Prišla pred tromi rokmi do krajiny, ktorú predtým dobre nepoznala. Za rok, ktorý tu strávila, nazbierala veľa skúseností z práce v kultúre, spoznala mnohých ľudí a naučila sa po slovensky. Dnes žije v Trnave, študuje na slovenskej univerzite a nedávno zažila kurátorskú premiéru v Čepan Gallery. Viktoria Sheuka rozpráva svoj príbeh o tom, ako jej rok dobrovoľníctva v kultúrnom centre zmenil život.

Ako ti zmenil Malý Berlín život?

Zásadne. Prišla som sem ako dobrovoľníčka v rámci programu Erasmus v roku 2023. Dovtedy som nemala veľa skúseností s cestovaním po Európskej únii.

Počas pobytu som mala možnosť chodiť po Slovensku aj do susedných krajín a najmä sa dostať do kontaktu s úplne iným prostredím, než na aké som bola zvyknutá. Malý Berlín organizuje množstvo zaujímavých kultúrnych podujatí a práve vďaka nim som spoznala veľa ľudí, ktorí pôsobia v kultúre.

Ukázalo mi to nové možnosti a v istom zmysle aj smer, ktorým sa chcem ďalej uberať. Na konci dobrovoľníctva som sa rozhodla, že skúsim podať prihlášku na Trnavskú univerzitu. Vyšlo to a dnes tu študujem druhý ročník bakalárskeho štúdia, odbor Dejiny umenia.

Spomenieš si, ako si sa o tejto príležitosti dozvedela?

Dozvedela som sa o nej cez kamarátku, s ktorou sme spolupracovali na kultúrnom projekte v mojom rodnom meste Mazyr v Bielorusku. Mala veľký prehľad o rôznych projektoch v Európe a posielala mi rôzne ponuky a možnosti.

Práve ona našla ponuku dobrovoľníctva v Malom Berlíne. Sama sa však nemohla prihlásiť, pretože mala viac ako 30 rokov, čo bol limit programu. Navrhla mi teda, aby som to skúsila ja.

Vika počas svojho dobrovoľníckeho pobytu s taškou vyrobenou z platní.
Foto: Petra K. Adamková

Mala si pred príchodom strach?

Áno, ten proces bol pomerne komplikovaný. Keď nie ste občanom Európskej únie, vybavovanie víz a komunikácia s ambasádou je náročnejšia.

Slovenská ambasáda je v Minsku, čo je asi štyri hodiny cesty od môjho mesta. Termín som mala ráno, takže som musela odísť autobusom už o piatej. Nemala som kde prespať, takže to bolo dosť stresujúce. Proces prípravy víz sa navyše natiahol na niekoľko mesiacov a dlho sme riešili aj môj prechodný pobyt na Slovensku.

Našťastie mi veľmi pomohol tím z Malého Berlína, boli so mnou v kontakte a podporovali ma. Pomohli mi zvládnuť to aj psychicky.

Mala si strach aj z príchodu na Slovensko?

Áno, bol to prirodzený strach. Išla som do krajiny, ktorú som vôbec nepoznala, nepoznala som tu nikoho a čakala ma úplne nová situácia. Nevedela som, aké to bude, či ma ľudia prijmú. Nakoniec však všetko dobre dopadlo.

Dnes, keď sa na to pozerám spätne, viem, že to bola veľmi dôležitá skúsenosť. Pomohlo mi, že som sa už počas dobrovoľníctva zapojila do miestnej komunity. Keby som prišla na Slovensko až neskôr kvôli štúdiu, bolo by pre mňa oveľa ťažšie začať komunikovať s ľuďmi.

Na ktoré momenty z roka, keď si bola dobrovoľníčka, nikdy nezabudneš?

Najviac si to obdobie spájam s komunitou ľudí, ktorí ma obklopovali. Veľmi mi pomohli – chodili sme spolu na výlety, trávili sme čas spolu a najmä ma nenechali na začiatku samu. To bolo pre mňa najdôležitejšie. Viem, že niektorí dobrovoľníci v zahraničí nemajú takéto zázemie a potom sa cítia zle, nezvládajú to psychicky a odchádzajú skôr. Ja som mala veľké šťastie, že som mala okolo seba ľudí, ktorým záležalo na tom, aby som sa cítila dobre.

Spomínam si napríklad na výlet do Tatier alebo na spoločné aktivity s ostatnými dobrovoľníkmi z iných kultúrnych centier. Aj práca na podujatiach či výstavách bola pre mňa silná skúsenosť. Keď sa na to pozerám spätne, bol to pre mňa veľmi dôležitý rok, na ktorý určite nikdy nezabudnem.

Dobrovoľníčka Vika: Dávala druhú šancu platniam, za rok tu našla nový domov

Ako náročné bolo vybudovať si kontakty a začleniť sa do komunity?

Na začiatku to však nebolo úplne jednoduché, najmä kvôli jazyku. Necítila som sa istá v angličtine, a preto som bola opatrnejšia v komunikácii. Ku koncu dobrovoľníctva som už vedela komunikovať po anglicky aj po slovensky a cítila som sa medzi ľuďmi istejšie. Vedela som, že keď budem mať problém, mám sa na koho obrátiť.

To mi veľmi pomohlo aj neskôr – už som nebola v úplne cudzom prostredí.

Dnes už hovoríš po slovensky. Ako náročné bolo naučiť sa jazyk?

Nebolo to až také ťažké, ako som si predstavovala. Niektoré výrazy sú podobné bieloruštine, čo mi pomohlo. Najdôležitejšie však bolo, že som mala okolo seba ľudí, ktorí boli ochotní ma počúvať, aj keď som robila chyby. Podporovali ma a mali so mnou trpezlivosť. Samozrejme, stále robím chyby, najmä v gramatike, ale už sa nebojím rozprávať. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Robím chyby, najmä v gramatike, ale už sa nebojím rozprávať, hovorí o slovenčine.
Foto: Lívia Martvoňová

Kedy vzniklo rozhodnutie, že pôjdeš študovať na Trnavskú univerzitu?

Bolo to ku koncu môjho dobrovoľníctva, niekedy na jeseň 2023, vtedy to s kultúrou na Slovensku ešte vyzeralo dobre, no súčasná situácia v kultúre je veľmi náročná. V tom čase mi napadlo, že by som to mohla skúsiť. Už som poznala ľudí v Trnave, vedela som sa trochu dorozumieť po slovensky a mala som pocit, že adaptácia bude jednoduchšia než keby som išla úplne do neznámeho prostredia. Zároveň ma zaujímala kultúra, chcela som študovať niečo s ňou spojené. Počas môjho pobytu v Malom Berlíne som videla perspektívu rozvoja kultúry na Slovensky. V porovnaní s mojou rodnou krajinou máte viac múzeí s expozíciami zameranými na umenie a viac kultúrnych priestorov. 

Ešte by som sa vrátil k detailom z tvojho dobrovoľníctva. Spomínala si, že si pomáhala aj pri výstave Emílie Rigovej a robila si aj ďalšie kreatívne aktivity. Čo bolo pre teba najzaujímavejšie?

Jednou z vecí, ktoré ma bavili, bol workshop výroby tašiek z platní. Už pred dobrovoľníctvom som sa tomu venovala, takže som mala skúsenosti a mohla som ich odovzdať ďalej. Bolo zaujímavé ukázať ľuďom celý proces výroby.

Okrem toho som sa podieľala aj na prípravách rôznych podujatí – napríklad na výrobe vizuálov či dekorácií. Tá práca bola veľmi rôznorodá a práve to ma na nej bavilo.

Aj dnes sa občas vraciaš a fotíš podujatia. Začala si s tým až tu, alebo si fotila už predtým?

Fotila som už aj predtým, najmä podujatia v kultúrnom priestore, kde som pôsobila v Bielorusku. Nemala som však veľa profesionálnych skúseností. Práve v Malom Berlíne som lepšie pochopila, ako funguje fotenie kultúrnych podujatí – aj z marketingového hľadiska. Naučila som sa, čo by mala fotografia obsahovať, aby bola použiteľná napríklad na propagáciu. Tu som sa v tom určite posunula.

Aký máš dnes vzťah k Malému Berlínu?

Stále je to pre mňa veľmi dôležité miesto. Vytvorila som si tu silné väzby na ľudí a mám k nim blízky vzťah. Vnímam to tak trochu ako druhý domov. Keď sa niečo deje – dobré aj zlé – viem, že tam môžem prísť, porozprávať sa a niekto ma vypočuje. To je veľmi cenné.

Aj teraz sa snažím byť aspoň občas súčasťou toho prostredia, pomôcť, keď sa dá. Už nie som taká aktívna ako počas dobrovoľníctva, ale stále sa rada zapájam.

Na vernisáži výstavy Vieme sa mať dobre? sochára Jakuba Matušeka.
Foto: Lívia Martvoňová

Dnes je v Čepan Gallery, ktorú Malý Berlín spravuje, výstava, ktorej si kurátorkou. Čo pre teba táto pracovná skúsenosť znamená?

Bola to moja prvá väčšia skúsenosť s kurátorstvom. Na výstave som však nebola sama – pomáhalo mi veľa ľudí. Pomáhali mi s textami, s inštaláciou, komentovali moju prácu a podporovali ma. Veľkú oporu som mala aj v priateľovi, ktorý má skúsenosti s výstavami a vedeli sme spolu veľa vecí prekonzultovať. 

Dôležité bolo aj to, že som tú výstavu robila v prostredí, ktoré dobre poznám. Malý Berlín je pre mňa bezpečný priestor, takže som nemala taký strach, že niečo pokazím. 

Plánuješ zostať na Slovensku aj do budúcna?

Ťažko povedať. Minimálne tu chcem dokončiť bakalárske štúdium a pravdepodobne by som chcela pokračovať aj na magisterskom stupni. Zároveň však cítim silné prepojenie so svojou domovinou, aj keď je situácia v Bielorusku komplikovaná. Neviem, kam ma život zavedie – možno budem chcieť ešte študovať alebo pracovať aj v inej krajine. Slovensko sa mi však páči. Je tu krásna príroda, príjemní ľudia a už sa tu celkom dobre orientujem. Uvidím, kam ma to posunie, ale určite je to krajina, ku ktorej mám blízky vzťah.

Ján Janočko

V rámci programu pre rezidencie architektov, ktorý u nás v Malom Berlíne pripravujeme, sa k nám dostal Daniel z Etiópie. V rozhovore sa podelil o svoje pocity z pobytu na Slovensku, o prácu, ktorú u nás robil aj o zážitky, ktoré mu rezidencia priniesla.

