Jej inštalácia, ktorá má viacero významov, vás ohúri hneď, ako vstúpite do Synagógy. Pii sa podarilo z obyčajného spotrebného materiálu vytvoriť nádherné dielo, ktoré vplýva na viacero zmyslov naraz.

V trnavskej Synagóge máme možnosť vidieť vašu inštaláciu, ktorá sa volá Midsummer Night’s Dream. Čo sa skrýva za týmto názvom?

Názov vznikol podľa festivalu, ktorý máme vo Fínsku uprostred leta, počas obdobia, kedy nezapadá Slnko. Celý deň máte k dispozícii nespočetné množstvo svetla a energie a nekonečne veľa času na rôzne aktivity, dokonca aj vonku. Názov je taktiež odkazom k Shakespearovskej hre. Prvá verzia vznikla práve na spomínaný festival, no nie doma, ale v Berlíne.

Inštalácia pripomína more, pretože v priestore jemne povieva. Materiál je tiež veľmi nezvyčajný.

V tvorbe rada používam každodenné materiály, ktoré majú primárne iný účel. Užívam si, keď prídem s mojím vlastným originálnym spracovaním. Záchranársku deku resp. fóliu som našla na farmaceutickom veľtrhu v Berlíne. Keď som ju otvorila, do izby práve prichádzalo svetlo a deka pekne blikotala. Došlo mi, že bude dobrý nápad, ak deku aj rozhýbem, a tak som pridala ventilátor. Začala som so svetlom, ale nakoniec to skončilo ako vodná hladina, čiže záleží od spôsobu inštalovania, môže to byť more, rieka alebo vodopád.

Mnohým môže inštalácia evokovať odkaz na utečeneckú krízu.

Myšlienka celej inštalácie je však staršia než samotná utečenecká kríza. Je zaujímavé sledovať, ako ľudia vnímajú toto dielo dnes a v minulosti. Umelecká práca má tak viac dimenzií. Objekt pôsobí smutne a temne, no na druhej strane vytvára kontrast niečoho nádherného.

Myslíte si, že umenie môže pomôcť vyriešiť niektoré spoločenské problémy?

Určite áno. Nemyslím si však, že po tejto výstave bude menej utečencov. To, čo môžeme robiť, je zvyšovať povedomie ľudí o niektorých problémoch a trochu ich posunúť k pomoci iným ľuďom.

Inštaláciu ste už realizovali v rôznych priestoroch. Ako funguje u nás v Synagóge?

Je to skvelý priestor, nielen pre moje dielo. Najprv som si nebola istá, akú verziu použijem. S Dominikou Chrzanovou (kurátorka výstavy, pozn. red.) sme zvažovali viaceré možnosti, ako napríklad umiestniť fóliu na podlahu alebo ju zavesiť. Vyskúšali sme obe verzie, ale táto je nová a pôsobí v miestnosti najlepšie. Ako keby zabrala celý priestor.

Vo vašej tvorbe sa zaoberáte konceptom tela. Ako ste sa k tomu dostali?

Pre mňa osobne je to veľmi vzrušujúce. Ešte pred tým, než som začala chodiť na umeleckú školu, bavilo ma kreslenie, maľovanie, fotografia, video a mnoho ďalších vecí. Keď som pracovala v médiách, kombinovala som tieto veci navzájom. Potom som prišla na umeleckú školu, kde som zistila, že to ide aj tu. Zaujímam sa o zážitok, ktorý je odlišný od tých bežných a každodenných. Chcem ho ponúknuť nielen prostredníctvom vizuálneho vnemu, ale aj cez pocit a pozíciu, cez ktoré sa na dielo pozeráte. Potom je tu zvuk a tiež vietor.

Je dôležité implementovať umenie do verejného priestoru?

Umenie by tam určite nemalo chýbať, pretože je to kultúra. Ľudia sú napríklad zvyknutí na sochy či pamätihodnosti, ktoré sú súčasťou každodenného života, ale nevšímajú si ich. Aktuálne umenie môže zdvihnúť povedomie o tom, že umelec používa svoj čas a schopnosti na to, aby urobil niečo pre všetkých.

Ako sa dá ešte zdvihnúť záujem ľudí o umenie?

Musia to byť malé kroky. Umelci by mali prísť k ľuďom, aby ľudia nemuseli chodiť za umením. Napríklad v Helsinkách sa ľudia začínajú zaujímať o umenie čoraz viac. Radi navštevujú rôzne umelecké festivaly, a to v tisíckach návštevníkov. Každý aj menší event môže byť ďalším krokom, ktorý posunie ľudí k umeniu, napríklad tak, že rodičia zapíšu deti na umelecký kurz. Malo by to byť ale niečo jednoduché, čo dokáže otvoriť myslenie a podporiť pozitívny obraz o umení.

Aká je vaša najobľúbenejšia cesta k vyjadreniu myšlienok?

Určite inštalácie. Snažím sa budovať situácie, nie vždy také veľké ako v prípade Trnavy, ale také, ktoré ovplyvňujú ľudské zmysly. Musí to byť niečo, čoho sa chcú ľudia dotknúť a niečo, s čím sa dá interagovať. Celkovo v umení nemôžete stáť na jednom mieste, musíte si ho pozrieť z viacerých strán.

Čo si predstavíte pod pojmom entrotopia?

Jedným slovom chaos.

