Už niekoľko mesiacov prebieha rozsiahly projekt s názvom Cantieri in Movimento – Industrial Heritage Soundscapes ktorého súčasťou je aj spolupráca medzi kultúrnymi centrami zo Slovenska a Talianska – Malý Berlín (SK) a Zo Centro Culture Contemporanee (IT), spojili troch talentovaných umelcov, aby vytvorili spoločné dielo.V ňom mali zachytiť medziľudské univerzálne prvky a sprostredkovať ich v umeleckej performance s názvom [inter/between]form. Traja umelci: Jori zo Slovenska, Riccardo a MariaVittoria z Talianska sa spojili, aby vytvorili jedinečné multimediálne, audiovizuálne interaktívne dielo venované témam migrácie, ľudskej krehkosti a neistoty.

V apríli 2024 všetci traja absolvovali rezidenciu v Trnave, kde pracovali na diele. To potom spoločne odprezentovali divákom. S umelcami sme sa rozprávali o ich tvorbe, témach a rezidencii.

Ako ste prišli na myšlienku vášho diela?

Jori: Chceli sme spojiť a premeniť dva priestory, Zo Centrum a Malý Berlín, a zapojiť ich do umeleckého projektu. Preto sme sa snažili nájsť spoločný ukazovateľ a tým bol kontrast. Kontrast v nás evokoval pocit krehkosti a zraniteľnosti. Okamžite nám napadla téma, ktorá súvisí s neistotou, a tou bola téma migrácie v každodennosti.

Riccardo: Štúdiom histórie Zo Centra a Malého Berlína sme sa snažili pochopiť, ktoré veci sú dôležité, a hľadať spoločné a odlišujúce znaky oboch centier. Pritom sme nechceli len popísať tieto javy, preto sme sa v procese tvorby pýtali sami seba: „Ktoré z týchto prvkoch sú tie, ktorými môžeme dnes niečo dôležité povedať?“ Zistili sme, že aj napriek našej odlišnej osobnej histórii a kultúrnym odlišnostiam, ako aj rozdielnostiam medzi kultúrnymi centrami a krajinami, toho máme veľa spoločného. Niektoré témy, ktoré boli pre nás dôležité, ako je migrácia, krehkosť, osobná a spoločná história, sme sa pokúsili vyjadriť tak, aby boli relevantné pre každého, a to aj napriek kultúrnym rozdielom.

MariaVittoria: Myšlienka nášho projektu vzišla zo série dialógov a reflexií. Skúmali sme kľúčové slová a prekladali ich významy, pričom sme sa zamerali na to, čo nami najviac rezonovalo a to, ako nás tieto pojmy spájajú.

Ku každému konceptu sme priradili vizuálnu a hudobnú formu, počnúc samostatným výskumom. Ponorili sme sa do pojmov limity, hranice a bariéry, uvedomujúc si potrebu ich prekročenia alebo prelomenia. Tento proces poukazuje na stav nestability a zraniteľnosti, ktorý nás poháňa smerom k výzvam, komplikáciám, ale tiež k začatiu zmien. Naším cieľom je naučiť sa koexistovať s mobilitou, využívať sebapedagogiku a mediáciu, aby sme sa nestratili. 

To je dôvod, prečo performance začína úlomkami skla rozsypanými na zemi. Tie symbolizujú narušenie predchádzajúcich istôt tvrdosťou reality v období antropocénu, v ktorom antropocentrický a neobmedzený životný štýl na planéte s obmedzenými zdrojmi značne kolonizoval, fragmentoval, využil a znehodnotil prírodu, ľudský a mimoľudský život, identity. 

Teraz je nevyhnutné zodpovedne a usilovne bojovať, aby sme si predstavili a našli nové spôsoby spoločného života. Z čriepkov rozbitého sveta vytvárame nové odrazy a svetlá a predstavujeme si budúcnosť, v ktorej budeme žiť a zapájať sa do nášho prostredia a navzájom zodpovedne a tvorivo.

Aké to bolo pracovať spolu? 

Jori: Spolu sa nám pracovalo veľmi dobre. Náročnejšia bola spolupráca na diaľku. Mali sme veľa online hovorov, počas ktorých sme vytvorili koncept projektu. Veľmi sme sa tešili na to, keď sa konečne stretneme v Trnave, aby sme mohli dať koncept do jasných kontúr. Rád by som poďakoval tímu Malého Berlína za to, že sme mohli mať celý týždeň k dispozícii hlavné pódium a všetku techniku. Taktiež sa chcem poďakovať technikom Viktorovi a Radovi, že nám boli kedykoľvek k dispozícii.

Jori Josiphson

Riccardo: Rezidencia v Malom Berlíne bola pre nás skutočne dôležitá, keďže nám umožnila dotvoriť a vyskúšať niektoré nápady, ktoré sme predtým počas online hovorov, a tiež bez podpory zamestnancov Malého Berlína, nemohli vyskúšať. Práca s online hovormi bola v prvom momente ťažká a nepohodlná, ale potom sme si na to zvykli.

MariaVittoria: Náš čas bol naplnený sústredením, odhodlaním a zábavou. Mali sme nočné diskusie, brainstormingy, jam sessions a performatívne improvizácie, pikniky, spali sme na gauči a spoznávali Trnavu. Úžasná bola aj spolupráca s celým tímom Malého Berlína, vždy boli zvedaví, chceli nás pochopiť a vždy boli ochotní nám pomôcť.

Akým výzvam ste čelili počas projektu?

Jori: Najväčšou výzvou bol obmedzený čas rezidencie v Trnave, pretože počas šiestich dní bolo veľmi náročné zo všetkých konceptov, nápadov a symbolov vytvoriť súvislú site-specific performance. Obrovskou výzvou bolo vyjadriť jasne a zrozumiteľne naše zámery. Každý pohyb na javisku, každý nádych mal zmysel. Každý z nás musel s istotou vedieť, čo a prečo robíme. Boli chvíle, keď sme sa zasekli, lebo sme boli prepracovaní po dvanástich či štrnástich hodinách príprav a montáže.

MariaVittoria: Snažili sme sa vytvoriť inovatívne dielo vo veľmi krátkom čase, čo spôsobilo, že sme čelili niekoľkými výzvami. Pre mňa išlo najmä o sebaodhodlanie udržanie motivácie v našich nápadoch, zvládanie strachu zo zraniteľnosti a perfekcionizmu a zároveň zachytenie sociálnych a politických dôsledkov nášho diela v ich komplexnosti. Okrem toho sme sa naučili efektívnej komunikácii a objavili výhody dialógu. Počas rezidencie sme na projekte intenzívne pracovali, čo občas spôsobovalo stres. Naučili sme sa však sebaregulovať a efektívne komunikovať, chápať výkyvy emócií a energie. Pre mňa bola výzvou aj technika, ako napríklad prvé použitie projektorov, živého videa a osvetlenia. Napriek tomu podporné prostredie a úžasní ľudia urobili tento zážitok neuveriteľným. Bolo úžasné vidieť, ako tento projekt postupne nadobúda konkrétnu podobu.

MariaVittoria Magagna

Ako sa vám podarilo nájsť spoločnú reč, aj keď máte odlišný pôvod?

Jori: Museli sme sa naučiť počúvať. Boli momenty, keď sme boli unavení, a preto občas podráždení. Ale komunikácia a tolerancia boli základom. Myslím, že sme si všetko dokázali vysvetliť, ospravedlniť sa, odpustiť a nakoniec sa aj objať. Boli sme v časovej tiesni. Ale performance, ktorú sme uviedli v Malom Berlíne, je dôkazom, že sme boli úspešní.