Dani, na úvod by som sa chcel opýtať, čo ti dala rezidencia v Malom Berlíne, najmä z profesionálneho hľadiska.

V prvom rade som skutočne poctený, že som mohol byť od októbra posledné tri mesiace rezidentom v Malom Berlíne. Môžem s istotou povedať, že táto skúsenosť predstavuje jeden z kľúčových zlomových bodov na mojej profesionálnej dráhe. Povolaním som architekt a otvorená výzva bola zameraná na adaptáciu krajinného dizajnu v reakcii na zmenu klímy. Práca preto kládla dôraz najmä na krajinu a zeleň, pričom si zároveň vyžadovala silné porozumenie princípom urbánneho dizajnu. Tento prístup mi umožnil hlbšie sa zaoberať otázkami súvisiacimi s mestom a krajinou a rozšíriť si tak obzory ako architekt. Navyše, ponorenie sa do nového kultúrneho a kontextuálneho prostredia mi otvorilo oči v tom, ako sa problémy dizajnu riešia odlišne v rôznych kontextoch, čo je pre architekta nevyhnutná a cenná zručnosť.

Ako si sa adaptoval na Slovensko a na Trnavu?

Ako pre niekoho, kto je v Európe prvýkrát, boli pre mňa prvé dni trochu náročné, a to ako z hľadiska prispôsobenia sa klíme, tak aj ľuďom. Globálny Juh, odkiaľ pochádzam, je charakteristický relatívne horúcim podnebím a veľmi prepojeným spoločenským životom. Naopak, Slováci sa mi spočiatku zdali trochu rezervovaní a obdobie, kedy som prišiel, bolo obzvlášť chladné. Avšak vďaka tímu v Malom Berlíne, ktorý bol ústretový a nápomocný, som sa dokázal mestu prispôsobiť ľahšie. Postupom času som vďaka podujatiam organizovaným v Malom Berlíne spoznával viac ľudí, čo mi pomohlo cítiť sa tu čoraz viac ako doma. Čo sa týka klímy, investoval som do poriadneho zimného oblečenia, v ktorom som, popravde, na fotkách vyzeral mohutnejšie. Mama si myslela, že som pribral. Postupom času som si pobyt v Trnave začal naozaj užívať a môžem povedať, že moja rezidencia sa skončila na svojom vrchole, práve keď som sa plne adaptoval na slovenský kontext. Čo je, samozrejme, trochu smutné.

Ako dlho ti trvalo rozhodovanie, či nakoniec naozaj prídeš na Slovensko?

Keď som dostal prvý e-mail s oznámením, že som získal rezidenciu, bol som úprimne prekvapený, pretože som to vôbec nečakal. V tom čase som bol na návšteve u rodiny, keďže sa blížil etiópsky Nový rok, no s rozhodnutím prísť na Slovensko som neváhal. Okamžite som začal vybavovať víza a dokončovať osobné projekty doma. Dokonca som strávil sviatky mimo rodiny, aby som v Keni dokončil vízový proces.

Povedz nám viac o sebe, svojej práci a kariére. Čo si študoval a na akých zaujímavých projektoch si sa v minulosti podieľal?

Pochádzam z Etiópie, krajiny vo východnej Afrike. Som architekt a v profesionálnej sfére pôsobím od roku 2021. Päť rokov som študoval architektúru na Univerzite v Addis Abebe a promoval som s vyznamenaním. Odvtedy som sa podieľal na projektoch rôzneho rozsahu – od malých až po veľké – v Etiópii, ako aj na viacerých medzinárodných súťažiach na rôznych kontinentoch. Svoju ranú kariéru som začal v ateliéri Alebel Desta Consulting Architects so sídlom v Addis Abebe. Mojím prvým projektom s týmto tímom bola medzinárodná súťaž na návrh pamätníka havárie Boeingu 737 v roku 2019. Na tomto projekte som sa veľa naučil a ďalej ma inšpiroval k zapájaniu sa do medzinárodných súťaží. Odvtedy sme sa s mojím partnerom v kancelárii začali zúčastňovať viacerých súťaží a nedávno sme vyhrali súťaž na návrh školy v Palestíne, čo nám prinieslo medzinárodné aj národné uznanie. Hoci som bol zapojený do rôznych projektov, tieto dva sú pre mňa obzvlášť kľúčové a zmysluplné.

O čom vlastne bol tvoj pobyt v Malom Berlíne? Na čom presne si tu pracoval?

Môj pobyt v Malom Berlíne bol zameraný na adaptáciu trnavskej zelene na zmenu klímy. Pojem klimatická zmena je, samozrejme, veľmi široký, no naša práca sa konkrétne sústredila na mestskú krajinu zohľadňujúcu hospodárenie s vodou (water-sensitive urban landscapes). Mesto Trnava je charakteristické nedostatkom prírodných vodných zdrojov a v súčasnosti čelí výzvam pri udržiavaní mestskej zelene kvôli vysokej spotrebe vody. Preto sme spolu s mestským úradom analyzovali existujúce zelené plochy vo vybraných lokalitách a navrhli riešenia, vďaka ktorým by bola mestská zeleň menej náročná na vodu. Zadanie sa sústredilo najmä na identifikáciu a analýzu existujúcich podmienok a návrh druhov rastlín, ktoré vyžadujú nižší prísun vody a dokážu prosperovať v prostredí s nízkymi zrážkami. Okrem toho sme študovali možné politiky a stratégie prijaté inými svetovými mestami v súvislosti s dizajnom krajiny citlivým na vodu. Plánujeme tiež tento projekt ďalej rozvíjať a naším cieľom je realizovať ho prostredníctvom výstavby skutočného prototypu parku.

Aké ciele si si pred rezidenciou stanovil? Podarilo sa ti ich dosiahnuť?

Pred začiatkom rezidencie som si stanovil niekoľko cieľov. Okrem dokončenia rezidencie som chcel preskúmať aspoň desať miest a vybudovať si čo najviac profesionálnych kontaktov. Verím, že väčšinu týchto cieľov som dosiahol, keďže som počas svojho pobytu navštívil päť rôznych krajín a mal som možnosť vidieť ich hlavné mestá. Vďaka ľuďom na mestskom úrade som sa mohol osobne stretnúť s odborníkmi a urobiť s nimi niekoľko rozhovorov. Celkovo môžem povedať, že som dosiahol takmer všetky ciele, ktoré som si stanovil.

Svoju prácu si v Malom Berlíne niekoľkokrát prezentoval publiku. Aká to bola skúsenosť?

Pred Malým Berlínom som, dá sa povedať, nikdy nemal verejnú prezentáciu. Na svoju prvú prezentáciu som si urobil niekoľko skúšok, mysliac si, že pôjde o veľmi vážnu udalosť. Atmosféra však bola extrémne priateľská a publikum bolo veľmi zaangažované. Ľudia boli otvorení, kládli otázky a ich pozitívna spätná väzba bola skutočne inšpirujúca. Bolo to tiež prvýkrát, čo som stretol nových ľudí mimo tímu Malého Berlína. Najviac ma prekvapilo, že záujem prejavili a na podujatie prišli ľudia z rôznych prostredí. Pôvodne som si myslel, že na prezentáciu prídu len architekti alebo umelci, ale väčšina nebola z týchto odborov. Skutočne som ocenil ich pohľad na architektúru a na moju prácu, pretože mi to umožnilo vidieť moje projekty širšou a rozmanitejšou optikou.

Nadviazal si v Trnave nové profesionálne kontakty?

Áno, v Trnave som nadviazal nové profesionálne kontakty vďaka ľuďom z mestskej samosprávy a priateľom, ktorých som spoznal počas pobytu. Podarilo sa mi tiež navštíviť architektonické ateliéry v Bratislave, kde som viedol individuálne rozhovory s praktizujúcimi architektmi. Okrem toho som stretol niekoľko veľmi inšpiratívnych umelcov. Počas mojej prvej prezentácie, ktorá sa konala na PechaKucha Night, som mal možnosť spojiť sa s mnohými talentovanými kreatívcami. Dodnes si pamätám dlhý rozhovor s jedným autorom inštalácií, ktorý trval až do polnoci, a víno bolo dobré. Stretnutie s takýmito ľuďmi bolo skutočne inšpirujúce, pretože ma to povzbudilo, aby som prekročil svoje bežné hranice.

Čo ti pobyt na Slovensku dal a čo si z neho odnášaš?

Jedným z hlavných prínosov mojej rezidencie na Slovensku bolo pre mňa to, že som sa naučil, ako sa adaptovať na novú kultúru a kontext. Pred touto rezidenciou som nikdy nebol mimo svojej krajiny, takže to bola moja prvá skúsenosť s prispôsobovaním sa novému miestu a novým ľuďom. Môžem povedať, že vďaka tejto skúsenosti som sa zamiloval do objavovania nových miest a spoznávania rôznych kultúr. Ďalším dôležitým poznatkom z môjho pobytu bolo zistenie, že väčšina ľudí, ktorých som stretol, si veľmi váži kvalitu života. Sú zvedaví na iné kultúry, zapálení pre hudbu a umenie a, čo je najdôležitejšie, veľmi pozitívni a otvorení, keď ich oslovíte. Pobyt na Slovensku mi navyše umožnil lepšie pochopiť, ako vyzerá život v Európe a ako sú mestá a systémy navrhnuté tak, aby podporovali pohodlný a vyvážený každodenný život.

Navštívil si aj niektoré podujatia v Malom Berlíne. Ktoré ťa zaujalo najviac?

Spomedzi podujatí, ktoré som v Malom Berlíne navštívil, sa mi páčila najmä PechaKucha Night. Jedným z dôvodov bolo veľké a rôznorodé publikum, kde mnohí kreatívni profesionáli prezentovali svoju prácu verejnosti. Bola to naozaj skvelá príležitosť na networking a pristihol som sa pri želaní, aby podobné podujatia existovali aj u nás doma. Počas večera prezentujúci zdieľali svoju prácu formátom 20 slidov, pričom každý bol zobrazený jednu minútu. Obzvlášť ma uchvátili práce ilustrátorov, krajinných architektov a hudobníkov. A samozrejme, chutilo mi víno, vďaka ktorému bol večer ešte pamätnejší.

Viem, že si často cestoval do Viedne. Prečo si si vybral práve toto mesto?