MENT je medzinárodný showcase hudobný festival, organizovaný v Ľubľane. Na jeho 6. ročníku 5. – 7. februára 2020 som sa zúčastnil vďaka ponuke iniciatívy LALA Slovak Music Export, ktorá organizuje festival Sharpe, spolu so zástupcami festivalu Končiny, labelu Mäsokombinát, kultúrneho centra Nová Cvernovka a kapiel Our Stories a Tolstoys.

Okrem LALA výpravy sa zo Slovenska na festival prišli pozrieť aj ľudia z festivalov Pohoda, Grape a Flaam. Vzhľadom na bohatú a vskutku kvalitnú ponuku môžem zodpovedne tvrdiť, že viacero mien z MENT-u sa ocitne aj v lineupoch slovenského aprílového showcase-u Sharpe a spomínaných letných festov.

Slovenský hudobný export sa zamiešal aj do zoznamu účinkujúcich v Ľubľane. Na koncerty Katarzie s Pjonim a 52 Hertz Whale som sa nezmestil. Svojou účasťou som „podporil“ aspoň Fvlcrvma. Tomu sa nielenže podarilo svojím setom roztancovať zaplnený klub Channel Zero v Metelkovej, ale zaujal aj agentov z uznávanej londýnskej Earth Agency, ktorá zastupuje také svetové mená ako Apparat, Skepta či Deerhunter (a spústu ďalších).

Najväčšia časť koncertného programu sa odohrávala v autonómnom sociálnom a kultúrnom centre Metelkova mesto. Tam som strávil aj najviac času. Kasárenský komplex opustený po vyhlásení nezávislosti Slovinska v roku 1991 neskôr osquattovali aktivisti a pod neprívetivým dohľadom samosprávy hlavného mesta v ňom vybudovali centrum nezávislej kultúry a umenia.

Metelkova dodnes funguje v akomsi pololegálnom režime napriek tomu, že priťahuje turizmus a odohráva sa v nej podstatná časť ľubľanského kultúrneho života. Aj ja som spal v miestnom hosteli, zriadenom v bývalej base. A podľa jednej štatistiky v Metelkovej sa odohráva 40 % ľubľanských koncertov.

Vo štvrtok si tu užívam talianske „heavy brass“ trio Ottone pesante. Hoci nástrojové zloženie trúbka, trombón a bicie vyzerá ako kuriozita, dychové nástroje zapojené do efektov produkujú nepreniknuteľný rachot, za ktorý by sa nehanbila žiadna nástrojovo tradičnejšia kapela z extrémnejších zákutí metalového či hardcorového spektra. Paličky z rúk a sliny z nástkov lietajú všade naokolo.

Post-punkovo-experimentálni Black Country, New Road vynikajú tiež nekonvenčným nástrojovým zložením, oproti Talianom podstatne rozšíreným (s gitarami, basou a bicími okupujú pódium aj husle, saxofón a klávesy). Chrapľavý vokál prepája členité skladby s trvaním väčšinou nad dĺžku typického rádio editu. Mladučkí Briti ešte nevydali ani debutový album, ale hype už okolo seba majú povážlivý. Budte ich môcť vidieť aj na Pohode.

Patria k čerstvej vlne kapiel zo Spojeného kráľovstva, ktoré napriek brexitu sú a budú žiadané po celej Európe. Ako polovážne vraví Stefan Nazarjan, riaditeľ moskovských festivalov Boľ a Moscow Music Week a jeden zo spíkrov konferenčnej časti festivalu, nanútila nám ich britská tlač a musia hrať všade.

BCNR sú aj pri svojej mladosti vynikajúci hudobníci, no to isté by som mohol povedať o viacerých skupinách na MENTE, ktoré majú tú smolu, že pochádzajú z východného bloku a nemajú za sebou mediálnu podporu. Zvlášť ruský kontingent ma vo svojich rôznych variáciách neprestával udivovať.

Či už to bol Inturist (niekde medzi jazzom, popom a avantgardou), neopsychedelickí Gnoomes alebo Wooden Whales (drevené veľryby) z Murmanska, ktoré sa od dream popu dokážu v sekunde vďaka speváčke Svetlane urvať z neviditeľných reťazí a ponoriť sa do publika v záchvate hudobnej hystérie.

Festival MENT využíva aj iné ľubľanské lokácie ako Metelkovu. Časť piatkového programu sa odohrávala na hrade s viacerými netradičnými lokáciami ako kaplnka alebo skalná dvorana. V tesnej blízkosti Metelkovej (päť minút chôdze) stojí aj objekt bývalej mestskej elektrárne, prerobenej na potreby kultúrneho vyžitia. Tam som sa ocitol vo štvrtok na kapele All Strings Detached, napriek anglickému názvu reprezentujúcej domácu hudobnú scénu. Pôvodne ženské duo vystúpilo v expandovanej zostave so sláčikovým triom a basákom alternujúcim medzi elektrikou a kontrabasom. Aj pri siedmich muzikantoch na pódiu hudba bola často minimalistická a nechávala mi ako poslucháčovi priestor na vypĺňanie vlastnou fantáziou.

Showcaseové festivaly sa občas môžu zvrhnúť na bezduché preháňanie sa rôzne vzdialenými stejdžmi a tlačenice pred vstupmi, kde po dvoch hodinách strácate orientáciu v tom, na akom koncerte sa vlastne nachádzate a kam by ste ešte mali ísť, ak ešte vôbec máte nejakú zvyšnú energiu. MENT na mňa v tomto ohľade zapôsobil nadpriemerne a do Metelkovej by som sa rád ešte niekedy vrátil nielen kvôli tomu, že v zaplnených kluboch sa veselo fajčí pod značkami so zákazom.

