Arpád Soltész: Ak sa chce autor vyvíjať, musí mať predstavu o tom, čo sa čitateľovi páčilo a čo nie
Už v stredu, 16. februára sa bude na Facebooku Malého Berlína v online besede rozprávať o svojej novej knihe Zlodej. Arpád Soltész v rozhovore hovorí aj o tom, prečo by sa najradšej stretol s divákmi osobne, v ktorých prípadoch si vzal k srdcu spätnú väzbu od čitateľov a aj to, čím ho fanúšikovia dokážu prekvapiť.
Tešíte sa na blížiacu sa online besedu o novej knihe? Čím je pre vás výnimočná?
Pre mňa je to trochu nekomfortné, pretože mám rád kontakt s publikom, keď mudrujem. Z tvárí ľudí sa dá odčítať, či to už nezačína byť trochu nudné a ubíjajúce, a tak je šanca sa tomu trochu prispôsobiť. To, že je to online, je menej pohodlné, ale dnes sa to už nedá nazvať ničím výnimočným. Je mi aj ľúto, že nepôjdem do Malého Berlína, lebo je to veľmi príjemné prostredie.
Vravíte, že vám chýba osobný kontakt s čitateľmi. Čítate si aspoň recenzie na vaše knihy na internete?
Spätná väzba od čitateľov je veľmi dôležitá. Ak sa chce autor vyvíjať, musí mať predstavu o tom, čo sa čitateľovi páčilo a čo nie. Človek navyše robí aj chyby v texte, ktoré si nemusí uvedomiť a nemusí ich odfiltrovať ani editor. Takáto spätná väzba je dôležitá. Iná vec sú potom nejaké verejné diskusie pod článkami – ale záleží od publika. Čítať si rýdzi hejt mi nedáva zmysel, ale všetko, čo je konštruktívna pripomienka, je veľmi cenné. Najcennejšie je práve to, keď niekto napíše, čo mu v knihe nesedelo alebo nevyhovovalo. Keď ma budú všetci len tľapkať po pleciach, tak ma to nebude motivovať k tomu, aby som písal lepšie.
Keď sme pri tej spätnej väzbe, stalo sa vám, že ste si ju niekedy vzali k srdcu a zapracovali ste podnety od čitateľov do novej knihy?
Jednoznačne áno. Niekedy prichádzajú aj marginálne pripomienky, ktoré si často odporujú. Niekto chce viac násilia, niekto menej, ale neviete vyhovieť všetkým a neviete ani písať pre všetkých čitateľov na trhu. Sú však pripomienky, na ktorých sa drvivá väčšina čitateľov zhodne. Napríklad pri prvotine Mäso mi ľudia písali, že tam bolo príliš veľa postáv, v ktorých sa nevedia zorientovať. Cielene som potom pracoval na tom, aby som ich redukoval. Vo Svini bolo zase príliš veľa dejových línií a v Zlodejovi som potom dospel k tomu, že som písal v prvej osobe, čo ma prinútilo k sebadisciplíne. Keď to píšete z pohľadu hlavného antihrdinu, nemáte šancu vytvárať mätúce vedľajšie dejové línie.
Takže to, že Zlodej je písaný v prvej osobe, bolo výsledkom podnetu od čitateľov alebo išlo o nejakú osobnú výzvu, skúsiť písať inak?
Je to súhra viacerých faktorov. Jednak to, že mi čitatelia vyčítali, že dej je na tento žáner príliš zložitý. Toto bol navyše ten typ príbehu, ktorý si pýtal, aby som v ňom ukázal svet z hlavy zlodeja – ako on vníma svoju zlodejinu. Bol v tom aj ten motív, že keď sa ja sám neviem dokopať k tomu, aby som nepísal príliš zložito, tak ma k tomu dokope samotný štýl písania. O tom sme aj dlho diskutovali s editorkou, Natašou Holinovou. Hovorila, že na jednej strane je to najlepšia možná forma písania, je to čítavejšie, čitateľ sa vie viac identifikovať s postavou. Autori to však nemajú veľmi radi práve preto, lebo sa oveľa ťažšie vytvárajú prekvapujúce pointy a nedá sa to písať z nadhľadu a nemôžem ukázať viac, ako vedia postavy. Čitateľ vie iba to, čo vie hlavná postava, rozprávač románu.
Spisovatelia majú občas problém prinútiť sa do písania. Bolo jednoduchšie písať, keď ste si zvolili takúto formu?
Bolo to oveľa náročnejšie, píše sa to ťažšie, v tomto smere to bolo kontraproduktívne. Ale ja som hrozný prokrastinátor, u mňa je jediná motivácia písať deadline, prípadne prešvihnutý deadline. Potom to už ide, ale samé od seba. Najradšej pracujem pod tlakom.
