Už nás zaplavujete otázkami či aj tento rok tábor bude. Hádajte čo? Bude! A dokonca už máme aj dátum!

Môžete sa tešiť na dni plné zábavy, tvorivých dielní, divadla, kina a ďalších aktivít.

termín tábora: 21. – 25. júla 2025 od 8:00 do 16:30
cena: 180 € zahŕňa stravu (obed, desiatu, olovrant a pitný režim), všetky pomôcky a lektorov. Registrácie nám, prosím, zasielajte do 16. júna 2025
Vek detí: od 6 do 10 rokov
Kapacita: 20 detí

Čo všetko deti počas týždňa zažijú?

Ako býva zvykom, začiatok týždňa odštartujeme zoznamovačkou. V ďalších dňoch deti stretnú umelkyňu Evu K. Šrubařovú, ktorá sa si pre nich nachystala umelecký workshop. V ďalších dňoch si vyskúšame animovať postavičky, no a počas týždňa nás navštívi aj divadlo Tuš. Tešiť sa môžete na divadlo o Pipi, ale aj na ich tvorivé dielne.

V Trnave v lete už býva ozaj horúco, tak sme sa rozhodli, že sa pojdeme schladiť do trnavského podzemia. Odhalíme čo sa skrýva pod Starou radnicou a Kostolom sv. Mikuláša. V ďalší deň nás zas čaká Vedecké okienko. Projekt zanieteného učiteľa Ivana Gábriša, ktorý popularizuje chémiu a pomáha objavovať čaro prírodných javov. Uvidíme všakovaké chemické experimenty!

Koho deti stretnú a čo spoznajú?

Stiahnite si dokumenty potrebné na prihlásenie. Vypísané a podpísané prihlášky je potrebné osobne priniesť do kultúrneho centra alebo poslať na e-mailovú adresu michaela.lehoczka(zavináč)malyberlin.sk

Malý Berlín vďaka spolupráci s kultúrnym centrom Residency Unlimited v New Yorku ponúka aj možnosti stáže v tomto meste. Túto šancu využila aj Jana K. Popovicsová a v rozhovore prezradila viac o tom, čo počas rezidencie stihla a ako z tejto skúsenosti čerpá dodnes.

Skús nám, prosím popísať, ako vyzeral tvoj život počas rezidencie v New Yorku?

V rámci rezidenčného pobytu v New Yorku som mala pomerne nabitý program. 

Organizácia Residency Unlimited, kde stáž prebiehala, mi naplánovala 14 individuálnych hodinových stretnutí s umelcami, ktorí v tom čase tiež absolvovali svoju umeleckú rezidenciu v organizácii. Mala som tak možnosť stretnúť sa so štrnástimi špičkovými umelcami z celého sveta, s ktorými sme diskutovali o ich tvorbe a možných spoluprácach. Residency Unlimited okrem toho pravidelne organizovala workshopy či spoločné návštevy galérií a múzeí pre rezidentov, ktorých som sa účastnila.

Tiež som aktívne pomáhala rezidentským umelcom s produkciou ich sólových či spoločných výstav v rôznych priestoroch v New York City. Vo voľnom čase som sama navštevovala rôzne veľké i malé, verejné i súkromné galérie a múzeá, a spoznávala som aj umenie vo verejnom priestore, ktorého je tam neúrekom. 

Aké je tvoje civilné zamestnanie a ako si sa dozvedela o tom, že existuje takáto príležitosť?

Momentálne som zamestnaná na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre na pozícii komunitnej aktivátorky v európskom projekte IN-HABIT z výzvy Horizont 2020. Okrem toho som programová riaditeľka, dramaturgička a produkčná nezávislého kultúrno-komunitného centra Hidepark Nitra. V minulosti som pracovala na viacerých európskych kultúrnych projektoch. Bola som napríklad v tíme, ktorý pre mesto Nitra pripravoval kandidatúru na Európske hlavné mesto kultúry 2026 (kde sme sa prebojovali až do finále), či v tíme Kreatívneho centra Nitra, kde som pracovala ako fundraiserka a koordinátorka partnerstiev. 

S Malým Berlínom som roky v úzkom kontakte, nakoľko aj naše centrum Hidepark Nitra je členom siete Anténa – sieť pre nezávislú kultúru. Už dlho preto viem, že Malý Berlín má uzavretú spoluprácu s Residency Unlimited v New York City. Nejaký čas som nad touto možnosťou premýšľala, a minulý rok som si povedala, že sa skúsim prihlásiť. A vyšlo to! 

Prezraď, prosím, viac o tom, čo ti táto rezidencia priniesla.

Pobyt v New York City mi dal príležitosť pozrieť sa na svoju prácu z inej perspektívy. Prezentovala som svoju prácu verejnosti a diskutovala o nej s profesionálmi, ktorí mi pomohli premýšľať inak o projektoch, na ktorých aktuálne pracujem. Bolo pre mňa fascinujúce ocitnúť sa v úplne inom kultúrnom svete. Bez zaťaženia vlastnej práce som mohla vnímať úplne iný prístup k umeniu a kultúre, iné fungovanie inštitúcií, ale i jednotlivcov. Podarilo sa mi vytvoriť aj partnerstvá, ktoré by mohli viesť k budúcim spoločným projektom.

Čerpáš z kontaktov nazbieraných na tejto rezidencii aj dnes?

Na rezidencii som získala viacero užitočných kontaktov. Okrem toho, že som teraz prepojená s ľuďmi priamo z Residency Unlimited, ktorí svojím bývalým aj súčasným rezidentom pravidelne posielajú ponuky na ďalšie a ďalšie rezidencie, som mala možnosť spoznať aj skvelých umelcov z celého sveta. S niektorými z nich som preberala možnosti vystavovania či umeleckej rezidencie v našom centre Hidepark Nitra, iní ma zas pozvali na svoje výstavy v rôznych kútoch sveta. Najužšiu spoluprácu som nadviazala s Beatriz Manteigas z portugalskej umeleckej farmy Quinta das Relvas – odkiaľ som sa, mimochodom, pred týždňom vrátila. S týmto centrom plánujeme spoločné projekty z Kreatívnej európy už v tomto roku. 

Koľko celá rezidencia trvala?

Moja rezidencia trvala 4 týždne, celý október 2024, ja som si svoj pobyt v New York City však natiahla na 5 týždňov.

Ján Janočko

Foto: archív Janky Kuffovej Popovicsovej

Ostatných 12 mesiacov patrila k členom tímu Malého Berlína aj Ukrajinka Eva Holts. Prišla k nám, aby pomáhala s fotením či grafikou. Na jeseň priniesla do našich priestorov aj emotívnu výstavu a stretávať ste ju mohli na rôznych podujatiach, ktoré sa u nás konali. O tom, ako zvládla rok na Slovensku, o nových výzvach aj o veciach, ktoré sa u nás naučila, sa rozhovorila pre náš web.

Eva, aký bol uplynulý rok v tvojom živote? Rok, ktorý si strávila na Slovensku, v Trnave, a hlavne v Malom Berlíne?

Rok strávený na Slovensku mi navždy zostane v srdci. Je pre mňa úžasné, že stačí šesť hodín na to, aby si prešiel celú krajinu (približne z Bratislavy do Košíc). A kamkoľvek sa pozrieš, všade sú hory – nádherné, majestátne hory. Príroda je tu neuveriteľná.

Trnava je pre mňa mestom kostolov. Rada som ich navštevovala (a stále to robím) – či už na omšu, alebo len preto, aby som obdivovala vitrážové okná.

Malý Berlín je naopak miestom, ktoré kontrastuje s atmosférou „mesta kostolov“, no zároveň je jedným z jeho najvýznamnejších bodov. Kde inde nájdeš úžasné koncerty, vedecké konferencie, workshopy pre deti a mnoho ďalšieho? Je to nesmierne dôležité miesto, kde pracujú skvelí ľudia, ktorých si naozaj vážim a mám rada.

S akými očakávaniami si do Malého Berlína prišla? Boli splnené?

Na sociálnych sieťach Izolyatsie (ukrajinské kultúrne centrum, pozn. red.) som videla inzerát, že hľadajú dobrovoľníka, ideálne s fotografickými zručnosťami. A pomyslela som si: „Veď ja viem fotiť!“ Milujem kultúrne centrá a projekty s nimi spojené, tak prečo neskúsiť poslať svoje portfólio?

Samozrejme, ešte pred podaním prihlášky som si pozrela webstránku a Instagram Malého Berlína, aby som lepšie pochopila, o aké miesto ide a aké podujatia organizujú. Spomenula som aj to, že mám skúsenosti s grafickým dizajnom (lebo kde sú podujatia, tam je vždy potrebná aj vizuálna prezentácia). A tak som poslala prihlášku.

Počas pohovoru som viac hovorila o svojich zručnostiach a pýtala som sa na konkrétne úlohy, ktoré by som mala vykonávať. To mi pomohlo jasnejšie si predstaviť, čo budem nasledujúci rok robiť. Zároveň som spomenula aj svoj sen – zorganizovať výstavu svojho vlastného projektu. Reakcia bola pozitívna, čo ma veľmi potešilo.

Povedz, prosím, viac o tom, čo všetko si v Malom Berlíne robila.

Väčšinu času som sa venovala fotografovaniu podujatí. Fotila som a následne upravovala snímky v Lightroome. Na začiatku to pre mňa bola výzva, pretože predtým som fotila len predmety v ideálnych svetelných podmienkach. Ale ľudia sú iní – hýbu sa, menia výrazy, a tak sa musíš naučiť zachytiť ten správny moment. Obzvlášť dôležité je rýchlo prispôsobovať nastavenia fotoaparátu pri prirodzenom osvetlení.

Okrem toho som pomáhala pri tvorbe plagátov (alebo ich adaptovaní na sociálne siete). Počas letného detského tábora som bola asistentkou Lívie – bola to jedinečná skúsenosť! A podarilo sa mi zorganizovať aj vlastnú výstavu v Malom Berlíne.

Návštevníci ťa mohli stretávať ako fotografku. Ktorý typ predstavení sa ti fotil najlepšie?

Najviac ma bavilo fotografovať podujatia pre deti a s deťmi (čo ma prekvapilo!). Bolo cítiť, ako veľmi si užívajú workshopy, aké úprimné sú ich emócie počas divadelných predstavení…

Snažila som sa fotiť tak, aby som zostala takmer neviditeľná. Neviem, nakoľko sa mi to podarilo, ale moja úloha bola zachytiť okamih bez toho, aby som rušila atmosféru podujatia.

Ktoré z podujatí, ktoré si navštívila, sa ti najviac páčilo?

Detské podujatia, divadelné predstavenia, vernisáže, konferencie, workshopy – bola tu taká rozmanitosť! Všetky podujatia boli kvalitné, dobre zorganizované a skutočne stáli za to.

Na niektoré podujatia si pripravovala grafické podklady a robila si aj plagáty. Ktorý považuješ za najvydarenejší?

Veľmi sa mi páčil plagát, ktorý som vytvorila pre jedno z podujatí Fajront. Zvýraznila som na ňom tri postavy pomocou farieb a tieňov tak, aby sa divákom javili v rôznych úrovniach priestoru. Strávila som nad tým takmer celý deň, dolaďovala detaily, ale s výsledkom som bola naozaj spokojná.

V Malom Berlíne si urobila aj dvojdňovú výstavu. Prezraď o nej viac.

Áno, som nesmierne vďačná tímu Malého Berlína za podporu a za príležitosť túto výstavu zorganizovať.