Juraj Kovalčík
hudobný a filmový dramaturg

Do konca marca si môžete tri jeho maľby pozrieť v Synagóge – Centre súčasného umenia. Jedna z nich veje priamo pred ňou. Inšpirovaný jazzom a filmom priniesol do priestoru obrazy, ktoré sa hrajú so svetlom a priestorom. Jukka Virkkunen porozprával nielen o aktuálnej výstave, ale aj o kreativite či umení vo verejnom priestore.

Vaše portfólio pôsobí veľmi farebne a šťastne. Maľby v synagóge sú temnejšie. Čím to je?

Tie, ktoré spomínate, vznikli ešte keď som žil v Brazílii, takže ich poznačila tamojšia atmosféra a klíma. Keď som sa po ôsmich rokoch vrátil naspäť do Fínska, tak som sa v tomto štýle snažil pokračovať, no už to kvôli zmene prostredia nešlo. V Londýne som už viac než jeden a pol roka a jeho vplyv som preniesol aj do malieb, ktoré môžete vidieť v Trnave. Tomuto procesu nemôžem nijako pomôcť, jednoducho to tak funguje.

Je život v Londýne menej šťastný?

Život v Londýne je viac šedý než v Brazílii a je veľmi hektický. Na druhej strane, farebné obrazy som robil, keď som bol mladší a postupne som dospel, tak sa zmenil aj spôsob, ako premýšľam.

Do svojej tvorby vnášate prvky fotografie, reklamy a iných popkultúrnych fenoménov, no veľmi nezvyčajným spôsobom. Viete nám popísať, ako to celé prebieha?

Pochádzam z odvetvia grafického dizajnu a dlho som robil v reklame a brandingu. Energia všetkých lôg a reklamy v mestách ma veľmi ovplyvňuje. Nemyslím si však, že v mojej tvorbe môžete vidieť priamy odkaz na reklamu alebo film. Je to viac o mojej skúsenosti, ktorú prežívam. Napríklad chodím aspoň raz do týždňa do kina. A túto energiu a skúsenosť presúvam aj do mojej práce. Keď tvorím, tak nepremýšľam o tom, čo robím a nesnažím sa plánovať celý koncept a výsledok.

Reklama vás ovplyvňuje v pozitívnom smere, aj keď je vo všeobecnosti braná skôr negatívne. Na Slovensku máme napríklad problém s vizuálnym smogom. Ako by ste dopomohli k tomu, aby ho bolo menej?

Ľudia, ktorí pracujú v reklame, nerobia svoju prácu správne a niekedy sú trochu leniví. Aj značky vedia povedať príbeh. Cieľom je síce niečo predať, ale spôsob môže byť stále zmysluplný. V marketingu treba byť úprimný, čo je ale veľmi utopická myšlienka. Našťastie, sú tu aj malé spoločnosti, ktoré vyrábajú poctivé produkty a robia aj takú reklamu.

Boli by mestá lepším priestorom pre život, ak by reklama nebola prvoplánová a mala by umeleckejší charakter?

Určite áno. Nedávno jedna spoločnosť vykúpila reklamný priestor v časti londýnskeho metra, kam umiestnila obrázky mačiek bez loga a textu. Nechceli síce nič predať, no ľudia sa pýtali a hľadali na internete, o čo ide. Keď prišli na to, že cieľom je adoptovanie opustených mačiek, bol to silný zážitok. Ak zariskujete a dáte umelcom verejný priestor, výsledok je zaujímavý a veľmi intenzívny.

Inšpirujete sa niečím, čo je už vytvorené. Zaujímalo by ma, ako prebieha váš kreatívny proces.

Keď prídem do ateliéru, najprv sa len zahrievam a napríklad skicujem, aby sa mi rozprúdil mozog. Keď začnem maľovať, neviem, čo z toho vzíde, nemám plán. Často sa k obrazom vraciam po niekoľkých týždňoch a dokončujem ich. Sledujem, ako farba uschla a akým procesom prešla. Napríklad maľby na túto výstavu som začal robiť v apríli minulého roku a znova som sa k nim dostal pred pár týždňami. Dokončil som ich asi týždeň pred výstavou. Ešte z nich bolo cítiť farbu.

Na výstave môžeme v hornej časti a vonku vidieť vaše obrazy. Ako zapadajú do konceptu výstavy?

Moja umelecká práca je vo veľkej miere založená na mestách a ľuďoch, ktorí v nich žijú a tvoria kultúru. Aj vo vnútri Synagógy sú dve maľby, na ktoré som sa snažil preniesť energiu veľkomesta. Momentálne žijem v Londýne a hektiku metropoly sa snažím pretaviť aj do môjho ateliéru.

Maľby v Synagóge visia zo stropu a vytvárajú kvázi stenu. Bol to zámer?

Tento priestor nie je úplne tradične galerijný, a preto bolo fajn reagovať naň. Potom so videl farbu okien a zamýšľal som sa, ako by vyzerali obrazy, ak by viseli pri nich. Vytvorili koridor a počas dňa na ne svetlo krásne dopadá. Nikdy som ešte takto nevešal obrazy. Páči sa mi aj tretia maľba, ktorá je vonku pred Synagógou zavesená ako vlajka, čím je spätá s vonkajškom a prírodou respektíve vetrom.

Aký mediálny produkt bol inšpiráciou pre tieto maľby?