Moje puto k Viedni vzniklo nečakane. Len týždeň po príchode na Slovensko som zo zvedavosti cestoval do Viedne, aby som videl, aké to mesto je. Po tom, čo som zdieľal nejaké príspevky o mojom pobyte vo Viedni online, som zistil, že tam žije jedna moja kamarátka ako výmenná študentka. Bola mojou kolegyňou v predchádzajúcej kancelárii a neskôr ma zoznámila s etiópskou komunitou vo Viedni. Bol som úprimne prekvapený, aká bola tamojšia etiópska komunita ústretová a pohostinná. Nielenže som ich spoznal, ale začal som tráviť sobotňajšie večery v byte jednej etiópskej rodiny. Pridávali sa k nám ďalší priatelia a často sme trávili sobotné noci až do neskorých hodín rozprávaním, debatovaním a zábavou. V nedeľu som chodil do etiópskeho kostola a popoludní som sa vracal do Trnavy. Počas celého pobytu som Viedeň navštevoval takmer každý víkend. Dodnes mi čas strávený vo Viedni ostáva hlboko v pamäti a skutočne som sa tam cítil ako doma, takže lúčenie na konci mojej rezidencie bolo obzvlášť ťažké.

Povedz nám viac o tom, čo si na Slovensku zažil – máš nejaké neočakávané, zaujímavé alebo vtipné príhody?

Môj pobyt na Slovensku bol postupom času čoraz zaujímavejší. Prvých pár týždňov bolo hlavne o spoznávaní Trnavy a Bratislavy, identifikovaní staníc, trás a základných miest v mestách. Potom mi samospráva poskytla bicykel a v ten deň som bol taký nadšený, že som nechal prácu a išiel som na dlhú jazdu po meste. Odvtedy, kedykoľvek som sa cítil prepracovaný, vzal som bicykel a skúmal Trnavu. Môžem povedať, že som prešiel väčšinu zákutí mesta. Dokonca som si vzal bicykel do Bratislavy a Viedne, aby som preskúmal tieto mestá, čo som si naozaj užil. Okrem toho mi priatelia, ktorých som si v Trnave našiel, ukázali nové miesta a trávili sme spolu kvalitný čas.

Jeden z najvtipnejších zážitkov počas môjho pobytu bolo, keď som sa stratil vo vlaku. Raz som cestoval do Nových Zámkov, mesta vzdialeného asi hodinu a pol od Trnavy, s kolegami z Malého Berlína. Cestou späť som si neuvedomil, že na trati je výluka a že do Trnavy neide priamy vlak. Mal som vystúpiť na jednej stanici a pokračovať časť cesty autobusom, ale tú zastávku som zmeškal a skončil som cestovaním v zlom smere. Nemohol som nájsť nikoho, kto by hovoril po anglicky, a minuli sa mi mobilné dáta. Vrátil som sa a zopakoval tú istú chybu, opäť som smeroval zlým smerom. Tretíkrát som sa vrátil a konečne som stretol Inda, ktorý sa tiež snažil dostať do Trnavy. Veril som, že sa dostanem domov, ale nakoniec sme sa spolu stratili v ďalšom inom smere. Po takmer šiestich hodinách cestovania, prestupovania a menenia staníc som sa konečne vrátil do svojho bytu. Každá z tých troch nesprávnych odbočiek mala svoj vlastný vtipný príbeh a keď sme nakoniec dorazili do Trnavy, s tým Indom sme sa smiali na všetkých chybách, ktoré sme cestou urobili.

Ako by si jednou vetou zhrnul svoju skúsenosť u nás?

Túto otázku som si kládol aj ja sám a nenašiel som lepší spôsob, ako to vyjadriť jednou vetou. Keby som však mal zhrnúť svoju skúsenosť, povedal by som: „Môj čas v Trnave bol, ako keď sa prvýkrát zamilujete do svojej stredoškolskej lásky.“ Do Trnavy som sa zamiloval od úplného začiatku a každý deň a každý týždeň môjho pobytu bol pamätný a plný nových zážitkov. Hoci to trvalo len tri mesiace, zdalo sa mi to ako celý život a z času na čas sa pristihnem pri tom, že na Trnavu myslím. Úprimne dúfam, že budem mať možnosť mesto opäť navštíviť.

Máš nejaké slová na záver?

Je tu toľko ľudí, ktorým chcem poďakovať. Po prvé, chcem poďakovať Bohu za to, že ma sprevádzal celým týmto procesom. A po druhé, bez podpory mojej rodiny, ktorá ma v mojich aktivitách vždy povzbudzovala, by som sa možno nedostal tak ďaleko. A čo je najdôležitejšie, rád by som vyjadril svoju úprimnú vďaku Malému Berlín za to, že mi dal túto príležitosť. Počas môjho pobytu som sa tam skutočne cítil ako doma. V neposlednom rade by som rád poďakoval etiópskej komunite vo Viedni a mojim priateľom doma za ich neustálu podporu a povzbudzovanie. 

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Minulý mesiac sme sa zúčastnili stretnutia európskej siete kultúrnych centier Trans Europe Halles, ktoré sa konalo v Rige v Lotyšsku. Konferencia s názvom SHIFT + CULTURE sa zameriavala na hľadanie nových prístupov v neustále meniacom sa svete. Hostiteľom bolo Kaņepes Kultūras Centrs, ktoré patrí medzi najvýraznejšie nezávislé kultúrne priestory v meste.

Program konferencie otvorilo oficiálne zahájenie v priestoroch Rīgas cirks za účasti zástupcov Ministerstva kultúry Lotyšska, mesta Riga, ako aj vedenia siete Trans Europe Halles. Už úvodné príhovory naznačili hlavné smerovanie konferencie – potrebu reflektovať meniace sa spoločenské podmienky a hľadať nové, udržateľné formy spolupráce v kultúrnom sektore.

Počas štyroch dní sa riaditeľ Michal Klembara a jeho zástupkyňa Soňa Jakuboe zúčastnili workshopov, diskusií, prezentácií a networkingových stretnutí s profesionálmi z celej Európy. Na sa konala komentovaná prehliadka Kaņepes Kultūras Center a Rīgas cirks, ktoré viedol jeho zakladateľ Dāvis Kaņeps. „Prinieslo nám to hlbší pohľad do histórie priestorov, ale aj jeho postupnú transformáciu a budúce smerovanie v kontexte rozvíjajúcej sa kultúrnej scény v Rige,“ spomína Soňa Jakubove. 

Tak ako každý rok, aj teraz sa naša dvojčlenná výprava zúčastnili predstavenia nových členov siete Trans Europe Halles či stretnutia s lokálnou kultúrnou scénou. Mali možnosť spoznať rôznorodé iniciatívy pôsobiace v Rige – od kreatívnych platforiem ako M/Darbnīca či Fabula, cez digitálne projekty ako follow.art, až po hudobné vydavateľstvá, komunitné platformy alebo nové kultúrne centrá vznikajúce v bývalých industriálnych priestoroch.

Kľúčovou témou konferencie bolo skúmanie zmien a to, ako ich vnímame a ako na ne reagujeme. Diskusie a workshopy sa venovali napríklad tomu, ako pracovať s tzv. „tichými dátami“, ktoré vznikajú v každodenných situáciách, rozhovoroch či komunitných aktivitách, a ako ich využiť pre lepšie rozhodovanie a posilnenie dopadu kultúrnych projektov. Dôraz bol kladený aj na vnútorné procesy organizácií a jednotlivcov na schopnosť reflektovať zmeny, spolupracovať naprieč generáciami a budovať odolné komunity.

Počas konferencie sme zorganizovali aj stretnutie Easthubu, ktorý prepája kultúrne centrá zo strednej a východnej Európy. Diskusia sa zameriavala na spoločné výzvy postkomunistických krajín, možnosti spolupráce pri ich riešení a zdieľanie skúseností medzi organizáciami. „Výstupom stretnutia boli konkrétne návrhy na advokačné aktivity, zbieranie dát od členských organizácií a prípravu spoločných odborných podujatí pre rok 2026“, upresňuje Michal Klemabra.

Jednou z najdôležitejších častí bolo predstavenie nášho medzinárodného projektu ZMINA:Resilience. Okrem oboznámenia členov siete s programom a príležitosťami zapojiť sa vznikla skvelá možnosť nadviazať nové partnerstvá.

Účasť na stretnutí TEH 100 v Rige bola pre nás skvelou príležitosťou na nadviazanie nových kontaktov a prehĺbenie existujúcich spoluprác. Konferencia potvrdila, že kultúrne centrá zohrávajú dôležitú úlohu pri reagovaní na spoločenské zmeny a pri vytváraní otvorených, inkluzívnych a odolných komunít.

Cestu členov Malého Berlína na TEH 100 v Rige z verejných zdrojov podporil hlavný partner Fond na podporu umenia.

V Malom Berlíne sa občas stretne šport s umením. Na trojmesačnej rezidencii sme u nás mali Chorváta Željka Beljana, umelca, ktorý, okrem iného, vytvára hry so športovou tematikou a takisto oživuje ošumelé futbalové ihriská. Viac o ňom a o jeho práci sa dozviete v našom rozhovore.

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do otvorenej výzvy v Trnave? Aké aspekty otvorenej výzvy a tejto príležitosti vás zaujali?

Na rezidenčný pobyt v Trnave som sa prihlásil, pretože sa dokonale zhoduje s mojou praxou. Zameranie na výtvarné umenie a veľkorozmerné diela v kombinácii s možnosťou zapojiť sa do spolupráce s miestnou komunitou rezonuje s mojím neustálym skúmaním remesiel, športu a kolektívnych zážitkov. Keďže som už predtým spolupracoval s Culture Hub Croatia, dôveroval som kvalite rezidencie. Trnavská živá umelecká scéna, silná športová kultúra a podpora, ktorú mi poskytol Malý Berlín, urobili túto príležitosť mimoriadne presvedčivou, pretože mi poskytli priestor a zdroje na rozvoj práce, ktorá je ambiciózna a zároveň kontextuálne angažovaná.

Integrujete do svojej práce šport a umenie? Ako podľa vás tieto dve zdanlivo nesúrodé zložky koexistujú?

Áno, šport je jednou z opakujúcich sa tém v mojej práci. Zaujímajú ma amatérske, masové športy a komunitný duch okolo nich. Spájam to s ručnými prácami – prácou s drevom, uzlami a ručne stavanými hrami. Umenie a šport v mojej praxi koexistujú prostredníctvom hry: spoločných pravidiel, improvizácie, telesnosti a sociálneho prostredia, ktoré obe disciplíny vytvárajú. K športu nepristupujem doslovne, ale pretváram jeho dynamiku a emócie do objektov a participatívnych situácií.

Ktorí umelci vás inšpirujú? Koho diela považujete za tie najzaujímavejšie?