Trnava bolo miesto, kde sa váš projekt musel trochu odkloniť – v iných mestách iní umelci pracovali s industrialnymi priestormi, ale v Trnave ste pracovali so súčasným kultúrnym centrom. Ako ste s touto zmenou pracovali a ako ovplyvnila projekt?

Jori: Nie každý priestor musí byť industriálny, v prípade Malého Berlína to tak nebolo. Ale každý priestor má minulosť a tou sme sa inšpirovali. Centrum sa nachádza v meštianskom dome. Žili v ňom privilegovaní ľudia, ktorí mali právo voliť, mohli vlastniť majetok a mali veľa výhod a povinností. Tento aspekt sme zakomponovali aj do nášho projektu.

Riccardo: Myslím si, že toto bude naša ďalšia veľká výzva. Náš nápad a predstavenie musíme prispôsobiť rôznym miestam a možnostiam, takže našou snahou bude prispôsobiť sa, no zároveň nestratiť celistvosť a identitu predstavenia.

Riccardo Leotta

Migrácia je dôležitým prvkom vášho projektu. Ako sa vám s tým pracovalo, vzhľadom na to, že ste museli skĺbiť dva kontexty – taliansky a slovenský?

Jori: Ako som už spomínal, téme migrácie sa venujeme každý deň. Každý deň migrujeme (za prácou, školou atď.) a máme pocit neistoty, kde je náš domov. A práve v tomto bode sa téma migrácie, či už bývam v Trnave alebo Catanii, spojila s témou zraniteľnosti. Preto sme ako základný prvok nášho projektu zvolili sklo.

Riccardo: Zistili sme, že to bola jedna zo spoločných tém v našej osobnej histórii, ale aj v histórii týchto dvoch krajín. Pracovali sme tak, že sme sa pozerali na spomienky a dedičstvo, súčasnosť s jej neistotou a budúcnosť, aby sme mali iné možnosti.

Pracovali ste aj so symbolmi mesta Trnava. Aké symboly ste si vybrali a ako sa vám ich podarilo použiť v performance?

Jori: Pracovali sme s erbom mesta Trnava. Kedysi to bol zlatý zverokruh s hlavou Ježiša uprostred, všetko na modrom pozadí. Novodobý erb alebo symbol mesta Trnavy obsahuje pozlátený drevený starý voz na modrom podklade. Pre náš projekt som si vybral moderný erb Trnavy. Drevený starý voz mi evokoval migráciu a nomádstvo.

Na záver vašej rezidencie v Trnave mohli diváci vidieť predstavenie – rozpracované dielo. Počas vašej práce sa zmenilo veľa nápadov. Mohli by ste nám povedať, ako performance ovplyvnilo koncept a čo ste sa rozhodli zmeniť a zlepšiť?

Jori: Malý Berlín som dobre poznal, ale musím priznať, že náš koncept sa počas príprav zmenil. Hneď na začiatku sme videli pohyblivé prevýšenia na hlavnom pódiu. Dostali sme nápad využiť ich, a tak sme začali vytvárať nový pôdorys a plán javiska. V strede hlavného pódia sme vytvorili štvorcový priestor, v ktorom sme fungovali počas celého týždňa. Jednou z výhod bolo, že priamo nad týmto štvorcovým priestorom bol závesný systém so svietidlami. Takto sme si vytvorili vlastný priestor s vlastnými hranicami. A hneď sme mohli pracovať so sklom a jeho odleskami.

Aké boli ohlasy divákov po vystúpení v Trnave?

Jori: Publikum vnímalo performance pozitívne. Ale keď sme sa s nimi rozprávali, zistili sme, že mnohým skrytým veciam nerozumeli. Všade vo foyeri sme mali plagáty s nápisom „NÁJDETE SI SVOJE MIESTO“… ako nejaký manuál. Mysleli sme si, že to môže ľudí motivovať, aby išli na hlavné pódium (medzi nás) a voľne sa pohybovali. Boli sme prekvapení a možno aj sklamaní, že ľudia si na začiatku predstavenia našli miesto a zostali tam. A čo bol naozaj ohromný zážitok, bola práca s publikom. V jednom momente sme chceli do nášho vystúpenia zapojiť aj divákov, aby s nami vytvorili celý organizmus, ale nakoniec sa nikto nezapojil. To nás inšpirovalo k určitým zmenám.

MariaVittoria: Verím, že boli oboje, aj fascinovaní, aj dezorientovaní. Niektorí vyjadrili obavy o našu bezpečnosť pri chôdzi alebo rozbití skla, zatiaľ čo iní boli hypnotizovaní hrou so svetlom. Najviac pre mňa zarezonovala osoba, ktorá sa vcitila do tém zraniteľnosti a trhlín, spojila ich so svojou vlastnou skúsenosťou s odchodom z domu, aby si znovu vybudovala život inde, a vytvorila paralely so svojím ukrajinským dedičstvom a osobnou cestou.

Finálové vystúpenia všetkých centier sa predstavia v júli 2024 v talianskej Catanii.

Okrem nášho sú súčasťou projektu aj ďalšie centrá:
Spoločnosť Zentralwerk e.V. (Nemecko)
cie_anteprima (Francúzsko)
Mediaevent Szolgaltato KFT (Maďarsko)
Vedenie umenia Babel DOO Belehrad (Srbsko)

Projekt podporilo MiC – Ministero della Cultura.

Autor: Anna Siedykh
Fotografie: Lívia Martvoňová

Už je to nejaký ten týždeň, odkedy sa Martina Bábinová vrátila z USA. Bola tam na kurátorskej rezidencii, vďaka ktorej nazbierala cenné kontakty a skúsenosti. Aj vďaka tomu tiež vznikla jedna z výstav v našej Čepan gallery. Viac prezradila v rozhovore.

Vďaka Malému Berlínu si sa dostala na stáž – nie však do Trnavy, ale až do New Yorku. Prezraď, prosím, viac o tom, ako táto spolupráca vznikla. 

Keby mi niekto začiatkom minulého roka povedal, že sa na jeseň dostanem na dva mesiace do New Yorku, neviem či by som tomu verila. Všimla som si open call Malého Berlína na rezidenciu pre kurátorov súčasného umenia a prihlásila som sa. Doteraz si pamätám ako som dostala mail s tým, že ma vybrali. Stále je to pre mňa malý-veľký splnený sen.

Čo bolo náplňou tvojho pobytu v New Yorku?

Počas môjho pobytu som mala príležitosť objavovať a spoznávať lokálnu aj medzinárodnú umeleckú scénu, nadviazať nové kontakty s umelcami z celého sveta, a taktiež prezentovať svoju kurátorskú prácu a aktivity Galérie umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch kde pracujem. Program v Residency Unlimited sa sústredil na networking, spoluprácu na projektoch a prezentáciu smerom k verejnosti.

Nazbierala si na rezidencii nejaké zaujímavé kontakty?

Určite áno, keďže to bola jedna z oblastí na ktorú sa rezidencia zameriavala. Stretla som množstvo skvelých ľudí.

Môžeš prosím, popísať viac, ako prebiehali tvoje dni počas rezidencie v Brooklyne?

Veľmi rýchlo a každý deň bol iný. Jednu z hlavných aktivít počas týždňa tvorili studio visits – stretnutia v ateliéroch alebo v Residency Unlimited s umelcami, ktorý boli v tom čase tiež na rezidencii. Residency Unlimited ponúkala v rámci svojho programu rôzne aktivity, ktorých sme sa mohli zúčastniť, napríklad spoločné exkurzie do galérií, kde sme mali komentované prehliadky s kurátormi výstav, vďaka čomu som sa dostala na množstvo nových miest, ďalej prezentácie v rámci formátu „Meet Over Lunch“ s rezidentnými kurátormi alebo „Talk“ s umelcami, otvorené ateliéry, vernisáže a rôzne ďalšie podujatia. A potom som si odškrtávala zo zoznamu všetky galérie, múzeá a miesta, ktoré som chcela navštíviť. Každý deň prinášal nové príležitosti na inšpiráciu.

