Viac než dvojmesačný pobyt si v Malom Berlíne a okolí vyskúšal Borek Brindák. Mladý umelec sa počas neho venoval najmä tvorbe diela, ktoré čaká na svojich návštevníkov v Čepan Gallery.

Borek zmenil svoj prechodný pobyt na dlhší čas, pretože si to vyžadovala aj náročnosť diela, na ktorom pracoval. „Na rezidenciu som nastúpil 19. júla a pobyt mi predĺžili do 30. septembra,“ vyratúva Borek termíny. Pridáva k nim aj použité prostriedky, veď ich nebolo málo: „Elektrické a ručné náradie. Použité materiály na dielo boli rôzne. Veľká časť bola vyrobená z jedného kusu dreva, ale použil som aj oceľ, plast, textil, papier a parakord.“

Z toho všetkého vznikla výstava s názvom Vektory rozhodnutí. Jej ústredným objektom je biely archaický dopravný prostriedok. Sám autor hovorí, že nejde o skutočné, ale o metaforické plavidlo určené na introspektívnu cestu. „Inštalácia predstavuje pomyselný kompas, z ktorého stredu je možné vybrať sa ľubovoľným smerom. Autor sa rozhodol zdôrazniť určité z nich pripojením vlastných úvah a dilem.“ K nahliadnutiu sú Vektory rozhodnutí v Čepan Gallery, ktorá je v tesnej blízkosti kultúrneho centra Malý Berlín. Práve tam Borek našiel zázemie na prípravu a realizáciu. „Zabezpečili mi priestor kde som mohol tvoriť, asistenciu pri prevoze a zháňaní materiálu, ako aj pomoc s inštalovaním dokončeného diela. Postarali sa aj o propagáciu výstavy a mňa samotného.“

Rodáka z Košíc priviedla do Trnavy výzva, na ktorú zareagoval. Šancu, ktorú kultúrne centrum ponúklo mladým umelcom, využil naplno. „Malý Berlín som si pre svoju rezidenciu vybral z dôvodu, že po prečítaní open callu som zistil, že podmienky, ktoré ponúka, sú skutočne lákavé a bol som veľmi rád že vybrali práve mňa.“ Borek Brindák, umelec, ktorý sa nebráni ani interaktívnym dielam, si napokon svoje týždne v Trnave pochvaľuje: „Pobyt v Malom Berlíne bol úžasný zážitok. Spoznal som tam skvelých ľudí a ostal som s nimi v kontakte aj po skončení rezidencie. Zažil som tam zaujímavé kultúrne akcie a aj v rezidentskom byte som sa cítil dobre.“

Borek Brindák absolvoval Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach v ateliéri ASK3D. Zúčastnil sa niekoľkých kolektívnych výstav, medzi nimi napríklad Artrooms Moravany 2 (Kaštieľ Moravany, 2020), Intervencie do času (Múzeum Bojnice, 2019) a „skafander” (Spišské múzeum, 2018). Dnes je študentom na magisterskom štúdiu na VŠVU v Bratislave a možno ho ešte stretnete aj v Malom Berlíne. Plánuje sa sem vracať, členom tímu kultúrneho centra dokonca nechal na starosť jedného kamaráta. „Jasné, do Malého Berlína sa ešte vrátim. Musím skontrolovať či sa o rastlinu, ktorú som im venoval starajú tak svedomito ako o mňa,“ hovorí so smiechom Borek a dodáva: „Okrem personálu Malého Berlína som si obľúbil aj Trnavu ako mesto a plánujem sa tam určite z času na čas zjavovať. “

Ján Janočko
Foto: Petra K. Adamková

19. októbra príde do Malého Berlína reportér Tomáš Forró. Jeho najnovšia kniha Zlatá horúčka rozpráva príbeh krajiny, ktorá ešte nedávno oplývala bohatstvom. Venezuela však za posledné roky drasticky zmenila tvár. Tomáš, ako to už uňho býva zvykom, neváhal pri reportáži riskovať vlastný život, aby podal autentické svedectvo priamo z miesta. Viac prezradí v rozhovore a aj v našej diskusii.

Pre novinára je alfou a omegou jeho práce stretávanie sa s ľuďmi. Ako si prežil posledné mesiace, ktoré boli časom obmedzeného kontaktu a nedostatku stretnutí s ľuďmi?