Videl som niekoľko filmov, ale najviac ma ovplyvnil improvizačný jazz, ktorý som v tej dobe počúval. Maľujem však výhradne potichu, som to iba ja a moje maľby. Vplyv a inšpirácia musí prísť zvonku, potom prídem do ateliéru a pracujem.

Veľa ľudí si myslí, že kreativita je len spracovávanie podnetov, ktoré sme už videli, napríklad aj iného umenia. Čo si o tom myslíte?

Kreativita je kombinácia vecí, ktoré sme zažili a videli. Myslím si, že každý človek je kreatívny, len to sami sebe musíme dovoliť. Časťou kreativity je byť aj neistý a pochybovať o celom procese. Je to o tom byť otvorený a neplánovať, čo sa stane a tiež aj o užívaní si procesu tvorby a toho, kam nás dovedie.

Môžeme sa vôbec naučiť byť kreatívnymi?

Myslím, že sme sa všetci narodili kreatívni. Pozrite sa, aké slobodné sú deti. Tak ako rastú, škatuľkujeme ich, čím zabíjame kreativitu. Viete sa to ale znovu naučiť. Naša spoločnosť je veľmi racionálna a tento aspekt si váži viac ako objavné myšlienky. Aj tie na prvý pohľad hlúpe sa dajú na niečo premeniť. Ľudia príliš premýšľajú, čo môžu a čo nie, aj keď na konci dňa môžu všetko.

Čo je najnáročnejšia vec na tom byť vizuálnym umelcom?

Byť úprimný k sebe a tiež tvoriť úprimne. Keď maľujem, nemyslím na to, že robím umenie. Akonáhle začnete myslieť na galérie a ľudí, ktorí vašu tvorbu uvidia a na všetko okolo umeleckého sveta, tak už nebudete úprimní a staráte sa viac o to, čo si pomyslia iní ľudia. Treba tvoriť pre seba.

Sú tu však aj iné názory, napríklad kritici alebo odborná verejnosť. Mali by si umelci brať ich rady k srdcu?

Určite áno, dialóg je dobrý. Na druhej strane je to umelec, kto robí finálne rozhodnutie. Nie je to tom, aby ste nasledovali niečie názory, lebo to už potom nie ste vy. Je dôležité rozprávať sa o práci a mať k dispozícii iné názory, ale to, čo robí vaše umenie výnimočným, je práve vklad umelca.

Názov výstavy je entrotopia. Či si predstavíte pod týmto pojmom?

Je to náročný koncept, podobne ako utópia. Na začiatku som hovoril o urbánnom priestore a kultúre, ktorú v ňom ľudia vytvárajú. Myslím si, že veľkomestá sú dobrou manifestáciou ľudskej povahy. V Londýne žije 40 % populácie imigrantov, je to veľmi multikultúrne mesto a pripodobňuje sa ku konceptu entrotopie. Sme to my, ktorí tvoríme všetky takzvané „tópie.“

Magda Švecová

Počas februára a marca si budete môcť v Synagóge – Centre súčasného umenia pozrieť tvorbu a diela šiestich fínskych umelcov. Tí v Trnave vystavujú v rámci umeleckého výmenného projektu medzi Helsinskou asociáciou umelcov a našou organizaciou Publikum.sk. Tešiť sa môžete na kompaktné priestorové a interaktívne inštalácie. Viac o nich porozprávala kurátorka výstavy Dominika Chrzanová. 

Témou výstavy Entrotopia 2.0 je priestor a čas, prečo ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom v rámci fínsko-slovenskej spolupráce?

Spolu s fínskym kurátorom Ville Laaksonenom sme chceli zadať tému, ktorá je univerzálna, blízka a zrozumiteľná aj slovenským, aj fínskym umelcom. Nechceli sme to ťahať do politiky. Každý človek prežíva priestor a čas svojím spôsobom a uvedomili sme si, že táto téma by mohla sadnúť obom skupinám. Pristupovali sme k tomu skôr z ľudského hľadiska, aby tvorcovia prirodzene vedeli reagovať svojim výtvarným jazykom na bežnú tému. 

Vyberali ste z viac než stovky umelcov. Čo rozhodlo o tom, že do Trnavy pricestovala práve táto šestica?

Vyberala som z portfólia 130-tky členov Helsinskej asociácie umelcov a do užšieho kola sa dostalo 20 z nich. Ešte pred rokom som sa s autormi stretla osobne a rozprávali sme sa o téme výstavy a tom, ako a čo si vedia predstaviť vystavovať v našej Synagóge. Aj keď sme riešili skôr praktické otázky, na základe rozhovorov som zistila, akým spôsobom uvažujú jednotlivci o téme, ktorú sme zadali. Taktiež ich tvorba sa musela približovať téme, ktorú sme chceli stvárniť v Trnave. 

Sú inštalácie a diela vytvorené priamo pre túto udalosť alebo sú z archívu umelcov?

Je to tak pol na pol. Polovica tvorcov svoje diela prezentovala v minulých rokoch, ale hodili sa do témy, tak ich priniesli aj k nám. Druhá polovica je vytvorená priamo pre potreby tejto výstavy. 

Čím sa odlišuje tvorba vizuálneho umenia vo Fínsku a u nás? 

Zaujímavé je, že Fíni riešia dosť podobné témy ako napríklad spoločenské problémy alebo vnútorné osobné záležitosti a ani spôsob práce nie je veľmi odlišný. Ale napríklad umelkyňa Laura Beloff sa venuje bioartu. Zaoberá sa molekulami, čo je pre naše prostredie nevšedné. Fínsko je tiež v Európe a nemáme k sebe blízko len v umení, ale aj ako ľudia. 