Inšpirujú ma umelci, ktorí stierajú hranice medzi disciplínami – tí, ktorí pracujú s hrou, participáciou, remeslom alebo komunitnou angažovanosťou. Sledujem postupy, ktoré kladú dôraz na proces pred dokonalosťou, a diela, ktoré vyzývajú divákov k interakcii, a nie len k pozorovaniu. Oceňujem aj umelcov, ktorí pracujú s nájdenými materiálmi alebo sa pohybujú na hranici dizajnu, ľudovej tradície a súčasného umenia.

Povedzte nám viac o tom, čo ste robili v Chorvátsku. Máte svoj obľúbený projekt?

V Chorvátsku som pracoval na rôznych projektoch, ktoré spájajú športové, remeselné a participatívne prvky. Jedným z prebiehajúcich projektov sú 3 rohy = 1 penalta, v rámci ktorého ručne pletiem futbalové siete a aktivizujem miestne ihriská prostredníctvom komunitných podujatí a zápasov. Staviam tiež ručne vyrábané drevené hry inšpirované športom, väčšinou z už použitých materiálov. Ak by som si mal vybrať obľúbené projekty, povedal by som, že tie, ktoré zahŕňajú verejný priestor a miestne komunity – tie zvyknú vytvárať najzmysluplnejšie spojenia.

Vaše projekty sa často zameriavajú na spoluprácu s miestnou komunitou. Ako prebiehala vaša spolupráca s obyvateľmi Trnavy?

Udialo sa to veľmi prirodzene. Pri vypletaní sietí na betónovom ihrisku sa pri nás zastavovalo veľa detí a susedov, ktorí boli zvedaví, podporovali nás a chceli pochopiť, o čo ide. Napriek jazykovej bariére futbal poskytol univerzálny spôsob komunikácie. Veľkú úlohu zohral miestny sused Dávid, ktorý pomáhal s prekladom a hovoril o nás aj ďalším zo susedstva. Vďaka tejto otvorenosti bola spolupráca jednoduchá a príjemná.

Aká bola koncepcia vášho projektu a podarilo sa vám ju naplniť?

Cieľom konceptu bolo prepojiť remeslo a šport prostredníctvom site-specific intervencie a série ručne vyrobených hier. Futbalové siete boli vytvorené ako funkčné objekty a zároveň umelecké gestá, zatiaľ čo drevené hry skúmali hravosť a interakciu. Nielenže sa mi podarilo naplniť koncept, ale projekt sa organicky rozrástol vďaka zapojeniu komunity.

S akými výzvami ste sa stretli pri práci na projekte?

Hlavnou výzvou bola jazyková bariéra pri rozhovore s deťmi a susedmi, ale futbal to vždy nejako vyrieši. Poveternostné podmienky niekedy spomalili prácu v exteriéri a práca s nájdenými/už použitými materiálmi môže byť nepredvídateľná, ale tieto obmedzenia ma vlastne tešia, formujú proces.

Čo sa vám najviac páčilo v Trnave alebo na Slovensku?

Veľmi sa mi páčila atmosféra mesta, pokojná, ale plná života. Športová kultúra, najmä futbalová, mi pripadala veľmi úprimná. Ľudia boli otvorení, zvedaví a prívetiví. A ocenil som kombináciu historickej architektúry a súčasných iniciatív, ktoré sa v meste dejú.

Podarilo sa vám stretnúť s miestnou umeleckou scénou? Ak áno, s kým?

Áno, vďaka rezidencii som mal možnosť stretnúť sa s tímom Malého Berlína a s niekoľkými miestnymi umelcami a kultúrnymi pracovníkmi. Čas som strávil aj v komunitnom centre Kubík, kde som sa stretol s ľuďmi, ktorí sa aktívne zapájajú do trnavskej kultúrnej scény. Výmena názorov bola neformálna, ale zmysluplná a umožnila mi nahliadnuť do toho, ako miestni umelci spájajú komunitnú angažovanosť s tvorivou praxou.

Spoznali ste miestne umenie? Čo sa vám na ňom najviac páčilo?

Áno, veľmi sa mi páčilo spoznávať miestne umenie a kultúrnu scénu. Najviac ma zaujala jej otvorenosť a zmysel pre komunitu. Navštevoval som koncerty a podujatia v Kubíku, zapojil som sa do Pride v Trnave organizovaného organizáciou Status Queer a zažil som podporné a kolaboratívne prostredie v Malom Berlíne. Potešili má malé, ale veľkorysé gestá, ako napríklad to, že Kočo a Alica z Risko Print vytvorili pre môj otvorený ateliér zberateľskú edíciu futbalových kartičiek, čo vnímam ako veľmi osobné a prívetivé gesto. Celkovo bola kombinácia profesionality, srdečnosti a kreativity na miestnej umeleckej scéne veľmi inšpiratívna.

Našli ste si v Trnave obľúbené miesto? Prípadne miesto, ktoré vás inšpirovalo?

Veľmi výnimočným sa pre mňa stalo malé betónové futbalové ihrisko na ulici Andreja Kubinu. Tráviť tam čas pri pletení sietí mi umožnilo pozorovať každodenný život, stretnúť miestnych ľudí a pochopiť rytmus susedstva. Stalo sa pracovným priestorom a zároveň zdrojom inšpirácie.

Aké sú vaše budúce umelecké plány?

Plánujem pokračovať vo vývoji projektov, ktoré spájajú remeslo, šport a participatívne postupy. Chcel by som preskúmať viac verejných priestorov a pracovať s komunitami v rôznych krajinách. Už som sa prihlásil na ďalšiu rezidenciu na Slovensku, takže je tu šanca, že sa vrátim, aby som toto spojenie prehĺbil.

Čo sa vám na rezidencii v Trnave najviac páčilo a odporučili by ste ju aj iným umelcom?

Mojím najobľúbenejším aspektom rezidencie bola možnosť zapojiť sa do života miestnej komunity v Trnave. Veľmi som ocenil otvorenosť, kreativitu a veľkorysosť ľudí, ktorých som stretol, od umelcov a kultúrnych pracovníkov až po členov komunity v Kubíku a iných miestnych priestoroch. Skúsenosť byť súčasťou tohto živého, spolupracujúceho prostredia bola inšpirujúca. Rezidenciu by som určite odporučila ďalším umelcom, najmä tým, ktorí majú záujem pracovať mimo tradičného kontextu ateliéru a spojiť sa s mestom aj jeho obyvateľmi.

Autor: Mgr: Anna Siedykh

Foto: Lívia Martvoňová, Petra K. Adamková

Jesenná výstava CONATUS v Čepan Gallery spojila dve vystavujúce. Jana Hojstričová a Klára Kusá priniesli do výstavného priestoru témy telesnosti, pamäti a zraniteľnosti. Kurátorom výstavy bol Mário Drgoňa, umelec, ktorý s Malým Berlínom nepravidelne spolupracuje už niekoľko rokov. Vďaka nášmu programu pre začínajúcich kurátorov tento dramaturg a režisér zažil celkom inú premiéru – svoju prvú kurátorskú rolu.

Si jedným z ľudí, ktorí si vyskúšali náš kurátorský program bez predchádzajúcich praktických skúseností. Aké to pre teba bolo?

Mojou skúsenosťou bola skutočne primárne divadelná tvorba. Mal som ale šťastie, že som ku kurátorovaniu trošilinku pričuchol v Curatorial studies Institute Juraja Čarného. Vďaka tomu som zistil isté špecifiká prípravy výstavy, no zároveň som pochopil, že kurátorovanie výstavy nemusí byť tak odlišné od tvorby divadelnej inscenácie, jej konceptu, dramaturgie, alebo od prípravy festivalu. Považujem sa za človeka, ktorý je prirodzene zvedavý a tak som veľmi rád, že som mohol získať tento typ skúsenosti z nového prostredia. Všetko sú to pre mňa podnety, ktoré si so sebou nesiem a snažím sa ich prepájať vo svojej ďalšej práci. 

Plánuješ v budúcnosti v takýchto aktivitách pokračovať?

Ak sa naskytne príležitosť, veľmi rád. Mal som dokonca moment, kedy som napísal mail pár nezávislým galériám s tým, že by som u nich rád niečo pripravil, no potom to asi stroskotalo z mojej strany na nedostatku času a tiež samozrejme na tom, že nezávislé galérie budú rady, ak prežijú, vzhľadom na to, čo sa deje vo Fonde na podporu umenia. Verme, že to zvládnu. Bezo mňa určite. Bez podpory však nie. Tak ako iné nezriaďované inštitúcie. V čase, kedy odpovedám na túto otázku, už vieme, že končí kultúrne centrum a kníhkupectvo Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, čo je jedno z prvých nekonečne smutných potvrdení (nielen) mojich predpokladov, ktoré sa formulovali po zmene zákona o FPU. 

Čo bola v rámci kurátorského procesu pre teba najväčšia výzva a čo ťa, naopak, bavilo najviac?

Najväčšou výzvou bolo prísť otvoriť výstavu, keďže som bol pomerne chorý. Okrem toho bolo výzvou výstavu vôbec realizovať, keďže open call som vyhral pomerne dávno, asi rok a pol pred tým, než sme výstavu otvorili. Od momentu, kedy som dostal mail o tom, že som získal príležitosť výstavu pripraviť, sa veľa vecí v mojom pracovnom živote komplikovalo a dlho nebolo dostatok času a energie sa výstave skutočne venovať. Termín vernisáže sme asi dva razy presúvali. Preto som rád, že sa nám to podarilo, dokonca, trúfam si povedať, že išlo o veľmi kvalitnú výstavu. To však, samozrejme, nemá nič so mnou, za to vďačím umelkyniam Kláre Kusej a Jane Hojstričovej. 

Kedy nastalo rozhodnutie prepojiť vystavujúce umelkyne?

Vyvstalo prirodzene a organicky. Keďže išlo o pomerne dlhý proces, ako som už naznačil v odpovedi na predošlú otázku, Klára v jeden moment prišla s nápadom zapojiť aj Janu Hojstričovú, svoju bývalú pedagogičku. Mne sa to zdalo funkčné, keďže v ich tvorbe, najmä v dielach, ktoré sme vystavili, badať viaceré prieniky. Som preto veľmi rád, že to napokon vyšlo takto a že sme na tému duše, jej zdravia a trápení odzrkadľujúcich sa aj navonok, mohli pripraviť takýto medzigeneračný dialóg. 

Ako vznikal koncept výstavy?