Konzultovali ste písanie knihy s odborníkmi, pamätníkmi 90. rokov, či možno psychológom, keďže je Zlodej písaný z prvej osoby?
Nie nie, ja celkom dôverne poznám svoje postavy a nechávam ich v príbehu žiť svojím vlastným životom. Často napíšem niečo celkom iné, ako som si pôvodne myslel, že zo mňa vylezie. Keď máte určitý typ osobnosti, ktorý má svoju vlastnú motiváciu a reaguje logicky v súlade s ňou, tak sa vám tá postava niekedy doslova vzbúri a žije si vlastným životom. Je to niečo, čo vždy spontánne, prirodzene, vytečie z mojej hlavy. Tá zlodejina, zlodejské remeslo, to, ako ide hlavná postava vykradnúť sklad, to som si, samozrejme, nechal porozprávať od človeka, ktorý sa tým živil. Ale konzultácie so psychológmi, to určite nie, to by nemalo zmysel. V konečnom dôsledku to nie je psychologický román, je to taký normálny príbeh z 90-tych rokov.
Ak postavy dôverne poznáte, ale neviete, ako sa dej vyvinie, ako si potom máme predstaviť písanie knihy? Nemáte v hlave synopsu a neviete, ako sa bude príbeh uberať, alebo existuje pevná osnova a vy na ňu nabaľujete detaily?
Nemal by som tú drzosť nazvať to synopsou. Obvykle mám veľmi jasnú predstavu, kde sa nejaký príbeh začína, povedzme, že aj nejakú základnú zápletku a mám veľmi hrubú predstavu, kde asi by príbeh mohol skončiť. A to všetko medzi tým sa vyvinie počas písania. Nosím v hlave veľa drobných príbehov z novinárskej minulosti, ktoré boli publikované, ale prešli nepovšimnuté, alebo neboli nikdy publikované z najrôznejších dôvodov. Tie potom všelijako pokrivím, prerobím, pomiešam, niečo k nim dovymýšľam, spájam ich úplne novým spôsobom. Ale nie je to taká „inžinierska“ činnosť, že si ten príbeh dopredu nakreslím a potom naňho nalepujem konkrétne dialógy, vety. Je to naozaj balík postáv, konkrétna situácia, do ktorej ich vrhnem a potom ich nechám, aby si robili svoje.
Na čom momentálne pracujete? Stihnete ešte pred skončením pandémie niečo napísať?
Ja som fungoval v pandemickom režime „before it was cool“ (než to bolo v móde, pozn. red.). Som rád, keď nemusím dva týždne vychádzať na ulicu, môžem tu sedieť zatvorený a písať si. Rád by som napísal aj v tomto roku nejakú knihu, momentálne ešte stále váham medzi dvomi potenciálnymi témami, uvidím, pre ktorú sa rozhodnem. Veľa energie som venoval písaniu scenára k filmovej adaptácii Hnevu, v tomto okamihu je v rukách dramaturga, čakám, čo mi vráti a ako budeme s týmto materiálom budeme pracovať ďalej. Okrem toho som ešte škaredo po deadline s poviedkou pre ďalší projekt zo série, v ktorej vyšli knihy Slovensko noir a Slovensko komické. Tú už mám nahrubo vymyslenú, ale ešte som sa „nedoprokrastinoval“ k tomu, aby som ju aj začal písať.
Na záver sa niekedy pýtam, či si budú môcť diváci na besede nechať podpísať knihu. V tomto prípade to možné nie je…
… Áno, toto je ďalšia nevýhoda literárnej besedy online. Vždy sú ľudia, ktorí si chcú nechať podpísať knihy a ja im v tom vždy veľmi rád vyhoviem. Teda, pokiaľ mi nepošlú knihu poštou, aby som im ju podpísanú naspäť vrátil, lebo návšteva žltého pekla je pre mňa… peklo. Občas sa dá s niektorými dohodnúť, že majú cestu v okolí, tak sa zastavím na kávu a knihu podpíšem. Na toto sú ale ideálne tie verejné besedy.
Tak možno pri ďalšej besede, k budúcej knihe, nech si ľudia prinesú aj Zlodeja.
To sa niekedy stáva, že príde človek so všetkými knihami, ktoré mi doteraz vyšli a nechá si ich všetky podpísať naraz. Je to pre mňa veľmi príjemné, beriem to ako veľkú poctu, že niekomu záleží na tom, že mu to ešte aj ja podpíšem. Stále je to pre mňa neuveriteľné, ako aj to, že to niekto kupuje, číta a že to ľudí baví. Veď keď som písal svoju prvotinu, nikto od nej nemal nejaké veľké očakávania.