Pandémia ma zastihla vo fáze, keď som písal knihu a to je moment, pri ktorom ľudí nechcem a nepotrebujem stretávať. No a keď obmedzenia skončili, práve som knihu dopísal. Takže som si to s tou pandémiou dobre naplánoval (smiech).

Chýbala ti Venezuela a Južná Amerika?

Chýbali, jasné. Musel som odtiaľ utiecť skôr, než som stihol všetko dokončiť. Zvyšok som urobil na diaľku. Ostal vo mne pocit nedokončenej práce priamo na mieste, čo ma veľmi mrzelo. Potom som to dobiehal cez telefonáty alebo maily. Dúfam, že sa do Latinskej Ameriky čoskoro vrátim. Je to pre mňa región, ktorý je mojím druhým domovom.

Je pravdou, že si bol posledným zahraničným novinárom, ktorý z krajiny odišiel pred pandémiou?

Nie nie, toto niekto zveličil. Bol som posledným novinárom v južnej Venezuele, pri hraniciach s Brazíliou. Tam som „zhasínal svetlo“. Ale ak sa nemýlim, v celej Venezuele ako takej  vtedy bolo a stále aj je pár iných zahraničných korešpondentov.

Niektorým spisovateľom obdobie pandémie poskytlo veľa priestoru na tvorbu, iní sa len ťažko premáhali k písaniu. Ako to bolo u teba?

Ja keď začínam písať knihu, prechádzam do úplne iného spôsobu života. Je to utiahnutý režim, v ktorom mám minimum kontaktu s ľuďmi. Je to špecifická rutina, plná disciplíny. Vtedy potrebujem samotu, mal som cieľ dokončiť knihu, všetko som tomu podriadil a vedeli to aj moji blízki. Sú to zabehnuté koľaje, do ktorých keď sa dostanem, viem, že celý proces funguje a môžem písať správne tak, ako treba.

Prečo si sa rozhodol pre financovanie knihy cez crowdfunding – verejnú zbierku?

Dlhodobo som sa snažil nájsť spôsob financovania mojich projektov, ktoré sú ambiciózne – tematicky aj finančne. Napríklad prežitie jedného dňa v Južnej Venezuele ma stálo aj stovky dolárov. Potrebujem peniaze na cestovanie, peniaze na „fixerov“ a niekedy aj na uplatenie vojakov, ktorí ma majú niekam pustiť. Naozaj ťažké je niekedy zohnať palivo či jedlo, to všetko sa do Venezuely dnes pašuje, nič tam nie je. Bol to naozaj finančne náročný projekt a už v minulosti som hľadal spôsoby, ako si financovať cestu. V bežnej stredoeurópskej redakcii na to jednoducho nie sú prostriedky a nie je sa ani čomu čudovať. S Denníkom N sme toto skúšali pri knihe Donbas. Na tej som pracoval tri roky a celý čas som ju financoval zo svojho. V oboch prípadoch sa nám i napriek crowdfundingu napokon nepodarilo vykryť ani len náklady, ale aspoň sme sa sčasti priblížili k modelu, ako to môže fungovať. Navyše si takto tvorím bližší vzťah s čitateľmi, ktorí si uvedomujú, že toto nie je bežná novinárčina. Ľudia to pochopili a teší ma, že crowdfunding je nielen financovanie projektov, ale aj tvorenie puta medzi autorom a čitateľmi.

Očakával si, že bude crowdfunding takým úspechom a že sa podarí vyzbierať viac ako 5-násobok cieľovej sumy?

Ak mám byť úprimný, čisto finančne to až taký úspech stále nebol – náklady boli v skutočnosti ešte vyššie, ako vyzbieraná suma, hoci som za takúto podporu čitateľov veľmi vďačný. V prvom rade však považujem za úspech to, že ľudia pochopili, že bez ich podpory naďalej nevieme robiť takéto ambiciózne reportérske projekty. A to nielen u nás, ale zrejme ani v iných krajinách nášho regiónu.

Na čo sa môžu tešiť diváci, ktorí budúci utorok zavítajú na diskusiu?