Výstava prezentovala môj projekt Dia Kinets, ktorý je venovaný mojej škole č. 18 v Černihive na Ukrajine. Táto škola bola 3. marca 2022 zbombardovaná ruskou armádou. Študovala som v nej ja aj môj otec. Keď bola zničená, rozhodla som sa navštíviť miesto a zistiť, čo tam zostalo. Našla som množstvo starých sovietskych diapozitívov, ktoré sa kedysi používali na vyučovanie.

Medzi nimi boli neutrálne snímky z prírodných vied, ale aj veľa propagandistických. Uvedomila som si, že tento materiál má veľký potenciál na umeleckú reflexiu. Preto som v januári 2024 vyhlásila open call a diapozitívy som rozdala umelcom. O pár mesiacov neskôr som dostala hotové diela a vedela som, že nastal čas na výstavu.

Čo bolo na práci na výstave najnáročnejšie?

Najviac ma trápil prevoz diel – dve krehké práce sa, žiaľ, poškodili.

Nikdy predtým som neinštalovala tak veľa diel (vyše 20) v jednom priestore. Výstava sa konala v najväčšej sále, kde sa nesmelo nič vešať na steny. Museli sme preto použiť biele podstavce. Veľmi mi pomohol Viktor, za čo som mu vďačná.

Všetky dizajnové materiály, ako plagát a brožúry, boli pripravené vopred a vytlačené. Myslím, že bolo správne nenechať všetko na poslednú chvíľu.

Akú spätnú väzbu si dostala od ľudí, ktorí prišli?

Ľudia boli nadšení. Fascinovala ich rozmanitosť diel spojených jednou témou – koláže, fotografie, výšivky, umelecká kniha, video, papier-mâché objekt… A hudbu k výstave skomponoval Kornilov Maksym, umelec z Bachmutu žijúci v Bratislave. Všetko do seba zapadlo ako premyslený celok.

Bývala si v byte na Nádvorí. Aké to bolo?

Nádvorie je veľmi populárne, najmä v lete. Chodí sem veľa ľudí, aby si ho pozreli, odfotili sa, navštívili kaviareň alebo sa zúčastnili na podujatiach. Pre mňa to bolo zvláštne (a spočiatku až magické!) uvedomiť si, že bývam doslova krok od centra mesta. Tu mám námestie, obľúbené kostoly a podobne. A zároveň aj práca je len na skok.

Čo ťa rok na Slovensku naučil?

Dôverovať tímu, deliť sa o zodpovednosť a byť otvorená novým výzvam. A veriť, že všetko dobre dopadne – pretože aj dopadne.

Aké sú tvoje plány do budúcna?

Čakajú ma ešte dve výstavy projektu Dia Kinets na Ukrajine (v Kyjeve a Charkove). Chcem vytvoriť webové portfólio projektu. Už som začala nový audiovizuálny projekt o láske. A plánujem ďalej kombinovať rolu umelkyne a dizajnérky – a teraz už aj kurátorky.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Prvýkrát sa v rámci rezidenčného programu medzi nás dostala prekladateľka. Kateryna prišla z Ukrajiny, jej cieľom bolo preložiť slovenskú knihu do materčiny. Čím ju slovenčina tak zaujala, čo ju na nej baví a ako sa popasovala s našou literatúrou sa dozviete v našom rozhovore.

Katka, prečo si si zo všetkých možných jazykov sveta vybrala práve slovenčinu?

Na Ukrajine máme odlišný vzdelávací systém než na Slovensku. Strednú školu končíme vo veku 16 rokov a potom musíme urobiť jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote – vybrať si smer a odbor na vysokej škole. V 16 rokoch som málo rozumela sebe a svetu, preto som sa pri rozhodovaní opierala o hlavnú prioritu – mám rada čítanie, takže v odbore, ktorý chcem študovať, musí byť literatúra.

Zaujal ma odbor slovanská filológia, pretože okrem literatúry sa dalo študovať viacero slovanských jazykov, vyzeralo to ako dobrá kombinácia – zaujímavé, praktické a užitočné. Z bohatého výberu jazykov som si vybrala chorvátčinu a slovenčinu – priťahovali ma Balkán a… exotika (smiech). Áno, predstavte si, susedná krajina Slovensko bola vtedy vnímaná ako exotika, pretože reakcia ľudí na moje rozhodnutie bola veľké prekvapenie a dokonca nepochopenie – učia tento jazyk u nás? A niekto ho študuje? Prečo? Čo budeš robiť s týmto jazykom?

Ale bolo to úplne správne rozhodnutie. Páčilo sa mi študovať podobnosti a rozdiely slovanských jazykov, vidieť zákonitosti ich vývoja a vzájomné vplyvy. Po študentskej stáži v Chorvátsku a potom na Slovensku som bola veľmi spokojná so svojím výberom.

Čo ťa na slovenčine baví najviac a čo je, podľa teba, najťažšie?

Možno to znie zvláštne, ale najviac ma bavilo študovať slovenskú gramatiku a potom skladať vety ako puzzle – slovo k slovu, občas ešte porovnať s konštrukciami v ukrajinčine alebo chorvátčine. Prináša mi to potešenie.

Môj prvý problém bol prízvuk. Keďže som začala študovať z učebníc a audio materiálov, až po príchode na študentskú stáž do Prešova som si uvedomila, že tu sa tak nehovorí a musím sa preučiť.

Ďalším problémom bolo porozumieť zvratným slovesám a musela som sa jednoducho zmieriť s tým, že sa hovorí pomáhať si – pomáhať si navzájom, ale kúpiť si – kúpiť sebe (nie jeden druhému). Ale teraz sú zvratné slovesá mojou obľúbenou témou a teším sa, keď niekomu túto tému musím vysvetliť – v týchto momentoch mám pocit, že ovládam zriedkavé vedomosti a môžem ich odovzdať ďalej.

Teraz ma viac znepokojujú nuansy hovorovej reči, dialekty, frázy a kultúrny kontext. Bola som na Slovensku dvakrát na rôznych stand-up vystúpeniach. Prvýkrát som úplne všetko pochopila a smiala sa so Slovákmi, ale druhýkrát to bola katastrofa. Nie kvôli komikom, pretože celá sála sa smiala, a ja som nerozumela ani vtipom, často ani slovám. Od napätia ma začala bolieť hlava a musela som odísť.

Kedy si začala s prekladmi?

Začala som sa tomu venovať ešte ako študentka. V rokoch 2013 – 2014 na Ukrajinu prichádzali novinári z Chorvátska, ktorí natáčali dokumentárny film o Revolúcii dôstojnosti (Euromajdan) a neskôr o začiatku vojny. Cestovala som s nimi do prihraničných miest a pomáhala s prekladom.

V tom istom roku 2014 som bola v Poľsku na festivale bieloruskej alternatívnej a rockovej hudby – Basowiszcza, kde som sa dozvedela, že v Bielorusku je podobný festival nemožné zorganizovať kvôli cenzúre a kultúrnym a jazykovým útlakom. Dozvedela som sa, že v Bielorusku prebieha maximálne vytláčanie bieloruštiny zo všetkých štátnych oblastí – zo školstva, médií, zdravotníctva, zo všetkého. Teda jazyku priamo hrozí zánik. Na tejto vlne úzkosti som chcela, naopak, prispieť k jeho rozvoju. Preto som na podporu preložila pár kníh bieloruských autorov do ukrajinčiny. Kniha Jazyk Viktora Marcinoviča sa mi zdala obzvlášť aktuálna, pretože ide o dystopiu, kde v centre príbehu je zakázaný jazyk, ktorý sa nelegálne šíri na čiernom trhu ako droga. Má aj podobný účinok – po prečítaní textov vzniká pocit extázy a otvára sa vedomie. Druhá kniha bola filozofický román Marginalis autora Kirilla Staseľka. Pamätám si, že pri redigovaní sa ukázalo, že takmer všetky priezviská v knihe som preložila nesprávne.

Slovenské preklady som robila v Slovenskom konzuláte v Kyjeve, kde ľudia chodili žiadať o víza a potrebovali tlmočníka na absolvovanie pohovoru s konzulom. Ale občas ma zavolali prekladať na nejaké konferencie, preklady webových stránok, teda častejšie sa objavovali komerčné ponuky.

Aký je vzťah Ukrajincov k slovenčine?

Predtým som dostávala len prekvapené reakcie – prečo slovenčina? Ďalšia otázka bola – je ľahká? Potom – je veľmi podobná češtine? So začiatkom veľkej vojny sa všetko zmenilo. Keď sa ľudia dozvedia, že učím slovenčinu, hovoria: „Ooo, teraz určite máš veľa práce.“ A je to pravda. Mnoho Ukrajincov našlo na Slovensku svoju záchranu a šancu na pokojný život. Preto teraz pravdepodobne všetci chápu dôležitosť tohto jazyka pre našich ľudí a krajinu ako celok.

Má slovenčina veľa spoločného s ukrajinčinou?

Obe jazyky patria do skupiny slovanských jazykov, len slovenčina patrí medzi západoslovanské jazyky, zatiaľ čo ukrajinčina patrí medzi východoslovanské. To znamená, že väčšina základných slov má spoločný pôvod, a celkovo lexikálne podobnosti medzi týmito jazykmi tvoria približne 40 – 60%.

Avšak, napriek spoločnému pôvodu, mnohé slová v týchto jazykoch sa v priebehu času zmenili, najmä vplyvom iných jazykov. Napríklad v slovenčine je veľa prevzatých slov z maďarčiny, zatiaľ čo v ukrajinčine sú to slová prevzaté z poľštiny, ruštiny a tiež turečtiny.
Oba jazyky majú podobnú gramatickú štruktúru, vrátane skloňovania podstatných mien, prídavných mien a slovies. Napríklad, v oboch jazykoch existujú rody (mužský, ženský, stredný) a číslicové rozdiely.

Čo je pre teba na slovenčine najťažšie?

Rozprávať nie ako z učebnice, ale ako rodený Slovák. Na to je potrebné byť neustále v prostredí so Slovákmi a komunikovať s rôznymi ľuďmi, pretože filmy a videá na YouTube ti nikdy nenahradia živú komunikáciu, v ktorej sa dozvieš všetky aspekty používania slov ako brutálne, haluz, masaker…

Na rezidencii v Malom Berlíne som sa venovala prekladu súčasných slovenských poviedok. Tu som sa stretla s mnohými zaujímavými výzvami – správne preložiť zastarané slová, frazeologizmy, porekadlá alebo dokonca nadávky… Tu som vykonávala skutočný lingvistický výskum, ktorý sa neobmedzoval len na slovníky, zapájala som do diskusie a pýtala sa na rady známych.

Aký bol tvoj cieľ počas rezidencie v Malom Berlíne?

Mojím cieľom bolo ponoriť sa do súčasnej slovenskej literatúry, do kultúrneho kontextu, prečítať čo najviac a vybrať to, čo by ma zaujímalo prekladať, a čo by malo byť zaujímavé aj pre ukrajinského čitateľa. Tieto diela by mali najlepšie reprezentovať súčasnú slovenskú literárnu scénu. Na rezidencii sa mi podarilo preložiť niekoľko poviedok zo zbierky Dom pre jeleňa od Dominiky Moravčíkovej. Okrem toho sa mi podarilo porozprávať s autorkou, poradiť sa s ňou o vybraných dielach a dozvedieť sa viac o spolupráci prekladateľa a spisovateľa. Takže som stihla urobiť všetko, čo som plánovala a veľmi sa z toho teším.

Ako si sa vlastne o tejto rezidencii dozvedela?