Koncept bol pôvodne úplne iný. Mal som v pláne vytvoriť skôr imerzívnu výstavu, priestor, v ktorom sa budú môcť ľudia priblížiť k pocitom človeka, ktorý trpí hraničnou poruchou osobnosti, resp. úzkosťou, depresívnymi stavmi. Inšpiráciou mi bola, prirodzene, moja osobná skúsenosť. Kedysi som chodil na terapiu práve tu, v Trnave, a moja terapeutka mi odporučila prečítať si nejaké knihy o HPO. Jednou z nich bola kniha Kláry Kusej Som na hlavu, no a?, ktorá mi pomohla pochopiť veľa vecí o tom, prečo sa nemám práve najlepšie a čím si prechádzam. Chcel som teda pripraviť multimediálnu výstavu, napr. aj s vystavenou knihou. S tou by to však bolo komplikované a samotná multimedialita v podobe, v ktorej som si ju predstavoval, bola nerealistická, ako neskôr ukázal rozpočet. To je opätovným dôkazom toho, že v kurátorstve a dramaturgii taký veľký rozdiel nie je. Na začiatku máte ideu, koncept, predstavu, a v momente, kedy prídete k premiére či vernisáži, môžete byť radi, ak tam ostala aspoň štvrtina z toho celého. V tomto prípade je to téma, ktorej som sa chcel venovať, aj umelkyňa, ktorú som chcel vystaviť, takže úspešnosť je celkom dobrá.

Prečo si si zvolil tému výstavy, ktorú si si zvolil a ako vznikol názov?

Ako som už naznačil, istý čas bola pre mňa téma duševného zdravia veľmi osobná, keďže som si prechádzal istým trápením a chodil som na sedenia. Tie mi veľmi pomohli. Odvtedy tak trochu vnímam robenie aspoň drobnej kampane či osvety pri téme duševného zdravia ako takú svoju misiu, resp. to najmenej, čo môžem urobiť. Aj v Činohre SND, kde som viac ako 5 rokov pracoval, sa nám podaril krásny projekt na túto tému – inscenácia tzv. classroom play Čaute! autorky Terezy Trusinovej. Hrala sa v školských triedach a len za môjho pôsobenia mala asi 80 repríz za jedinú sezónu, pričom v súčasnosti jej uvádzanie pokračuje. Takže táto téma je akosi prirodzenou súčasťou môjho života. 

Čo sa týka názvu samotného, myslím, že na to sme najlepšie odpovedali v anotácii k samotnej výstave: 

„… pojem conatus [kɔˈnaː.tus]– vnútorné úsilie každej bytosti zachovať svoju existenciu a smerovať k životu. U Jany Hojstričovej sa tento princíp premieta do viditeľných znakov zraniteľnosti – krvi, obväzov, telesných záznamov, ktoré odkazujú na neustály boj o prežitie a sebazachovanie. U Kláry Kusej má conatus podobu fragmentov, stôp a ticha, kde pretrvávanie nie je manifestované cez ranu, ale cez subtílne vrstvenie pamäte a prepisy reality do archívu…“

Musím však podotknúť, že názov samotný priniesla Klára. Ostatne, ako mnoho iných impulzov. 

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Malá sála Malého Berlína sa na týždeň stala miestom hľadania inšpirácie pre dvojicu autoriek. Katarína Milučká a Katarína Jungová tu počas krátkodobej rezidencie rozvíjali svoj autorský projekt, ktorý spája tanec s divadelnými prvkami. V rozhovore prezrádzajú, ako im priestor kultúrneho centra pomohol posunúť abstraktné myšlienky do konkrétnych scén a prečo je pre nezávislých tvorcov možnosť kontinuálnej tvorby taká vzácna.

Momentálne sa nachádzate na umeleckej rezidencii v Malom Berlíne. Čomu sa tu počas tohto týždňa venujete a na čom pracujete?

Katarína Milučká: Doteraz sme boli celý čas v malej sále a možno budeme vo veľkej sále koncom týždňa, aby sme skúsili využiť svetlá a pozreli sa na dielo s väčším odstupom v priestore. Toto dielo sa spočiatku rozvíjalo ako tanečno-pohybové – to bol prvotný nápad, ale pred dvoma týždňami sme absolvovali rezidenciu v Prahe, kde sa nám to začalo črtať aj divadelnejším smerom.

Našou témou sú vzťahy a ich charakter v 21. storočí. Skúmame, pod akými vplyvmi v týchto vzťahoch žijeme, ako ich nadväzujeme a budujeme. Keď sme sa tomu začali venovať v priestore, začala sa nám tam žiadať väčšia konkrétnosť.

Katarína Jungová: Presne tak. Tá potreba konkrétnosti nám ponúkla divadelné uchopenie, nazvala by som to teraz skôr tanečným divadlom – prepojením pohybu a divadla. Žiadalo sa nám zasadiť to do dnešného sveta, do modernej doby a skrz pohyb komunikovať, ako vnímame vzťahy a ich charakter.

Vidím tu vás dve, ale spomínali ste, že cez víkend vás tu bude viac. Je počet ľudí v tomto projekte premenlivý?

Katarína Milučká: Áno, počet ľudí je témou od úplného prvopočiatku. Na začiatku sme si predstavovali naozaj veľa ľudí v priestore, aby sme komunikovali to, ako sme izolovaní napriek tomu, že máme skvelé možnosti prepojenia. Narazili sme však na praktické limity – zladiť časovo veľa ľudí a zaplatiť ich. Postupne sme to redukovali, až sme na rezidencii v Štúdiu ALTA v Prahe zistili, že nám veľmi dobre funguje naša dvojica ako sprievodkyne diváka.

Katarína Jungová: Spočiatku sme chceli uchopiť kolektív a pýtali sme sa, prečo sa z modernej spoločnosti vytráca. Ale zistili sme, že nám to funguje opačne – keď tam ten kolektív nie je, poukazujeme na jeho absenciu. Preto nám sedí tá dvojica, ale zároveň sme chceli experimentovať s inými ľuďmi, aby sme videli, ako vnímajú tému oni. Nechceli sme sa sústrediť len na nás, prišlo nám to limitujúce. Keď sme to skúšali s ďalšími tanečníčkami, Viki a Sofi, bolo to veľmi obohacujúce.

Katarína Milučká: Dopriali sme si tak možnosť byť tým „vonkajším okom“ a mať nadhľad od toho, čo sa v priestore deje. Myslíme si, že cez víkend by nás vo veľkej sále mohlo byť šesť.

Ako sa vám pracuje v prostredí Malého Berlína? Splnilo to vaše očakávania?

Katarína Milučká: Sme tu na rezidencii prvýkrát. Pôvodne sme mali byť vo veľkej sále, ale nakoniec nám nesmierne sadol komornejší priestor malej sály a jej špecifická atmosféra, v ktorej sa veľmi príjemne tvorilo.

Katarína Jungová: Pripomínalo to také štúdio alebo laboratórium. Mohli sme tvoriť, vidieť, ako sa veci kryštalizujú, a zároveň sme mali priestor na rozprávanie a brainstormingy na terase, čo bolo veľké plus.

Katarína Milučká: Dalo sa tak odstúpiť z priestoru, v ktorom sa hýbeme, a oddeliť fázu tvorby od fázy, keď o veciach diskutujeme.

Ako ste sa vlastne o tejto možnosti dozvedeli?

Katarína Jungová: Sledujem Malý Berlín na Instagrame. Študovala som dramaturgiu na VŠMU a Malý Berlín bol u nás témou ako teleso, ktoré produkuje súčasné umenie, prepája divadlo a tanec a je otvorené mladým ľuďom. Dozvedela som sa o tom cez staršie spolužiačky, Martinu Havierovú a Terezu Rusinovú, a začala som to sledovať.

Katarína Milučká: Pre mňa je to príjemná nostalgia. Ešte v roku 2018 sme tu so študentským zoskupením Populus, ktoré viedol Matej Trnovec, hrali naše prvé predstavenie, keď sme sa ešte len učili na prijímačky na VŠMU. Je to pekné uzavretie kruhu – byť tu dnes na rezidencii s autorským projektom.

Zaujíma ma praktická stránka veci. Aké náročné je pre nezávislých tvorcov zohnať priestory na skúšanie?

Katarína Milučká: Je to veľmi náročné. Počas sezóny sme s Katkou často narážali na to, že je problém sa vôbec časovo zladiť a nájsť dostupný priestor. Často sme fungovali len vďaka tomu, že nám niekto umožnil využiť priestor, napríklad tanečná skupina Noir Dance Company, kde Katka pôsobila. Ale ak to človek nemá k dispozícii, je to problém. V menšom priestore človek nemá možnosť vyskúšať všetko.

Katarína Jungová: Často to bolo len o tom, že „ideme sa sem na jedno poobedie pohýbať“, ale nebola tam istota kontinuálnej tvorby. Je to ťažké, najmä po škole. Keď človek vyjde zo školy, ten priestor mu zmizne.

Katarína Milučká: Táto rezidencia je pre nás nenahraditeľná. Okrem vlastných projektov učím tanec a bežne je takmer nemožné vybudovať si čas, keď môžeme byť celý deň ponorené len do tvorby bez toho, aby sme mysleli na iné povinnosti. Tu nemusíme stopovať čas na hodinkách. Rezidencia poskytuje priestor ísť do hĺbky.

V akej fáze prípravy sa momentálne nachádzate?

Katarína Jungová: Nie sme už v tej úplne iniciačnej fáze, máme koncept aj prácu v priestore za sebou, ale stále sa to dotvára. Hľadáme formu, ako to zachytiť a vybudovať jednotlivé scény. Povedala by som, že námet a libreto máme, ale scenár ešte nie je hotový.

Katarína Milučká: Sme v bode, keď si potrebujeme definitívne uzatvoriť koncept. Na začiatku sme mali veľkú slobodu, ale tá sa teraz stáva limitom a zisťujeme, že si už potrebujeme definovať scénu a posunúť sa ďalej. Má to jasné kontúry, ale nie je to ešte finále.

Môžete prezradiť viac o hlavnej myšlienke? Spomínali ste vzťahy, 21. storočie…

Katarína Jungová: Fascinovalo nás, ako sa z modernej spoločnosti vytráca kolektívne nastavenie a človek túži po vývoji ako indivíduum. Skúmame, prečo to tak je – narážame na technológie, na tlak času a života.

Katarína Milučká: Inšpirovali nás básne Jima Harrisona, rozprávka Snehová kráľovná od Andersena, ale aj sociologické publikácie Zygmunta Baumana. Máme od neho jeden citát, ktorý hovorí o rozpore medzi túžbou niekam patriť, „držať sa za ruky“, a túžbou opustiť ostatných a presadiť sa. Baví nás to balansovanie, pretože v modernej dobe je ťažké nájsť miesto, kde sa človek môže ukotviť.