Prvou umelkyňou je Pia Männikkö, ktorá zobrazuje vo svojej tvorbe priestor v rôznych polohách. Čo od nej uvidíme v Trnave? 

Pia bude prezentovať dielo s názvom Sen noci svätojánskej. Ide o zlatú záchrannú termofóliu pospájanú do obrovskej plochy hlavnej lode Synagógy. Keďže fólia aj jemne veje a materiál sa na svetle odráža, pripomína vodnú plochu. Táto fólia sa nielenže používa pri záchranných akciách, aby zahriala ľudí na záchranných člnoch, ale zároveň predstavuje aj more, takže je inštalácia čiastočne odkazuje na spoločenské dianie. Pri tomto diele si návštevník uvedomí veľkosť samotného diela, ale aj priestoru Synagógy, keďže pokrýva celú jeho plochu. 

• 

Ďalšou zo ženského tria fínskych umelkýň je Mari Mäkiö, ktorá vytvára interaktívne zvukové inštalácie. Budeme od nej počuť niečo aj v Synagóge?

Od nej tu máme hneď dve diela. Prvé sa volá Sound of Darkness, ktoré vďaka špeciálnym odhlučneným slúchadlám umožňuje počúvať zvuky nahraté v japonskej jaskyni. Ďalšie dielo je interaktívne. Nielenže nesie prvky audia, ale tiež haptiky. Ľudia sa môžu dotýkať resp. klepať prstami po reliéfnych keramických plochách, čo vyvolá zvuk, ktorý bude gradovať a prevrstvovať sa, ak sa dotkneme viacerých miest naraz. Makio tu pracuje s onomatopoje, teda so zvukomalebnými fínskymi slovami. Strieda ľudský hlas, melódiu tečúcej vody a znenie japonskej jaskyne. Cieľom autorky je presunúť návštevníkov galérie na iné miesto. 

Lauru Beloff si spomínala v súvislosti z bioartom. Prinesie toto u nás netypické umenie aj na Slovensko?

Áno, z Laurinej tvorby budeme môcť v Trnave sledovať tvorbu zlúčenín v Petriho miske, v ktorej látky reagujú a pohybujú sa. Proces vzniku molekúl a rastu sa premieta na strop. Obrazne povedané, uvidíme tak pôvod života v priamom prenose. 

Priestorovým maľbám sa vo svojej práci venuje Teemu Korpela. Ako sa popasoval s témou priestoru a času? 

Teemu je pôvodne maliar, ale zaoberá sa priestorovými inštaláciami, napríklad ohýba plátna a obkladá nimi interiéry. Staré práce zvykne recyklovať na tvorbu ďalších diel. V Synagóge obloží svätostánok obrovským čiernym kusom plátna namaľovaným alkydovou farbou. Je to temná maľba, ktorá smeruje do priestoru a má vyvolať emóciu. Na jednej strane človeka vťahuje a na tej druhej zároveň desí. 

Odlišná od ostatných autorov je aj tvorba Jukka Virkkunena, ktorý sa inšpiruje reklamou a brandingom. 

Tento autor vytvára gestickými ťahmi tvary, ktoré evokujú aktuálnu tvorbu lôg a brandingu. V Synagóge bude mať tri šesť metrové navrstvené maľby. Sú prevesené cez okenice, čím sa stávajú veľkou stenou. Jedna z nich by mala viať dokonca ako vlajka celého projektu vonku pred Synagógou. 

Ville Mäkikoskela je sochár, ktorý zobrazuje prítomné okamihy a jednoduché veci. Čo si pod tým vieme predstaviť? 

Ville pracuje s mramorom alebo bronzom. Bežné veci, ktoré nevnímame, pretvára do umeleckých diel a do foriem, ktoré sú trvácnejšie a majú umeleckú hodnotu. Napríklad vidí na ulici sáčok, odfotí ho a spraví jeho mramorovú verziu. V Trnave uvidíme dielo Unfinished, čo sú dvojmetrové, nedokončené koľajnice. 

Prístup každého z umelcov na Entrotopii 2.0 je jedinečný rovnako ako aj ich práce. Ako spolu tieto diela vytvárajú kompaktný celok? 

Synagóga má z architektonického hľadiska tvar lode, tak sme chceli aby celá výstava evokovala more a pridružené spoločenské globálne problémy. More reprezentuje Sen noci svätojánskej a nebezpečenstvo plavby po hladine predstavuje dielo od Teemu. Maľby a koľajnice na jednej strane balkóna odkazujú na históriu a vývoj ľudstva, odkiaľ a kam smerovalo. Druhá časť balkónu je orientovaná na zmysly. Tieto dva balkóny zároveň predstavujú člny, ktoré sa plavia na mori. 

Názov výstavy je Entrotopia, čo je pomerne náročný pojem na stvárnenie. Ako vnímajú túto tému samotní autori? 

Sama som sa na to tvorcov pýtala. Myslím si, že každý z nich sa vo výstave snaží vyrovnať s problémami, ktoré sa ho najviac dotýkajú, snaží sa vyjadriť svoje vlastné sny a idei, ale v prvom rade, chcú aby výstava bola spoločným dielom a aby v nej bol odkaz na priestor, čas a spoločenské témy. Aj oni sú v bežnom živote často zmätení, lebo aj samotná entrotopia vyjadruje nerovnomernosť a chaos ľudstva, z ktorých sa nevieme vymotať.

