Tomáš Forró: Ľudia pochopili, že bez ich podpory stále nedokážeme robiť ambiciózne reportérske projekty

19. októbra príde do Malého Berlína reportér Tomáš Forró. Jeho najnovšia kniha Zlatá horúčka rozpráva príbeh krajiny, ktorá ešte nedávno oplývala bohatstvom. Venezuela však za posledné roky drasticky zmenila tvár. Tomáš, ako to už uňho býva zvykom, neváhal pri reportáži riskovať vlastný život, aby podal autentické svedectvo priamo z miesta. Viac prezradí v rozhovore a aj v našej diskusii.

Pre novinára je alfou a omegou jeho práce stretávanie sa s ľuďmi. Ako si prežil posledné mesiace, ktoré boli časom obmedzeného kontaktu a nedostatku stretnutí s ľuďmi?

Pandémia ma zastihla vo fáze, keď som písal knihu a to je moment, pri ktorom ľudí nechcem a nepotrebujem stretávať. No a keď obmedzenia skončili, práve som knihu dopísal. Takže som si to s tou pandémiou dobre naplánoval (smiech).

Chýbala ti Venezuela a Južná Amerika?

Chýbali, jasné. Musel som odtiaľ utiecť skôr, než som stihol všetko dokončiť. Zvyšok som urobil na diaľku. Ostal vo mne pocit nedokončenej práce priamo na mieste, čo ma veľmi mrzelo. Potom som to dobiehal cez telefonáty alebo maily. Dúfam, že sa do Latinskej Ameriky čoskoro vrátim. Je to pre mňa región, ktorý je mojím druhým domovom.

Je pravdou, že si bol posledným zahraničným novinárom, ktorý z krajiny odišiel pred pandémiou?

Nie nie, toto niekto zveličil. Bol som posledným novinárom v južnej Venezuele, pri hraniciach s Brazíliou. Tam som „zhasínal svetlo“. Ale ak sa nemýlim, v celej Venezuele ako takej  vtedy bolo a stále aj je pár iných zahraničných korešpondentov.

Niektorým spisovateľom obdobie pandémie poskytlo veľa priestoru na tvorbu, iní sa len ťažko premáhali k písaniu. Ako to bolo u teba?

Ja keď začínam písať knihu, prechádzam do úplne iného spôsobu života. Je to utiahnutý režim, v ktorom mám minimum kontaktu s ľuďmi. Je to špecifická rutina, plná disciplíny. Vtedy potrebujem samotu, mal som cieľ dokončiť knihu, všetko som tomu podriadil a vedeli to aj moji blízki. Sú to zabehnuté koľaje, do ktorých keď sa dostanem, viem, že celý proces funguje a môžem písať správne tak, ako treba.

Prečo si sa rozhodol pre financovanie knihy cez crowdfunding – verejnú zbierku?

Dlhodobo som sa snažil nájsť spôsob financovania mojich projektov, ktoré sú ambiciózne – tematicky aj finančne. Napríklad prežitie jedného dňa v Južnej Venezuele ma stálo aj stovky dolárov. Potrebujem peniaze na cestovanie, peniaze na „fixerov“ a niekedy aj na uplatenie vojakov, ktorí ma majú niekam pustiť. Naozaj ťažké je niekedy zohnať palivo či jedlo, to všetko sa do Venezuely dnes pašuje, nič tam nie je. Bol to naozaj finančne náročný projekt a už v minulosti som hľadal spôsoby, ako si financovať cestu. V bežnej stredoeurópskej redakcii na to jednoducho nie sú prostriedky a nie je sa ani čomu čudovať. S Denníkom N sme toto skúšali pri knihe Donbas. Na tej som pracoval tri roky a celý čas som ju financoval zo svojho. V oboch prípadoch sa nám i napriek crowdfundingu napokon nepodarilo vykryť ani len náklady, ale aspoň sme sa sčasti priblížili k modelu, ako to môže fungovať. Navyše si takto tvorím bližší vzťah s čitateľmi, ktorí si uvedomujú, že toto nie je bežná novinárčina. Ľudia to pochopili a teší ma, že crowdfunding je nielen financovanie projektov, ale aj tvorenie puta medzi autorom a čitateľmi.

Očakával si, že bude crowdfunding takým úspechom a že sa podarí vyzbierať viac ako 5-násobok cieľovej sumy?

Ak mám byť úprimný, čisto finančne to až taký úspech stále nebol – náklady boli v skutočnosti ešte vyššie, ako vyzbieraná suma, hoci som za takúto podporu čitateľov veľmi vďačný. V prvom rade však považujem za úspech to, že ľudia pochopili, že bez ich podpory naďalej nevieme robiť takéto ambiciózne reportérske projekty. A to nielen u nás, ale zrejme ani v iných krajinách nášho regiónu.

Na čo sa môžu tešiť diváci, ktorí budúci utorok zavítajú na diskusiu?

Veľmi rád sa s čitateľmi rozprávam. Zaujímajú ma názory ľudí, ktorí si už knihu prečítali. Dokonca aj tie negatívne, tie možno aj viac. Dúfam, že ak nič iné, podnietim zvedavosť a záujem o tento vzdialený región. V knihe sa snažím ukázať, prečo je pre nás Venezuela dôležitá, prečo o nej potrebujeme hovoriť a rozmýšľať. Dôležité posolstvo totiž je, že to, čo dnes vidíme vo Venezuele, je obrazom toho, čo sa môže stať s celou civilizáciou. Je to obraz úpadku, ktorý môže ukazovať našu vlastnú budúcnosť o niekoľko desiatok rokov.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková