Výbuch emócií, vizuálny a dušu obohacujúci zážitok. Možno aj takéto pocity budete mať po tom, čo navštívite Stopy v pamäti. Inscenáciu divadla Odivo, ktorá sa v Malom Berlíne odohrá 19. októbra o 19:00, predstavujeme v nasledujúcich riadkoch.

Vizuálna koláž pohybujúca sa na hranici medzi svetlom a tmou. Tak opisuje Stopy v pamäti ich spoluautorka a spoluzakladateľka Odiva, Monika Kováčová. Čo teda diváci uvidia? „Jednotlivé obrazy sa vynárajú z tmy, sú od seba oddelené šťuknutím lampičky alebo iného svetelného zdroja. Pohybujú sa na hranici ticha a zvuku. Atmosféru dotvára aj hudobník, ktorý hrá na bicích. Verím, že diváci môžu očakávať aj zahĺbenie sa do seba a načretie do vlastného mikrokozmu,“ vysvetľuje Monika. 

Sama označuje Stopy v pamäti ako „fyzickú inscenáciu“. Prepracované Stopy v pamäti lákajú na vizuálne prvky. Monika zdôrazňuje, že si dali záležať napríklad aj na podlahe, ktorá je koncipovaná ako veľkoformátové dielo s rozlohou 47,25 m2 a jej autorom je Juraj Poliak. Zaujímavá je však aj bábka, ktorú diváci v Malom Berlíne uvidia. „Je vytvorená z malého sŕňaťa. Keď mama srna vycíti nebezpečenstvo, sŕňa čaká prikrčené v tráve. Toto sŕňa čakalo na mamu, ale bolo na poli, kde prebiehala kosba,“ prezrádza zaujímavý príbeh so smutným koncom spoluautorka inscenácie. Čo sa teda stalo potom? „Lesník, ktorý je otcom autora bábok, už nevedel mláďaťu pomôcť. Tvorca bábky Pavol Rosenberger sa rozhodol, že z nebohého sŕňaťa urobí bábku a vzdá mu tak úctu,“ vysvetľuje Monika. Podľa jej slov zapadla bábka do konceptu uvažovania. „Napríklad aj svojou nehou, niečím krehkým, čo má v sebe,“ dodáva Monika.

Predstavenie je inšpirované diagnózou paranoidnej schizofrénie. Autorky našli inšpiráciu u svojich bratov, ktorým bolo toto duševné ochorenie diagnostikované. „Spolu s kolegyňou Majkou Danadovou sme jeho priebeh videli na vlastné oči. Snažili sme sa dostať čo najhlbšie do témy, študovali sme si o schizofrenii materiály, pridali sme aj vlastné skúsenosti,“ opisuje Monika proces tvorby. Ten však mal jednu výstrahu. Obe tvorkyne si dali záväzok, že ani pre jednu to nebude arteterapia. A čo to bude pre divákov? „Niektorí sa s nami chcú po predstavení rozprávať a diskutovať. Iní nám zasa napíšu až o deň-dva neskôr. Najprv musia individuálne spracovať, čo práve videli,“ hovorí o mixe reakcií, ktoré sa im po predstavení dostáva, jedna zo zakladateliek Odiva. Dodáva, že niekedy je nutné predstavenie naozaj najprv vstrebať.

Synagóga, galéria či dokonca CO kryt. Tam všade už Stopy v pamäti našli svoj dočasný domov. V Malom Berlíne sa s týmto predstavením zoskupenie Odivo predstaví prvýkrát. Pre divákov, ktorí do kultúrneho centra chodia pravidelne, však nie je neznámou. „Boli sme v Malom Berlíne s predstaveniami pre deti aj pre dospelých. Myslím si, že máte pripravených divákov, pretože im prinášate obohacujúci program. Malý Berlín mi v niečom pripomína našu domovskú scénu Záhradu, centrum nezávislej kultúry. Ste v centre, ale tak trošku ukrytí a práve táto skrytosť vás predurčuje na to, aby ste sa stali kultúrnou oázou,“ uzatvára Monika Kováčová, spoluzakladateľka Odiva a jedna z autoriek predstavenia Stopy v pamäti.

Lístky na predstavenie, ktoré sa uskutoční 19. októbra o 19:00, kúpite tu.

V posledných mesiacoch ste u nás mohli stretnúť novú kolegyňu Zoe. Momentálne má trvalý pobyt vo Švédsku, pochádza však z Číny. Pomáhala nám s grafikou, ale aj s kadečím iným. S mnohými návštevníkmi sa už stihla zoznámiť – ak ste ju však u nás nestihli, môžete si o nej prečítať viac v nasledujúcom rozhovore.

Kedy si sa prvýkrát dopočula o Malom Berlíne? Ako si sa dostala k prihláške na stáž?

Mala som šancu navštíviť to tu osobne ešte skôr, než som o Malom Berlíne počula od iných ľudí. Mojím cieľom bolo vlastne navštíviť Risko (smiech), pretože sme raz na diaľku robili rozhovor s Kočom (týpkom, ktorý pracuje v Risku) o risografe a chcela som ten stroj fyzicky vidieť. Ale potom som objavila celé Nádvorie a aj toto kultúrne centrum.

Študujem grafický dizajn a web development vo Švédsku. Osnovy zahŕňali aj dva mesiace praxe. Rada by som robila v umeleckej oblasti. Navyše som chcela ísť niekam, kde sú nižšie životné náklady ako vo Švédsku. Vtedy som si spomenula na Malý Berlín. Dostala som aj radu, aby som napísala do Malého Berlína, keď som sa radila s mojim kamarátom v Cukru o možnostiach. Potom som navštívila váš web a potvrdila som si, že vám záleží na rovnakých hodnotách, ako mne. A na stránke o stážach a dobrovoľníctve  bola fotka technika Jozefa, mal krúžok v nose a zelené vlasy. Hovorím si: „Ok, toto miesto je otvorené nejakým alternatívam“ (smiech). Tak som poslala e-mail s otázkou na stáž. Dozvedela som sa, že neponúkate platené stáže, ale bolo mi ponúknuté ubytovanie, možnosť byť tu a pracovať na svojom projekte. Bola som taká šťastná, že ste ma prijali!

Aký cieľ si tu chcela dosiahnuť?

V prvom rade vytvoriť niečo, čo funguje (smiech). Tiež mať spoločenský život v Európe. Mám na mysli nejaké „poľudštenie sa v bielej spoločnosti“. Samozrejme, úplným základom bolo nazbierať pracovné skúsenosti do životopisu.

Predtým som študovala žurnalistiku v Číne a interkultúrne štúdiá v Hong Kongu. Ale kvôli realite tejto časti sveta bolo to, čo som sa naučila, izolované od toho, čo sa naozaj dialo. Mám obrovský strach zo systému. Stále som tu a snažím sa to prekonať tým, čo robím a tým, ako sa prejavujem.

Čo sa stalo potom – ako si sa dostala k štúdiu?

Bola som vychovaná v elitárskej a konzervatívnej rodine. Zobudila som sa na nejakú otravnú klasickú hudbu a po raňajkách všetci zmizli. Len sa snažili „kultivovať ma“ nejakým vymysleným buržoáznym vkusom, neriešiť problémy, ale tváriť sa, že nikto žiadne nemá. Veľmi dlho som študovala, aby som sa vyhla konfrontácii s rodinou – zostávala som na univerzite alebo som chátrala v knižnici;stala som sa intelektuálskou, aby som sa mohla vyhýbať konfliktom.

Veľa som cestovala sama. Zrazu som bola vystavená svetu mimo rodinného života a bola som šokovaná svojou nebezpečnou neznalosťou inakosti. Začala som tomu čeliť, ale nemala som k tomu prostriedky.

Najprv som sa snažila naučiť čo najviac o histórii Číny a nájsť samú seba. S mojimi najlepšími priateľmi sme vytvorili klub, aby sme študentov priviedli k tomu, aby sa porozprávali o čítaní. (Jeden z našich členov nám neskôr napísal, že bol prekvapený, čo robia ľudia v jeho veku, a zmenil svoj odbor z nemeckého jazyka na sociológiu. Neviem, či sa mám tešiť alebo nie.) Vytlačili sme výber experimentálnych románov, básní, recenzií a malých esejí. 

Dostala si sa kvôli tomuto klubu do problémov?

Raz sme s pár ľuďmi usporiadali verejné čítanie básní, ale vyhnala nás ochranka. Taký strach z básní! Nakoniec sme odišli a klub prevzala školská knižnica, ale neviem, ako je to teraz. 

Viem, že si pred niekoľkými rokmi študovala aj v Hongkongu.

Áno, pretože som v žurnalistike a literatúre nenašla to, čo som potrebovala. Tak som prešla na štúdium fotografie. Do Hong Kongu som odišla práve v čase, keď prebiehali protesty v roku 2019. Chcela som sa tiež naučiť, ako študovať techniku ​​vizuálnej tvorby v reflexii s jazykom. Fotila som si demonštrantov a cítila som sa bezmocná. Ako sa k nim postaviť, keď sú aj proti mne, ako jednému z ich nepriateľov,pretože som z Číny?

Neskôr som videla, ako sa Čínska univerzita v Hongkongu v roku 2020 zmenila zo rezervoáru výskumu na jeho pohrebisko.

Takže si sa rozhodla ísť do Švédska?

Áno. Ale na výber bola ktorákoľvek krajina v Európe, ktorá by mala podobný študijný program v angličtine a nestála by príliš veľa (úsmev). Mám však rada filmy Ingmara Bergmana (smiech).

Ako dlho si tu u nás bola?

Od 28. marca do augusta 2022.

Čo všetko si tu robila?

Navrhla som plagáty k trom podujatiam. Píšem články o imigrantoch z Číny žijúcich na Slovensku. S tímom som išla na TEH a MENT. Pomáhala som pri rôznych akciách. A naučila som sa získavať si priateľov.

Užila si si Trnavu? Čo sa ti tu najviac páčilo?

Áno. Veľmi sa mi páčilo, že Trnava je malá a dá sa bez problémov prejsť pešo. Nemám rada mestá prispôsobené autám a verejnej doprave, pretože rada chodím náhodne a hľadám niečo nové, na čo sa dá pozerať.

Ako si tu trávila voľný čas?

Väčšinou som sa snažila nemať voľný čas (úsmev). Mám nutkanie byť produktívna.

Pýtala som sa, či nepotrebujeme pomôcť s akciami. Maľovala som a plánovala som, čo budem maľovať, čítala som, chodila som na prechádzky, pozerala filmy a písala som si denníky. Začala som si znova kupovať paperbooky, čo je podľa mňa dobre. Na nejaký čas som s tým musela prestať, pretože som nemala priestor na to, aby som si mohla oddýchnuť od kníh. Och a sledujem takú babku z Taiwanu, ako varí vegánske jedlo na YouTube (smiech).

Stretla si v Trnave niekoho zaujímavého?

Nielen jedného. Väčšinu z nich som stretla v Malom Berlíne. Naši kolegovia, umelci, ktorých sme hostili, rezidenti, ktorí tu boli. Tiež ľudia z Nádvoria. Kuchár v reštaurácii či barman. 

Aký bol najväčší či najlepší zážitok počas tvojho pobytu tu?

Na druhý deň festivalu, ktorý sme pripravovali, ráno okolo siedmej, som stála pred veľkým oknom v byte. Okno je smerom na Nádvorie. Nikto tam nebol. Žiadne jedlo v Akadémii. Žiadny návštevník. Žiadni účinkujúci na pódiu. Žiadny technik chodiaci okolo. Nič. Bolo úplne ticho. Z ticha späť do ticha. A vtedy som si uvedomila – wow, to bolo včera!

Tento moment bol najlepší a najväčší zážitok, ktorý som mala počas môjho pobytu tu.

Takže sa ti páčilo, ako sa pokojné miesto môže za pár hodín zmeniť na „živý organizmus“ – a potom sa vrátiť späť, však?

Páči sa mi, že si spomenul živý organizmus. Chcem tým povedať, že aj ticho je súčasťou živého organizmu. Takže to ticho a krásu pocítite až vtedy, keď si uvedomíte, že chvíľu ticho nebolo (smiech).

Ako sa ti páčilo v Malom Berlíne?

Užívala som si prácu s ľuďmi, ktorí rešpektujú túto profesiu, ale nie sú domýšľaví.

Nikdy som nemala šancu byť súčasťou produkčného tímu kultúrnych podujatí. Povzbudilo ma, že som mohla vidieť v pohybe. Viac-menej som rada, že som stretla ľudí, ktorí majú podobné záujmy a môžeme sa podeliť o to, čo čítať, aký film si pozrieť, atď.

Je tiež príjemné privítať rôznych rezidentov a umelcov. Mám tak trochu sociálnu fóbiu. Ale prekvapivo som zistila, že som otvorenejšia, zvedavejšia na iných ľudí. Uznávam však, že v rámci práce je to často jednoduchšie.

Navštívila si nejaké zaujímavé eventy v Malom Berlíne? Ktorý ťa zaujal najviac?

Súvisí to so záujmami, ktoré som spomínala – povedala by som, že PechaKucha Night, ktorá bola súčasťou podujatia Trnavské dni dizajnu, a tiež niekoľko prednášok o typografii. Je to preto, lebo to súviselo s vizuálnym a grafickým dizajnom, ktorému sa venujem. Nerozumela som slovenčine, ale je to pekný spôsob, ako spojiť tvorcov ich nápady a inšpirácie.

Vrátiš sa niekedy do Malého Berlína?

To by ma potešilo.

Ján Janočko
foto: Petra K. Adamková

V Malom Berlíne radi privítame tých, ktorí už majú s rezidenciami skúsenosti, ale aj takých, ktorí sú hosťami prvýkrát. Divadlo Veteš vzniklo v roku 2016, práve u nás však mali, takpovediac, rezidenčnú premiéru. 

V rámci rezidenčného programu u nás tvorilo a inšpirovalo sa viacero divadiel. Naposledy Divadlo Veteš, ktoré pracovalo na projekte s naliehavou témou. Tá je výsostne aktuálna a nielen v dnešných časoch. Divadelníci z Veteše pracovali s motívom duševného zdravia. „Myslím si, že je veľmi dôležité a potrebné v dnešnej dobe hovoriť o tejto téme,“ hovorí Zuzana Strnátová, režisérka, scenáristka a spoluzakladateľka divadla Veteš. Dodáva, že spoločnosť podľa nej nemá o duševných problémoch okolo nás dosť vedomostí. „Mám pocit, že je to ešte tabu, že sa na psychické zdravie stále akosi zvláštne pozerá. Ľudia, ktorí majú takéto trápenie, sú škatuľkovaní,“ dodáva Zuzana. Dopĺňa ju aj Tamar, s ktorou pracovali na kostre k pripravovanému projektu: „Podľa mňa je dobré sa rozprávať o tejto téme a o tom, ako tieto problémy prekonať.“ 

Zuzka aj Tamar strávili na rezidencii v Malom Berlíne týždeň. Obe si pochvaľovali, aký tvorivý priestor mali a to, ako sa v príprave projektu posunuli. Práce bude dosť, pretože vo finále nepôjde len o jedno predstavenie. „Ide o projekt troch monodrám, z ktorých vyjde jedna výsledná inscenácia. Spája ich myšlienka duševného zdravia. Snažíme sa poukázať na to, ako prekonávať náročné psychické problémy a na to, že sa dá žiť napriek rôznym takýmto ťažkostiam,“ objasňuje Tamar. Obe divadelníčky hovoria, že o témach rozprávajú z prvej ruky, teda z vlastných skúseností alebo skúseností ich blízkych. „Ponúkame formou divadelnej terapie takúto sebareflexiu. Je to nielen pohľad na to, aké môže toto trápenie byť, ale aj návod, ako sa s ním vysporiadať. Ponúkame pohľad na to, čo robiť, čo nerobiť, akú stratégiu zvoliť a v základných obrysoch prinášame našu autentickú skúsenosť,“ prezrádza Zuzana. 

Obe divadelníčky sa spolu stretli počas toho, ako Zuzana učila na Základnej umeleckej škole. Tamar, jej žiačka a autorka pôvodného scenára na jednu z troch monodrám, budú spoločne pracovať nielen na nových inscenáciách, ale aj na profesionalizácii divadla Veteš: „Mojou ambíciou do budúcna je ponúknuť profesionálny priestor pre tvorbu neprofesionálnym umelcom,“ hovorí Zuzana. Profesionálny priestor by malo mať divadlo v Bratislave, kde aj v roku 2016 vzniklo. Tvorbou sa zameriava na mladého aj dospelého diváka, ale takisto aj na toho detského. Veteš „kočuje“ po rôznych kútoch Slovenska, aj po festivaloch v zahraničí.

• 

• 

• 

• 

• 

Pre Tamar to bola prvá skúsenosť s priestormi Malého Berlína. Divadlo Veteš už v kultúrnom centre účinkovalo počas divadelného festivalu Fokus Pokus. Zmena prostredia im pomohla lepšie uchopiť všetky tri monodrámy – aj preto, že s každou z nich sa nachádzali v inej fáze príprav. „Jedna je o bipolárnej poruche, druhá o hraničnej poruche osobnosti, tretia sa takisto venuje téme psychického zdravia zo širšieho pohľadu. V tej poslednej, ktorej autorkou je Tamar, využívame rôzne výrazové prostriedky – napríklad aj videoprojekciu,“ približuje Zuzana. Obe rezidentky hovoria, že na takúto tému si museli nechať aj odstup. „Chcelo to aj čas, ale dnes už sme na spracovanie tejto témy pripravené,“ uzatvárajú spoločne.

Finálny dátum premiéry zatiaľ nie je stanovený, ak všetko pôjde, ako má, a podarí sa dokončiť naplánované veci, mohlo by sa tak stať koncom divadelnej sezóny. 

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Prišli, na stôl vytasili karty a začali tvoriť. Len pred pár dňami sme v Malom Berlíne privítali rezidenciu, ktorá sa usadila v našej Malej sále. Kristína Šimková a Roman Poliak u nás strávili týždeň, aby našli pokoj a priestor na tvorbu.

Autori, performeri, režijno-dramaturgický tandem. Ani oni sami si nelámu hlavu s presným zadefinovaním svojich pozícií v tejto dvojici. „Sme dvaja nezávislí tvorcovia a spojili sme sa za účelom tohto projektu, výskumu,“ hovorí Roman. Dopĺňa ho Kristína: „Nie sme konkrétne zoskupenie, skôr priatelia, ktorí sa rozhodli tvoriť spoločnou cestou.“

Podľa ich vlastných slov ich do Malého Berlína priviedla výzva na Facebooku, ale aj netradičná spoločná záľuba, ktorú nedávno objavili. „S Romanom sa poznáme dlhšie a naše ,duo‘ vzniklo veľmi spontánne. Zistili sme, že máme spoločný záujem – Tarot,“ objasňuje Kristína. V Malom Berlíne dostala dvojica priestor na tvorbu pri ich najnovšom projekte. „Máme nápad, ale nechcem prezrádzať viac, kým to nenaberie konkrétnejší tvar,“ hovorí tajnostkársky Kristína. O čosi zhovorčivejší je Roman. Ten priznal, že na konci recenzie neočakával žiadny konkrétny „produkt“. „Rezidenciu sme vnímali ako čas a priestor pre spoločné vzdelávanie sa a kreatívny dialóg. A v tom sa nám darilo výborne,“ hodnotí Roman. Čo teda nakoniec vzniklo, resp. vznikne? „ Finálny výstup nemáme záväzne definovaný, celý projekt vnímame horizontálne, v zmysle konceptov. Výsledkov je mnoho, ale nie sú ľahko kvantifikovateľné. Ale je pravda, že sme dostali okrem iného aj nápad na nejaký väčší tvar, to ale nechcem prezrádzať, je to vzdialené…“

Prečo si vybrali práve Tarot? „Vnímame zvýšený záujem o spiritualitu a ezoteriku aj v našom okolí. Kde sa táto potreba v človeku berie? Prečo sa vynára práve teraz, v časoch, kedy je potrebné upevňovať postavenie vedy a pracovať s overenými informáciami?“ Kristína a Roman už spolupracovali na performatívnom zážitku pre jedného diváka „escapescapescape“. Ide o plenérovú performance na špeciálnej lokalite, ktorá tematizuje (ne)možnosti medzidruhovej komunikácie. Projekt získal rezidenciu v centre Rezi.Dance v Komařicích. No a rezidenciu, tú v Malom Berlíne, si napokon obaja pochvaľujú. „Nikdy predtým som v Malom Berlíne nebol. Zaujalo ma, aký moderný a dynamický priestor a ľudia tu sú. Asi sme tu neboli naposledy,“ priznáva na záver Roman.

Kristína Šimková pôsobí ako pedagóg na literárno-dramatickom odbore v Základnej umeleckej škole Jozefa Rosinského v Nitre. So svojimi žiakmi pracuje formou súborových projektov, individuálnej výučby prednesu či prostredníctvom hodín dejiny divadla. Kristína sa aktívne venuje nezávislému divadlu. V minulosti pôsobila v divadelnom súbore Spišák a defčata v divadelnej inscenácii My deti zo stanice Zoo v réžii Šimona Spišáka. Momentálne pôsobí v nezávislom divadle Veteš ako herečka v divadelnej inscenácii Telma a Hajda. 

Roman Poliak je študent 3. ročníka režie-dramaturgie alternativního a loutkového divadla v ateliéri Jiřího Havelku a Lindy Duškovej na DAMU v Prahe. Spoluzaložil multidisciplinárnu umeleckú skupinu a produkčnú platformu Unkulunkulu. Pod jej hlavičkou spoluvytvoril imerzívnu performance Obraz č. 1, ktorá sa uvádzala v Pistoriho paláci v Bratislave a v Prostore 39 v Prahe. 

Za skúsenosťami a najmä za dobrou hudbou sa vybralo niekoľko členov tímu Malého Berlína. Od 8. do 10. júna 2022 sa konal showcase festival MENT Ljubljana 2022. Naši zástupcovia si v hlavnom meste Slovinska užili muziku a čo-to sa priučili.

Udalosť, ktorá láka ľudí z Európy, ale do veľkej miery aj z ostatných kútov sveta, ukázala nášmu tímu, že si svoju prácu robí dobre – no stále sa je v čom zlepšovať. „Dostali sme viacero rád, ktoré sa snáď podarí zapracovať,“ prezrádza Michal Mikuláš, na ktorého pleciach stojí hudobná dramaturgia Malého Berlína. „Pri stretnutiach s ostatnými som si potvrdil, že riešime často rovnaké problémy a bolo zaujímavé počuť, ako sa s nimi pasujú v iných krajinách,“ dodáva Michal. Hudobný dramaturg na mieste hľadal inšpirácie, ktoré možno čoskoro prenesie aj do Trnavy. „Koncertná ponuka bola široká, snažil som sa zamerať na elektronickú hudbu (JaquNoise, Warhorse, Titus Probs) a aj na domáce zaujímavé mená (Auto) a rovnako som videl headlinerov Yves Tumor, ktorých koncert sa konal v Kine Šiška, ktorý obsahuje fantastickú koncertnú sieň. Zvedavý som bol na francúzsky punk v podobe Equipe de foot nakoľko francúzska scéna mi nie je až taká známa,“ približuje Michal Mikuláš.

Inšpiratívny bol pobyt v Slovinsku aj pre Jula, hlavného zvukára a technika Malého Berlína. Vďaka trom dňom v Ľubľane si užil aj zaujímavé priestory. „Od undergroundových klubov v časti Metelkova, cez výborne vybavené Kino Šiška až po veľké kultúrno-kongresové centrum Cankarjev dom,“ hovorí Julo. Dodáva, že najviac ho z programu zaujalo slovinské duo Dovč-Krmac kombinujúce akordeón, tubu a elektroniku veľmi vydareným spôsobom, ktorému nechýbala technická bravúrnosť, humor a to všetko doplnené skvelou projekciou. 

Nielen o počúvaní hudby, ale aj o zdieľaní skúseností bol festival MENT Ljubljana 2022. Potvrdzuje to aj produkčná Soňa. „Jednou zo skvelých príležitostí bol Speed Networking, na ktorom som sa stretla so zakladateľmi centier a klubov z Chorvátska, Srbska, Česka a Slovinska. Všetky z centier vychádzajú z podobných podmienok, spoločne sme prebrali hlavné témy, s ktorými v rámci nášho programu pracujeme, ale aj s akými problémami v súčasnosti bojujeme,“ hovorí Soňa Jakubove. Naša produkčná si odniesla zaujímavé poznatky aj z mimoeurópskeho priestoru. „Chorvátska lektorka žijúca v Sydney nám porozprávala o tom, ako zorganizovať tour slovenských umelcov v Austrálii a na čo si dať pozor pri oslovovaní hudobníkov z Austrálie do našej krajiny,“ dodáva Soňa.

Krátky, ale bohatý na obsah. Takýmito slovami zhrnula festival naša stážistka Zoe. Návštevy miest, na ktorých hrali jednotlivé kapely, neboli len o zábave. „Počas koncertov som sa učila vnímať hudbu nielen ako divák, ale aj ako človek pracujúci v tomto odbore,“ prezrádza Zoe. Pridáva ešte jeden poznatok, ktorý sa jej naskytol počas panelovej diskusie. „J. Coka. Stanković ma zaujala upozornením na fenomén – umelci často ani netušia, prečo sú pozvaní. Takže pre organizátora podujatia to znamená nielen pripraviť šou, ale prostredníctvom nej si položiť aj správnu otázku.“

Rozprávanie o zážitkoch z hlavného mesta Slovinska uzatvára Michal dvomi prekvapeniami, ktoré ho na festivale čakali. Tým prvým bol koncert slovenskej kapely God & Eve. „Bol vynikajúci, mladý vek hlavných protagonistov nie je vôbec cítiť.“ Čo ešte zanechalo na našom produkčnom a hudobnom dramaturgovi dojem? „Príjemným prekvapením bola takmer presná časová organizácia mnohých koncertov po celom meste. Zosúladiť takýto event časovo je veľmi náročné, organizátori dodržali snáď všetky termíny podľa lineupu.“

Ján Janočko
Foto: Michal Mikuláš

Cestu Malého Berlína na showcaseový festival Ment podporil hlavný partner projektu Fond na podporu umenia.

Po mesiacoch, ktoré strávil v Malom Berlíne a Nádvorí, si ho už mnohí zapamätali ako súčasť kultúrneho centra. Hudobník a skladateľ Michal Jahoda v nasledujúcich riadkoch hovorí o práci na pripravovanom albume, inšpiráciách a o jeho umeleckej rezidencií v Trnave.

V zahraničí strávil 17 rokov a po návrate domov na Slovensko začal hľadať inšpiratívne miesto na tvorbu. Našiel ho práve v Malom Berlíne. Priestory mu už boli známe, keďže tu v minulosti odohral koncert so svojou kapelou Black Hole Constelation. „Cieľom rezidencie bolo dokončiť aspoň 3 – 4 skladby z albumu, na ktorom som začal robiť už v Nórsku, kde som žil štyri roky. Vďaka skvelej spolupráci s Malým Berlínom, aj vďaka dobrej akustike a možnostiam, ktoré som tu mal, sa mi nakoniec podarilo dokončiť päť skladieb a zostal mi priestor aj na nakrúcanie klipov,“ hovorí o prekonaní pôvodného plánu Michal. „Malý Berlín a Nádvorie poskytuje skutočne veľmi dobré zázemie na koncentráciu a tvorbu,“ dodáva Jahoda.

Celý jeho pobyt bol práve o práci na albume, experimentovaní a hraní na basgitare.  „Väčšinu času som bol zatvorený v štúdiu, kde som sa naplno venoval komponovaniu, nahrávaniu, aranžovaniu a ďalším potrebným veciam pre nový album mojej kapely, ktorý plánujem vydať v druhej polovici roka. Posledné dva týždne som popri tom spolu s tímom Malého Berlína pracoval aj na klipoch, skúšali sme rôzne experimenty s obrazom a svetlom,“ ozrejmil Michal. Dodal, že táto rezidencia mu poskytla potrebný priestor a možnosť sústrediť sa na prácu, s ktorou začal už v Nórsku.

Symbolom a ústrednou témou pripravovaného albumu je sila jednotlivca čeliť najväčším strachom, hrozbám, pokušeniam a slabostiam. „Je to skoro ako soundtrack na život, v ktorom človek prechádza a odoláva pochybnostiam, rôznym typom strachov a rôznym pokušeniam, akými sú napr. materializmus, strach z neznáma či vnútorný boj a neistota,“ opisuje Michal. „Nosným prvkom albumu je tajomná atmosféra. Od nenápadne gradujúceho napätia, sprevádzaného temným hlasom odvrátenej strany mysle jednotlivca, chvíľami intenzívneho vnútorného pnutia a nečakaných zvratov, cez pocity nádeje a vnútorného pokoja,“ dodáva Michal.

Aký typ hudby vlastne Michal Jahoda robí? Podľa jeho vlastných slov presné žánrové zaradenie neexistuje. Možno by sa o nej dalo zoširoka hovoriť ako o experimentálnej hudbe temnejšieho charakteru. „V jednej skladbe som napríklad urobil hlavné sóla z nahratého zvuku čistenia strún na base a zvuku škrípania plechu. Experimentoval som aj s rytmami a zvukom rôznych bicích a perkusií“. Okrem tradičných nástrojov nájdete v jeho skladbách, ktoré vytvoril v štúdiu v podzemí Nádvoria, doslova hudobnú exotiku. „Deformoval som zvuk do podôb, aké som ešte nepočul. Okrem tradičných nástrojov ako napr. bicie, basa a perkusie hrajúce často netradičným spôsobom nájdete v songoch napr. staré keltské rohy a trúby, gitarové a basové efekty použité na orchestre, vokály, nahrávky zvukov rôznych objektov a prírodných scenérií – často skreslené, filtrované, prelaďované. Vznikali z toho veľmi zaujímavé atmosféry do jednotlivých trackov.“

V čase trvania rezidenčného pobytu mal Michal šancu čerpať inšpiráciu aj z koncertov, výstav, divadelných predstavení či filmových premietaní, ktoré v Malom Berlíne navštívil. Samozrejme, ak mal čas. „V štúdiu som trávil 10 – 16 hodín denne. Ráno po tréningu a pár ďaľších každodenných ranných rituáloch som skočil rovno do štúdia, kde som obvykle končil s tvorbou medzi 22:00 a polnocou,“ opísal svoj bežný deň. Ešte pred definitívnym odchodom odpovedal aj na otázku, čo ho najviac prekvapilo a potešilo počas troch mesiacov jeho rezidencie. „Veľmi pozitívne vnímam priestory, kvalitu akustiky a atmosféru, ktorá tu stále vládla vďaka ľuďom z Malého Berlína, ale aj mimo neho. Trnava je krásne miesto na tvorbu, určite tu nie som posledný krát,“ lúči sa Michal Jahoda.

Pozrite a vypočujte si viac z tvorby Michala Jahodu a jeho kapely:

Ján Janočko

Stoličky, kresby a svetlé steny. Tak z diaľky vyzerá aktuálna výstava v Čepan Gallery. Čo však skrýva pri bližšom pohľade? S touto otázkou pomôže osobná návšteva a nasledujúce riadky.

V čase vernisáže sme sa pre náš web porozprávali s Ludmilou Hrachovinovou, autorkou výstavy 30 stupňov a s Miroslavou Urbanovou, kurátorkou výstavy. Prečo vlastne 30 stupňov? „K názvu sme sa s kurátorkou Mirkou dostali až po tom, ako sme si zadefinovali tému ,stolička‘. Vymyslela ho Mirka,“ prezradila Ludmila Hrachovinová. „30 stupňov – našla som si obrázok, ktorý ukazoval uhol, ktorý opisuje naše telo pri sedení pri počítači,“ prezrádza Miroslava Urbanová a dopĺňa: „Zdalo sa mi to chytľavé, keď niekto povie 30 stupňov, človeku najskôr napadne, že asi ide o teplotu.“ Miroslava priznala, že ide o malý clickbait, ktorý naláka zvedavcov a skrýva sa za ním viac, než sa na prvý pohľad zdá. Proces, pohyb, naznačenie smeru, uhla, budúceho diania. 30 stupňov – jedna hodnota, naznačujúca mnoho vecí. „Ľudka pracuje s uhlami, s pohybom na plátne, tak sme to spojili aj v takejto rovine,“ prezrádza Miroslava.

• 

• 

Súčasťou výstavy sú, možno trochu nečakane, aj objekty, ktoré nie sú priamo na stenách. Ide o stoličky, ktoré Ludmila doniesla do Čepan Gallery. Podľa oboch dám pripomínajú trajektóriu toho, čo je každodenné, keďže aj my sme pripútaní k stoličkám. „Rada reagujem na to, keď má priestor nejakú špecifickú charakteristiku, keď je využitý sčasti aj inak, ako len na výstavné priestory,“ hovorí autorka. Čo presne táto veta v kontexte jej aktuálnej výstavy znamená? „Veľmi ma zaujalo to, že priestor je využitý aj ako akási kancelária pre strážnikov. Výstava sa tak rozšírila aj o túto časť,“ prezradila Ludmila viac o tom, že aj zamestnanci Nádvoria sú nečakanou časťou expozície.

Dámy sa potešili aj priestorom. Špeciálne vonkajšej stene, či, lepšie povedané, sklu. „Páčilo sa nám aj to, že do galérie vidno z Nádvoria. Skúšali sme sa pohrať s priehľadom, s tým, čo bude vidno, na čo dať akcent,“ objasnila Miroslava. Dodáva, že hoci do Trnavy nechodí často, v týchto miestach nebola prvýkrát. Ona aj Ludmila už boli hosťkami jednej zo série prednášok o vizuálnom umení – Raster.

Čo všetko je vlastne na výstave 30 stupňov k videniu? „Tri obrazy, dve kresby a spomínané stoličky,“ vypočítala Ludmila a dodala: „Obrazov som priviezla viac, selekciou prešli až na mieste. Stoličky sú priamo z môjho ateliéru, sedela som na nich pri tvorbe. Okrem kresieb – pri tých sa veľa hýbem – nerobím ich v sede.“ Na rozdiel od kresieb a obrazov, stoličky nie sú pevnou súčasťou výstavy a návštevníci si ich môžu premiestňovať tak, aby sa im všetko vnútri galérie sledovalo čo najlepšie. „Pokojne nech robia aj stojky, videla som, že je to módny trend na Instagrame a Tik-toku, tak prečo nie aj v galérii?“ smiala sa kurátorka Mirka.

Celá výstava sa začala rodiť v hlave kurátorky ešte pár mesiacov dozadu. „Videla som open call do Čepan Gallery. Ľudka bola v minulosti nominovaná na Cenu Oskara Čepana, ja som pracovala na projekte, ktorý sa obracal k jeho osobnosti. A tak som si povedala, že do toho pôjdem – ale jedine s Ľudkou,“ priznala svoju motiváciu Miroslava. Ludmila, ktorá sa spolupráci teší, priznala, že toto nie je „stoličkové finále“, ale že sa môžeme tešiť aj na voľné pokračovanie výstavy 30 stupňov. „Počítam s ďalšími stoličkovými projektami. Je pravda, že kombináciu stoličky a obrazu som už v minulosti použila. Túto tému mám v hlave už dlhšie, pracujem s ňou. Prvýkrát je toto však podané ako téma o stoličke,“ dodala na záver.

Výstavu 30 stupňov si môžete pozrieť v Čepan Gallery na Nádvorí na Štefánikovej 3 v Trnave do 3. júla 2022.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková, Michaela Lehoczká

Po roku sa do éteru Trnavského rádia vďaka Malému Berlínu vrátil Literárny majáles. Od poludnia až do šiestej do večera sa pri mikrofóne vystriedalo šesť osobností knižného sveta, aby porozprávali o písaní aj o obľúbených knihách. 

---

---

---

---

---

Už túto sobotu pokračuje séria koncertov experimentálnej hudby unMUTE v Malom Berlíne. Ešte predtým sme sa v rámci unMUTE talks porozprávali s Ninou Pixel, hudobníčkou, ktorá sa u nás v sobotu predstaví.

Multižánrový koncert Niny Pixel prinesie zaujímavý hudobný zážitok pretkaný folklórom. V rozhovore, ktorý sme streamovali na našom Facebooku, rozprávala o začiatkoch – nielen o začiatkoch hudobnej kariéry, ale aj o začiatku pandémie a začiatku výskumu, ktorý viedol k zaujímavým novinkám v jej tvorbe. „Dostala som do ruky zbierku slovenských piesní. Zaujímalo ma, čo sa vtedy spievalo, aké témy sa riešili v slovenských folklórnych piesňach,“ prezradila Nina.

Hudobníčka žijúca v Berlíne sa zamýšľa nad tým, koľko smútku prežívali v piesňach Slováci. Aj toto načrtla v našom rozhovore. Dokonca sa snažila hľadať aj jeden špecifický typ piesní – kvôli pandémii jej to však bolo takmer úplne znemožnené. „Dalo mi zabrať nájsť piesne používané pri pohreboch,“ priznáva Nina a dodáva, že toto hľadanie veľmi dobre nedopadlo. Snažila sa nahrávať aj tzv. plačky, teda ženy, ktoré teatrálne žialili počas pohrebných obradov.
Čo očakávať od koncertu? Nina Pixel hovorí, že okrem mixpultu prinesie na pódium pár mikrofónov, a to nielen kvôli tomu, aby zachytili jej hlas. „Mikrofóny snímajú kovové objekty, často hrávam s gongom, ale používam aj misky či zvonček, ktorý som našla v dome praprarodičov. Používam napríklad aj fujaru,“ naznačuje čosi viac o blížiacom sa koncerte Nina Pixel. Ak si chcete vypočuť celý rozhovor, nájdete ho nižšie.

Ján Janočko

Vyzerá to tak, že u nás v máji rozkvitá divadlo! V Malom Berlíne máme tento mesiac niečo pre každého – tanečné predstavenie, výbornú komédiu z internetového života, veselé predstavenie pre deti a v závere mesiaca aj dve špeciality, predstavenie o živote slabozrakých a divadlo, ktoré je koncertom.

Už prvý tohtomesačný piatok, 6. mája, k nám až z Holandska zavíta mimozemšťanka Majka v koži tanečníčky Sandry Kramerovej. Slovenská rodáčka už roky pôsobí a tvorí v zahraničí, a tam vznikla aj adaptácia česko-slovenskej seriálovej legendy Majky z Gurunu. V jej podaní sa mimozemské dievča snaží s pomocou reklám zorientovať v tom, čo znamená byť matkou, hrdou občiankou a socialistickou robotníčkou a príťažlivou manželkou zároveň. So smutnosmiešnym príbehom a vnútorným zmätkom Majky sa určite stotožní nejedna diváčka.

---

20. mája pokračujeme vynikajúcou komediálnou drámou Divadla Kontra, ktoré uvedie predstavenie jedného herca od škótskeho stand-up komika Richarda Gadda. Ten zdramatizoval svoju skúsenosť so stalkerkou, ktorá ho oslovovala Malý sobík. Poslala mu 41071 e-mailov, 350 hodín hlasových správ a 46 správ z 3 falošných účtov na Facebooku. Hoci ide o komédiu, priamočiare vtipy očakávať netreba. Zasmejete sa skôr na živote ako takom a jeho absurdných protirečeniach.