Akú inšpiráciu si v New Yorku získala v rámci približovania umenia návštevníkom prostredníctvom edukačných programov?

Keďže galerijná pedagogika je tiež oblasť, ktorej sa venujem a ktorá ma zaujíma, svoj čas som využila aj na prieskum rôznych sprievodných programov k výstavám. Inšpiráciou pre mňa boli napríklad komentované prehliadky v Metropolitnom múzeu umenia alebo Writing Club v Múzeu moderného umenia, ktorý návštevníkom umožňuje priblížiť sa k umeniu prostredníctvom kreatívneho písania. Super boli aj rozhovory s umelcami počas stretnutí, o ich pedagogických aktivitách – či už na univerzitách, v galériách alebo pri organizovaní workshopov pre verejnosť.

V Čepan Gallery dávnejšie prebehla výstava, ktorá nesie aj tvoj podpis. Ty si v pozícii kurátorky, vystavujúcou bola Jelena Micić. Ako vzniklo toto spojenie?

S Jelenou sme sa prvýkrát stretli práve počas kurátorskej rezidencie v New Yorku, tiež tam bola v tom čase. Bola jednou z umelkýň s ktorou som mala stretnutie, na ktorom sme sa rozprávali o jej tvorbe. Videla som jej práce aj naživo na výstave a zaujala ma aj jej prednáška v Residency Unlimited, kde hovorila o plaste ako každodennej súčasti našich životov, jeho vplyve a toxicite, a o tom, ako sme (ne)dobrovoľne zapojení do jeho hromadenia. Po návrate domov som ju kontaktovala s ponukou na spoluprácu. A keďže žije vo Viedni, tak nebolo logisticky náročné to zrealizovať.

Prečo práve takáto téma výstavy?

Téma výstavy vychádza z Jeleninho dlhodobého záujmu o plasty, farby, farebné systémy a ich sociálno-ekonomické vplyvy. Každé dielo dokladovalo určitý prístup k zbieraniu, skúmaniu, experimentovaniu s plastovými odpadovými materiálmi z každodenného života, ktoré si Jelena cielene vyberá, zbiera a spracováva do inej podoby.

Názov výstavy Jelena Micić | BASIC FACTS: Orange is red, heart is on the left má špeciálny význam. Prezradíš viac?

Neviem či je úplne špeciálny, ale keď som premýšľala nad názvom výstavy, chcela som, aby vystihol podstatu diel, no zároveň nebol priamočiary. Cieľom bolo, aby zaujal ľudí natoľko, že budú chcieť vedieť viac, a aby obsahoval aj vtipný prvok, ktorý odráža Jelenin zmysel pre humor. Ide o slovnú hračku, ktorá vychádza z dvoch diel prezentovaných na výstave – jedným bola priestorová ready-made inštalácia s názvom Bojná polja [Color/Battle fields], vytvorená z farebných plastových sieťok, v ktorých zvykne byť balené ovocie či zelenina. Druhým dielom bolo Heart is on the left, zhotovené z rôznofarebných vriec na odpadky, ktoré Jelena pretransformovala pomocou háčkovacej techniky. Názov výstavy odkazoval na jednoduché, bežné fakty, ktoré z týchto diel vyplývajú – pomaranče sú vždy balené do červených sietí a ľudské srdce sa (z väčšej časti) nachádza vľavo.

Ján Janočko

Foto: archív Martiny Bábinovej

Celý rok u nás strávila Vika Sheuka, dobrovoľníčka, ktorú ste mohli stretávať nielen na podujatiach Malého Berlína. Pomáhala vyrábať zaujímavé tašky, stretnúť ste ju mohli pri vstupoch na rôzne podujatia a možno ste sa s ňou dali do reči aj počas niektorého festivalu či počas workshopu. Čo všetko u nás Vika robila a čo na ňu urobilo najväčší dojem nám povedala tesne pred svojím odchodom.

Prišla až z Bieloruska a za rok sa tu udomácnila tak, že by sa čoskoro rada vrátila. V priebehu 12 mesiacov si naša dobrovoľníčka Vika v Malom Berlíne našla slovenských kamarátov a možno sa kvôli štúdiu čoskoro vráti.

Vika sa v Malom Berlíne rýchlo udomácnila a po čase sme spoločne prekonali aj rečovú bariéru. Stretnúť ju mohli diváci na viacerých podujatiach v našich priestoroch. „Bola to dobrá skúsenosť a celý rok bol pre mňa jeden veľký zážitok. Našla som si tu nových kamarátov, zažila som momenty, ktoré som nikdy predtým nezažila, bolo to niečo úplne nové. Nič také by sa nedialo, ak by som ostala doma,“ hovorí Viktoria.

S tímom Malého Berlína trávila rezidentka z Bieloruska takmer každý pracovný deň. Poznali ju už na mieste, kde si chodíme po plagáty, v susednom Kubiku, skamarátila sa aj s návštevníkmi našich podujatí. „Pomáhala som s lístkami, pripravovala som dekorácie na rôzne podujatia, fotila viaceré eventy, pripravovala príbehy na sociálne siete a tiež som napríklad pomáhala s prípravou výstavy Emílie Rigovej, s knižnicou ukrajinských kníh a prípravou podujatí pre Ukrajincov,“ vysvetľuje Vika.

Okrem rôznej pomoci sa Vika venovala aj vzdelávacím aktivitám. Do Trnavy priniesla zaujímavý workshop. Výroba pekných tašiek z jej dielne dávala druhú šancu nechceným hudobným platniam – práve tie boli totiž základom celého produktu. Tašky robila už v rodnom Bielorusku. „Prvotný nápad som našla na internete. Keď som prišla do Malého Berlína, videla som, že je tu šijací stroj, tak som si povedala, že tašky budem robiť aj na Slovensku. A naučila som to aj pár ľudí na workshope,“ prezrádza naša dobrovoľníčka. Tí, ktorí ste navštívili náš literárny festival Ypsalon, ste si určite všimli nápaditú výzdobu v podobe listov zo starých kníh, ktoré boli vďaka Vike polepené po priestore Malého Berlína.

Vika si za rok užila atmosféru priestoru Malého Berlína naplno aj vďaka tomu, že bývala priamo v areáli Nádvoria. Okrem toho, že nemusela chodiť ďaleko, si užila aj podujatia počas leta v exteriéri. „Veď som ich mala rovno pod oknom!“ smeje sa dobrovoľníčka z Bieloruska.

Pre Viktoriu to bola nová skúsenosť plná stretnutí s ľuďmi z iných krajín – niektorých stretla v práci, niektorých aj priamo u nej v byte. „Pravidelne sem chodia rôzni umelci, ale aj návštevníci a tiež rezidenti. Tí so mnou bývali v byte a vystriedalo sa ich tu hneď niekoľko, pretože ostatní trávili na Slovensku len tri mesiace, zato ja až 12.“

Stretnutia s ľuďmi z iných krajín ju bavili, ale čo stretnutia s ľuďmi zo Slovenska? „Podobnosť medzi Bielorusmi a Slovákmi vidím v tom, že máme trochu podobnú minulosť, v niečom sme rovnakí. Na druhej strane, veľakrát som ostala prekvapená, zdalo sa mi, akoby som bola v inom svete.“ Aj napriek rozdielom by Vika rada svoju budúcnosť spojila aj s našou krajinou. „V budúcnosti sa určite chcem na Slovensko vrátiť. Naučila som sa tu trochu aj po slovensky – veď aj tento rozhovor robíme v slovenčine,“ dodáva Bieloruska so smiechom.

Ako sa jej vlastne slovenčina učila? „Nie je to také ťažké, mnoho slov máme podobných, ale na druhej strane, niektoré znejú rovnako, ale znamenajú niečo iné. Mám sa však ešte čo učiť, stále nie je moja slovenčina dokonalá,“ hovorí snáď budúca študentka jednej z trnavských univerzít.

Vika dodáva, že by rada spoznala Slovensko ešte viac – hoci z neho videla dosť aj počas svojho prvého pobytu u nás. Okrem Trnavy ju zaujali Tatry, Banská Bystrica či ďalšie kúty našej krajiny. „Bola som napríklad v Nových Zámkoch, zarazilo ma, akú peknú galériu tam majú. Ale takto ma zaskočilo viacero miest na Slovensku. V mnohých dedinkách tu viete nájsť krásne kostoly, zaujímavé historické priestory a rôzne lákadlá pre turistov,“ popisuje Vika.

Ak sa Vika na jeseň vráti, je možné, že ju budete stretávať aj v Malom Berlíne. Či ako návštevníčku, dobrovoľníčku, prípadne ako lektorku na workshope, to sa ešte uvidí.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Dlho očakávaný detský tábor v Malom Berlíne je pripravený. Bude plný zábavy, pohybu, tvorivých dielní, tanca či nových kamarátstiev. Počas týždňa sa deti naučia, ako si pripraviť pigmenty z prírodnín, vyskúšajú si grafickú techniku linoryt, vytvoria si vlastné peňaženky, otestujú svoje vedomosti v kvíze, vytvoria jedno veľké spoločné dielo, vyberieme sa na piknik, a to stále nie je všetko…

V akom termíne a časoch sa tábor koná?

Tábor sa bude konať v termíne 12. – 16. august 2024 od 7.30 do 16.30 h. Jeho kapacita je 20 detí.

Pre koho je tábor určený?

Tábor je určený deťom vo veku od 6 do 11 rokov. Pestrý program tábora je pripravený tak, aby sa vedeli zapojiť všetky deti.

Aká je cena tábora a čo všetko zahŕňa? Dokedy treba dieťa zaregistrovať?

Cena 175 € zahŕňa stravu (obed, desiatu, olovrant a pitný režim), všetky pomôcky a lektorov. Registrácie nám prosím zasielajte do 15. júla 2024. Všetky potrebné dokumenty na stiahnutie a pokyny nájdete nižšie.

Čo všetko deti počas týždňa zažijú?

Začiatok tábora odštartujeme zoznamovačkou a aktivitou nazývanou Štvorlístok, ktorá je veľmi dobrým nástrojom na zoznámenie sa v novom kolektíve. V ďalších dňoch si deti zlepšia prácu s jemnou motorikou a vytvoria spoločné dielo, ktoré bude zdobiť malú sálu Malého Berlína. Celý týždeň budú môcť toto dielo premieňať a transformovať strihaním, uzlením, či rôzne inak spájať. Vytvoria si „pavučinky“, ktoré budú vyzerať ako labyrint či prekážky.

Aby sme len vnútri nesedeli, naplníme si košíky dobrotami a vyberieme sa na piknikovačku plnú zábavných aktivít. Unavení z teplého počasia sa opäť ukryjeme v Malom Berlíne, kde sa zahráme na grafikov a naučíme sa techniku linorytu. Po tomto „zaberáku“ si síce vydýchneme, ale iba na chvíľu, pretože potrápime naše mozgové závity vo vedomostnom kvíze. Hneď ako naberieme sily, vrhneme sa na výrobu pigmentov z prírodnín (rastliny, kvety, kamienky…), ktorými budeme kresliť a maľovať. Aby nebolo pohybu málo, pripravili sme pre deti tanečný workshop. Na konci týždňa si s Kubkom zahráme recyklobal a na pamiatku – po úspešne ukončenom tábore – si vyrobíme vlastné peňaženky.

Koho deti stretnú a spoznajú?

Lucia Horňáková a Andrea Kaňkovská (Demek) – Material flow/Pohyblivé veci

Material Flow Project je procesuálny participatívny vizuálny umelecký projekt využívajúci odpadový materiál z látok, pur pien a podobne. Projekt spája dve umelkyne — Luciu Horňákovú Černayovú a Andreu Kaňkovskú (Demek).
Lucia je vizuálna umelkyňa, ktorá sa venuje téme transformácie hodnôt obyčajného a neobyčajného v rôznych prostrediach — v umení, bežnom živote rodiny, pedagogike a vo vede.
Andrea od roku 2018 rozvíja autorský projekt Sochárskeho laboratória, v kontexte aktuálnej galerijnej pedagogiky. Dlhodobo pracuje s netradičnými a mäkkými materiálmi v priestore (objekt, inštalácia, design).

Jakub Vríčan z Pure Love
je zakladateľom projektov Pure Love, Vedomá Trnava a súčasťou kreatívneho združenia Kubík nápadov. Venuje sa ekologickým témam a vzdeláva o udržateľnosti v bežnom živote. Motivuje a inšpiruje ľudí, hlavne tých najmenších. Organizuje workshopy, prednášky a hry pre deti, cez ktoré ich vzdeláva o dôležitých témach.

Lucia Večerná
vo svojej tvorbe narába prevažne s prírodným materiálom, jeho prirodzenou procesualitou a degradáciou. Jej sklon k putovaniu a fascinácia rozdielnosťou prostredí prirodzene vyústili do dlhodobého záujmu o vodu a jej transformačný proces v krajine.
Lucia ukončila bakalárske štúdium v Ateliéri priestorových komunikácií (VŠVU), momentálne je študentkou Ateliéru voľnej a farebnej grafiky na VŠVU. Venuje sa neformálnemu vzdelávaniu v rámci SNG a tvorbe grafického dizajnu.

Alegria Smart Movement Studio
Tanečná škola založená Adriánou Liptákovou. Alegria sa teší v Trnave veľkej obľube a tanečníci z nej často spestrujú kultúrne podujatia v našom meste. Štúdio je plné profesionálnych tanečných lektorov s medzinárodnými tanečnými skúsenosťami. Poskytujú výučbu tanca pre deti a mládež, a tiež tanečné lekcie pre dospelých. Naučia vás hádam všetko, od baletu po moderný alebo ľudový tanec, jazz dance, ale aj latino. Svoje kosti môžete dokonca rozhýbať i na funkčnej gymnastike.

Anna Siedykh
Pochádza z Kyjeva na Ukrajine. Vždy ju to ťahalo k písaniu a novinárčine, preto sa rozhodla študovať na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave, kde úspešne ukončila bakalárske štúdium. Ešte počas neho stážovala v Malom Berlíne, kde sa doteraz venuje hlavne literárnemu festivalu Ypsalon a podujatiam venujúcim sa Ukrajine. Po bakalárskom štúdiu sa rozhodla vrátiť do Kyjeva, kde na magisterskom stupni vyštudovala literatúru a literárnu vedu. Pracuje ako prekladateľka a novinárka. Vo voľnom čase píše básne.

Stiahnite si dokumenty potrebné na prihlásenie. Vypísané a podpísané prihlášky je potrebné osobne priniesť do kultúrneho centra alebo poslať na e-mailovú adresu livia.martvonova@malyberlin.sk

Vyhlásenie rodičov o bezinfekčnosti a zdravotnom stave dieťaťa sa vypisuje v priebehu 14 dní pred vstupom na tábor.

V rámci série koncertov súčasnej vážnej hudby sa v apríli v Malom Berlíne predstaví zoskupenie Prague Quiet Music Collective. Hoci sa na koncerty chodí kvôli zvuku, oni často používajú ticho. Pre akých poslucháčov je tento typ koncertu určený? Aj na to sme sa pýtali jedného z členov, Iana Mikysku.

Vaše hudobné teleso tvorí štvorica muzikantov. Opíšte mi, prosím, príbeh toho, ako ste sa dali dokopy a vytvorili ste Prague Quiet Music Collective.

Prague Quiet Music Collective vznikol zo spoločného záujmu o hudbu, ktorá je tichšia ako ticho a ktorá nemá vo svete (a už vôbec nie v strednej Európe) príliš veľkú podporu – pre oblasť súčasnej hudby je už väčšinou príliš minimalistická, ostatné hudobné žánre a subkultúry nezaujíma. Niekoľko rokov sme si s Milanom a Luanom (huslistom a kontrabasistom ansámblu) vymieňali nahrávky, kým sme sa rozhodli založiť ansámbel, do ktorého sa potom pridala klarinetistka Anna Paulová – fenomenálna klasická sólistka, ktorá je zároveň úžasne otvorená a zvedavá na mnohé rôzne druhy (súčasnej) hudby.

Hlavnú zásluhu na tom, že sa PQMC rozrástlo v relatívne funkčné teleso, má ale naša manažérka Nikola Štefková. Vďaka nej a jej organizačným schopnostiam sa nám podarilo objednať už takmer tridsať nových skladieb a predstaviť ich na koncertoch a akciách v spolupráci s ďalšími partnermi (Galéria hlavného mesta Prahy, kláštor Fortna, České múzeum hudby).

V popise koncertu sa môžeme dočítať, že prinesiete hudbu ticha, spomalenia a sústredenia sa na prchavé momenty jej plynutia. Môžete, prosím, toto bližšie vysvetliť?

Občas se zamýšľam nad definíciou „tichej hudby“. Niekedy je pomalá, niekedy dlhá, niekedy na hranici počuteľnosti, niekedy spĺňa len jeden z týchto parametrov, niekedy dokonca žiaden. Ide skôr o nejakú duchovnú náladu; o kontemplatívnosť vo výslednom zážitku počúvania. Zrýchlenie informačného a komunikačného toku, hlavne v posledných dvadsiatich (internet) a desiatich rokoch (internet v telefónoch), nás a našu pozornosť postihlo nepripravených. Koncerty nášho ansámblu sú príležitosťou na nejaký čas venovať svoju pozornosť cielene a sústredene. Zrazu sa objavia jemnosti, detaily, zvuky okolia, zvuky vlastného tela. Objaví sa čas vo svojom reálnom plynutí, nie roztrieštený notifikáciami a správami.

Predstavili by ste návštevníkom program koncertu, ktorý odohráte v Malom Berlíne?

V Trnave zahráme novú skladbu Adriána Demoča s názvom Gebrechlichkeit, ktorú pre nás napísal a ktorú sme zatiaľ hrali len raz. Ďalej uvedieme skladbu Klause Langa, ktorá je jednou z najaktívnejších v našom repertoári – forma vychádza zo stredovekého chansonu, harmonika zasa z hudby romantizmu, ktorá sa však rozteká a rozplýva sa všetkými smermi. Program potom doplnia dve kratšie skladby, jedna moja, Da capo al fine, ktorá vychádza z výtvarného diela poľskej umelkyne Alicje Jodko, a kúzelná skladba Jacka Langdona what form will the spirit take, ktorá vznikla k minuloročnej výstave v Trójskom zámku a je spojená so skleneným objektom Václava Ciglera.

Komu každému je tento koncert určený? Na čo by ste nalákali poslucháčov, ktorí na podobné koncerty chodia a na čo by ste nalákali tých, ktorí ešte na podobnom podujatí neboli?

Myslím, že naše koncerty sú práve vhodné aj pre ľudí, ktorí sa inak skôr vyhýbajú experimentálnej hudbe. Stačí prísť otvorený tomu, že sa nič nestane, a potom budete možno prekvapení, koľko sa toho stane. Rozhodne sa však nemusíte báť zahltenia alebo nepríjemných a hlasných zvukov.

Veríme však, že naša hudba je zaujímavá aj pre priaznivcov nepríjemných a hlasných zvukov – fanúšikov noisu často prekvapí, koľko majú extrémne hlučná a extrémne tichá hudba spoločného.

Koncert je potom jednoznačne vhodný aj pre ľudí so skúsenosťami s meditáciou, jogou a podobnými praktikami.

Na čo sa najviac do Trnavy tešíte?

Samozrejme na publikum!

Ján Janočko

Foto: Karel Šuster

Čepan Gallery zmodrala. Aktuálne v nej výstava Jiřího Staněka, českého umelca, ktorý priestor premenil na nepoznanie. Jeho Blue Brightness tvorí papier, prenášajúci diváka do inej dimenzie. Viac o príprave výstavy prezradil v rozhovore, ktorý sme robili ešte pred začiatkom výstavy.

Kde to vlastne sedíme a čo sa tu deje?

Sedíme v Čepan Gallery, bol som oslovený kurátormi Adriánom Kobetičom a Patrikom Krajčovičom, aby som tu vytvoril inštaláciu. Zaujal som ich v Brne, keď sa boli pozrieť na moju prácu u mňa v ateliéri. Vymysleli mi prezývku „Paper Man“. Potom mi kurátori poslali pôdorys a ja som si spočítal, koľko tu je metrov štvorcových steny, aby som vytvoril raster, ktorý bude stenu pokrývať.

Spojenie vás a Čepan Gallery teda vzniklo skrz kurátorov na výjazde?

Áno, boli na prieskume s Open Studios, čo je komunita umelcov, ktorú vedie Vašek Kočí, ktorý pozýva rôznych kurátorov zo Slovenska aj zo zahraničia po brnenských ateliéroch. Tak sme sa spoznali s kurátormi. 

Toto je vaša premiérová výstava u nás?

Áno, prvá samostatná na Slovensku.

Aké máte dojmy z času stráveného v Čepan Gallery?

Som nadšený, v galérii je ohromne veľa svetla, celý priestor vidno z Nádvoria a celé je to skvelý priestor pre súčasnú kultúru.

Koľko trvalo, kým ste sa dostali od prvotnej myšlienky až po vernisáž a koľko trvala celá príprava priamo na mieste?

Čisto v galérii som strávil týždeň. Výstave sa venujem približne tak tri mesiace – od zhromaždenia materiálu, cez výber farby a materiálu farby. Tentokrát je to tuš – zvíťazil tým, že nemá zápach, teda v galérii nevytvorí nepríjemné prostredie.

Každý papier ste teda museli farbiť sám?

Áno, v ateliéri si vždy urobím farbiacu plochu, tam jednotlivé formáty maľujem na zemi tušom. Potom ručne skladám pravouhlú mriežku a potom z toho vylamujem tento raster. Vznikajú pre mňa fascinujúce vlnoplochy, ktorými sa zaoberám už strašne dlho – cez 10 rokov. 

Prečo práve modrá farba?

Práve čítam knižku o farebnom spektre, Goetheho náuku o farbách. Hrám sa tu s kryštálom, skúšam sa doň všelijako pozerať a sledujem, ako farby vznikajú – zo svetla a z tmy. Minulý rok som mal výstavu, ktorá sa volala Brighteness, tá bola o žltom žiarení a snažil som sa napodobniť Slnko ako také aj so škvrnami. Modrá je pre mňa opak svetla – tá modrá, ktorú tu máme. Napodobňuje atmosféru modrého neba, tmavú vianočnú modrosť, modrosť vody – oceánu.

Z toho, čo hovoríte, mi teda vychádza, že toto nie je len výstava, ale aj štúdium, že sa popri tom aj niečo nové učíte, ako také samovzdelávanie v rámci tvorby.

Ale áno, navyše, snažím sa sám seba prekonávať. Jeden segment mi trval tri hodiny, je ich 55 a jednotlivo na seba nadväzujú. Je dosť zaujímavé to dávať na stenu, takto horizontálne skúšať, či raster na seba bude alebo nebude nadväzovať. 

Toto je výstava, ktorá sa už nebude opakovať? Je to premiéra aj derniéra zároveň?

Áno, je to site specific, priamo pre tento priestor. 

Zaujíma ma, či sa toho ľudia môžu dotýkať. Ak sem prídu deti, asi sa tomu nevyhneme. 

Hmm… Nesmú za to ťahať, sú v galérii. Ale jemne sa toho človek môže dotknúť.

Výstava sa volá Blue Brightness. Prečo? 

Blue Brightness – po slovensky modrý jas. Je na prvý pohľad jasné prečo, farba sedí, ten jas, ako som hovoril, som prebral z inej výstavy.

Zaujíma ma, prečo výstava nepokračuje aj hore na strope.

Bolo by to náročné, dalo by sa to, keby tu boli vyššie stropy a nebola tu vzduchotechnika.

Bolo niečo, čo vás počas tvorby tejto inštalácie prekvapilo alebo zaskočilo?

Trebárs moja práca s inštinktom, niekoľkokrát som to musel zvesiť a nainštalovať nanovo.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Od prvých predstavení v Malom Berlíne je Žltý kanárik – pravidelné každomesačné predstavenie Túlavého divadla – vypredaný. V novembri sa jeho tvorca, Jakub Nvota, opäť predstaví divákom v Trnave, tentoraz však s kabaretom, ktorý robí spolu so svojim tvorivým súputníkom už od mladíckych čias, Kamilom Žiškom.

Budúci mesiac sa do Malého Berlína vrátite, tentoraz však nie ako Žltý kanárik. Prezraď, prosím, čo nás čaká.

Je to kabaretné predstavenie Kabaret Nvota+Žiška, takže divák nepostrehne nejakú významnú zmenu formátu oproti Žltému kanárikovi. Pre nás je to ale významné tým, že to už sú kabarety, ktoré píšeme spolu s Kamilom Žiškom. My sme vlastne začali ako autorská dvojica už na strednej škole. Medzi nami je trošku iná esencia, ako keď si ja píšem dialógy alebo monológy a pozývam si k tomu kolegov zo súboru. Toto je oveľa hlbší a previazanejší princíp tvorby, keď píšeme spolu s Kamilom. Je tu chémia nás ako dvojice. To, čo napíšeme, potom nehrávame  jednorázovo, tak ako Kanárika, ale hrávame tie dialógy celé roky. 

Tentoraz uvidíme vlastne len dvoch ľudí na pódiu?

Okrem nás vystúpia ešte naše kolegyne, ktoré spievajú, takže oko diváka môže spočinúť aj na krajších stvoreniach, ako sme my s Kamilom. 

Takže opäť aj hovorené slovo aj spev?

Áno. Ako hovorím, pre diváka je to veľmi podobný formát, ale pre nás s Kamilom je to zásadný rozdiel, naša tvorba a jej príbeh v čase, to je úplne iný svet. 

Z toho, čo hovoríš, mi ale vychádza, že už nebudete reagovať na aktuálne témy. 

Hmm, nie. To sú všeobecnejšie veci a sú to dialógy naozaj poskladané do konzistentného predstavenia. Lenže oni aj tak reagujú na aktuálne témy, lebo u nás sa aktuálne témy zas až tak aktuálne nemenia. 

Tak to zhrniem: Vlastne to bude mať príbeh a bude to v zásade iné, ale aj rovnaké ako Kanárik. Je to niečo, čo máte nacvičené, ale v Malom Berlíne to ešte nebolo. 

Áno, áno. V zásade to bude iné, ale aj rovnaké ako Kanárik a v Malom Berlíne to ešte v takejto podobe nebolo. 

Na čo by si nalákal ľudí, ktorí chodia pravidelne, ale možno aj tých, ktorí na Kanárikovi, respektíve na Túlavom divadle, ešte neboli?

Jedno z lákadiel je súzvuk mňa a Kamila. V dvojici dokážeme improvizovať, tvoriť… Pôjde o témy „nadčasovejšie“, poetickejšie. Je to predstavenie dvoch klaunov, ktorí si za svoj výrazový prostriedok berú slovo, pieseň, metaforu, obraz. 

Na druhej strane si spoluautor a vždy, keď sa ide na Túlavé divadlo alebo na niečo čo robil Jakub Nvota, je z toho cítiť Jakuba Nvotu. 

Presne tak, päťdesiat percent Jakuba Nvotu a päťdesiat percent Kamila Žišku.

A môžeš, prosím, prezradiť, aký je systém vašej spoločnej práce?

Vždy sa pri tom stretávame osobne. Cez internet sme schopní si už povedať, povedzme, témy alebo obsahy, ale keď píšeme, tak iba spolu naživo. Chce to mágiu stretnutia. A keď sa stretneme, tak potom vždy jeden zapisuje a druhý nahadzuje. 

Už sme spomínali chémiu dua Nvota-Žiška. Ako ste ju objavili a ako ju medzi sebou udržiavate, a ako viete, že vám to vždy na pódiu zafunguje?

To nevieme, vždy ideme s kožou na trh, takže v tom je to pekné. Nepracujeme s nejakou istotou, ale vždy chceme, aby sa tie myšlienky zrodili tu a teraz, a vlastne tá naša istota je, že ak divák bude mať pocit, že pred jeho očami sa rodí príbeh, je súčasťou pohybu myšlienok, tak má pocit, že to predstavenie je veľmi akčné napriek tomu, že my len stojíme a rozprávame. Jediné, v čo veríme a čo je naša istota, je, že musí to vzniknúť. Čo sa chémie týka, tú my netvoríme, ona skrátka je. A aj keď sme mali prestávku v tvorbe, skoro desať rokov sme spolu nepísali a nehrali, tak sme zistili, že vlastne za ten čas z chémie neubudlo a stále tu je, a tak sme znovu začali robiť a tvoriť. Stále nás to baví a chutí nám to. Nevieme, čím to je a ani na to nechceme prísť. Symbolisti hovorili, že báseň, ktorú človek vysvetlí, zabije. Takže my nechceme vysvetliť tú chémiu, my ju len obdivujeme, rešpektujeme a užívame si ju.

Foto: Malý Berlín, archív Túlavého divadla

Aj toto leto sme v Malom Berlíne privítali niekoľko umelcov pracujúcich na svojich projektoch. Naše kultúrne centrum im poskytlo priestor na prácu pri kreatívnej činnosti. Využila to aj dvojica tanečníkov, tvorcov a performerov Eva Urbanová a Jozef Vaľo.