Čo si má z výstavy odniesť bežný návštevník? 

Návod neexistuje. Nie je zámerom, aby bola výstava popisná. Ide o zážitok z priestoru a vlastných zmyslov a tiež preskúmanie toho, či je človek vedomý si seba a svojej prítomnosti a toho, ako sa pohybuje v priestore.

Magdaléna Švecová

V sobotu 25. januára sme hostili koncert česko-slovenskej legendy Tornado Lue a dopadol vynikajúco. Tancovalo sa vo veľkom a spievalo spolu s kapelou.

foto: Anna Siedykh

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Malý Berlín funguje už takmer dva roky a počas tohto obdobia sa nám podarilo nadviazať viacero nových spoluprác, ale i pomôcť rôznym miestnym aktívnym ľuďom nielen z oblasti umenia a kultúry. Radi by sme v tom pokračovali, a to i vo väčšom rozsahu. Preto sme sa rozhodli urobiť tento open call, ktorý je určený možno aj vám alebo vašim priateľom.

Výzva je otvorená jednotlivcom aj kolektívom, jednorazovým aj dlhodobejším projektom a potrvá do konca januára. Okrem umenia dávame priestor aj rôznorodým občianskym iniciatívam, aktivitám z oblasti vzdelávania, ekológie i sociálnych tém a komunitným projektom. Ako vám vieme pomôcť? Poskytneme priestory, technickú podporu a personál, ale radi aj poradíme v rámci našich skúseností a možností.

Do open callu sa zapojíte vyplnením tohto jednoduchého formulára. Návrhy si čo najskôr preštudujeme a ak sa nám bude váš nápad pozdávať, určite sa vo februári stretneme. Keďže ide o prvú takúto výzvu, nevieme odhadnúť, koľkí na ňu zareagujú. Radi by sme poslali spätnú väzbu každému z vás, no možno to nebude v našich silách.

Piaty ročník festivalu spisovateľov Ypsalon sa opäť niesol vo veľmi príjemnej atmosfére. Festival je priestorom prepojenia viacerých žánrov, vekových skupín, názorov na literatúru, no hlavne je miestom pre všetkých. Počas štyroch dní sme sa venovali poézii, komiksu, klasickej literatúre, debutantom, ale aj etablovaným autorom. Našimi hosťami boli Mila Haugová, Soňa Balážová a Tereza Oľhová, Viliam Klimáček, Iris Kopcsayová, Maroš Volovár, Milo Janáč, Juraj Kováčik, Veronika Šikulová, Jozef Zelizňák či Juraj Čorba a Dávid Marcin.

Okrem hlavného programu sme privítali nezabudnuteľnú Fågelle, otvorili dve výstavy a spolu s najmenšími zažili rodinnú nedeľu plnú zábavy. Čo nás čaká budúci rok? Uvidíme! No rozhodne sa už nevieme dočkať.

Pozrite sa na náš fotoreport.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V sobotu 7. decembra uzavrieme tohtoročný cyklus koncertov súčasnej klasickej hudby b minor. Počas nich sme dali priestor nielen štandardným orchestrálnym nástrojom, akými sú klavír či husle, ale aj viacerým menej netradičným. Medzi také patrila basová gitara či cimbál.

Decembrový koncert je venovaný akordeónu. Tento nástroj vznikol v prvej polovici 19. storočia. Rýchlo si našiel stabilné miesto v ľudovej hudobnej tvorbe v celej Európe, no pomaly prenikal aj do jazzových kruhov a v 20. storočí aj do tvorby skladateľov klasickej hudby.

Napriek tomu ho v zložení orchestrov nájdete málokedy. Dôvod je prozaický. Väčšina orchestrálnych telies sa stále zameriava na reprodukciu hudby renesančných klasikov, a tí akordeón, skrátka, ešte nepoznali.

Aj preto sa Peter Katina rozhodol iniciovať vznik celkom nových diel, ktoré by dokonale ukazovali osobité zvukové prvky tohto nástroja, rozšírené výrazové možnosti moderného akordeónu a odzrkadľovali aj najaktuálnejšie kompozičné trendy.

Respirations je teda koncertný program, ktorý vás presvedčí, že aj akordeón patrí do kategórie vznešených nástrojov pre klasickú hudbu.

Minulý týždeň sme mali tú česť privítať v našich priestoroch majstrov japonskej kaligrafie z asociácie Shodo Geijutsu-in. Workshop začal teoretickou časťou, kde sme sa dozvedeli viac o rôznych typoch písma, ako sa v jednotlivých obdobiach vyvíjalo, či ako správne držať a pracovať so štetcom. To všetko sprevádzali ukážky písma od tých najlepších kaligrafov. Účastníci si mohli vyskúšať toto umenie a okrem základných informácii si domov odniesli aj vlastnoručné výtvory.

foto: Anna Siedykh

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Od piatka do nedele 4. – 6. októbra sa v Trnave konal druhý ročník festivalu nezávislého divadla SCENA. Jeho organizátorom boli Divadelníci Trnavy a okolia, kultúrne centrum Malý Berlín a Divadlo Yarmat.

foto: Dominika Chrzanová, Petra K. Adamková

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Keď sme sa počas leta rozprávali o tom, s akou hrou k nám koncom septembra prídete, opýtal som sa Ťa, či to bude kabaret, ktorý sme chceli urobiť už v minulom roku, alebo jedna z nových hier. Povedal si, že kabaret, ale ak sa nemýlim, Don Quijote je novu hrou, ktorú ste premiérovali teraz v júli a dokonca ste ju možno skúšali práve u nás. Či mýlim sa?

Je to presne tak. My sme pôvodne s Kamilom Žiškom vedeli jedno, že chceme spracovať tému Dona Quijota, ale konkrétny tvar a žáner predstavenia sme len odhadovali. A je pravda, že v tomto predstavení, ktoré sme u vás skúšali sú aj kabaretné predscény, ale je to výsostne činoherné predstavenie. Takto sa nám to poskladalo v procese prípravy. Tá téma si sama vypýtala, to čo potrebovala a pretože je silná a pre nás veľmi živá a aktuálna, išli sme po zmysle a po príbehu tak, aby sme ho vyrozprávali všetkými nám dostupnými prostriedkami.

Prečo ste s Kamilom Žiškom siahli práve po Donovi Quijotovi? Viem, že ako postava sa objavil už vo vašom kabarete In Vino… z roku 2011. Hrá ho teraz ten istý z vás alebo ste sa vymenili?

Znovu sme sa vrátili k tejto téme, ale úplne inak. In Vino… je hra dvoch životných princípov, dvoch filozofii, dvoch smerov, ktoré koniec koncov formovali európske moderné myslenie a predstavujú ich práve Don Quijote a Don Juan ako zástupcovia istých princípov a ideií. Ale táto nová inscenácia je už o samotnom donovi Quijotovi a témy márnosti života, zmyslu snov, nutnosti dokázať vnímať život skutočne a bytostne v prítomnosti sa v nás medzitým rozvinuli tak silne a plne, že sme sa rozhodli rozprávať príbeh Quijota znova. Ale pravdou je, že Kamil hrá Quijota, ktorého hral aj v In Vino…, ale už je to celkom iná postava a ja som Sancho Panza, ktorý v tej predchádzajúcej hre nebol.

Táto nová inscenácia je už o samotnom donovi Quijotovi a témy márnosti života, zmyslu snov, nutnosti dokázať vnímať život skutočne a bytostne v prítomnosti sa v nás medzitým rozvinuli tak silne a plne, že sme sa rozhodli rozprávať príbeh Quijota znova.

O predstavení hovoríte, že je to Don Quijot inak. Čo to inak znamená v tomto prípade?

V metarovine príbehu sme to stále my: dvaja herci a autori, ktorí si ten príbeh rozprávajú po svojom a v asociáciach spájajú súčasné témy s historickým pozadím románu a na ich základe ho interpretujú. Keby tá realita okolo nás bola iná, aj ten príbeh to poznačí. Je tu všetko, čo sme si z toho pôvodného románu vytiahli, ale pomenovali v súčasnosti. Ten tvar je voľný, občas sa zastavíme a niečo predebatujeme, občas hráme naozaj činoherne. A ja v tom ešte hrám chvíľu na kontrabas, a to je naozaj nezvyčajné.

Ako veľmi sa napriek tomu držíte predlohy?

Predlohy sa držíme zásadne a pevne, ako ju interpretujeme, je už iná vec, a to by bolo najlepšie sa na to predstavenie prísť pozrieť.

Autor rozhovoru: Michal Klembara

Jedným z cieľov centra Malý Berlín je byť kultúrnym útočiskom pre čo najviac Trnavčanov. Po viac ako roku od otvorenia v našom programe nájdete nielen klubové filmy pre náročnejšieho diváka, ale zamerať sa chceme aj na čerstvých rodičov.

Mnoho rodičov to dobre pozná – starostlivosť o dieťa je prácou na plný úväzok, a tak je celkom bežné, že večerná návšteva kina sa pre nich na dlhý čas stane nedosiahnuteľným pôžitkom. Presne pre takých, ktorí by sa chodenia do kina neradi vzdávali, sme pripravili špeciálne premietania pod hlavičkou Baby kino.

Tento koncept nie je žiadnou novinkou, s úspechom sa ujal vo viacerých krajinách a využiť ponuku tzv. baby friendly kina – teda kina, do ktorého môžete prísť aj s deťmi – môžu už nejaký čas Bratislavčania či Košičania. Premietania tohto programu budú vždy doobeda o 10.00 h. a do kina môžu diváci prísť aj s kočíkmi. Hlasitosť bude znížená a v sále ostane počas projekcie aj tlmené svetlo.

Podmienky sú teda upravené tak, aby si čas na filme v pohode užili nielen rodičia, ale aj menšie deti. „Filmy sú, samozrejme, určené dospelým divákom. Vyberáme filmy z aktuálnej distribučnej ponuky a s neagresívnou zvukovou stopou. Baby kino odporúčame rodičom s deťmi do 2 rokov, ale nechávame na posúdení každého, s akým veľkým či malým potomstvom sa do baby kina vyberie,“ vysvetľuje filmový dramaturg Malého Berlína, Juraj Kovalčík.

Na prvom Baby kine premietnu Florencino kníhkupectvo

S programom Baby kina kultúrne centrum začína už v utorok 24. septembra. Premietneme britskú snímku Florencino kníhkupectvo. Ide o adaptáciu rovnomenného bestselleru, ktorého dej je zasadený do Anglicka konca 50. rokov. V hereckom obsadení sa môžu diváci tešiť na skvelú Emily Mortimer a držiteľa Zlatého glóbusu, Billa Nighyho.

Viac o filme a online predaj vstupeniek nájdete v detaile filmu Baby kino: Florencino kníhkupectvo.