Veľmi rád sa s čitateľmi rozprávam. Zaujímajú ma názory ľudí, ktorí si už knihu prečítali. Dokonca aj tie negatívne, tie možno aj viac. Dúfam, že ak nič iné, podnietim zvedavosť a záujem o tento vzdialený región. V knihe sa snažím ukázať, prečo je pre nás Venezuela dôležitá, prečo o nej potrebujeme hovoriť a rozmýšľať. Dôležité posolstvo totiž je, že to, čo dnes vidíme vo Venezuele, je obrazom toho, čo sa môže stať s celou civilizáciou. Je to obraz úpadku, ktorý môže ukazovať našu vlastnú budúcnosť o niekoľko desiatok rokov.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Po roku sa do Trnavy vracia prehliadka prvotriednych filmov z troch najprestížnejších filmových festivalov. Be2Can dáva možnosť nahliadnuť do aktuálneho festivalového diania, ktoré v bežnej distribúcii chýba.

Berlinale, Benátky, Cannes. Z týchto troch áčkových filmových festivalov sa vyberajú ich víťazi, ako aj víťazi prestížnych cien, ktoré sa na tomto mieste odovzdávajú.

Nie vždy ide o najväčšie mená zo sveta kinematografie, okrem osvedčených mien sa na festivale diváci stretnú aj s novými objavmi, niekedy z prekvapivých krajín. Tento rok sme si v Malom Berlíne prezreli ponuku a vybrali sme 5 titulov, ktoré podľa nás stoja za vašu pozornosť. Romantika, dráma, aj komédia, stačí si vybrať.

Nižšie si o filmoch, ktoré sme vybrali, môžete prečítať viac.

21. októbra 18:30 – Ľúbil som svoju ženu

Ildikó Enyedi / Maďarsko / Nemecko / Taliansko / 2021 / 169 min / romantický

Ľúbil som svoju ženu
Hlavná súťaž 2021
Headliner

Holandský kapitán nákladnej lode Jakob Störr a jeho priateľ sa počas pitia stavili, že si vezme prvú ženu, ktorá vstúpi do kaviarne. Takto sa zoznámi s rozmarnou Francúzkou Lizzy, s ktorou sa ožení. Takto sa začne rozvíjať milostný príbeh bohatý na lásku ako z rozprávok Tisíc a jedna noc. A od tej chvíle život milovaného, ​​bolestne úprimného Störra podlieha mnohým skúškam. Prostredníctvom jeho postavy elementárnym a dramatickým spôsobom chápeme komplexnosť, tajomnosť, krehkú krásu a nepolapiteľnú, nekontrolovateľnú povahu života. Režisérka Ildikó Enyedi, držiteľka ceny Zlatý medveď s nomináciou na Oscara za film „O tele a duši“, vychádza vo svojom novom filme z románu s totožným názvom od spisovateľa Milána Füsta. Tento román bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru a preložený do viac ako 20 jazykov.

Event na Facebooku nájdete tu.

Lístky v predpredaji kúpite tu.

24. októbra 18:00 – Sused

Daniel Brühl / USA / Nemecko / 2021 / 92 min / komédia

Sused
Hlavná súťaž 2021

Berlín, štvrť Prenzlauer Berg. Daniel je filmová hviezda zvyknutá na úspech. Jeho loft/mezonet je štýlový, rovnako ako manželka a pestúnka, ktorá má pod kontrolou deti. Všetko je tip-top, bilinguálne a pripravené na to, aby mohol odletieť na konkurz do Londýna, kde na slávneho nemecko-španielského režiséra čaká rola superhrdinu v americkom filme. Po ceste na letisko skočí do miestneho baru a zbadá tam sedieť Bruna. Ako sa ukazuje z minuty na minútu, Bruno na tento okamih dlho čakal. A tak sa tento večne prehliadaný muž – jedna z obetí znovuzjednotenia a gentrifikácie bývalého východného Berlína mstí. Daniel je jeho cieľ…

Event na Facebooku nájdete tu.

Lístky v predpredaji kúpite tu.

24. októbra 20:00 – Snežiť už nikdy nebude

Małgorzata Szumowska / Poľsko / Nemecko / 2020 / 116 min / dráma

Snežiť už nikdy nebude
Hlavná súťaž 2020
Headliner

Do života uzatvorenej zámožnej komunity vstupuje masér z východu. Aj napriek bohatstvu z nich vyžaruje vnútorný smútok a žiaľ. Mysteriózny návštevník má dar, jeho ruky liečia a jeho oči prenikajú do duší osamelých žien. Jeho ruský prízvuk znie ako pieseň minulosti, pokojná melódia ich detstva, keď bol svet bezpečnejším miestom.

