Foto: Michal Moravčík

Zuzana Branišová: Kto na výstave hľadal „umelecké“ dielo v zaužívanom ponímaní, asi bol sklamaný

  • 13. novembra 2020

V Čepan Gallery v Trnave sa len nedávno skončila jej výstava. Časť z nej „vytiahla“ do priestorov Nádvoria. So ZUZANOU BRANIŠOVOU sme v našom rozhovore preberali nielen Náhodné krajiny, ale aj presklenú výstavu v centre mesta či „inváziu“ v galérii Umelka.

Keby som bol úplný laik, ako by ste mi predstavili svoju výstavu v Čepan Gallery?

Výstavný projekt Náhodné krajiny mal cieľ vytvoriť priestor pre dialóg, ambíciu podnietiť diskusiu o prírode, krajinotvorbe, o ekológii a zelenom imidži, ale aj uvažovať o autonómnych zelených zónach v prenesenom význame, teda ako o metafore ľudského myslenia, správania sa a učenia. Bola to výstava, ktorá skôr ako potvrdzovať mala vyvolávať otázky. Určite mnoho otáznikov vzniklo už len formou výstavy, ktorá nie je až tak bežná a nezapadá do zaužívaného konštruktu, ako má výstava vyzerať.

Prečo ste si za tému svojej výstavy zvolili práve mestskú zeleň?

Mestská zeleň bola len jedna z tém, ktoré sa týmto výstavným projektom otvárali. Predmetom záujmu boli i sú náhodné krajiny, ktoré vznikajú spontánne, bez vôle a zásahu človeka. Rastliny a princíp ich náhodného rastu vnímam ako silnú metaforu na spoločensko-kultúrne otázky a tiež ako analógiu k modelom vzdelávania či myslenia. Opozitá ako statickosť – dynamickosť, predvídateľnosť a nepredvídateľnosť, plánované vs. náhodné či regulované kontra spontánne pomáhajú spomínanú analógiu odhaliť. Hoci tieto pomenovania stoja v opozitnom postavení, mojou snahou nebolo zvýrazňovať ich polaritu, ale naopak, vnímať ich ako vlastnosti tvoriace vyvážený celok.

Tento postoj sa odzrkadľuje aj vo vnímaní náhodnej mestskej zelene, ktorá je často považovaná za nežiaducu, no jej prínos, z hľadiska udržania mestskej klímy, je porovnateľný s vedomou výsadbou. Teoretickým východiskom bola, okrem iného, aj esej amerického krajinného dizajnéra Ricka Darkeho, ktorý považuje náhodné porasty za jednu z najudržateľnejších možností mestskej zelene.

Na pozadí celého projektu sa vznáša aj kritika „zeleného imidžu“ postaveného na povrchnom preberaní aktuálnych „zelených trendov“.

Vernisáž prehliadky Náhodné krajiny, foto: Anna Siedykh
Vernisáž prehliadky Náhodné krajiny, foto: Anna Siedykh

Opýtam sa aj na reakcie – čo ste si od ľudí, ktorí vaši výstavu navštívili, vypočuli?

Výstavná koncepcia Náhodných krajín je na regionálne trnavské pomery nie až tak často videnou. Spolu s kurátorom sme si uvedomovali tento fakt, no napriek tomu sme verili, že trnavský divák bude voči tejto koncepcii výstavy otvorený. Ako som už spomínala, výstava bola o dialógu, o diskusii. Boli sme veľmi potešení otázkami a záujmom návštevníkov už počas vernisáže i pri komentovanej prehliadke. Boli to otázky a diskusia o rôznych témach, ktoré výstava Náhodné krajiny otvorila. Veľmi nás tento vzbudený záujem tešil, ako aj fakt, že sme niektorým návštevníkom rozšírili vedomie o súčasom umení a o témach, ktorými sa môže výtvarné umenie zaoberať.

Na druhej strane sme sa stretli aj s dosť výrazným nepochopením, s nedôverou voči zvoleným umeleckým médiám i s cenzúrou, za čo sme tiež úprimne vďační. Všetky tieto okolnosti podporovali myšlienku náhodných krajín a utvrdzovali nás, že sme na správnej ceste.

Stretli sme sa aj s kritickými reakciami na fotografie vystavené v interiéri Čepan Gallery. Tu by som chcela podotknúť, že výstava v žiadnom prípade nebola o fotografii. Vystavené fotokoláže svojím spôsobom dokumentovali náhodné krajiny vyskytujúce sa v centre a širšom centre mesta Trnava. Kto na výstave hľadal „umelecké“ dielo v zaužívanom ponímaní, asi bol sklamaný.

Pred galériou boli vidieť poriadne ťažké kvetináče. Prečo ste vytiahli výstavu aj von?

Výstava je najmä o spontánnych, prírodných krajinách v mestskom prostredí, preto jej ťažisko je vonku a to nielen v exteriéri Nádvoria, ale aj v prostredí mimo neho. Výstavný projekt má tri pomyselné roviny, ktorými som sa pokúšala plastickejšie predniesť tému náhodných krajín (či už v priamom alebo prenesenom význame). Dve zo spomínaných rovín sú práve vonku. Sú to tie „poriadne ťažké kvetináče“ a lokality, kde sa spontánna náletová zeleň vyskytuje.