Moja kamarátka mi napísala, že existuje takáto rezidencia a že ešte môžem poslať prihlášku. Bola som zmätená a ešte váhala, pretože to bola moja dávna túžba – vytvoriť antológiu súčasnej slovenskej literatúry – ale so začiatkom vojny som zabudla na všetky svoje dávne priania, takže táto ponuka bola skvelým prekvapením a pozdravom z minulosti.

Podľa čoho si si vybrala texty, ktoré si na rezidencii prekladala?

Mojím cieľom bolo vytvoriť antológiu poviedok súčasných slovenských autorov. Pri výbere zohralo úlohu niekoľko kritérií. Pre mňa bolo dôležité prekladať to, čo je blízke aj slovenskému čitateľovi, čo ocenili milovníci kníh aj profesionálni čitatelia, a tiež, aby to bolo niečo, čo by sa páčilo a bolo zaujímavé aj mne osobne. Najprv som si naštudovala štyroch autorov a až ten piaty ma oslovil. Takto som začala prekladať Dominiku Moravčíkovú a jej poviedky zo zbierky Dom pre jeleňa. Keďže chcem v budúcnosti vydať tieto preklady na Ukrajine, analyzujem, čo bude rezonovať a mať ohlas u ukrajinského čitateľa.

Moja kurátorka Anna Siedykh mi poskytla prednášku o súčasnej slovenskej literatúre, takže som získala celkový prehľad a zoznam autorov a diel, na ktoré by som mala venovať pozornosť.

Vďaka rezidencii som sa mohla stretnúť s vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom, myslím, že on rozumie súčasnej slovenskej poviedke ako nikto iný. Veľmi mi pomohol svojimi odporúčaniami a radami.

Ako si si zvykla na bývanie v centre Trnavy?

To bola tiež dávna fantázia – žiť v centre európskeho krásneho tichého mestečka s výhľadom na tichý krásny dvor, ktorý občas prídu ukázať turistom. Moje ráno sa tu začínalo tým, že som vystrčila hlavu cez podkrovné okno a pozerala som sa na vrcholy platanov a mestskú vežu. Pred spaním som robila to isté, už sa z toho stala moja trojmesačná tradícia. V telefóne mám desiatky fotografií s týmto výhľadom v rôznom počasí a svetle. A v piatok alebo v sobotu som chodila na mestský trh, ktorý je na námestí, blízko miesta, kde som bývala, a priamo tam som zjedla orechový rožok.

Priestor Nádvoria je veľmi inšpiratívny, človek má chuť pracovať, tvoriť, objavujú sa nové nápady. Zmena prostredia veľmi pozitívne ovplyvnila moju produktivitu.

Čo ti táto rezidencia dala?

Dala mi ideálne podmienky na štúdium literatúry, s prístupom do knižníc som prečítala množstvo slovenských diel a konečne sa mohla sústrediť na preklad. A, samozrejme, zlepšila som svoju slovenčinu. Navštevovala som literárne podujatia v Trnave a Bratislave, a tak som mala možnosť počuť spisovateľov a osobne sa s nimi stretnúť. Stretla som aj slovenských vydavateľov. Veľmi ma prekvapilo, koľko ukrajinských kníh sa teraz na Slovensku prekladá, neustále vidím novinky na poličkách kníhkupectiev a počujem o verejných prezentáciách. Chcem, aby toto zoznámenie nebolo jednostranné, preto chcem čo najskôr dokončiť prácu na zbierke, aby sa dostala na poličky ukrajinských kníhkupectiev.

Vrátiš sa ešte niekedy do Trnavy?

Áno, rada by som, tu som prežila pre mňa jedinečnú skúsenosť.

Čo sa ti v Malom Berlíne najviac páčilo?

Páčilo sa mi pozorovať dynamiku práce centra, keď sa každý deň niečo deje a priestor navštevujú rôzni ľudia. Videla som tínedžerov, ktorí prišli skákať a kričať pri rape, deti, ktoré vytvárali vlastnú animáciu, milovníkov literatúry na festivale Ypsalon, obyvateľov mesta na divadelnom predstavení a množstvo iných podujatí, ktoré spájajú mestských obyvateľov okolo kultúry. Podľa mňa je organizácia rôznorodého a pestrého programu veľmi náročná práca, ale je vidieť, že každý v Malom Berlíne pozná svoju úlohu.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

V umeleckom ateliéri na Nádvorí sme mali v posledných týždňoch gruzínsku umelkyňu menom Sopiko. Už tento štvrtok, 21. novembra o 19:00 predstaví svoju tvorbu aj verejnosti. Kto je Sopiko a čo vás na Open Studiu čaká sa dočítate v našom rozhovore.

Sopiko, s akými dojmami budeš odchádzať z rezidencie v Malom Berlíne?

Som skutočne vďačná za možnosť byť rezidenčným umelcom v Malom Berlíne. Mať priestor, čas a pokojné prostredie na sústredenie sa na tvorbu a spojenie s ostatnými bolo pre mňa ako taký darček. Bolo inšpirujúce pracovať na novom mieste, zažiť novú krajinu a spolupracovať s takýmto kultúrnym priestorom. Tento pobyt mi umožnil hlbšie pochopiť moju prácu a prax a zároveň mi otvoril príležitosti na zmysluplné rozhovory s komunitou. Tiež ma to povzbudilo vyskúšať nové prístupy a vidieť svoje nápady v inom svetle. Táto skúsenosť mi zostane a bude naďalej formovať moje budúce projekty

Čo ti táto rezidencia dala do života, čo ťa naučila?

Rezidencie sú tak dôležitou súčasťou života umelca. Či už sú krátke alebo dlhé, sú pre vás výzvou, formujú vašu perspektívu a posúvajú vašu prax novými smermi. Moje dva mesiace v Malom Berlíne boli komplexnou, rôznorodou a hlboko zaujímavou skúsenosťou. Práca na mojom projekte v tomto stanovenom časovom rámci bola náročná a zároveň neuveriteľne napĺňajúca – naučilo ma to, ako účelnejšie využívať čas a priestor. Okrem samotnej práce, interakcia s miestnou komunitou dodala zážitku väčšiu hĺbku. Spoznávanie kultúry, umeleckej scény a každodenného života na Slovensku bolo významným a inšpiratívnym doplnkom, ktorý vo mne zostane.

Mala si strach, keď si išla na Slovensko? Čoho si sa najviac bála?

Nemyslím si, že by som sa niekedy bála ísť do novej krajiny a skúmať ju, či už z pracovných alebo osobných dôvodov. Takže nie, nebála som sa prísť na tento pobyt na Slovensko. Samozrejme, vždy je potrebné si veci premyslieť, keď trávite mesiace na novom mieste. Rozmýšľala som nad tým, že by som si našla bezpečný priestor, kde by som sa mohla cítiť pohodlne, aby som sa mohla otvorene vyjadrovať k ľuďom a aby som mala možnosť naplno zažiť život prostredníctvom svojej práce aj ako človek. To boli moje hlavné myšlienky pred rezidenciou, ale strach k nim nikdy nepatril – len zvedavosť a vzrušenie.

Ako dlho trvala tvoja rezidencia?

Pobyt trval dva mesiace, začal koncom septembra a skončí koncom novembra.

Na čom presne si pracovala?

Počas rezidencie som pracovala na projekte, ktorý skúmal rôzne prístupy prostredníctvom rôznych médií a konceptov. Projekt bol založený na myšlienke mestského bodovania a mestského plánovania, skúmania priestorov prostredníctvom hluku a ich chápania ako jazyka aj aktu. Vytvorila som dvojkanálové video: jeden kanál zachytáva úrovne decibelov v meste pomocou aplikácie v mojom telefóne, pričom zobrazuje obrázok spolu s údajmi, zatiaľ čo druhý obsahuje textový výskum napísaný počas pobytu a záznam písania pod mikroskopom. To vizualizuje proces mapovania a rámovania priestoru pomocou jazyka a hluku. Vyvinula som aj fotosériu screenshotovaním priestorov v Trnave, zachytávajúc len prechody medzi bodmi pohybu. Vznikla tak akási partitúra mesta, zbavená konkrétneho naratívu. Nakoniec som skomponovala zvukovú skladbu s použitím gruzínskeho slova, ktoré sa vzťahuje na priestor aj osobu, a dodal dielu jazykovú a kultúrnu vrstvu.

Čo bolo počas práce najnáročnejšie?

Pri vývoji práce sa vždy nájdu výzvy. Byť v neznámom priestore bola jednou z nich, ale moja zvedavosť a prístup mi pomohli tento proces uľahčiť. Samozrejme, boli aj výzvy pri rozhodovaní o tom, ako sa bude dielo vyvíjať, ako prepojiť všetky informácie a ako ho budú chápať ostatní.

Blíži sa open studio, čo všetko môžu od tohto podujatia návštevníci očakávať?

Na otvorených ateliéroch predstavím projekt, ktorý som vypracovala počas rezidencie. Návštevníkov čaká zvuková inštalácia, dvojkanálové video, fotografie a texty. Výstava bude úplným odrazom tém a konceptov, ktoré som počas svojho pobytu skúmala, a ponúkne pohľad na proces aj konečný výsledok. Verím, že pre návštevníkov bude zaujímavé vidieť, ako zahraničný umelec reflektuje svoj priestor a rozvíja tvorbu v inej krajine.

Interdisciplinárna umelkyňa so sídlom v Tbilisi v Gruzínsku. Bakalársky titul v odbore vizuálne umenie získala na Škole vizuálnych umení, architektúry a dizajnu na Slobodnej univerzite v Tbilisi. Prostredníctvom svojej výskumnej praxe Sopiko Sheitnishvili skúma zložité vzťahy medzi gruzínskym jazykom, mestským hlukom, hlasom a vizuálnymi reprezentáciami zvuku. Jej práca skúma, ako tieto prvky formujú a transformujú zážitok z verejných priestorov, a skúma, ako sa samotný jazyk neustále pretvára a utláča prostredníctvom technologických vplyvov v moderných prostrediach, prezentovaných prostredníctvom rôznych médií, vrátane inštalácií, zvukových diel, písania, fotografie.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

V priebehu roka 2024 sa zástupcovia kultúrneho centra Malý Berlín už tradične zúčastnili medzinárodných stretnutí siete kultúrnych centier Trans Europe Halles. Sieť Trans Europe Halles už viac ako 40 rokov slúži ako platforma vzájomnej podpory a pomoci medzi kultúrnymi centrami v celej Európe.

Rok čo rok sa tieto stretnutia odohrávajú dvakrát, to druhé sa v uplynulom roku udialo v gréckom meste Epanomi, 30 kilometrov od Solúnu. Stretnutia sa zúčastnili za Malý Berlín Soňa Jakubove a Michal Klembara.

Hlavným stanom podnetného podujatia bolo kultúrno-kreatívne centrum s názvom Fix in Art (ΦΙΞ in art). Zaujímavá bola hlavná téma, ktorá mala veľa spoločného s históriou Grécka. Názov konceptu Argatia, ktorý bol najsilnejším motívom podujatia, totiž pochádza zo starogréckeho dialektu. Vyjadruje kolektívnu podporu a silu komunity, prejavujúcu sa vždy, keď jednotlivec čelí nespravodlivosti či výzvam.

„Program konferencie bol koncipovaný s cieľom zdôrazniť podstatu súdržnosti, umeleckej slobody, environmentálneho povedomia a predovšetkým sily komunít,“ objasnila bližšie Soňa Jakubove. Dodala, že otváracia panelová diskusia reagovala na koncept Argatia a jeho prepojenie s históriou a so súčasnými výzvami. 

V úvodnom paneli TEH98 vystúpili štyria hostia: vizuálny umelec a prezident organizácie Communitism – Angel Torticollis, riaditeľka festivalu Anibar International Animation Festival – Arba Hatashi, predseda centra Holzmarkt z Barlína – Mario Husten a bývalý zástupca starostu pre kultúru a cestovný ruch mesta Thesaloniki – Spiros Pengas. „Diskutovali na tému komunitnej solidarity a toho, čo to znamená v rámci siete Trans Europe Halles či v širšom kontexte,“ prezradila viac detailov Soňa Jakubove. Diskutujúci sa zamýšľali aj nad témami ako sú spoločná zodpovednosť a komunitná angažovanosť v ére rastúceho individualizmu a finančnej nestability a o diskutovali aj tom ako ich možno kultivovať.

Súčasťou programu bola diskusia zástupkýň slovenských nezávislých kultúrnych centier o stave kultúry na Slovensku. „Diskusie sa zúčastnili aj okolité krajiny strednej Európy a spoločne sme zdieľali výzvy, s ktorými jednotlivé krajiny bojujú. Témou tiež bola otázka čo môžeme spoločne robiť pre zachovanie demokratických hodnôt a umeleckej slobody – nielen na Slovensku,“ vysvetľuje Soňa Jakubove, jedna z účastníčok stretnutia Trans Europe Halles.

Počas konferencie sme už tradične konalo stretnutie Meet the Players, ktoré poskytlo príležitosť nadviazať kontakty s miestnymi neziskovými organizáciami. „Dozvedeli sme sa viac o ich inšpiratívnej práci a preskúmali možnosti potenciálnych spoluprác a podpory,“ zhodnotila Soňa Jakubove.

„V rámci konferencie sme sa tiež venovali medzinárodnému projektu Cultural Spaces as Catalysts for Democracy (CSCD), v ktorom je Malý Berlín jedným z partnerov spolu s Izolyatsia Foundation (Ukrajina), Salaam Cinema (Azerbajdžan) a Culture and Management Lab (Gruzínsko),“ vysvetlila Soňa Jakubove. Cieľom projektu CSCD je posilnenie prepojenia medzi kultúrnymi priestormi, ktoré sú často pevnými bodmi pre miestne komunity. Na tomto partnerskom stretnutí sa zúčastnili partneri projektu a spoločne diskutovali o stratégiách na posilnenie nezávislých kultúrnych centier, aby sa stali dôveryhodnými miestami kde sa môžu komunity stretávať, zdieľať obavy a pracovať na spoločných riešeniach. 

Konferencia bola zároveň skvelou príležitosťou osobne sa stretnúť s partnermi z prebiehajúcich aj plánovaných medzinárodných projektov. „Osobitne som sa venovala propagácii nášho rezidenčného programu pre kultúrnych manažérov a umelcov,“ detailnejšie opisuje Soňa Jakubove.

Účasť na stretnutí TEH98 bola opäť nesmierne dôležitou nielen pre našu organizáciu, ale aj pre širší kontext kultúry na Slovensku, zároveň sme mali možnosť posilniť naše partnerstvá či nadviazať nové kontakty.

Za podporu tejto účasti ďakujeme Fondu na podporu umenia.

Naša kolegyňa aktuálne prezentuje svoju debutovú knihu Cudzinečnosť na turné po rôznych slovenských mestách. Jeho súčasťou bude už tento piatok aj Trnava – konkrétne naše kultúrne centrum Malý Berlín. O práci na zbierke poézie, jej dvojjazyčnosti a aj o tom, čo prítomných v piatok čaká, sme sa rozprávali s našou dramaturgičkou Annou Siedykh.

Pred dvomi rokmi sa už v Malom Berlíne uskutočnilo jedno podujatie, ktoré bolo venované tvojej zbierke básní. Čo nás čaká 18. októbra od 19-tej?

Bude to úplne iné ako pred dvomi rokmi. Vtedy som uvádzala rukopis a bolo to performatívne – čítala som za sprievodu hudby ukrajinskej dídžejky Oľhy Bekenstein. Teraz to bude menej performatívne. Knižka už je vonku a v Trnave som s ňou v rámci uvádzacieho turné po Slovensku. Budeme sa teda o knižke rozprávať, čítať z nej, ale ju aj pokrstíme.

Môžeš prezradiť viac o celom procese vzniku tvojej knihy?

Vznikala pomaly a veľmi bolestivo. Niektoré básne som napísala ešte pred totálnou vojnou, keď som na Slovensku začala cítiť, ako sa dejú zmeny v mojej identite a vnímaní sveta. Vtedy som bola citlivejšia, začala som sa venovať migrantskej roztrieštenosti identít – keď zrazu nikam nepatríš. Väčšina knihy však vznikla už počas totálnej rusko-ukrajinskej vojny, keď som dostala štipendium od FPU na písanie. Vtedy som začala pracovať na rukopise, ktorý sa snažil zachytiť neistotu sveta, ktorú vojna priniesla a zároveň sa prihovoriť dvom publikám a dvom častiam mojej identity – tej slovenskej a ukrajinskej.

Tvoja kniha plná poézie je dvojjazyčná. Objasni, prosím, akým štýlom je písaná.

Je to snaha porozumieť lepšie niektorým veciam – pomocou citlivého nazerania na exil, vojnu, hľadanie domova z pozície Ukrajinky. A potom viac odosobneným a viac všeobecným nazeraním na odcudzenie a traumy pomocou slovenčiny a mojej slovenskej časti identity. V ukrajinčine pracujem s témou cudzosti z pozície migrantstva a vojnovej traumy. V slovenčine mi išlo o snahu zachytiť cudzosť ako vec univerzálnu. Nemusíme byť migrantmi a utečencami, aby sme cítili, že niekam nepatríme.

Takže to nie sú preklady 1 k 1?

Nie je to celkom tak. Áno, niekde sú to preklady, ale niekde nie sú. Knižka núti čitateľov k výskumu a akejsi interakcii. Ukrajinská báseň sa niekedy môže líšiť jednou vetou, čo úplne mení uhol pohľadu, niekedy sa líši uplne a rozoberá problematiku iným poetickym jazykom. Ale nemusíte sa báť – v knihe sú poznámky pod čiarou, ktoré vám pomôžu zorientovať sa a pochopiť, čo kam patrí.

Je pre teba náročné meniť jazyky, v ktorých píšeš?

Áno. Ale skôr by som povedala, že je pre mňa náročné písať celkovo. S jazykmi je to často prirodzené. Počas písania knižky som si stanovila určité pravidlá písania a snažila som sa im prispôsobiť. Pomáhali mi pochopiť, v akom jazyku čo a ako písať.

Pre teba ide o debut, teda prvú knihu, ktorú si napísala. Čo si prežívala, keď si ju prvýkrát držala v ruke?

Bolo to veľmi zvláštne. Moje vydavateľstvo sa nachádza v Prešove a prví čitatelia z Prešova ma označovali na Instagrame, že už knižku čítajú, kým ja som ju ešte fyzicky nemala. A keď som do Prešova prišla knihu uviesť, bola som v šoku. Vôbec som nečakala, že bude až tak vizuálne úchvatná. Za to, samozrejme, vďačím vydavateľstvu, tlačiarni a mojej ilustrátorke Iryne Prokopčuk. A akosi si stále zvykám, že je to moja kniha.

A čo prežívaš, keď s ňou chodíš na turné po Slovensku a prezentuješ ju v rôznych mestách?

Cítim zodpovednosť za to, čo hovorím a čo som napísala. Zrazu som zistila, že hovoriť o svojom písaní na verejnosti mi nie je pohodlné. Cítim sa ako plaché mačiatko, ktoré nevie, ako reagovať na výzvy sveta. Vôbec som to nečakala.

Zároveň si zvykám na to, že moje obľúbené slovenské autorstvo chce knižku podpísať, čítajú ju, označujú, komentujú, chodia na debaty. Veľmi si to vážim a cítim nesmiernu vďačnosť.

Čím je pre teba poézia tak fascinujúca?

Poézia zvyšuje citlivosť. Je to niečo ako film vo fotoaparáte, ktorý pomáha zachytiť obrysy predmetov a zhmotniť svetlo a tmu do nejakej istoty, alebo aj naopak – presvedčiť sa v neistote. Poézia scitlivuje a pomáha pestovať empatiu, ktorú v poslednom čase ako ľudstvo strácame. Takto ju vnimam ako čitateľka.

Ale keď poéziu píšem, tak mi pomáha ujasniť si veci, pomáha mi uchopiť niečo prchavé a krehké okolo mňa.

Cudzinečnosť – to je zaujímavé slovo, ktoré mi textový editor vždy podčiarkne ako chybu. Prezraď viac o pôvode názvu knihy.

Interpretáciu rada nechávam na čitateľstvo, nerada by som niekoho ovplyvnila. Preto odporúčam si knihu prečítať. Na konci možno zistíte, že toto slovo môže mať viac významov. Ale samozrejme to súvisí s pocitom cudzosti, či už individualnej, alebo kolektívnej.

Ján Janočko

Na poslednej z našich tohtoročných rezidencií sme privítali tanečníčku Soňu Kúdeľovú. Počas jedného týždňa u nás pracovala na príprave predstavenia. V rozhovore sme sa rozprávali aj o jej dojmoch z predchádzajúcich návštev Malého Berlína aj o tom, či sa s hotovým predstavením ešte vráti.

Pred necelým polrokom si u nás bola s predstavením AUTONOMY. Aký to bol pre teba vtedy zážitok?

Áno, je to tak. Spomínam na to len pozitívne, bolo to podarené hranie, prišlo aj dosť ľudí.

Aké prostredie si našla v Malom Berlíne a v čom bola táto skúsenosť iná, než bežne?

Obklopilo nás vtedy priateľské a profesionálne prostredie. Technicky aj ľudsky všetko fungovalo a s ničím nebol problém. Bolo o nás postarané zo všetkých smerov, čo nie je úplne vždy zárukou. Napríklad, nie vždy sa vynakladá toľko úsilia do proma udalosti, pritom je to veľmi dôležitý aspekt. Som za to veľmi vďačná.

Ako si sa dozvedela o možnosti prihlásiť sa na rezidenciu?

Dozvedela som sa to práve tu, osobne, po repríze AUTONOMY. Vaša drahá Soňa Jakubove sa ma pýtala či pracujem na niečom novom, prirodzene tak debata viedla aj sem. Povedala mi, že v lete býva sála voľná, a že budete robiť open call. Hneď mi bolo jasné že sa prihlásim.

Prosím, popíš viac, na čom si u nás počas týždňa robila.

Pracovala som na zostavení mapy, ktorá zahŕňa všetko čo som doteraz spolu so zvyškom tímu pri príprave nového predstavenia spravila – teda prvý research a kroky, ktoré nasledovali. S projektom sme už absolvovali úvodnú tvorivú fazu v rámci môjho štipendia minulý rok. Tento rok v júli sme začali prvú riadnu tvorivú fázu – dva týždne intenzívnej rezidencie v Divadle Štúdio tanca v Banskej Bystrici a potom týždeň v našom domácom prostredí v TELOCVIČNI – Rezidenčnom centre pre tanec v Bratislave. Za tie tri týždne sme do hĺbky preskúmali témy – ADHD a Úzkostné poruchy, vytvorili množstvo pohybového materiálu a kvalít, a pre mňa to najhlavnejšie, pýtali sa veľa otázok, spolu s dramaturgičkou Rodiou Vomvolou, ktorá mi bola výbornou partnerkou v dialógu, počas rezidencie v Telocvični (rezidenčnom centre pre tanec v Novej Cvernovke, pozn. red.).

Všetky tieto myšlienky, nápady a návrhy, materiály a kvality sa teraz metódou mapy snažím špecifikovať, artikulovať a kontextualizovať do stále jasnejšej podoby.

Venujem sa už postupne všetkým elementom – hudbe aj vizuálu, ktoré ku tvorbe tanečného diela patria, preto bolo pre mňa potrebné všetky poznatky rozložiť a zatriediť na väčšej ploche.

Rezidencia tu, bola pre mňa veľkým darom. Zmena priestoru, individuálna choreografická práca a príjemné a pokojné prostredie bolo všetko, čo som potrebovala. 

Táto rezidencia, ako si už spomenula, nadväzuje na ďalšie, na ktorých si už bola. Povedz mi, prosím, aké sú nasledujúce plány s projektom.

Je predo mnou stále veľa dôležitých rozhodnutí:

Spolupráca na vizuálnej stránke sa práve teraz rysuje a verím že sa podarí.

V októbri pokračujeme aj so zvyškom tímu performerov (Nela Rusková a Daniel Raček) a tiež s hudobníkom Dominikom Novákom. Čaká ma aj individuálny dramaturgický koučing s dramaturgom Yasenom Vasilevom.

Rozhodujúci bude november – posledné dva týždne rezidencie v celom tíme spoločne.

Kedy sa dočkáme premiéry?

Premiéru plánujeme začiatkom decembra v Kultúrnom priestore PAKT v Bratislave. 

Je šanca, že inscenácia, na ktorej si robila, sa raz dostane aj do Malého Berlína?

Verím že áno! Predbežné termíny na reprízu v Trnave u Vás máme na jar 2025.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Kaleidoskop – mladá, umelecká platforma, ktorá vznikla len nedávno. Na pár dní sa trojica, ktorá pod Kaleidoskop patrí, usadila vo veľkej sále Malého Berlína a spoločne tu pracovala na novej inscenácii. Viac si prečítate v rozhovore s jednou z členiek, Marcelou Stankovou.

Skúsme, prosím, v skratke predstaviť Kaleidoskop. V čom ste iní oproti iným divadlám?

Kaleidoskop je umelecký kolektív zameraný na tvorbu autorského divadla a pohybovo orientovaného performatívneho umenia. Sme veľmi čerstvé zoskupenie, vznikli sme iba tento rok. V čom sme iní? To sa ešte ukáže. Vieme ale, že chceme okrem inscenácií realizovať aj participatívne projekty s dôrazom na témy rovnosti, diverzity, sociálnej integrácie. Zároveň plánujeme pracovať medzinárodne. 

Za posledný týždeň som u nás videl troch ľudí, ktorí vstupovali aj vystupovali z našej veľkej sály. Predstav, prosím, kto sa rezidencie zúčastnil.

Rezidencie sa zúčastnil náš tvorivý “core”,teda ja, Maca Stanková, Barbora Türkmen a Orkun Türkmen. 

Ja s Barborou sme sa stretli pri štúdiu bábkoherectva na VŠMU. Mňa to po štúdiu zavialo do vôd autorského divadla, produkcie a manažmentu kultúrnych projektov. Barboru zasa na ďalšie štúdium fyzického divadla na brnenskej JAMU, kde sa spoznala s Orkunom. Barbora a Orkun tvoria spoločne aj individuálne. V rámci fyzického divadla sa veľa venujú klauniáde, spolupracujú na angažovaných umeleckých projektoch vo verejnom priestore a učia. 

V projekte, na ktorom aktuálne pracujeme som ja režisérkou a Barbora s Orkunom performeri. V našej tvorbe však používame techniky “devised theatre”, čo znamená, že všetci sa do procesu zapájame autorsky rovnocenne a všetci prinášame nápady a návrhy na to, kam sa má daný projekt uberať.

Pôvodným plánom bolo robiť na výskume pre pripravovanú inscenáciu. O čo presne v nej ide?

Východiskovým bodom je pre nás formovanie identity človeka na základe rodových úloh. Skúmame rôzne podnety, ktoré súvisia s prekračovaním a akceptovaním spoločenských noriem a úloh. V tejto fáze procesu je ponuka tém ešte široká. Posledný týždeň sme veľa skúmali maskulinitu, feminitu, čo vôbec tieto pojmy znamenajú, ktoré rodové role sú založené na našich biologických predpokladoch a ktoré sú sociálne konštrukty. Spolu s týmito sa však automaticky ponúkajú ďalšie témy ako rebélia, sebaprijatie či radikalizácia založená na strachu z nepoznaného. Je toho veľa, čo sme za týždeň stihli nabrainstormovať a zhromaždiť. To, čo sa do inscenácie napokon dostane, bude ešte proces, do ktorého bude vstupovať dramaturgia.

Akým spôsobom ste robili výskum?

Popravde sme sa popri skúmaní veľa hrali. Samozrejme, ešte pred rezidenciou vznikol základný koncept a rešerš témy, aby sme sa mali od čoho odpichnúť. V Malom Berlíne sme sa však snažili čo najviac využiť priestor a žmýkať tému hlavne po pohybovej stránke. Pracovali sme na rôznych, často improvizovaných a asociatívnych cvičeniach, ktoré nám pomáhajú “odomknúť” naše osobné pohľady na tému. Niekedy to prebieha tak, že si vytvárame zadania a hravé cvičenia, ktoré s témou zdanlivo nesúvisia, ale tým, že sa o nej veľa rozprávame, nakoniec z obyčajnej hry vylezie niečo veľmi trefné a zaujímavé. Takýto materiál potom slúži na výstavbu kostry inscenácie. 

Podarilo sa vám splniť ciele, ktoré ste si naplánovali?

V zásade áno. Cieľom bolo urobiť “ground work”, čiže aby sa každý do témy intenzívne ponoril a aby sme spoločne preskúmali možnosti, ktoré máme. Dá sa povedať, že už za týždeň sme do toho všetci vložili kúsok zo seba a ak sa nám podarí pretaviť do výsledného tvaru pestrosť a rozmanitosť, ktorá z procesu vzišla, bude to zaujímavé. Do tímu by sa mali pridať aj ďalší tvorcovia, ktorí sa pripoja do rozpracovanej témy a budeme ďalej rozvíjať princípy z rezidencie. 

Aký je váš vzťah k Malému Berlínu?

V Malom Berlíne sa človek cíti proste dobre. Celé toto miesto má príjemnú atmosféru, je tu pokoj na prácu, skvelá terasa na kávičkovanie. Ako rezidentom sa nám dostalo veľmi milého privítania. Je skvelé, že v Trnave takýto priestor existuje a želáme mu veľa divákov a návštevníkov.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Séria koncertov súčasnej klasickej hudby pod názvom b minor pokračuje aj na jeseň. Už 7. septembra privítame v Malom Berlíne ďalšieho hudobníka. Gareth Davis si pre poslucháčov pripravil zaujímavé príbehy, ktoré zahrá na klarinete. Bude to cesta časom plná spomienok, ale aj aktuálnych tém. Viac prezradil v rozhovore.

Čoskoro vás uvidíme v Malom Berlíne. Na čo sa najviac tešíte?

Na Slovensku som už odohral niekoľko skvelých koncertov, ale v Trnave som ešte nebol. Hranie na nových miestach je niečo, na čo sa vždy teším. Väčšinou hrám hudbu z posledných 60 – 70 rokov, čo je pre mňa vždy unikátny zážitok spojenia s publikom. Samotná hudba je často menej známa, takže môcť ju predstaviť, podeliť sa o ňu a rozprávať jej príbeh, je pre mňa fantastické.

Vaša cesta ku klarinetom bola vraj dosť zaujímavá. Môžete nám o tom povedať viac?

Teraz hrám iba na basové klarinety a to už dosť dlho. Môj vkus v hudbe je dosť eklektický a vždy ma rovnako zaujímal rock, elektronická hudba a improvizácia, ako aj klasická a súčasná hudba. Neviem, či moja cesta bola zaujímavejšia ako u iných ľudí, ale možno je pre mňa zaujímavé neustále si rozširovať obzory a klásť si výzvy – hrať rôzne a neočakávané druhy hudby, nájsť rôzne spôsoby, ako zapadnúť s nástrojom do konkrétnej kombinácie.

Ako sa váš vzťah k hudbe vyvíjal počas života?

Od mladého veku ma zaujímalo mnoho druhov hudby. Prvý koncert orchestru, na ktorý si pamätám, bola hudba skladateľa Iannisa Xenakisa. Mal som asi 7 rokov. Nie som si istý, či som tam chcel ísť, alebo moji rodičia jednoducho rozhodli, že to práve zapadá do našich plánov, ale vo mne tento koncert hneď od začiatku vytvoril predstavu o tom, aká rôznorodá môže byť hudba. 

Postupom času som našiel cestu, vďaka ktorej hrám takúto hudbu, no je to niekedy dlhý proces. Vedieť čakať môže byť náročné, ale keď dosiahnete bod, pri ktorom máte v rukách niečo, čo viete, že chcete komunikovať s publikom, vtedy vám celý proces dáva oveľa väčší zmysel. Súčasná hudba môže vyzerať abstraktne alebo ťažko, ale možno je to často kvôli myšlienkam, ktoré sú s ňou prezentované. Každý deň počujeme zvuky, ktoré by bez kontextu nedávali zmysel. Kontext nášho každodenného života im dodáva príbeh, ktorý môže byť aj napínavý. Takže môj vzťah je možno o neustálom hľadaní nových spôsobov, ako rozprávať príbehy.

Prídete na Slovensko sám alebo s podporou ďalších hudobníkov?

Dve skladby, ktoré hrám, sú pre sólo basový klarinet a elektroniku. Budem jediný, kto hrá na nástroj, ale pripojí sa ku mne český zvukový dizajnér Mikuláš Mrva. Mikuláš napísal softvérový patch pre tieto skladby. Softvérový patch je séria inštrukcií, ktoré hovoria programu, čo má robiť v určitých časoch. V minulosti, namiesto použitia elektroniky, sa používali veľké analógové zariadenia. Napríklad na to, aby sa počas koncertu zopakoval zvuk, bolo potrebné, aby mikrofón zaznamenal to, čo hrám, na pásku, a to sa zopakovalo o niekoľko sekúnd neskôr, čím by sa vytvorila buď slučka alebo druh echo efektu. Teraz na to existuje softvér, ale v zložitejších skladbách musíte softvéru „hovoriť“, čo má robiť. Takže keď hrám na basový klarinet naživo, Mikuláš berie môj zvuk, mení ho, naťahuje, seká, mieša a posiela ho do rôznych reproduktorov, aby vytvoril viacvrstvovú textúru. Vďaka tomu sa jeden nástroj môže stať akýmsi súborom.

Môžete prosím predstaviť program koncertu?

Budem hrať dve skladby. Skladba Solo od Stockhausena bola napísaná v roku 1966, zatiaľ čo Theatre of the Mind od Rolanda Dahindena bola napísaná v roku 2021. 

Skladba od Stockhausena skúma, ako sa jeden nástroj môže stať súborom zvukov, pričom každá vrstva je mierne zmenená, aby vytvorila akúsi „krajinu“. 

