Mníchove spred niekoľkých storočí, bude to zachytené aj v skladbe. V programe je aj pieseň od poľského skladateľa Krzysztofa Olczaka. Dlhé roky chcel napísať skladbu, v ktorej by bolo tango. Snažil sa to podchytiť v skladbe Accotango a myslím, že sa mu to podarilo. Vybral som tiež skladbu od Alexandra Skriabina. Pôjde o 4 prelúdiá z jeho 24 prelúdií opus 11 pre klavír. Tieto som si vybral preto, lebo sedia dobre na akordeón a dokážu navodiť peknú atmosféru, ktorá sa hodí k tomu všetkému, čo koncert prinesie. Skriabin má za úlohu túto atmosféru trochu odľahčiť a nechať ľuďom vydýchnuť (smiech).

Zostáva ešte jedna skladba.

Tou bude zabudnutý valčík od Franza Liszta. Je to krátka skladbička, ktorá sa hodí na koniec. Je veľmi pozitívne naladená. Zaujímavé na nej je, že Liszt a jeho melódie sú nezabudnuteľné. Raz sa vám zapíšu do ucha, už odtiaľ nevyjdú von.

Franza Liszta si ale človek väčšinou nespája s akordeónom.

Veru nie. Hrávame ho, niektoré jeho skladby majú akordeonisti v repertoári, ale táto naozaj nie je bežne hraná na akordeóne. Ale prečo nie, prečo neskúsiť niečo, čo sa nehráva? Keď som ho prvýkrát počul v podaní Vladimira Horowitza, hneď sa mi zapáčil, tak som ho zaradil do programu.

Všetky skladby sú vo vašej úprave?
Áno, na všetkom som robil sám, hoci niektoré už hrám dlho, takže som ich pôvodne prechádzal s pedagógmi na Sibeliovej Akadémii v Helsinkách.


Tibor Iván:
b minor

Ján Janočko