---

Na predposlednú májovú nedeľu sme zavolali oceňované divadlo Odivo. Predvedie krásne predstavenie Divočiny, ktoré si užijú celé rodiny od najmenších až po dospelých. Odohráva sa vo veľkej fantázii malého nezbedného Maxa – pretože deťom stačí málo, napríklad len červený vozík a kôlnička, a vytvoria si naozaj veľký a úžasný svet a v ňom zažijú všelijaké dobrodružstvá.

---

O tom, ako sa medzi nami žije slabozrakým a nevidiacim, bude predstavenie divadla Zrakáč 24. mája. Viete vlastne, ako previesť nevidiaceho cez cestu? Môžete mu povedať dovidenia? Ich životy sú plné predsudkov. Skupina nevidiacich a slabozrakých tvorcov vytvára koláž na prvý pohľad banálnych životných situácií s nadhľadom a dávkou humoru.

---

Napokon, v samom závere mesiaca, 31. mája, privítame predstavenie, ktoré balansuje na pomedzí koncertu a divadla. NO ON je nevšedný zjav aj na pomery slovenského nezávislého divadla. Je to organický tvorivý proces: tanec bez choreografie, hudba bez nôt. Na každom mieste je čímsi iným, novým a nevšedným, takže ak máte radi neopakovateľné zážitky a radi prekračujete hranice žánrov, tento performatívny koncert je pre vás ako stvorený.

Výrazné čižmy, nie úplne ľudský pohľad a svojské zvyklosti. Také sú základné poznávacie znamenia Majky z Gurunu zo seriálu Spadla z oblakov, ale aj Majky v predstavení, ktoré sa v piatok 6. mája odohrá v Malom Berlíne.

Pádom z oblakov začína Sandra Kramerová rozprávať príbeh mimozemšťanky, ktorá zletela, či – lepšie povedané – pristála, v slovenských Čabovciach v 70. rokoch minulého storočia. Majka spoznáva svet, ktorý je pre ňu nový. Je československý a socialistický. „Diváci môžu čakať tanečno-divadelno-multimediálny zážitok. Budú súčasťou jej cesty po tomto svete,“ vysvetľuje Sandra detaily toho, na čo sa môžu diváci tešiť. Púť Majky výrazne ovplyvní propaganda, okolité zvyklosti a aj reklamy, ktoré vidí. „Skúša si rôzne ženské roly. Zisťuje, aké absurdné niektoré takéto roly sú, “ prezrádza Sandra. Majka, inšpirovaná pôvodným seriálom, je podľa nej nepopísanou knihou a díva sa na nás nevinnými očami. Nesúdi, všetko s otvorenosťou vníma a skúša.

Zrozumiteľný dej sa mnohým divákom nespája s tanečným divadlom. Autorka Majky upokojuje, vraj si mimozemšťanku obľúbi úplne každý: „Je to tanečné divadlo plné mnohých vizuálnych elementov. Je síce bez slov, má však príbeh a je to predstavenie dostupné každému – nie je teda určené len náročnému divákovi, ale pochopiteľné je aj širokému publiku.“ Dôkazom je podľa Sandry aj fakt, že v Holandsku už s predstavením bavila miestnych divákov. V krajine tulipánov pritom o seriáli Spadla z oblakov nemajú ani potuchy. „Vôbec nepoznajú postavu Majky, pýtajú sa ma na ňu, špeciálne na jej červené čižmy. Príbeh je však dosť pochopiteľný a pre Holanďanov je zaujímavé vidieť ho, pretože nemajú takúto skúsenosť a referenciu. Dá sa povedať, že na rozdiel od ľudí, ktorí žili v socializme, majú úplne inú ,vrstvu‘ pochopenia,“ objasňuje Sandra Kramerová.

Na Slovensku sa Majka ukáže prvýkrát a okrem Trnavy aj v Bratislave. Sandra teda nevie, ako bude domáce publikum reagovať, z predchádzajúcich skúseností hovorí o otvorenom a zvedavom slovenskom divákovi. „Naproti tomu, v Holandsku je publikum skôr rezervované. Veľakrát ani neviem, čo si myslia, väčšinou nedávajú najavo emócie. Dozvedám sa to až z diskusií po predstavení,“ prezrádza Sandra. Pripomína tiež, že v rámci diváckej odozvy je každá krajina v niečom špecifická. Zažité to má z USA či z Izraela, kde v minulosti vystupovala. Oproti zahraničiu má na Slovensku istú výhodu. Majku z Gurunu tu ľudia poznajú. Toto ale, napokon, vôbec nemusí byť až takým plusom. „Zo seriálu si len požičiavam postavu Majky, ale pracujem s iným, fiktívnym príbehom,“ dáva na známosť autorka predstavenia. Zároveň sľubuje zaujímavý príbeh plný sci-fi prvkov, videoelementov a emócií. Na otázku či pôjde skôr o drámu alebo komédiu, nedáva jasnú odpoveď: „Ja by som povedala, že je to skôr dráma, ale plná irónie, takže je to úsmevno-smutné predstavenie.“

Majka sľubuje zážitok nielen vďaka príbehu, ale aj pre zaujímavé vizuálne poňatie. Špeciálna podlaha, videoprojekcie, vrátane živého videa, sú lákadlom pre divákov a výzvou pre technikov. „Robia šou náročnú na prípravu. Do Malého Berlína prídeme so šesťhodinovým predstihom. Z Holandska prinášame celý Majkin svet, v podstate skoro celý jej dom. Staviame ho od podlahy,“ hovorí o ambicióznych plánoch Sandra a dodáva: „Každý priestor je iný, preto si to vyžaduje viac času na prípravu. Väčšinou trvajú prípravy celý deň a kvôli všetkým detailom je najmä technická časť veľmi náročná.“

Mimozemská návštevníčka Majka si bude hľadať svoje miesto aj v Malom Berlíne. Svoj prílet hlási na 6. mája o 19:00. Viac o predstavení a aj lístky v predpredaji nájdete na našom webe.

Trnavské divadlo DEMOscéna našlo svoj domov v priestoroch kultúrneho centra Malý Berlín ešte pred naším otvorením. Pravidelne tu hrajú svoje inscenácie, naposledy aj najnovšiu, s tajomným názvom Čo ohľadom čoho. Viac o predstavení, ktoré malo premiéru práve u nás, sme sa rozprávali so šéfom DEMOscény, Danom Domorákom.

V januári sa po niekoľkých odkladoch konečne odohrala premiéra inscenácie Čo ohľadom čoho. Príbeh o nočnej službe na recepcii hotela plnej prekvapení zvládajú traja herci na javisku. Okrem strážnika a recepčnej sa na javisku objavuje aj nezvaný hosť, snažiaci sa… Vlastne ani nie je jasné, o čo.