Katarína Jungová: Je to komplexná téma, je to život sám. Výzvou pre nás bolo zachytiť to tak, aby to nebolo ploché – v zmysle „kolektív je super a individualizmus zlý“.

Katarína Milučká: Presne tak, aby to nebolo o tom, že „odložme telefóny a vráťme sa do jaskyne”, nechceme tú čiernobielosť.

Katarína Jungová: Snažíme sa obsiahnuť aj pocity osamelosti a napríklad aj vzťah k umelej inteligencii – či vie fungovať v nejakej náhradnej forme ako človek.

Katarína Milučká: Posledné týždne sa veľa venujeme práve téme umelej inteligencie a tomu, ako ju ľudia využívajú ako dôverníka alebo romantického partnera. Zisťujeme, ako sa mení povaha vzťahov, a stále objavujeme nové obsahy a nuansy.

Kedy plánujete premiéru?

Katarína Milučká: Uchádzali sme sa o štipendium Fondu na podporu umenia a na(ne)šťastie na rozdiel od mnohých kolegov sme ho dostali. V prihláške sme uviedli, že premiéra by mohla byť budúcu jeseň, a to je zatiaľ termín, ku ktorému smerujeme.

Ján Janočko

Foto: Anna Siedykh

Hudobník Michal Jahoda sa do Malého Berlína vracia v nepravidelných intervaloch už niekoľko rokov.

V kultúrnom centre sa stal pravidelným hosťom – raz ako účinkujúci, no ešte častejšie ako rezident. Toto leto absolvoval krátkodobú rezidenciu už po tretí raz (v minulosti tu bol aj na jednej dlhodobej) a opäť potvrdil, že spojenie medzi ním a priestorom na Štefánikovej 4 v Trnave funguje.

„Je to hlavne vďaka vám, ľuďom, ktorí tu tvoríte skvelú atmosféru plnú podpory. Vďaka vášmu prístupu sa tu cítim ako doma,“ hovorí Jahoda. Ako dodáva, dôležitú úlohu zohráva priestor, technika či poloha Malého Berlína: „Ponúka všetko, čo potrebujem na to, aby sa moja tvorba v danom období mohla naozaj rozvinúť.“

Krátkodobé rezidencie v Malom Berlíne sú určené jednotlivcom aj kolektívom, ktoré potrebujú sústredený čas a zázemie na skúšanie či intenzívny výskum. Počas letných mesiacov, keď sa väčšina programu presúva do exteriéru Nádvoria, sú vnútorné sály otvorené práve pre takéto tvorivé pobyty. Rezidenti majú k dispozícii hlavnú sálu s pódiom, svetelnou a zvukovou technikou, prípadne menšiu sálu s terasou, a možnosť nerušene pracovať v centre mesta.

Každý Michalov návrat má iný charakter. Mení spolupracovníkov, pracovné postupy aj výslednú podobu projektu. Ani v tomto prípade to nebolo inak. „Tentokrát išlo o dávku inovácie pre môj hudobný projekt Black Hole Constellation,“ vysvetľuje. Počas rezidencie sa tím sústredil najmä na svetelný dizajn a čiastočne aj na projekcie, ktoré majú vystúpeniam dodať nový vizuálny rozmer.

Prvýkrát počas tohto pobytu spolupracoval so Samuelom Fajnorom. „Aj keď spolu tvoríme krátko, išlo to fakt veľmi dobre,“ hodnotí spoluprácu. V závere rezidencie sa k nim pridali aj bubeník Martin Pisko a režisér Jakub Varinský. Konkrétne detaily však zatiaľ zostávajú zahalené tajomstvom. „Detaily toho, čo sme točili, zatiaľ neprezradím – nechajte sa prekvapiť,“ dodáva s úsmevom.

Na otázku, či sa do Malého Berlína ešte vráti, odpoveď prichádza bez zaváhania. „Určite rád. Toto miesto je pre mňa ako druhý kreatívny domov.“ A hoci budúce plány necháva otvorené, jedno je isté: „Plány sa rodia spontánne, ale minimálne koncert tu odohrám vždy rád.“

Autor: Ján Janočko
Foto: Lívia Martvoňová

Maliarka Rita Koszorús aktuálne vystavuje svoje diela v Čepan Gallery. V rozhovore s ňou a kurátorkou Martinou Bábinovou sme sa rozprávali o výstave, nomádskom spôsobe života a aj tom, ako sa Ritine obrazy stretli v novom príbehu.

V novej výstave Tvar plynúcich dní v Čepan Gallery ponúka maliarka Rita Koszorús vizuálne rozjímanie o domove. Nie však ako o konkrétnom mieste – ale ako o stave, spomienke, procese či túžbe. „Domov je niečo, čo sa týka každého – či už ako miesto, pocit, vzťah, alebo niečo, čo si nesieme v sebe,“ hovorí autorka.

Výstava, ktorú pripravila v spolupráci s kurátorkou Martinou Bábinovou, zhromažďuje výber obrazov z posledného obdobia a skladá ich do nového celku. „Každá výstava vytvára medzi dielami nový dialóg. Aj keď už existovali, v tejto podobe sú vystavené po prvý raz,“ dodáva Koszorús.

Diela vznikali v rôznych kútoch Európy. Najväčší z obrazov Rita vytvorila v Olomouci, ďalšie z nich sú z Paríža či Berlína. Z technického hľadiska sú diela kombináciou maľby, koláže a grafických zásahov. Práve to vníma kurátorka ako charakteristický prvok Ritiných výstav: „Fascinuje ma, ako prepája rôzne techniky a pritom si zachováva silný, rozpoznateľný rukopis. Vybudovala si vlastný vizuálny jazyk, ktorý stále rozvíja.“

Téma domova je pre Ritu Koszorús osobná. Odráža jej nomádsky spôsob života aj hľadanie akéhosi zaradenia sa. „Vyrastala som v maďarsky hovoriacom prostredí, neskôr sa to premiešalo so slovenskou kultúrou, s výtvarnou komunitou. A prišli otázky: Kam patrím? Pre Maďarov som príliš slovenská, pre Slovákov príliš maďarská,“ priznáva.

Miesto jasných odpovedí prináša výstava skôr podnety pre návštevníkov a otvára priestor na vlastnú interpretáciu. „Svojím abstraktným jazykom sa snažím vytvoriť priestor, v ktorom sa môže divák nájsť – alebo aj nie,“ vysvetľuje Koszorús. 

Kurátorka Martina Bábinová tému vníma aj z pohľadu pohybu: „Domov je téma, ktorú Rita rieši dlhodobo, ale nie je to len o nej. Zaujíma ma práve moment zmeny, keď človek niekam príde, a časom sa ten vzťah k miestu zmení. A niekedy domov nie je miesto, ale človek, pri ktorom sa tak cítiš.“

Obrazy vznikali nezávisle od seba. Rita z nich vyskladala nový príbeh pre priestory Čepan Gallery. Tvar plynúcich dní je spája staršie aj novšie diela. „Výstava je vždy niečo nové – nový kontext, nové vzťahy medzi dielami, nová atmosféra,“ hovorí autorka.

Kde presne maliarka nachádza svoj domov? To je večná otázka, na ktorú dodnes odpoveď nepozná. „A možno ani nikdy vedieť nebudem,“ hodnotí. Vysvetľuje tiež, že nomádsky spôsob života, ktorý vedie, jej dodáva slobodu. „Na krátky čas zažiješ z miesta to najlepšie, nezačneš byť úplne integrovaný, ale aj to má svoje čaro. A keď príde problém? Zavriem dvere a idem ďalej. To je pre mňa sloboda – a tá je základ,“ uzatvára Rita.

Výstavu je možné pozrieť si v Čepan Gallery na Štefánikovej 3 v areáli Nádvoria v historickom centre Trnavy. Vstup je voľný. Otvorená je od utorka do nedele, od 11.00 do 19.00 hod.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

V Malom Berlíne radi spolupracujeme so školami, učiteľmi aj žiakmi. Vieme, že niekedy je pre učiteľov osviežujúce opustiť bežnú triedu a zažiť niečo nové v inom prostredí.

Naše priestory sú flexibilné a vieme ich prispôsobiť rôznym formátom:

• Hlavná sála s kapacitou približne 120 osôb je vybavená profesionálnou zvukovou, svetelnou aj projekčnou technikou. Hodí sa na väčšie diskusie, besedy, divadelné predstavenia či filmové premietania.
• Menšia sála je vhodná pre jednu triedu, ideálna je na workshopy, prednášky či diskusie v menších skupinách.

Chceme vytvárať priestor pre vzdelávanie, ktoré prekračuje hranice lavíc, a preto nás zaujíma, aké aktivity pre žiakov by ste si vedeli predstaviť u nás – v Malom Berlíne – alebo s našou pomocou. Zároveň sami pripravujeme vlastný vzdelávací program – workshopy pre deti aj dospelých, diskusie či prednášky.

---

Ponuka vzdelávacích aktivít na jeseň 2025

Na jeseň 2025 ponúkame dva workshopy v spolupráci s Post Bellum.

WORKSHOPY / Post Bellum

Školská slávnosť termíny: všetky termíny obsadené Účastníci spoločne prežijú začiatok školského roka, prípravu školských podujatí i pionierske aktivity. Sú vystavení tlaku spoločnosti a zároveň tlaku svedomia. Budú sa musieť za seba rozhodovať, akým smerom sa uberú. Či sa symbolicky vzoprú systému alebo budú pokračovať v nastavenej línii režimu. ● pre 8. a 9. ročník ZŠ ● min. 15 a max. 30 ľudí ● trvanie 4 hodiny ● 50€ / skupina Malá ukážka z workshopu.

Nežná zmena termíny: 18. november (10. november obsadený) Žiaci sa dostávajú do konfrontácie so spoločenskou realitou. Najskôr prostredníctvom vykreslenia atmosféry počas Sviečkovej manifestácie, neskôr cez oboznámenie sa s priebehom udalostí Nežnej revolúcie. ● pre žiakov SŠ a gymnázií ● min. 15 a max. 30 ľudí ● trvanie 4 hodiny ● 50€ / skupina

---

Máte záujem o jeden z workshopov alebo potrebujete viac informácií? Napíšte nám!

Ďalší z umelcov, ktorí v kultúrnom centre Malý Berlín trávia čas a zároveň tvoria, je Sjors Hoogerdijk. Holanďan žijúci vo Fínsku pracuje hlavne so zvukovým médiom. V najbližších dňoch pripravuje dve zaujímavé podujatia. Viac o nich, o sebe a svojej tvorbe, rozpráva v rozhovore.

Sedíme v štúdiu, kde pracuješ. Na čo sa práve pozeráme? Na akých projektoch momentálne robíš?

Aktuálne skladám zvukovú inštaláciu. Nahrávam zvuky – niekedy hlasy, niekedy ticho – a potom ich prehrávam v slučke. To, čo teraz počuješ, je systém, ktorý sa spätne napája sám na seba.

To je dosť špecifické a nezvyčajné médium. Môžeš mi povedať viac o sebe a o tom, ako si sa dostal k práci so zvukom? Nemyslím len túto konkrétnu inštaláciu, ale všeobecne – ako sa z toho stala tvoja umelecká cesta?

Pôvodne som študoval fotografiu. Už vtedy som robil také, povedzme, „divné“ ateliérové fotky – staval som scény, hral sa s materiálmi a veľa experimentoval s Photoshopom a štruktúrou digitálnych súborov. Keď som sa neskôr dostal na umeleckú školu, začal som aj maľovať. Postupne som sa dostal k inštaláciám s mechanickými prvkami – používal som motory na vytváranie pohybu, aby sa objekty kývali alebo narážali do seba v akejsi reťazovej reakcii.

Nakoniec ma začal zaujímať zvuk. Fascinovalo ma, aký je v podstate podobný fotografii – aspoň tak, ako tomu rozumiem ja, keď pracujem so súbormi. V oboch prípadoch ide o zachytávanie a manipuláciu s dátami – od ticha po hluk alebo od tmy po svetlo. Moje prvé zvukové práce dokonca využívali svetelné senzory – výška tónu sa menila v závislosti od množstva svetla, ktoré senzor zachytil. Keď niekto prešiel okolo, tón sa zmenil. Bola z toho taká polointeraktívna skúsenosť.

Takže pre teba zvuk nie je niečo úplne iné než fotografia alebo maľba – je to len ďalší spôsob, ako vyjadriť myšlienky?

Presne tak. Aj pri fotografii a maľbe ma vždy zaujímali technické aspekty – ukazovať materiálovosť, textúru farby alebo zrno fotografie. So zvukom robím niečo podobné – snažím sa ukázať jeho textúru, zrnitosť, fyzickú prítomnosť.

Vráťme sa ešte na začiatok. Spomenul si, že si študoval fotografiu, ale bol nejaký konkrétny moment, keď si si uvedomil: „Áno, zvuk – to je ono“?

Áno, myslím, že zlom prišiel, keď som spoznal jedného nórskeho kamaráta, Eirika Rønneberga. Bol už vtedy naplno ponorený do noise hudby a performatívneho umenia, a veľa ma naučil – najmä o tom, ako pracovať so zvukom surovo, po domácky, až punkovo. Približne v tom istom období som začal s kamarátmi organizovať koncerty, pozývali sme kapely z celého Nórska. Robiť takéto akcie, vytvárať priestor pre ľudí, kde môžu niečo zažiť naživo, mi prišlo úplne prirodzené.

Potom som začal robiť noise koncerty aj sám. V prvých vystúpeniach som zvuk vytváral pomocou jedného objektu – napríklad motorček stierača napojený na kus dreva s kontaktným mikrofónom. Keď som sa ho dotýkal na rôznych miestach, vedel „spievať“ – trochu ako čelo. Postupne som sa posunul k dielam, ktoré už nepotrebovali moju prítomnosť. Chcel som, aby existovali samostatne, aby ich diváci mohli zažiť bez toho, že by som im niečo vysvetľoval.

Takže inštalácia sa stáva samostatnou – divák s ňou interaguje priamo, bez tvojej interpretácie?

Presne. Myslím si, že je dôležité, aby sa ľudia mohli s dielom stretnúť a vytvoriť si naň vlastný názor. Môžu si myslieť, že je to zlé, alebo že je to krásne, alebo niečo medzi tým. Pointa je, že si to zažijú po svojom, nie cez moje slová alebo vysvetlenia.

Keď som sem prvýkrát prišiel – pred pár dňami – pripomenulo mi to dielňu, garáž nejakého kutila. Všade sú káble a rôzne elektro súčiastky. Môžeš mi konkrétnejšie povedať, s akými materiálmi alebo zariadeniami zvyčajne pracuješ vo svojich performanciách a inštaláciách?

Áno, má to takú garážovú atmosféru… Väčšinou pracujem s elektronikou – to je taký zastrešujúci pojem. Začínal som s vecami ako gitarové pedále a kontaktné mikrofóny, čo sú mikrofóny, ktoré snímajú vibrácie z akéhokoľvek povrchu alebo objektu, na ktorý ich pripevníš.

Ale gitarové pedále sú drahé, krehké a často sa kazia, takže som ich nakoniec začal opravovať. To ma priviedlo k myšlienke, či by som ich nemohol vyrábať sám – a na internete som našiel množstvo schém. Keď som pochopil, ako na to, začal som ich cielene zapájať do svojej práce.

Ako som získaval skúsenosti, začal som navrhovať vlastné obvody – rozmýšľal som kreatívne nad tým, čo má nejaký elektronický prvok vlastne robiť. Začal som si predstavovať dva objekty a rozmýšľal som, aký druh obvodu by ich mohol prepojiť – ako preniesť zvuk, ako ho zaujímavo upraviť. Takéto uvažovanie sa stalo stredobodom mojej práce.

Ako by si opísal svoju tvorbu – alebo seba ako umelca – jednou vetou?

Zvyčajne hovorím, že robím zvukové alebo audio inštalácie. Ale úprimne, „inštalácia“ toho vlastne veľa nepovie.

Lepší opis by bol: robím sochy, ktoré vydávajú zvuk. Alebo možno: neustále prekladám jednu vec do druhej. Som už celkom dobrý v opravovaní – v nachádzaní spôsobov, ako prepojiť dve veci, niekedy doslova špagátom. To je stále veľká súčasť procesu: identifikovať vzťah medzi dvoma vecami a potom nájsť spôsob – často neohrabaný, viditeľný, rukolapný – ako to spojenie vytvoriť.

Pochádzaš z Holandska, ale teraz žiješ vo Fínsku. To je celkom ďaleko. Čo ťa tam priviedlo?

Bakalárske štúdium som robil v Holandsku. Jedna z mojich kamarátok je Fínka a cez ňu som spoznal svoju priateľku – tiež Fínku. Nakoniec som sa presťahoval do Fínska kvôli nej a aby som si tam urobil magisterské štúdium. Bolo to pred viac než piatimi rokmi a medzičasom sme si tam vybudovali komunitu. Cítime sa tam ako doma.

Mohol by si povedať viac o svojom vzdelaní? Spomínal si fotografiu – to bolo ešte na strednej škole alebo neskôr?)

Začínal som s fotografiou na odbornej škole – nebola to tradičná univerzita, skôr škola zameraná na praktické zručnosti.

Niečo ako pokročilejšia stredná škola?

Presne tak. Odtiaľ som šiel na umeleckú školu, kde som začínal s maľbou, ale neskôr som sa opäť vrátil k technickejšej práci. No a po niekoľkých rokoch práce na umeleckých projektoch v Holandsku som si magistra urobil vo Fínsku.

A teraz si tu – už vyše mesiaca. Ako na teba táto rezidencia pôsobí?

Budem tu celkovo dva mesiace a je to skvelé – milujem toto mesto. Rád sa len tak prechádzam, sledujem, ako prichádza jar do parkov, a pozorujem, ako kvitnú rôzne stromy.

Je pre mňa veľmi výnimočné, že sa môžem úplne sústrediť na prácu. Snažil som sa rozdeliť si čas na poriadne bloky práce v ateliéri – celé dni spájkujem, prepracúvam staré nápady a redizajnujem veci. Nejde o to prejsť projektom od A po Z čo najrýchlejšie, ale o to, vybudovať niečo, čo má trvalú hodnotu. Vytvoriť pevný základ pre budúce diela.

Toto nie je tvoja prvá rezidencia, však? Už si sa zúčastnil podobných programov?

Áno, ale žiadna nebola taká dobrá ako táto.

Čím je tak dobrá? V čom je najväčší rozdiel?

Myslím, že je to v dôvere, ktorú vkladá do umelca. Prídeš, a oni ti povedia: „Tu máš priestor – pracuj.“ Nie je tu pevný harmonogram ani detailný plán, ktorý musíš dodržať. Takáto sloboda je veľmi zriedkavá.

Naopak, iné rezidencie boli viac štruktúrované, ako také umelecké tábory. Jedna z lepších, na ktorej som bol, sa odohrávala v bývalej škole na holandskom vidieku. Ale aj tam som dochádzal na bicykli z domu, delil som si čas medzi víkendové tvorenie a týždne, keď som chodil do práce, vtedy ako poštár.

Takže by sa dalo povedať, že tu máš oveľa väčšiu slobodu. Nikto ti nehovorí, čo máš robiť – jednoducho prídeš a tvoríš?

Presne. A to je zároveň vzrušujúce aj trochu desivé – keď nemáš žiadne jasné mantinely, môže to byť na začiatku až ohromujúce.

Čakajú ťa dve podujatia – jedno z nich je otvorený ateliér – tento piatok. Čo môžu návštevníci očakávať, keď prídu?

Budú si môcť pozrieť moju prácu a vyskúšať si ju – už sa to pomaly blíži k finálnej podobe. Ideálne by som chcel, aby sa s tým mohli hrať, objavovať. Budem tam aj ja, takže sa ma môžu čokoľvek opýtať, vysvetlím im, ako veci fungujú alebo čo ma k nim inšpirovalo.

A čo workshop, ktorý bude budúcu stredu?

Na workshope chcem ľuďom ukázať, čo všetko môže byť zvukové umenie – a aké jednoduché to môže byť. Predvediem rôzne spôsoby nahrávania, rôzne spôsoby počúvania a vizualizácie zvuku…

Na čo sa budeš najviac sústrediť? Čo sa ľudia môžu naučiť alebo zažiť, ak prídu?

Začnem tým, že vysvetlím, čo podľa mňa zvukové umenie je, a ukážem niekoľko príkladov. Potom si niečo vyskúšame sami – spoločne. Môže to byť niečo také jednoduché ako klopkanie po stole alebo počúvanie vnútra počítača cez kontaktný mikrofón a zisťovanie, aké zvuky vydáva.

V podstate chcem ľudí uviesť do iného spektra zvuku. Ukázať, ako sa so zvukom dá hrať, ako sa dá kreatívne skúmať.

