Veronika Kurcinová a Soňa Mikulášová o výstave 128 cm: Chceli sme pripomenúť, že svet nepatrí len zdravým ľuďom
V Čepan Gallery aktuálne stále prebieha výstava 128 cm. Interaktívna výstava vychádza z autorskej knihy Pohľad zdola Veroniky Kurcinovej, v ktorej prostredníctvom ilustrácií, fotografií a citátov s veľkou dávkou nadhľadu a humoru zachytáva to, aký je svet z jej uhla pohľadu a tiež to, ako na jej výšku reaguje okolie. V rozhovore sa s Veronikou a s kurátorkou Soňou Mikulášovou rozprávame o ich spolupráci, kamarátstve a aj o tom, čo všetko si počas návštevy Čepan Gallery treba všimnúť.
Ako a kde ste sa vy dve spoznali?
Veronika: Spoznali sme sa na strednej škole v Ružomberku, na škole úžitkového výtvarníctva. Neboli sme však spolužiačky.
Soňa: Myslím, že sme sa spoznali v 2., resp. 3. ročníku.
Spomeniete si aspoň na vašu prvú spoluprácu?
V: My sme si pomáhali so záverečnými prácami na škole. Spočiatku to bola čisto takáto spolupráca, až neskôr sme sa stali dobrými kamarátkami. Obe sme sa lepšie spoznali a odvtedy medzi nami vzniklo bližšie kamarátstvo.
Aktuálna výstava pre vás nie je úplnou novinkou. Je pravda, že sa nad ňou uvažovalo už dlhšie?
S: Je to tak, Veronika ma už pred tromi rokmi, keď robila autorskú knihu Pohľad zdola ako bakalársky projekt, oslovila. Keď ju mala hotovú, chcela k nej spraviť výstavu a chcela, aby som práve ja robila kurátorský text k nej a pomohla aj s teóriou okolo celého projektu. Keď prišla príležitosť urobiť výstavu v Čepan Gallery, povedala som si, že toto bude to správne miesto. Tento priestor je na to fajn a ja som sa nebála, že by sme do toho s Veronikou šli spolu. Bol to viac-menej rozpracovaný projekt, potrebovali sme ho už len dotiahnuť na rozmery tejto galérie.
Takže Soňa povedala, že máte priestor a ty si bola postavená pred hotovú vec.
V: Na začiatku som sa zľakla, ale potom mi Sonka povedala, že Čepan Gallery je super priestor. Teraz som nadšená, že sa moje myšlienky zo školy konečne zrealizujú, že moje koncepty dostanú život. Som z toho natešená.
Boli teda vaše predstavy naplnené?
V: Moja predstava bola a je naplnená, myslím si, že aj Sonka je spokojná. Hneď na začiatku sme museli upraviť rozmery výstavy, pretože pôvodný zámer bol, že ju rozdelíme do dvoch samostatných miestností. Jedna z nich mala byť „zväčšenina“ a druhá „zmenšenina“ bežných predmetov.
S: Napokon sme nechali len zväčšeninu, aby to bolo pre návštevníka čo najúdernejšie. Týmto sme vyplnili celý priestor galérie.
Zaujímajú ma nápisy, ktoré sú súčasťou výstavy. Ide o tvoje zápisky zo života?
V: Áno, najprv to boli poznámky a zápisky z mojich zošitov, tie boli neskôr pretvorené do autorskej knihy, ktorá bola mojou bakalárskou prácou. Niektoré sú však aj doposiaľ nezverejnené, so zapisovaním som neprestala, nájdete tam teda aj nové zápisky.
A čo kresby, ktoré sú tiež súčasťou výstavy?
V: To sú zilustrované zápisky z príhod, s ktorými sa dennodenne stretávam. Sú to príhody, ako sa ku mne ľudia správajú, ako na mňa reagujú, pretvorené do ilustrácií. Nájdete tam zazerajúcich ľudí či moje visiace nohy z vysokej stoličky.
Vysoká stolička, knihy, na ktoré je ťažko dočiahnuť, lampa, žiarovka, ktorú ak chcete zasvietiť, musíte sa poriadne natiahnuť. Prečo práve tieto objekty sú súčasťou výstavy?
V: Vyberali sme ich podľa údernosti, teda tie najbežnejšie predmety, s ktorými sa všetci často stretávame. Bežne si ľudia neuvedomia, že ja, aby som na niektoré veci v poličkách dotiahla, musím sa postaviť na stoličku. No a keď som pri tej stoličke, často mi tŕpnu nohy, keď na nej sedím, lebo mi z nej visia.
Komu každému je táto výstava určená? Pokojne to môžete zobrať konkrétne aj filozoficky.
V: Všetkým, rovnako ako kniha. Je určená ľuďom vyšším, nižším, takým, onakým, nech sa zamyslia, aké to je byť iný. Je to určené aj hendikepovaným, veď aj mne kniha veľmi pomohla, keďže som mohla môj život komentovať s takou dávkou sarkazmu. No a tiež je určite venovaná aj tým, ktorí ubližujú ľuďom s hendikepom a nevhodne na nich reagujú.
S: Áno, je to rozhodne určené aj ľuďom, ktorí nevhodne reagujú, ktorí nepomôžu, ak je to potrebné. Medzi nami žijú ľudia s rôznymi hendikepmi – nepočujúci, nevidiaci, vozíčkari. Mnohokrát na to zdraví ľudia zabúdajú a neuvedomujú si, že život nie je pre niektorých tak jednoduchý a ani prispôsobený.
V: Je to aj nápor na psychické zdravie, nielen pre fyzický komfort človeka. Výstava by mala aj ľudí usmerniť a pripomenúť im, že svet nepatrí len zdravým ľuďom.
Ako sa vám vlastne spolupracovalo?
S: Bolo to strašné (smiech).
V: Ale nie, robilo sa nám spolu dobre. Bola to aj zábava podľa mňa je to cítiť aj na výsledku – nie je to len nejaká strohá výstava, ale vidno, že sme sa do nej pustili s hravosťou.
S: Odráža sa v tom aj náš dlhoročný kamarátsky vzťah. Nemali sme spolu nikdy ani väčší, ani menší konflikt a celé nás to bavilo.
Ako ste si teda rozdelili úlohy?
S: Nemali sme ich nejako rozdelené, všetko sme vlastne robili spolu. Jedna s druhou sme všetko konzultovali a naše roly sa pri príprave prelínali. Každá z nás zastávala rolu aj kurátorky aj umelkyne.
Ján Janočko
Foto: Lívia Martvoňová