V júni sme spolu so špeciálnym vydaním PechaKucha Night Trnava organizovali druhý ročník Trnavského dňa dizajnu.

V rámci neho sa vonku na Nádvorí konal trh slovenského dizajnu a pomalej módy a popri tom kopec workshopov a diskusií s hosťami. Počasie nám tento rok až tak neprialo, no beztak to bol príjemný deň.

Asi každý bežný používateľ internetu sa tam niekedy ocitol. Pozeráte video o niečom, čo vás zaujíma, napr. prečo je posledná séria Game of Thrones úplne nahovno alebo vás týpek s titulom z politológie poúča o komplexných príčinách humanitárnej krízy vo Venezuele.

Kliknete na súvisiace video, potom na ďalšie a na ďalšie, ani neviete ako, niektoré trvajú do 10 minút, niektoré do polhodiny. Relaxujete. No a čo? Veď zabíjať čas by ste mohli aj škodlivejšími spôsobmi.

A zrazu sa pozeráte na niečo, čo vo vás vyvoláva údiv, pochybnosti o vlastnom zdravom rozume, ba aj pocity hanby a viny. Uletené konšpirácie, 3D animácie znetvorených ľudských aj zvieracích tiel, remixy virálnych segmentov zo správ, kde respondenti s pomocou autotune vyspevujú priblblé frázy o prírodnej katastrofe alebo nejakej násilnosti v susedstve, ideálne sprevádzaní stroboskopickými efektmi, 10-hodinové slučky niekoľkosekundových gifov a klipov.

YouTubový folklór má pre túto situáciu štandardný koment, ktorý nájdete pod ľubovoľným „divným“ videom. „Bože, zase som v „tej“ časti YouTube (alebo internetu)“. „Tá časť“ označuje čudný, zvláštny, podivný priestor, kde sa hromadia videá, ktoré by ste za normálnych okolností nikdy nesledovali.

Jej poloskrytú existenciu umožňujú algoritmy a vyhľadávacie mechanizmy samotnej služby, ktorá často páruje videá do súvisiacich na základe povrchných, nedomyslených kritérií, preferuje isté obsahy na úkor iných, hoci sa zároveň tvári, že jej ide o vyváženosť a podporu komunity.

YouTopia ako koncept má už svoju históriu či skôr prehistóriu. Medzi rokmi 2010-12 sme spolu s Michalom Kabátom ako doktorandi na masmediálke vymýšľali také malé alternatívne premietanie pre študentov, ktoré by sa zameriavalo na videá od (amatérskych) používateľov. Zdalo sa nám, že „weird part“ YouTube je často oveľa zaujímavejšia a pozoruhodnejšia než tá „štandardná“ či „mainstreamová“.

Nevyznačuje sa však iba absurdným humorom, ale aj obsahom, pri ktorom už úsmev zamŕza na perách. Odhliadnuc od beefov medzi celebritnými youtubermi či škandalóznych videí s rasistickými, xenofóbnymi alebo inak urážlivými vyjadreniami, asi najväčšie doteraz odhalené systémové zlyhanie predstavuje kauza Elsagate, keď sa prevalilo, že tisíce a tisíce videí, prezentovaných ako „vhodné pre deti“, obsahovali témy, pred ktorými sa spoločnosť snaží deti naopak chrániť.

Začali sme zhromažďovať videá do playlistov, zoraďovať ich podľa kategórií a žánrov, vyberali sme z nich tie, ktoré sa nám zdali najvýpovednejšie. Chceli sme ich premietať periodicky, vždy nový výber. Veď už v roku 2010 YouTube produkoval 24 hodín videa za minútu reálneho času a z toho 17 %, teda asi 4 hodiny, tvorili používateľské videá. Bolo z čoho vyberať.

Zorganizovali sme síce iba jedno premietanie – účasť na ňom nebola veľmi povzbudzujúca 🙂 -, ale myšlienka nikdy úplne nezapadla prachom. Keď sme sa v Malom Berlíne a na Nádvorí začali zaoberať konceptom originálneho hudobného festivalu, Dušan Vančo prišiel s (tiež už starším) nápadom súťaže slovenských hudobných videoklipov.

YouTopia sa tak vynorila zo zabudnutia a vznikol akýsi hybrid filmového a hudobného festivalu, kde je hudba neodmysliteľne spojená s vizuálnym umením, či už v podobe VJingu, projekcie, filmového premietania alebo spôsobmi, ktoré ešte len začneme používať. A bloky filmov či krátkych filmov nahrádzame blokmi videoklipov. Aj neoficiálnych, aj necenzurovaných, aj remixov, aj mashupov, paródií aj pôct, aj krásnych, aj veľmi divných.

Lebo nás fascinuje online audiovizuálna kultúra a chceme ju presťahovať zo súkromia do verejného priestoru a z displejov smartfónov na premietacie plátna. YouTopia skúma formy manipulácie so zvukom, hudbou a vizualitou. Je to sviatok videa a hudby.

Program úvodného ročníka YouTopie nájdete na tomto linku: https://www.malyberlin.sk/eventy/youtopia-2019/

Takto vyzerala adaptácia Kafkovej Premeny odohraná priamo na Nádvorí 28. augusta 2019. Vďaka veľmi špecifickému prostredie, ktoré si hra žiada, šlo o jednu z mála repríz na celom Slovensku. Sme preto veľmi radi, že sa Divadlo Ne peróne mohlo u nás počas letného programu zastaviť.

foto: Petra K. Adamková

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

•