Takže by si povedal, že workshop je skôr pre začiatočníkov než pre ľudí, ktorí už majú skúsenosti so zvukovým dizajnom alebo zvukovým umením?

Určite je viac pre začiatočníkov. Ak už niekto ovláda zvukové umenie na pokročilej úrovni, asi to preňho nebude také zaujímavé. Naozaj chcem ísť od základov – čo je to zvukové umenie, čo všetko ním môže byť a ako sa spája s inými umeleckými formami.

Čiže niečo ako úvodný kurz kreslenia, len namiesto ceruziek používaš zvuk?

Presne tak. Dá sa povedať, že je to kurz „zvukového skicovania“.

Takže je to naozaj pre každého, kto je zvedavý – kto si chce niečo nové vyskúšať a trochu experimentovať?

Áno, o to mi ide. Pre ľudí, ktorí sú otvorení a trochu zvedaví. Pre tých, ktorí chcú skúsiť niečo nové a naučiť sa niečo iné.

Ján Janočko

Foto: Michaela Holota Lehoczká, Laura Soltan

Päť špičkových hudobníkov, netradičné nástrojové obsadenie a tango nuevo. V sobotu 25. mája ožije Malý Berlín skladbami Astora Piazzollu aj originálnymi aranžmánmi slovenských autorov. Projekt Milonga per tre sľubuje emotívny večer plný hudobnej rozmanitosti – od klasiky až po improvizáciu. Nenechajte si ujsť koncert, ktorý spája virtuozitu, cit a juhoamerický temperament!

Čo nás čaká 25. mája, keď prídete do Malého Berlína? Na čo sa môžu poslucháči tešiť?

Prídeme s projektom, ktorý vznikol ešte v roku 2021 – v čase rôznych pandemických obmedzení. V rámci festivalu Konvergencie sme sa vtedy venovali tvorbe Astora Piazzollu – argentínskeho skladateľa, ktorého okrem súčasnej hudby preslávil aj štýl tango nuevo. Celý festival bol venovaný jeho dielu a jedným z projektov, ktorý vtedy vznikol, bola Milonga per tre. S touto ideou prišiel gitarista Ondrej Veselý, ktorý bude jedným z interpretov aj na koncerte v Trnave.

Pripravili sme viacero špecifických aranžmánov i pôvodných Piazzollových skladieb. Výnimočnosť projektu spočíva nielen v samotnom výbere hudby, ale aj v netradičnej zostave: dve gitary, violončelo, husle a akordeón – prípadne bandoneón. Aranžmány pochádzajú od bratov Assadovcov, vynikajúcich gitaristov, aranžérov aj skladateľov, ktorí s Piazzollom kedysi priamo spolupracovali. Ondrej Veselý sa dostal k ich notovým materiálom, takže dnes ich môžeme interpretovať. Zaznejú však aj naše autorské aranžmány – od Ondreja Veselého alebo Borisa Lenka. Prevažne pôjde o Piazzollovu hudbu, ale doplníme ju aj slovenskými či autorskými skladbami.

Hovoríte „my“ – to znamená, že na koncerte vystúpi viacero hudobníkov. Môžete ich stručne predstaviť?

Áno, samozrejme. Ako som spomínal, s projektom prišiel Ondrej Veselý – gitarista a muzikológ. Napísal knihu o hudbe, vyučuje v Čadci a v Kysuckom Novom Meste. Je to všestranný hudobník, ktorý sa venuje nielen sólovej hre, ale aj komornej hudbe, a výrazne sa zaujíma o súčasnú slovenskú tvorbu – najmä tú gitarovú. Je to jeho srdcová záležitosť.

Ďalším interpretom je Martin Krajčo – významný slovenský gitarista, pedagóg na Vysokej škole múzických umení a organizátor festivalu Kaspara Mertza v Bratislave. Je to výnimočný interpret s repertoárom od starej po súčasnú hudbu a je veľmi vyhľadávaný ako komorný hráč. Dá sa povedať, že práve on a Ondrej sú ústredné postavy tohto projektu, pretože jeho základom sú práve gitary.

Na husliach zahrá môj dlhoročný priateľ a bývalý spolužiak Peter Biely – koncertný majster orchestra v Granade. Kvôli tomuto koncertu príde špeciálne zo Španielska. Okrem klasického repertoáru sa venuje aj rôznym crossoverovým projektom.

Veľmi dôležitým členom zostavy je Boris Lenko – všestranný hudobník a pedagóg. Nedávno mal sólový recitál v rámci Konvergencií, spolupracujeme už vyše 25 rokov. Spolupracovali sme na rómskych či židovských projektoch, ale aj na prepojení slovenskej a nórskej ľudovej hudby. Boris je koncertný akordeonista, hrá aj na bandoneóne a v posledných rokoch sa výborne prezentuje aj ako klavirista. Je zároveň skladateľom a aranžérom, na koncerte zaznejú aj jeho diela.

Posledným členom som ja – ako violončelista sa podieľam na interpretácii viacerých skladieb. Zahráme napríklad aj dielo Vladimíra Godára či rómsku pieseň. Výsledkom je kvinteto v netradičnom obsadení: dve gitary, husle, violončelo a akordeón.

Spomenuli ste, že koncert bude špeciálny aj tým, že bude mať medzinárodný charakter. Čím ďalším bude výnimočný pre návštevníkov Malého Berlína?

Myslím si, že výnimočný je predovšetkým repertoár. Tango nuevo je hudba veľmi sugestívna, emocionálna a pritom prístupná – publikum sa s ňou vie ľahko stotožniť. Nie je to však lacná hudba, naopak, je veľmi bohatá a hlboká. Dáva zároveň interpretom veľký priestor na vlastný prístup, občas aj improvizáciu, hoci niektoré časti sú veľmi precízne dané a musia sa hrať striktne.

Čo ďalšie, výnimočné, poslucháčov čaká?

Ďalším prvkom výnimočnosti je rozmanitosť interpretov – od čisto klasických hudobníkov ako Martin Krajčo či Peter Biely, až po tých, ktorí pôsobia aj v iných žánroch, ako Boris Lenko či ja. Zostava nie je počas celého večera nemenná – niekedy vystúpime ako kvinteto, inokedy ako trio či kvarteto. Preto sa projekt volá Milonga per tre, teda milonga pre troch – väčšina koncertu bude v trojčlennom obsadení. Niekedy zaznie sólo pre husle, inokedy pre violončelo alebo len dve gitary. Program je teda veľmi farebný a rôznorodý – je to taká hudobná mozaika, ktorá, verím, osloví publikum aj svojou pestrosťou.

Je pre vás priestor Malého Berlína – niečím špecifický?

V Malom Berlíne som už niekoľkokrát hral – či už v priestoroch na poschodí, alebo dole na Nádvorí. Vždy som mal veľmi príjemné pocity a rád sa tam vraciam. Ten priestor je architektonicky veľmi príjemný, no pre mňa je dôležitá aj otvorenosť publika – teda to, ako prijímajú hudbu, ktorú im prinesieme. Spomínam si na recitál s Borisom Lenkom či na čisto klasický program, ktorý som hral s klaviristkou Norikou Škutovou. Vždy to boli výnimočné večery s výbornou odozvou a peknou komunikáciou s publikom.

A čo váš vzťah k Trnave?

Trnavu mám rád – často navštevujem aj Dolnú Krupú, ktorá je neďaleko. Spolupracoval som aj s Divadlom Jána Palárika. Takže áno, na koncert v Malom Berlíne sa úprimne teším.

Ján Janočko

Foto: Martina Lukić

Realitou inšpirovaný príbeh z prostredia psychiatrie a z hlbokého vnútra ľudskej duše. Divadlo Na Peróne prinesie 22. apríla do Malého Berlína inscenáciu Dievča z morského dna. Tá vznikla na základe divadelnej hry Jany Bodnárovej. Čo všetko môže divák očakávať, aké emócie sa hrou nesú a čo má dej spoločné s realitou prezradí v rozhovore Jana Wernerová, herečka a jedna z autoriek inscenácie.

Skúsme bližšie predstaviť inšpiráciu predstavenia Dievča z morského dna. Podľa čoho vznikol námet?

Námet na predstavenie vznikol na základe divadelnej hry Jany Bodnárovej s rovnomenným názvom Dievča z morského dna. Jana Bodnárová napísala hru o kedysi skutočne žijúcej mladej žene z okraja spoločnosti, ktorá si v detstve prešlo rôznymi traumami a ktorej sa z nešťastnej lásky narodilo nechcené dieťa. Predstavenie hovorí o vzťahu matiek a dcér, o opakovaných chybách, o alkoholizme a nasilí v rodinách…

Aký príbeh vlastne diváci uvidia?

Diváci sa spolu s Leou, hlavnou hrdinkou ocitnú v psychiatrickej liečebni, kde prebieha experiment s názvom Význam sugescie determinovaného prostredia v psychoterapeutickej liečbe. Experiment vymyslel mladý lekár, ktorý pre Leu v jej nemocničnej izbe vytvoril prostredie morského dna. O morskom dne Lea hovorí ako o svojom bezpečnom mieste a tak lekár dúfa, že sa mu podarí zistiť nové poznatky o jej prípade a konečne začať úspešnú liečbu. Okrem Ley sa divák stretne aj s ďalšími postavami, ktoré ju sprevádzajú životom a určujú jej cestu. 

Čo bolo najnáročnejšie na práci pri tomto predstavení?

Samotná téma predstavenia je neveselá a smutná. Okrem vyššie spomínaných tém sa v predstavení hovorí aj o znásilnení. Uvažovali sme ako to celé vyvážiť tak, aby divák nedostal iba „nálož“ ťažkých tém a smútku a aby si z divadla odniesol aj dobrý, silný zážitok. Myslím, že nakoniec sa nám podarilo vytvoriť vizuálne silný a herecky naplnený poetický príbeh, ktorý v sebe nesie aj prvky humoru. 

V čom spočíva výnimočnosť predstavenia a komu je vlastne určené?

Predstavenie je určené všetkým. Každý z nás si v živote prechádza rôznymi obdobiami a hovoriť o svojich traumách je potrebné a úplne v poriadku. Hoci by sa mohlo zdať, že predstavenie by mohlo viac zaujať ženy, je obľúbené aj u mužov, ktorí si pri odkrývaní ženského sveta mnohé uvedomujú. Predstavenie okrem iného hovorí aj o tom, že sa o seba a svoje duševné zdravie musíme starať, že si máme zachovať svoj vlastný stred naplnený prázdnom a tichom, ktoré v nás sídli a uprostred ktorého dokážeme znovu nachádzať samých seba.

Ján Janočko