Bolo ťažké tieto kvetináče dostať na Nádvorie? Odkiaľ vlastne sú?

Výsadbové nádoby boli požičané od Mesta Trnava, za čo veľmi pekne ďakujem. Vybavovanie zapožičania kvetináčov sme nemuseli, našťastie, riešiť my, ale ujal sa toho Michal Klembara, ktorý zabezpečil všetko okolo ich presunu na Nádvorie; za čo mu tiež patrí vďaka.

Do pamäti ste sa mnohým Trnavčanom vryli Sklenofkou. Ako vlastne vznikol takýto presklený nápad v centre mesta?

Sklenofka, ako nazvali presklený priestor bývalého Tatraskla študenti, na krátky časový úsek získala status dočasného umeleckého priestoru, kde som mohla realizovať umelecko-edukačný projekt ADD-SHARE-LEARN / PRIDAŤ-ZDIEĽAŤ-UČIŤ SA , ktorý bol súčasťou medzinárodného sympózia Conjunctions of Curating and Art Education / Priesečníky kurátorstva a pedagogiky umenia organizovaného mojimi kolegyňami z Katedry pedagogiky výtvarného umenia PdF Trnavskej univerzity Máriou Oriškovou a Barbarou Balážovou v spolupráci s tranzit.sk.

Išlo o procesuálny výstavný projekt, v ktorom sa dôraz kládol na experimentálne modely vzdelávania a prehodnotenie zaužívaných postupov v umeleckom akademickom vzdelávaní. Išlo o prelínanie umenia a vzdelávania.

Prečo práve priestor, ktorý ste si vybrali?

Hlavnou podmienkou pri hľadaní priestoru bol kontakt s človekom, s náhodne okoloidúcim, aby sa naplnila idea otvoreného vzdelávania. V hre bolo viacero priestorov, no na tento ma upozornil primátor Peter Bročka, ktorý veľmi prispel k tomu, aby mohol byť projekt realizovaný. Poskytnutie priestoru bola veľká pomoc zo strany mesta, lebo bez tohto gesta by bol celý projekt ohrozený.

Presklený priestor ešte viac podporil myšlienku otvorenosti a transparentnosti a celý projekt bol doslova „našitý“ na toto miesto.

Zaujal ma hodinový event, ktorý ste v Sklenofke robili. Mohli by ste ho predstaviť?

Zrejme máte na mysli „Hodzinu v Sklenofke“. Projekt ADD-SHARE-LEARN / PRIDAŤ-ZDIEĽAŤ-UČIŤ SA bol projektovaný tak, aby sa na jeho realizácii spolupodieľali študenti a aj ostatní pedagógovia. Bol vytvorený tím študentov, v rámci ktorého sme debatovali o projekte a prijímali rôzne podnety a nápady na realizáciu niektorých jeho častí. Tak vznikol aj nápad dávať názvy eventov v trnavskom dialekte.

Foto: Andrea Michaličková

Hodzina v Sklenofke bol set na seba nadväzujúcich eventov, ktoré vychádzali z jedného jednoduchého zadania týkajúceho sa obľúbenej veci, miesta či udalosti. Participanti mali tieto veci, udalosti či miesta vyjadriť ako znak a to vo forme symbolu a ikonu. Od prvej Hodziny v Sklenofke sa odvíjali ďalšie eventy. Takou syntézou výsledkov viacerých hodín v Sklenofke bol event, počas ktorého sme vystúpili na Záruby.

Dodnes každoročne realizujeme tento výstup ako udržanie dobrého zvyku a aj ako pamiatku na zosnulého kolegu, pedagóga a priateľa Michala Moravčíka, ktorý sa aktívne podieľal na niektorých „hodzinách“ v Sklenofke.

V minulosti ste v Galérii Umelka „vysadili“ štiavec špenátový. Na jednej strane ide o invazívnu bylinu, na druhej strane o prospešnú rastlinu. Ako spätne hodnotíte tento zaujímavý počin?

Inštalácia Vypestované bola súčasťou výstavného projektu Spoločensky živí a predstavovala doslovnú inváziu štiavca špenátového do priestorov Umelky. Ako ste správne poznamenali, ide o invázny typ rastliny, ktorý má však aj svoje pozitíva. O pozitívach sa v dostupných zdrojoch dozviete len sporadicky a prevažuje najmä negatívny pohľad. Podobne ako v projekte Náhodné krajiny i tu rastliny predstavovali metaforu smerujúcu k aktuálnym spoločenským otázkam. Názov Vypestované označuje okrem vypestovaných rastlín aj vypestované stereotypy, návyky, strachy, neopodstatnené obavy a neschopnosť dívať sa na problém z pozície hraničnej línie či vtáčej perspektívy.

Okrem iných, ste si umelecky vyskúšali aj Viedeň. V čom sú najväčšie rozdiely vo vnímaní umenia na Slovensku a v Rakúsku?

Toto je veľmi ťažká otázka. Na to, aby som mohla niečo relevantne zhodnotiť, musela by som stráviť oveľa viac času vo Viedni či v Rakúsku. Aj z iných skúseností však môžem povedať, že výrazný rozdiel je v kultúre komunikácie, čo sa prejavuje v otvorenosti voči novému a v schopnosti viesť dialóg či odbornú diskusiu.

Titulná foto: Michal Moravčík