„Ja som dal do pľacu scenár a pustili sme sa doňho. Vytiahol som ho po troch rokoch zo šuflíka,“ prezrádza viac o pôvode inscenácie Daniel Domorák. Pôvodne pritom nemala mať dramatickú tvár. „Začal som to písať v roku 2012 ako prózu podľa skutočnej udalosti. Pri prvom roku korony sme to chceli najprv spraviť ako online predstavenie s členmi, ktorí dnes už v divadle nie sú. Neskôr to malo mať dokonca podobu krátkeho hraného filmu. No a keď sa všetko pootváralo, tak sme to posunuli nášmu terajšiemu režisérovi Matejovi Feldbauerovi,“ dáva predstaveniu časovú os Dano Domorák. Pôvodná premiéra bola odložená trikrát. Spôsobili to pandemické opatrenia a fakt, že DEMOscéna neskúšala celý rok. Napokon sa však premiéra vydarila – a diváci odmenili účinkujúcich potleskom v stoji.

Kto predstavenie navštívil, toho možno prekvapí, že jeho základom je skutočná udalosť. „Je to sprostredkovaný zážitok, stal sa mojim blízkym,“ prekvapuje Domorák. Bizarné scény na javisku striedajú veselé dialógy, práve preto je inšpirácia v skutočných udalostiach prekvapivá. Domoráka nenakopli žiadne policajné spisy či správy v médiách. Priznáva, že k rozprávaniu o udalostiach osudnej noci čo-to pridal: „Stalo sa to, ale o dosť inak, ako to ukazujeme. Najmä z vizuálnej stránky je to iné, ako realita.“ Dano poprel, že by na premiére boli aj skutoční aktéri z toho večera v nemenovanom trnavskom hoteli. „Možno prídu na niektorú z repríz. A možno aj zabudli, že sa to už stalo,“ dodáva so smiechom.

Čo ohľadom čoho malo byť aj psychologickou sondou s vážnejším presahom, no v prvom rade ide o absurdnú drámu. Absurdnosť jej do veľkej miery dodávajú aj rekvizity, konkrétne jedna – veľký otáčajúci sa stôl, ktorý našli divadelníci v Malom Berlíne. „Toto bolo spontánne rozhodnutie. Pri písaní som o stole ani zďaleka nevedel. Vlastne, nielen o stole. Skúšať sme začali v prázdnom priestore a až neskôr sme len ako “pracovné pomôcky” použili aj veci z Malého Berlína. Celé sa nám to páčilo, tak sme tieto veci pridali do predstavenia. Museli sme kúpiť len jednu vitrínu. Ale aj tá nám po prvom predstavení akosi zmizla,“ hovorí o dávke tajomna pri tvorbe aj pri hraní Dano Domorák.

Tajomno, alebo lepšie povedané stresy, zažívali divadelníci aj počas premiéry. Dôležité je v hre Čo ohľadom čoho osvetlenie. Musí fungovať na sekundu presne a meniť sa tak, ako si to vyžaduje scenár. „Robil to náš režisér, musel byť pri prepínaní jednotlivých svetiel ako na ihlách, to iste. Až na predstavení sme si my, herci, uvedomili, ako veľmi je to podstatné. Inak by to celé nefungovalo,“ priznáva Domorák. Svetlo, herectvo, strihové zmeny, text, toto všetko muselo zapasovať, aby sa Čo ohľadom čoho stalo funkčným predstavením.

Či je naozaj funkčné, to sa môžete prísť presvedčiť na jednu z repríz v podaní Divadla DEMOscéna.

Ján Janočko
Foto: Peter Ševčík

Letný tábor je už plne obsadený.

Pripravili sme pre deti tábor plný zábavy, kina, divadla a tvorivých dielní. Počas týždňa si vyskúšajú maľovanie, navrhovanie architektúry, sôch aj ilustrácií.

V akom termíne a časoch sa tábor koná?

Tábor sa bude konať v termíne 15. – 19. augusta 2022 od 7:30 do 17:30 s kapacitou obmedzenou na 20 detí.

Pre koho je tábor určený?

Tábor je určený deťom vo veku od 6 do 13 rokov. Pestrý program tábora je pripravený tak, aby sa vedeli zapojiť všetky deti. Aká je cena tábora a čo všetko zahŕňa? Dokedy treba dieťa zaregistrovať?

Cena 140 € zahŕňa nielen stravu („obed, desiatu, olovrant a pitný režim“), ale aj všetky pomôcky a lektorov. Registrácie nám prosím zasielajte do 20. júla 2022. Všetky potrebné dokumenty na stiahnutie a pokyny nájdete nižšie.

Čo všetko deti počas týždňa zažijú?

Pod odborným vedením našej lektorky si vyskúšajú tvorbu reliéfu z hliny a sadry, namaľujú si abstraktný obraz pretavený z fotografie architektúry a vyrobia si sochu z odpadových materiálov. Stretnú sa s ilustrátormi, ktorí pravidelne prispievajú svojimi kresbami do časopisu Bublina. Aby toho nebolo málo, v jeden deň sa ocitnú v kinosále a druhý v divadle. Na konci tábora si za pomoci slnečného svetla vytvoria pamätné tričko plné zážitkov.

Koho deti stretnú a spoznajú?

Deti stretnú divadlo SpozaVoza a dvoch šikovných ilustrátorov: Filipa Horníka a Hedvigu Guttierez, ktorých práce môžu poznať z rôznych kníh a časopisov ako je Bublina a Slniečko. 

Filip vyštudoval školu úžitkového výtvarníctva, kde sa venoval tvorbe hračiek a dekoratívnych predmetov, neskôr pokračoval na VŠVU v ateliéri produktového dizajnu a doktorandské štúdium absolvoval v ateliéri dizajnu. V súčasnosti pôsobí ako freelance ilustrátor a dizajnér.

Hedviga je ilustrátorkou, ktorá nedávno absolvovala ateliér knižnej ilustrácie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa najmä knižnej a časopisovej ilustrácii pre deti, ale aj dospelých.

Divadlo SpozaVoza je profesionálnym nezávislým divadlom, ktorého tvorivý tím tvoria etablovaní umelci, pedagógovia, dramatoterapeuti a študenti umeleckých odborov. Divadlo tvorí poučné inscenácie pre deti, mládež, ale aj dospelých ľudí. Vo svojej inovatívnej tvorbe spája viacero druhov a spracúva aj náročné témy

Ak by ste chceli podrobnejší denný program alebo máte doplňujúce otázky píšte na michaela.lehoczka@malyberlin.sk

Stiahnite si dokumenty potrebné na prihlásenie. Vypísané a podpísané prihlášky je potrebné osobne priniesť do kultúrneho centra alebo poslať na e-mailovú adresu michaela.lehoczka@malyberlin.sk