Dielo od Dahindena je oveľa viac naratívne. Premiéru som s touto skladbou mal na festivale v Ostrave v roku 2021 a bola napísaná ako reakcia na obrovský počet ľudí, ktorí počas pandémie zápasili s problémami duševného zdravia. V Holandsku (žijem v Amsterdame) bol počet detí, ktorým narastali problémy, obrovský. Roland Dahinden skúma v tomto diele pocit „uväznenosti vnútri“. Myšlienky začínajú víriť v mysli, opakujú sa, neustále sa vyvíjajú, a predsa sú zaseknuté. Zmysel prichádza a odchádza, niekedy je fixovaný, inokedy zahmlene rozmazaný.

Čo presne môžu diváci (a poslucháči) očakávať?

Tieto dve skladby delí takmer 60 rokov. Stockhausenovo meno je napriek tomu spojené so súčasnou hudbou, a pritom táto skladba je staršia ako mnoho poslucháčov o viac ako len zopár rokov. Poslucháči môžu počuť, ako inak sa dá na túto hudbu nazerať, ako jediný nástroj môže vytvoriť toľko vrstiev zvuku. Zároveň môžu počúvať skladbu, ktorá používa rovnakú základnú technológiu, ale veľmi odlišným spôsobom. Použijú sa aj malé zvuky a zvukové objekty a stávajú sa oveľa väčšími, čím vytvárajú akúsi ambientnú zvukovú krajinu spomienok.

Ján Janočko

Foto: Archív Garetha Davisa

Počas leta sa u nás v Malom Berlíne prestrieda hneď niekoľko umelcov pracujúcich na svojich projektoch. V kultúrnom centre dostanú potrebný priestor, technické vybavenie či podporu nášho tímu. Na takejto rezidencii bola u nás koncom júla aj choreografka a performerka Eva Urbanová.

Eva u nás nebola prvýkrát. Jednu rezidenciu tu už absolvovala minulý rok, vtedy s kolegom, tanečníkom a pedagógom Jozefom Vaľom. Zjavne sa jej tu zapáčilo, keďže to u nás skúsila opäť. „Rozhodla som sa znovu prihlásiť, lebo minulý rok som mala možnosť tu skúšať a zistila som, že je tu príjemný pokoj, ktorý pri práci veľmi dobre pomáha,“ hovorí rezidentka. Dodáva, že v Trnave je podľa nej príjemná energia a že aj Malý Berlín má vynikajúcu polohu – v centre, blízko ku všetkému dôležitému a zároveň mimo veľkého ruchu. „Na takúto kombináciu nie som úplne z rezidencií zvyknutá,“ dodáva Eva.

Kým na jeseň minulého roka cvičila v malej sále, tentoraz dostala priestor v tej veľkej. „Nemala som očakávania, kam pôjdem, ale je jasné, že čím väčšia sála, tým viac priestoru na tanec,“ hovorí s úsmevom Eva. Pôvodným zámerom bolo prísť s tromi ďalšími tanečníčkami, napokon sa však rozhodla, že si týždeň v Malom Berlíne „odmaká“ sama. „Áno, mali sme tu byť štyri, ale napokon som to musela zmeniť. Na téme inscenácie, ktorú robím, musím pracovať sama, interne,“ prezrádza Eva. Dodáva, že téma, ktorej sa pri príprave venuje, je založená na osobnom prežívaní a vnímaní. „Veľmi jednoducho sa na túto tému lepia aj ďalšie. Teraz je z toho veľká polievka s mnohými ingredienciami a ja sa v nej snažím dramaturgicky navariť nejaký naratív,“ naznačuje svoj recept na kreatívnu prácu tanečníčka.

Spomínaná téma je skrytá – za čarodejníctvo. Podľa Evy majú veľa spoločného. „Čarodejnicu vnímam ako osobu, ktorá mala schopnosť citlivosti, vnímala schopnosť napojenia sa na veci na hlbšej úrovni. Objavujem, že čarodejníctvo môže byť vnímané z inej, novej perspektívy,“ ponára sa do čarov Eva Urbanová. 

Hľadanie naratívu a výskum na jednotlivých projektoch, ktoré robí, je pre ňu dlhodobý a hlavne neohraničený proces. „Vlastne sa to končí zhruba dva týždne pred premiérou, keď už nezostáva priestor pre tvorbu, ale len na nácvik,“ objasňuje rezidentka. Podľa Eviných slov by premiéra inscenácie, na ktorej pracuje, mala dostať dátum v polovici budúceho roka.

Tri tanečníčky, kostymérka, hudobná zložka. To všetko nesmie chýbať vo finále, na ktoré sa u nás Eva Urbanová pripravuje. Eva sa usiluje nájsť alternatívy k súčasným mainstreamovým pohybovým praktikám a cez tanečné spojenia, ako pohľad a dotyk, skúma hlbšie ľudské prežitky. V procese tvorby sa sa snaží pracovať aj s popovou hudbou ako je napríklad tá od Cher či Britney Spears, a týmto spôsobom sa snaží priblížiť svoj prístup širšiemu publiku.

Má sa Eva v pláne ešte vrátiť? „Hádam sa mi to ešte podarí, zatiaľ som tu bola dvakrát, Malý Berlín je skvelé miesto na takúto prácu,“ dodáva na záver tanečníčka Eva Urbanová.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Na úvod by ma zaujímalo, či niekto z vášho divadla mal v minulosti nejakú skúsenosť s Malým Berlínom.

Divadlo Féder Teáter v Malom Berlíne hosťovalo v apríli 2019 s inscenáciou LiLi, ktorá je tzv. batoláriom. Naše predstavenie bolo súčasťou oslavy 1. narodenín Nádvoria. Odvtedy sa doň občasne vraciame, či už ako návštevníci podujatí, účastníci workshopov alebo ako herci a herečky v inscenáciách aj iných divadelných uskupení (napr. divadlo Veteš, Spozavoza atď.). 

Na rezidencii pripravujete novú eko-inscenáciu. Prezradíte trochu viac detailov o deji?

Proces je v absolútne počiatočnej fáze, preto aj keby sme niečo konkrétne prezradili, je dosť možné, že sa to nakoniec vo finálnej podobe neobjaví. Radi by sme ale touto inscenáciou oslovili deti každého veku – aj tie v dospelom tele. Chceli by sme divákov viesť k uvedomeniu si zodpovednosti, kultivovaniu empatie ako opaku k egocentrizmu a pritom by to všetko mala byť aj veľká sranda. Pri tvorbe sa opierame o pohybové a bábkové divadlo ale čerpáme aj z iných, na Slovensku málo známych žánrov, ako je ,divadlo fórum‚ či medziodborová disciplína ,drama in education‚ . 

Inscenácia bude (veríme) o hľadaní harmónie, správneho balansu, nielen medzi týmto divadelnými prostriedkami, ale hlavne medzi nami ľuďmi a prírodou. Veľký priestor by v nej práve mali mať riešenia eko-problémov navrhované priamo divákmi počas predstavenia.

Kto všetko sa na tejto rezidencii prestrieda?

• Rezidencie sa účastní Paula Belická, ktorá sa zhostila režijnej úlohy a to nie náhodou. Má za sebou mnohé úspešné inscenácie v divadlách po celom Slovensku. Je zakladajúcou členkou divadla Veteš a momentálne pôsobí ako herečka v rakúskom divadle Lilarum.

• Scénografiu má na starosti Miriam Horňáková, ktorá sa výtvarne podpísala pod desiatky úspešných projektov na Slovensku ale aj v zahraničí, napriklad v takom Chorvátsku. Veríme, že jej rukopis vnesie do inscenácie ľahkosť, nadhľad a humor.

• Kristína Mikovičová je mladá herečka, tanečná performerka, ktorá sa venuje pohybu v prepojení so slovom a gestom. Tentokrát bude venovať svoju kreatívnu pozornosť práve dialógu s detským publikom.

• Za bábkohereckú časť sa rezidencie účastnia aj Mária Arlt a Erik Šupčík. Mladí, talentovaní a zapálení členovia divadla Féder Teáter. S mnohými skúsenosťami na rôznych platformách, no hlavne so stálym úsmevom na tvári.

• Jáj a ešte som tu každý deň aj ja, Sidi Féderová. Robím všetko (organizujem, hrám, kibicujem, lebo po niekom sa to divadlo predsa len volá (smiech))  a zároveň tak trochu aj nič, lebo divadlo vie byť veľmi náročná práca a tak je rezidencia vlastne veľkým kreatívnym oddychom.

Povedzte mi, prosím, viac o procese a jednotlivých dňoch, ktoré ste si u nás naplánovali na prácu. 

V Malom Berlíne sa nad touto inscenáciou stretávame úplne prvý krát. Robíme preto mnohé, ale všetko sú to aktivity spojené s absolútnym začiatkom inscenačného procesu. Ide o akési divadelné sústredenie, teambuilding, počas ktorého sa hlavne navzájom spoznávame a hľadáme spoločné umelecké prieniky. Taktiež veľkú časť času trávime zbieraním nápadov a kreovaním dejovej linky. Keďže máme každý veľmi odlišnú ale bohatú skúsenosť s divadelnou tvorbou, sú tieto stretnutia veľmi intenzívne a nemajú len podobu debaty za stolom. Paula sa následne snaží toto kvantum podnetov akosi dramaturgicky upratať, zostaviť osnovu, pomenovať hlavné postavy, či vytvoriť dramatický oblúk. Druhú polovicu času v Trnave tento zozbieraný materiál začneme pomaly spracovávať herecky, v priestore, rozvíjať ho v práci s materiálom a postupne skladať mizanscény vytúženej inscenácie. 

Veľa sa rozprávame, veľa si zapisujeme, veľa sa smejeme, veľa sa hýbeme, veľa googlime, veľa prepisujeme, veľa skúmame a zas a znova sa veľa smejeme. 

Dej sa bude odohrávať okolo života niekoľkých zvieratiek, ktoré sú na Slovensku veľmi ohrozené a keďže ich nie je, bohužiaľ, málo, prvá veľká úloha našej rezidencie bola urobiť výberové konanie na hlavné postavy. Životopisy, bohužiaľ, nedorazili, sokol na osobnom pohovore povedal iba: „Sok, sok.”

Kika svojim telom znázorňuje sokola, horu a kamzíka, zároveň. Je to taký eko-triptych. Občas skúša aj korytnačku. Sidi oslovuje ochranárske združenia na spoluprácu – tvári sa, že tomu rozumie. Mirka si škrtá, že kamzík tam nebude, ale bude tam motýľ… teda vlastne naopak. Paula je najviac eko – chodí na rezidenciu bicyklom, Erik a Kika vlakom. Sidi sa učí stojku, lebo z nej bude Boženka – hlavná netopierka, pretože byť principálkou divadla je samozrejme nahlavu. Paula má v utorok už piatu verziu scenára, začali sme v pondelok. Pozor na sysle, tie sú v strese, alebo v strede? Mirka si vymedzila hranice – stôl na javisku nebude! My všetci súhlasíme, lebo chceme priestor, a veľa sa smejeme. 

Smejeme sa radostne a nahlas, lebo my v divadle vieme, že pred premiérou zas budeme asi nevládať sa ani smiať. A tak to je správne, aby po premiére dobre bolo. Vďaka ti Malý Berlín, že môžeme. Smejme sa kým môžeme.

Prečo ste si vybrali menšiu z dvoch našich sál v Malom Berlíne?

Naša inscenácia je vo veľmi počiatočnej fáze, má podobu ideových – čítacích skúšok a prvej práce hercov v priestore. To a zároveň fakt, že zamýšľame vytvoriť kus, ktorý nebude naviazaný na divadelný priestor (aby bol funkčný vonku i v škôlke) malá sála bohato našim potrebám vyhovuje. No a terasa? To je len a len veľký lákavý bonus. 