Za týždeň, ktorý strávili v Malom Berlíne, pracovali na tvorivom štipendiu, ktoré im udelil Fond na podporu umenia. Viac prezradili oni sami. Eva objasňuje, že úvod rezidencie bol zameraný na experimentovanie s emóciami v pohybe. Po prvých dňoch sa to však zmenilo: „Uvedomila som si, že súčasťou môjho pohybového výskumu sú aj ďalšie, iné zložky. Rozhodla som teda otvoriť náš primárny koncept zameraný na vedomú prácu s emóciami a začali sme skúmať spontánny a improvizovaný pohyb v rámci fixnutého choreografického materiálu.“

Dvojica sa v rámci experimentu zamerala na prácu s telesným napätím – interpreta aj diváka. „Taktiež som chcela vyskúšať a vytvoriť rôzne pohybové cvičenia, ktoré vedia položiť našu myseľ do stavov Alfa a Theta, vďaka ktorým sme schopní lepšie vnímať a využívať našu intuíciu a kreativitu a sme viac prepojení s našim podvedomím. Tieto časti bytia sú pre mňa v tvorbe kľúčové,“ dodáva Eva. Dopĺňa ju jej kolega Jozef: „Aj keď je to veľmi čerstvý projekt, ktorý je svojim spôsobom veľmi živý a vo svojej podstate meniaci sa, môžem povedať, že hľadáme spôsob, ako prepojiť emócie s pohybom. Čo je podstatné s esenciálnym pohybom. Teda z môjho uhla pohľadu.“

Práve slovo emócia bolo počas rezidencie asi najviac spomínané. V prihláške, ktorú Jozef Vaľo a Eva Urbanová poslali, bolo napísané, že hlavným cieľom rezidencie je skúmanie ich emocionálneho tela. Čo to podľa Jozefa znamená? „Na to úplne odpovedať neviem, nakoľko je to stále v procese hľadania. A tento proces nemožno ohraničiť piatimi dňami. V každom prípade máme teóriu, že ide o telo, ktorého prirodzený pohyb vychádza z emócií. Viete ako sa hovorí: Telo neklame.“ Jeho spolurezidentka Eva dodáva, že vo výskume išlo o vedomú prácu s energiou, ktorú jednotlivé emócie vytvárajú: „Ja osobne som fascinovaná virtuozitou tela, ktorá je dosiahnutá pomocou využitia energie emócie. Ak je výška emócie dostatočne vysoká, vieme ju využiť na vytvorenie jasného a čistého pohybu a ešte k tomu má tento pohyb aj silnú vibráciu a jeho energia cestuje ďaleko do priestoru. Vďaka akumulácii energie vieme taktiež vytvoriť pohyb ťažšieho technického prevedenia s menšou snahou. Počas rezidencie sme na generovanie jednotlivých emócií využívali hlavne naše spomienky.“

Pre Evu to bola prvá skúsenosť s kultúrnym centrom Malý Berlín. Jozef Vaľo však prišiel do známeho prostredia. Dvakrát sa tu predstavil s inscenáciou Coming out (Išlo o tanečné predstavenie otvárajúce témy poukazujúce na dopady ľudského strachu z inakosti a o coming oute vo svete futbalu) a ako choreograf aj s predstavením Estoy Bien. „Pre mňa je Malý Berlín príjemné, ak môžem povedať komunitné miesto, kde nájdem ochotných ľudí,“ prezrádza Jozef. Pripúšťa, že hrací priestor sály, v ktorej trávil čas, nie je úplne prispôsobený tanečnému divadlu, Malý Berlín mu však nedostatky nahrádzal podporou, nadšením a ochotou vytvárať čo najlepšie podmienky. „Samozrejme nemôžem zabudnúť, že s priestorom spolupracujeme aj skrz Tanečné Štúdio Alegria, kde pôsobím ako lektor.“

Čo teda našli naši rezidenti počas dní, ktoré strávili v Malom Berlíne? „Pokojné prostredie podporujúce kreativitu,“ hodnotí Eva. „Dlhú bielu sálu s krásnym lustrom, čiernymi skrinkami a úžasným balkónom. A bolo tam ozaj super,“ dopĺňa ju Jozef. A na záver pridáva aj odpoveď na otázku, či ho niečo prekvapilo. „Počasie a tma na sále. Teraz sa bojím, že som Evu prekvapil ja svojou lenivosťou,“ hovorí so smiechom Jozef.

30. september znamená v Malom Berlíne aj návrat série koncertov súčasnej vážnej hudby b minor. Prvým jesenným menom bude ansámbel Albrecht trio. Založili ho poprední slovenskí hudobníci, ktorí dlhoročne pôsobia ako 1. hráči nástrojových sekcií v orchestri Slovenská filharmónia – Matúš Veľas, Jozef Eliáš a Peter Kajan. Ešte pred koncertom sme ich vyspovedali. Na otázky najprv odpovedal Jozef Eliáš, neskôr sa k nemu pridali aj jeho kolegovia.

Na úvod by som vás rád trochu predstavil. Povedzte mi viac o vzniku Albrecht Tria a o tom, čo všetko smerovalo k vášmu prvému koncertu v roku 2020.

V roku 2020, bolo to obdobie covidu, kultúrne inštitúcie boli alebo zavreté, alebo ak to situácia dovoľovala, ako to bolo napríklad u nás v Slovenskej filharmónii, prezentovali sa skôr menšie komorné koncerty v online priestore či v ešte lepšom prípade v sále pri obmedzenom počte divákov. Dostali sme pozvanie od Slovenskej filharmónie účinkovať na jednom z týchto komorných koncertov. Na tomto koncerte sme sa prvý raz zišli ako komorné teleso, ale ešte nie ako Albrecht trio. Koncert sa konal presne 23. júna, zahrali sme ako trio skladbu od Ľudovíta Rajtera – Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot, ktorá zaznie aj na koncerte v Trnave a v spolupráci s popredným slovenským klaviristom Ladislavom Fančovičom skladbu A tour d’anches op. 97 od francúzskeho skladateľa Florenta Schmitta pre hoboj, klarinet, fagot a klavír. Koncert dopadol veľmi dobre a to nás motivovalo nenechať toto trio len v rovine akéhosi príležitostne vzniknutého komorného zoskupenia, rozhodli sme sa zahryznúť do nášho tria trochu viac.

Hráčsky sa veľmi dobre poznáme, všetci traja sme prví hráči dychových sekcií symfonického orchestra Slovenskej filharmónie, pravidelne spolu hrávame, takže zohrať naše trio nebol problém. Ďalším krokom bolo vymyslieť názov pre náš ansámbel, zvoliť a naštudovať repertoár. V rámci repertoáru sme sa rozhodli zamerať na popularizáciu skladieb tvorby bratislavských a slovenských skladateľov, taktiež šíriť odkaz významných skladateľov svetovej hudby a interpretovať diela, ktoré sa, aspoň na Slovensku, často nehrávajú. V tomto duchu sme zvolili aj dramaturgiu koncertu v Trnave.

Prvý koncert už pod názvom Albrecht trio sa uskutočnil až v roku 2021, bolo to v júli, koncert sa konal v Bratislave v Dome Albrechtovcov. Tu sme uviedli aj prvú premiéru, bola to premiéra Dychového tria č. 2 od slovenského skladateľa Ilju Zeljenku. Zakrátko nasledovali ďalšie pozvania na festivaly do Modry (Hudba Modre), Bratislavy (BHS), neskôr do Košíc (cyklus komorných koncertov Štátnej filharmónie Košice). V januári 2023 sme uskutočnili pre RTVS (cyklus Koncerty komornej hudby) audiovizuálnu nahrávku skladieb od Florenta Schmitta a Alexandra Tansmana.

Prečo práve názov Albrecht trio?