Bolo niečo, čo vás u nás prekvapilo?

Nádherný strop v malej sále, v takom prostredí – radosť pracovať.

Plánujete sa ešte niekedy do Malého Berlína vrátiť?

Ak sa naskytne príležitosť, či pozvanie, veľmi radi a s vďakou.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová 

Ďalšou rezidentkou, ktorá pobudla v Malom Berlíne a pracovala tu na svojom výskume, je Ukrajinka Maria Kardash. Interdisciplinárna umelkyňa a tanečná antropologička hovorí v rozhovore o svojej skúsenosti s prácou v Malom Berlíne, o tom, že s naším kultúrnym centrom nepracovala prvýkrát a tiež o tom, čo z nej urobilo nomádku.

Maria, je pravda, že toto nie je tvoja prvá skúsenosť s Malým Berlínom a že si s naším kultúrnym centrom bola v kontakte aj v minulosti?

Je to celé vlastne príbeh o šťastí, náhode a sieti priateľov. Malý Berlín pozval moju dobrú priateľku, tiež ukrajinskú tanečnú výskumníčku Mariiu Bakalo, aby sa zúčastnila panelovej diskusie o tanci pod totalitnými režimami počas tohto mája v Bratislave. Ale v tom čase mala byť Mariia na štúdiách v USA, takže navrhla, že osloví svojich ukrajinských kolegov, vrátane mňa. A potom som jedného dňa dostala pozvanie od Malého Berlína, aby som namiesto Mariie reprezentovala Ukrajinu v tejto panelovej diskusii. A tak som v máji išla do Bratislavy hovoriť o tanci. Ale niekde medzi týmito dvoma bodmi v čase som tiež zistila, že Malý Berlín organizuje dlhšiu letnú rezidenciu pre umelcov a výskumníkov a rozhodla som sa o ňu uchádzať. A potom som mala opäť šťastie: môj projekt síce najprv nebol vybraný, iná výskumníčka prišla na túto rezidenciu, ale zostala len mesiac, a tak som bola opäť pozvaná do Malého Berlína.

Viem, že pochádzaš z Ukrajiny, ale už tam kvôli práci nežiješ. Môžeš nám o tom povedať viac?

Čo sa týka prvej časti otázky: na rozdiel od mnohých mojich krajanov, ktorí boli nútení začať viesť kočovný život po tom, ako v roku 2022 začala invázia na Ukrajinu, moje rozhodnutie bolo dobrovoľné a prišlo ešte skôr. Už od roku 2011 som občas bola v zahraničí kvôli dlhodobej práci alebo dobrovoľníctve, ale v roku 2018 som začala študovať tanečnú antropológiu cez Erasmus Mundus – typ magisterského programu, kde každý nový semester študent strávi v inej krajine – a odvtedy sa môj život zmenil. Po ukončení štúdia som sa na pol roka vrátila na Ukrajinu, ale potom som opäť odišla do zahraničia – najprv na dlhodobé dobrovoľníctvo v rámci EZS (Európske zbory solidarity) (doslova som naskočila na posledný vlak, keďže som mala 29 rokov a tieto projekty sú určené pre ľudí vo veku 18 – 30 rokov), potom na umeleckú rezidenciu, potom na výskumné štipendium, potom na ďalšie výskumné štipendium a tak ďalej, až ma táto cesta priviedla do Trnavy.

Pracujem na „prieniku“ umenia a akademickej sféry: ako performerka tancujem a zúčastňujem sa divadelných projektov, a ako antropologička skúmam kultúrny kontext, v ktorom tanec prebieha. V poslednej dobe sa viac zameriavam na výskum než na vystupovanie a skúmam témy ďaleko za hranicami performatívneho umenia. Študujem, ako sa rôzne komunity zapájajú do procesu odcudzovania sa a vytvárajú rozdelenie na „nás“ a „ich“, ako vznikajú predstavy o civilizačnom rozdelení na Východ a Západ, ako my ako tí, ktorí patríme k Západu, definujeme, čo je „exotické“. Aj keď sú tieto témy dosť široké, vychádzajú aj z mojej tanečnej praxe, presnejšie z mojich pozorovaní, ako sú nevýchodné tanečné formy vnímané v západnom kontexte.

Vo svojej práci sa tiež zaoberáš politikou tela a tanca v ZSSR, so zameraním na Ukrajinu. Čo ťa na tejto téme tak veľmi zaujíma?

Politika tanca v ZSSR je jedným z mojich dlhodobých výskumných projektov. Tanec je často považovaný za menej politicky „nabité“ umenie než iné formy umenia. Veľmi často je vnímaný ako niečo, čo ľudia robia alebo sledujú len pre zábavu. V skutočnosti, rovnako ako každá forma umenia alebo spoločenskej aktivity, aj tanec môže byť nositeľom kultúrnej propagandy. Skúmam, akým spôsobom fungovali štátom podporované sovietske tanečné súbory, aké naratívy vytvárali a ako boli vnímané počas turné v zahraničí. Tento výskum je môj skromný príspevok k dekonštrukcii stroja sovietsko-ruskej propagandy.

Okrem toho, každý druh tanca odráža konkrétny sociálno-historický kontext, z ktorého vznikol, a môže veľa povedať o spoločnosti, ktorá tento tanec vykonáva. Skúmanie, ako sa ľudia pohybovali v ZSSR (dokonca by som povedala, ako im bolo dovolené sa pohybovať), pomáha lepšie pochopiť súčasný ukrajinský kontext: ako sa pohybuje moja generácia, aké pohyby sme zdedili od našich rodičov a starých rodičov a ako sa vlastne cítime vo svojich telách.

Čo ťa presvedčilo prísť do Trnavy na rezidenciu?

Mala som dobrú skúsenosť s Malým Berlínom v Bratislave, takže som bola veľmi šťastná, keď som dostala pozvanie vrátiť sa, tentokrát na dlhší čas. Už som mala urobené plány na leto, takže počas rezidencie veľa cestujem, ale aj tak si užívam chvíle, ktoré tu trávim.

Ako som už povedala, som nomád – nikdy nepremeškám príležitosť ísť na projekt do novej krajiny. Slovensko bude deviatou krajinou, kde som zostala aspoň dva mesiace (predtým to bolo Turecko, Cyprus, Nórsko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Poľsko, Maďarsko a Rakúsko). A verím v silu networkingu – pre mňa je veľmi dôležité nadviazať kontakty s profesionálmi z kultúrneho prostredia a zapojiť sa do miestnych projektov (ako keď mi Malý Berlín navrhol moderovať diskusiu o tanečnom predstavení na festivale Teen Theatre Fest 2024 v Trnave). Ide o to, aby nastala zmena, aby som priniesla zmenu do miestnej komunity, ale aj o to, aby som sa aj ja ako osoba menila a vyvíjala. Tu mám dostatok času pracovať na svojich veciach, ale tiež sa veľa učím z tohto miesta samotného. Povedala som predtým, že som teraz viac zapojená do výskumu než do vystupovania, však? Neviem, možno je to atmosféra tohto miesta, ale často tu cítim nutkanie tvoriť. Napríklad idem na večernú prechádzku a zrazu si uvedomím, že tancujem niekde na moste. Ak niekedy vytvorím video z týchto prechádzok, nazvem ho „Vlastne som mala písať článok, ale tu tancujem na náhodných miestach v Trnave“.

Ako sa ti zatiaľ páči Trnava a Malý Berlín?

Často žartujem, že Trnava je pokojné a krásne slovenské mesto, ale zdá sa, že všetko, čo sa v Trnave deje, sa deje priamo pod apartmánom, v ktorom bývam. Bývanie priamo na Nádvorí v lete rozhodne nie je pre introvertov. Niečo sa tu deje každý týždeň, ak nie každý deň: koncert, festival, výstava. Takže moja rada pre budúcich letných rezidentov: pripravte sa že budete veľmi zapojení do kultúrneho života Trnavy! Nakoniec v tom nájdete radosť aj ako introvert: sledovať jazzový koncert svetovej úrovne z terasy vášho bytu s pohárom vína je jedinečný zážitok (a keď sa svetoví jazzoví hudobníci snažia ukradnúť vašu stoličku z tejto terasy – tiež jedinečný zážitok a určite vtipná príhoda, ktorú si človek zapamätá). Možno zniem sarkasticky, ale skutočne si užívam, že počas tejto rezidencie mám toľko aktivít ako bonus k hlavnému programu. Dokonca by som povedala, že je to privilégium.

Prosím, prezraď, na čom presne pracuješ v Trnave.

Aj keď som sa prihlásila s projektom o sovietskom tanci, momentálne pracujem na niečom inom. V skutočnosti spôsob, akým sa odvíjala panelová diskusia v Bratislave, do značnej miery určil tému článku, ktorý som sa rozhodla napísať pre Malý Berlín. Počas tej diskusie v máji som sa začala zamýšľať, prečo sme pod deklarovanou témou „Tanec pod totalitarizmom a po ňom“ diskutovali iba o vysokom umení – západných kanonických tancoch, baletných derivátoch voľne označených ako „moderný“ alebo „súčasný“ tanec (prečo voľne – pretože by som povedala, že všetky tance praktizované v súčasnosti odrážajú tento moment a preto sú „súčasné“). Ako antropologička, a nemenej ako osoba vystavená nezápadným kultúram prostredníctvom práce a osobnej komunikácie, mám oveľa širšie chápanie toho, čo je tanec a aký druh tanca si zaslúži byť študovaný a diskutovaný na panelových diskusiách. Prekvapenie – všetky druhy tanca! Dokonca by som povedala všetky druhy ľudského pohybu – napríklad s kolegami, tanečnými výskumníkmi na Ukrajine, sme hovorili o nových druhoch sociálnych choreografií (kolektívne opakované pohybové vzory), ktoré vznikli so začiatkom invázie, ako napríklad hromadné chodenie do úkrytov počas leteckých poplachov. Takže o tom bude môj článok: kde a ako kreslíme čiaru medzi tancom/pohybom, ktorý spadá do kategórie Umenie a tancom/pohybom, ktorému z pohľadu človeka na Západe chýbajú určité kvality, aby bol považovaný za „umenie“.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová

Už niekoľko mesiacov prebieha rozsiahly projekt s názvom Cantieri in Movimento – Industrial Heritage Soundscapes ktorého súčasťou je aj spolupráca medzi kultúrnymi centrami zo Slovenska a Talianska – Malý Berlín (SK) a Zo Centro Culture Contemporanee (IT), spojili troch talentovaných umelcov, aby vytvorili spoločné dielo.V ňom mali zachytiť medziľudské univerzálne prvky a sprostredkovať ich v umeleckej performance s názvom [inter/between]form. Traja umelci: Jori zo Slovenska, Riccardo a MariaVittoria z Talianska sa spojili, aby vytvorili jedinečné multimediálne, audiovizuálne interaktívne dielo venované témam migrácie, ľudskej krehkosti a neistoty.

V apríli 2024 všetci traja absolvovali rezidenciu v Trnave, kde pracovali na diele. To potom spoločne odprezentovali divákom. S umelcami sme sa rozprávali o ich tvorbe, témach a rezidencii.

Ako ste prišli na myšlienku vášho diela?

Jori: Chceli sme spojiť a premeniť dva priestory, Zo Centrum a Malý Berlín, a zapojiť ich do umeleckého projektu. Preto sme sa snažili nájsť spoločný ukazovateľ a tým bol kontrast. Kontrast v nás evokoval pocit krehkosti a zraniteľnosti. Okamžite nám napadla téma, ktorá súvisí s neistotou, a tou bola téma migrácie v každodennosti.

Riccardo: Štúdiom histórie Zo Centra a Malého Berlína sme sa snažili pochopiť, ktoré veci sú dôležité, a hľadať spoločné a odlišujúce znaky oboch centier. Pritom sme nechceli len popísať tieto javy, preto sme sa v procese tvorby pýtali sami seba: „Ktoré z týchto prvkoch sú tie, ktorými môžeme dnes niečo dôležité povedať?“ Zistili sme, že aj napriek našej odlišnej osobnej histórii a kultúrnym odlišnostiam, ako aj rozdielnostiam medzi kultúrnymi centrami a krajinami, toho máme veľa spoločného. Niektoré témy, ktoré boli pre nás dôležité, ako je migrácia, krehkosť, osobná a spoločná história, sme sa pokúsili vyjadriť tak, aby boli relevantné pre každého, a to aj napriek kultúrnym rozdielom.

MariaVittoria: Myšlienka nášho projektu vzišla zo série dialógov a reflexií. Skúmali sme kľúčové slová a prekladali ich významy, pričom sme sa zamerali na to, čo nami najviac rezonovalo a to, ako nás tieto pojmy spájajú.

Ku každému konceptu sme priradili vizuálnu a hudobnú formu, počnúc samostatným výskumom. Ponorili sme sa do pojmov limity, hranice a bariéry, uvedomujúc si potrebu ich prekročenia alebo prelomenia. Tento proces poukazuje na stav nestability a zraniteľnosti, ktorý nás poháňa smerom k výzvam, komplikáciám, ale tiež k začatiu zmien. Naším cieľom je naučiť sa koexistovať s mobilitou, využívať sebapedagogiku a mediáciu, aby sme sa nestratili. 

To je dôvod, prečo performance začína úlomkami skla rozsypanými na zemi. Tie symbolizujú narušenie predchádzajúcich istôt tvrdosťou reality v období antropocénu, v ktorom antropocentrický a neobmedzený životný štýl na planéte s obmedzenými zdrojmi značne kolonizoval, fragmentoval, využil a znehodnotil prírodu, ľudský a mimoľudský život, identity. 

Teraz je nevyhnutné zodpovedne a usilovne bojovať, aby sme si predstavili a našli nové spôsoby spoločného života. Z čriepkov rozbitého sveta vytvárame nové odrazy a svetlá a predstavujeme si budúcnosť, v ktorej budeme žiť a zapájať sa do nášho prostredia a navzájom zodpovedne a tvorivo.

Aké to bolo pracovať spolu? 

Jori: Spolu sa nám pracovalo veľmi dobre. Náročnejšia bola spolupráca na diaľku. Mali sme veľa online hovorov, počas ktorých sme vytvorili koncept projektu. Veľmi sme sa tešili na to, keď sa konečne stretneme v Trnave, aby sme mohli dať koncept do jasných kontúr. Rád by som poďakoval tímu Malého Berlína za to, že sme mohli mať celý týždeň k dispozícii hlavné pódium a všetku techniku. Taktiež sa chcem poďakovať technikom Viktorovi a Radovi, že nám boli kedykoľvek k dispozícii.

Jori Josiphson

Riccardo: Rezidencia v Malom Berlíne bola pre nás skutočne dôležitá, keďže nám umožnila dotvoriť a vyskúšať niektoré nápady, ktoré sme predtým počas online hovorov, a tiež bez podpory zamestnancov Malého Berlína, nemohli vyskúšať. Práca s online hovormi bola v prvom momente ťažká a nepohodlná, ale potom sme si na to zvykli.

MariaVittoria: Náš čas bol naplnený sústredením, odhodlaním a zábavou. Mali sme nočné diskusie, brainstormingy, jam sessions a performatívne improvizácie, pikniky, spali sme na gauči a spoznávali Trnavu. Úžasná bola aj spolupráca s celým tímom Malého Berlína, vždy boli zvedaví, chceli nás pochopiť a vždy boli ochotní nám pomôcť.

Akým výzvam ste čelili počas projektu?

Jori: Najväčšou výzvou bol obmedzený čas rezidencie v Trnave, pretože počas šiestich dní bolo veľmi náročné zo všetkých konceptov, nápadov a symbolov vytvoriť súvislú site-specific performance. Obrovskou výzvou bolo vyjadriť jasne a zrozumiteľne naše zámery. Každý pohyb na javisku, každý nádych mal zmysel. Každý z nás musel s istotou vedieť, čo a prečo robíme. Boli chvíle, keď sme sa zasekli, lebo sme boli prepracovaní po dvanástich či štrnástich hodinách príprav a montáže.

MariaVittoria: Snažili sme sa vytvoriť inovatívne dielo vo veľmi krátkom čase, čo spôsobilo, že sme čelili niekoľkými výzvami. Pre mňa išlo najmä o sebaodhodlanie udržanie motivácie v našich nápadoch, zvládanie strachu zo zraniteľnosti a perfekcionizmu a zároveň zachytenie sociálnych a politických dôsledkov nášho diela v ich komplexnosti. Okrem toho sme sa naučili efektívnej komunikácii a objavili výhody dialógu. Počas rezidencie sme na projekte intenzívne pracovali, čo občas spôsobovalo stres. Naučili sme sa však sebaregulovať a efektívne komunikovať, chápať výkyvy emócií a energie. Pre mňa bola výzvou aj technika, ako napríklad prvé použitie projektorov, živého videa a osvetlenia. Napriek tomu podporné prostredie a úžasní ľudia urobili tento zážitok neuveriteľným. Bolo úžasné vidieť, ako tento projekt postupne nadobúda konkrétnu podobu.

MariaVittoria Magagna

Ako sa vám podarilo nájsť spoločnú reč, aj keď máte odlišný pôvod?

Jori: Museli sme sa naučiť počúvať. Boli momenty, keď sme boli unavení, a preto občas podráždení. Ale komunikácia a tolerancia boli základom. Myslím, že sme si všetko dokázali vysvetliť, ospravedlniť sa, odpustiť a nakoniec sa aj objať. Boli sme v časovej tiesni. Ale performance, ktorú sme uviedli v Malom Berlíne, je dôkazom, že sme boli úspešní.

Trnava bolo miesto, kde sa váš projekt musel trochu odkloniť – v iných mestách iní umelci pracovali s industrialnymi priestormi, ale v Trnave ste pracovali so súčasným kultúrnym centrom. Ako ste s touto zmenou pracovali a ako ovplyvnila projekt?

Jori: Nie každý priestor musí byť industriálny, v prípade Malého Berlína to tak nebolo. Ale každý priestor má minulosť a tou sme sa inšpirovali. Centrum sa nachádza v meštianskom dome. Žili v ňom privilegovaní ľudia, ktorí mali právo voliť, mohli vlastniť majetok a mali veľa výhod a povinností. Tento aspekt sme zakomponovali aj do nášho projektu.

Riccardo: Myslím si, že toto bude naša ďalšia veľká výzva. Náš nápad a predstavenie musíme prispôsobiť rôznym miestam a možnostiam, takže našou snahou bude prispôsobiť sa, no zároveň nestratiť celistvosť a identitu predstavenia.

Riccardo Leotta

Migrácia je dôležitým prvkom vášho projektu. Ako sa vám s tým pracovalo, vzhľadom na to, že ste museli skĺbiť dva kontexty – taliansky a slovenský?

Jori: Ako som už spomínal, téme migrácie sa venujeme každý deň. Každý deň migrujeme (za prácou, školou atď.) a máme pocit neistoty, kde je náš domov. A práve v tomto bode sa téma migrácie, či už bývam v Trnave alebo Catanii, spojila s témou zraniteľnosti. Preto sme ako základný prvok nášho projektu zvolili sklo.

Riccardo: Zistili sme, že to bola jedna zo spoločných tém v našej osobnej histórii, ale aj v histórii týchto dvoch krajín. Pracovali sme tak, že sme sa pozerali na spomienky a dedičstvo, súčasnosť s jej neistotou a budúcnosť, aby sme mali iné možnosti.

Pracovali ste aj so symbolmi mesta Trnava. Aké symboly ste si vybrali a ako sa vám ich podarilo použiť v performance?

Jori: Pracovali sme s erbom mesta Trnava. Kedysi to bol zlatý zverokruh s hlavou Ježiša uprostred, všetko na modrom pozadí. Novodobý erb alebo symbol mesta Trnavy obsahuje pozlátený drevený starý voz na modrom podklade. Pre náš projekt som si vybral moderný erb Trnavy. Drevený starý voz mi evokoval migráciu a nomádstvo.

Na záver vašej rezidencie v Trnave mohli diváci vidieť predstavenie – rozpracované dielo. Počas vašej práce sa zmenilo veľa nápadov. Mohli by ste nám povedať, ako performance ovplyvnilo koncept a čo ste sa rozhodli zmeniť a zlepšiť?

Jori: Malý Berlín som dobre poznal, ale musím priznať, že náš koncept sa počas príprav zmenil. Hneď na začiatku sme videli pohyblivé prevýšenia na hlavnom pódiu. Dostali sme nápad využiť ich, a tak sme začali vytvárať nový pôdorys a plán javiska. V strede hlavného pódia sme vytvorili štvorcový priestor, v ktorom sme fungovali počas celého týždňa. Jednou z výhod bolo, že priamo nad týmto štvorcovým priestorom bol závesný systém so svietidlami. Takto sme si vytvorili vlastný priestor s vlastnými hranicami. A hneď sme mohli pracovať so sklom a jeho odleskami.

Aké boli ohlasy divákov po vystúpení v Trnave?

Jori: Publikum vnímalo performance pozitívne. Ale keď sme sa s nimi rozprávali, zistili sme, že mnohým skrytým veciam nerozumeli. Všade vo foyeri sme mali plagáty s nápisom „NÁJDETE SI SVOJE MIESTO“… ako nejaký manuál. Mysleli sme si, že to môže ľudí motivovať, aby išli na hlavné pódium (medzi nás) a voľne sa pohybovali. Boli sme prekvapení a možno aj sklamaní, že ľudia si na začiatku predstavenia našli miesto a zostali tam. A čo bol naozaj ohromný zážitok, bola práca s publikom. V jednom momente sme chceli do nášho vystúpenia zapojiť aj divákov, aby s nami vytvorili celý organizmus, ale nakoniec sa nikto nezapojil. To nás inšpirovalo k určitým zmenám.

MariaVittoria: Verím, že boli oboje, aj fascinovaní, aj dezorientovaní. Niektorí vyjadrili obavy o našu bezpečnosť pri chôdzi alebo rozbití skla, zatiaľ čo iní boli hypnotizovaní hrou so svetlom. Najviac pre mňa zarezonovala osoba, ktorá sa vcitila do tém zraniteľnosti a trhlín, spojila ich so svojou vlastnou skúsenosťou s odchodom z domu, aby si znovu vybudovala život inde, a vytvorila paralely so svojím ukrajinským dedičstvom a osobnou cestou.

Finálové vystúpenia všetkých centier sa predstavia v júli 2024 v talianskej Catanii.

Okrem nášho sú súčasťou projektu aj ďalšie centrá:
Spoločnosť Zentralwerk e.V. (Nemecko)
cie_anteprima (Francúzsko)
Mediaevent Szolgaltato KFT (Maďarsko)
Vedenie umenia Babel DOO Belehrad (Srbsko)

Projekt podporilo MiC – Ministero della Cultura.

Autor: Anna Siedykh
Fotografie: Lívia Martvoňová