Ako som už spomenul, jedným z ťažísk repertoáru Albrecht tria je popularizácia skladieb tvorby bratislavských a slovenských skladateľov. V tomto duchu sa niesla aj úvaha pre názov nášho ansámblu. Alexander Albrecht ako aj Ján Albrecht patrili medzi veľké osobnosti hudobnej Bratislavy, preto rozhodnutie zvoliť si názov Albrecht trio a napomôcť tak k šíreniu odkazu týchto dvoch osobností bolo na mieste. Pikoškou tohto celého bolo, že náš prvý koncert sa uskutočnil práve v Dome Albrechtovcov.

Poďme si prejsť program. Skúsme trošku predstaviť (možno aj tým menej hudobne znalým), čo všetko odznie na koncerte v Malom Berlíne.

Pre dramaturgiu nášho koncertu sme zvolili skladby dvoch zahraničných a troch slovenských autorov.

Cinq pièces en trio od francúzskeho skladateľa Jacquesa Iberta je veľmi obľúbeným dielom, dokonca jedným z najnahrávanejšich diel z tohto obdobia pre toto nástrojové obsadenie. Nechýba v repertoári žiadneho dychového tria v tomto zložení a ansámble si ho radi zaraďujú do programov svojich koncertov. Dielo bolo skomponované v roku 1935. Charakteristické črty Ibertových diel pre dychové nástroje sú čistota, jednoduchosť, stručnosť, kompaktnosť. Inak tomu nie je ani v skladbe Cinq pièces en trio. Zhruba do trvania ôsmich minút sa zmestí päť krátkych častí. Striedajú sa tu rýchle a pomalé časti a Ibert v nich prezentuje dva základné druhy hudby: žoviálne, rytmické témy alebo dlhé lyrické frázy. Vďačná kombinácia pozitívnej energie a expresívnej melódie dodáva skladbe šmrnc a pridáva na príťažlivosti pre publikum.

Ďalšia skladba od zahraničného autora, ktorá zaznie na koncerte, bude Suite pour Trio d’Anches od Alexandra Tansmana, rodáka z poľského Lódźu. Keďže Tansman bol niekoľko rokov spojený s parížskou skladateľskou komunitou, ľahkosť a spiritualita francúzskej hudobnej tradície sa často prejavovala v jeho vlastných skladbách. Tento kus je napísaný v Tansmanovom neoklasickom štýle, pričom stále zostáva verný svojmu poľskému dedičstvu. Suite pour Trio d’Anches sa nesie v duchu francúzskeho neoklasicizmu a vnesie do koncertu veľkú dávku úprimnej lyriky spojenej s hodnotami kantilény.

Je to výborná skladba, ktorú sme si zvolili aj pre nahrávku audiovizuálneho záznamu pre RTVS.

Diela zahraničných autorov prestriedame skladbami dvoch Slovákov, odchovancov kompozičnej triedy Alexandra Moyzesa. Zaznejú Due movimenti per tre od Juraja Hatríka a Divertimento pre hoboj, klarinet a fagot, op. 45 od Jozefa Podprockého. Obe diela boli zhodou okolností skomponované v roku 2003.

Inštrumentálne skladby Juraja Hatríka v obsadení pre výlučne dychové nástroje nájdeme len zriedkavo. O to výnimočnejšie je skladateľovo komorné trio Due movimenti per tre. Hudba tejto kompozície je nezáväzná, hravá, založená iba na komornom hraní v príjemnej atmosfére. Pritom skladba bola skomponovaná v období zotavovania sa autora z vážnej choroby. Hatrík sa svojou hudbou snaží apelovať na viaceré dimenzie ľudskej psychiky. Jeho skladby oscilujú medzi hĺbkou a vážnosťou meditácie a hravosťou i šibalskými gestami. Aj v tomto diele si poslucháč vypočuje dve náladovo odlišné časti. Kým v prvej bolo cieľom podľa Hatríkových slov „rozohrať situáciu v komornej zostave s jemným, láskavým humorom a náležitou brilantnosťou”, v druhej časti zaznieva nárek, rétorické gesto bolesti. Poslucháč z nej môže mať nostalgický až snový zážitok.

Jozefa Podprockého možno zaradiť k špičke slovenských skladateľov. Ako sám tvrdí, vo svojich skladbách sa nesnaží o experimentovanie či byť originálny za každú cenu. Jeho diela sú syntézou hudobnej tradície a moderných postupov. V skladbe Divertimente pre hoboj, klarinet a fagot, op. 45 dominuje predovšetkým hravosť, úsmevnosť a tanečnosť. V dielach Jozefa Podprockého sa stretávajú Debussyho farebnosť, Hindemithov systém a polyfónia, Bartókovo harmonické myslenie, Šostakovičov heroizmus i tragika, princípy 2. viedenskej školy… Elegantne pracoval s folklórom a slovenskou ľudovou hudbou. Tieto princípy skĺbil Podprocký aj v tomto komornom diele. Sám skladateľ o tejto kompozícii povedal, že je to iba hra s tónmi v duchu „Ludus tonalis“ Paula Hindemitha.

Koncert zakončíme skladbou, ktorú radi hrávame a dosť často ju zaraďujeme do dramaturgie našich koncertov. Je to štvorčasťový cyklus miniatúr s názvom Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot skomponovaný významným slovenským hudobným skladateľom, súčasníkom popredných predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny, ktorí vstúpili na scénu na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia a tiež dirigentom svetového formátu Ľudovítom Reiterom. Ako členovia Slovenskej filharmónie i členovia Albrecht tria môžeme spomenúť tiež fakt, že autor tejto skladby bol spoluzakladateľom Slovenskej filharmónie, jej prvým dirigentom a jedným z jeho pedagógov bol Alexander Albrecht. Z diel Ľudovíta Reitera vyžaruje optimizmus, ušľachtilosť a elegancia. Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot z roku 1985 je svižná prskavka, ktorá zaujme tematickou nápaditosťou či obdivuhodným vedením línií jednotlivých hlasov v pôvabnom celku.

Ak sa nemýlim, pôjde o prvý váš koncert v kultúrnom centre Malý Berlín. Poznáte ho? Počuli ste už o ňom? Ak áno, v akej súvislosti?

Matúš:

„Osobne som ešte nepočul o Malom Berlíne, no zároveň musím povedať, že sa veľmi teším, až s ním zoznámime, a že sa o ňom dozvieme viac. Vždy je krásne spoznať nových ľudí, nové priestory a získať nové zážitky, ktoré si človek obvykle odnáša v pamäti na celý život.“

Jozef:

„Ja osobne som už mal možnosť účinkovať na pôde Malého Berlína. Bolo to vo februári v roku 2020, kedy sme dostali pozvanie tiež ako trio účinkovať práve v rámci cyklu komorných koncertov b minor spolu s flautistkou Simonou Pingitzer a klaviristkou Alenou Hučkovou.”

Peter:

„S Malým Berlínom sa stretávam po prvýkrát a musím povedať, že sa na koncert veľmi teším. Uvádzanie komornej hudby je nesmierne dôležité, kultivuje ducha a núti nás premýšľať nad hlbšími vecami. Zameranie sa na súčasnú hudbu i skladby 20. storočia ponúka veľa priestoru uviesť i slovenských skladateľov.”

Skúsme pozvať aj tých, ktorí nie sú návštevníkmi podobných koncertov. Na čo by sme ich mohli nalákať, čo by ich mohlo prekvapiť/zaujať?

Jozef: Tu použijem Matúšove slová „ide o hudbu farebnú, plnú humoru, lásky i romantiky”. 

Koncert ponúka kvalitné skladby v kvalitnom prevedení od kvalitných hráčov. (úsmev)

---