Event na Facebooku nájdete tu.

Lístky v predpredaji kúpite tu.

26. októbra 18:30 – U Petrovovcov zúri chrípka

Kirill Serebrennikov / Rusko / Francúzsko / Nemecko / Švajčiarsko / 2021 / 145 min / dráma

U Petrovovcov zúri chrípka
Hlavná súťaž 2021

Halucinačné blúdenie po postsovietskom Rusku. V meste zasiahnutom chrípkovou epidémiou rodina Petrovovcov zápasí s ďalším dňom v krajine, kde minulosť nikdy nie je minulosťou a súčasnosť je presiaknutá chľastom. Mrazivý horúčkový sen o násilí a nehe, kde sa pod vrstvami obyčajnosti veci menia na celkom neobyčajné. Podľa románu Alexeja Salnikova „U Petrovových zúri chrípka“.

Event na Facebooku nájdete tu.

Lístky v predpredaji kúpite tu.

28. októbra 19:00 – Miluj svojho robota

Maria Schrader / Nemecko / 2021 / 105 min / komédia / romantický / sci-fi

Miluj svojho robota
Najlepší herecký výkon 2020
Headliner

Alma je vedkyňa v slávnom Pergamonskom múzeu v Berlíne. Aby získala pre svoju prácu finančné prostriedky na výskum, nechá sa presvedčiť, aby sa zúčastnila mimoriadneho experimentu. Po dobu troch týždňov musí žiť s humanoidným robotom, ktorý sa prispôsobí jej charakteru a potrebám, teda s umelou inteligenciou navrhnutou tak, aby bola dokonalým životným partnerom. Alma sa stretáva s Tomom, strojom v ľudskej podobe, ktorý bol vytvorený iba preto, aby bola šťastná. Komicko-tragický príbeh o otázkach lásky, túžby a o tom, čo robí človeka človekom.

Event na Facebooku nájdete tu.

Lístky v predpredaji kúpite tu.

Tešíme sa na stretnutie v Malom Berlíne!

Ján Janočko

Zdroj: Be2Can.sk

Tri nové tváre sa pred pár dňami objavili v priestoroch Malého Berlína. Na 10 dní si priestory v kultúrnom centre požičalo Divadlo Panoptikum.

„Pracovali sme na projekte „Divožienky/Divnožienky“, respektíve na jeho druhej časti. Divnožienky sú o súčasných ženách, každodenných problémoch a samote. Venovali sme sa hlavne tematickej príprave na ďalšie pokračovanie projektu, ktoré prebehne v januári na rezidencii v Brne,“ prezrádza na úvod Tereza Trusinová, jedna zo zakladateliek Divadla Panoptikum. Na projekte pracovala s kolegyňami Petrou Nižňanskou a Martinou Havierovou. 

Rezidencia prišla triu žien vhod. Vlastné priestory nemajú, pretože v Bratislave je podľa Tereziných slov veľmi ťažké sa k nim dostať. Panoptikum bolo založené začiatkom tohto roka, myšlienka divadla však vznikla o 3 roky skôr. „Sústredíme sa na dlhodobú plánovanú dramaturgiu, pretože veríme, že to je práve tá cesta, ktorá vie do divadla a medzi ľudí prinášať tie správne témy. Panoptikum nemá a ani nemá v pláne mať herecký súbor, aktuálne ho tvorí len dramaturgická rada, v ktorej som ja, a dve moje kolegyne,“ vysvetlila Tereza viac o fungovaní divadla.

Dámy z Divadla Panoptikum neprišli do Malého Berlína úplnou náhodou. Ich projekt, na ktorom pracovali, má dve časti. Prvá sa viaže na prírodu, druhá na mesto. Práve tomu prispôsobili výber open callov, na ktoré sa hlásili. „V Malom Berlíne sme pracovali na tej  „mestskej“ časti. Tiež sme od priateľov a kolegov počuli o Malom Berlíne a o extra príjemnom prostredí a skvelých ľuďoch, ktorí tam pracujú,“ objasňuje prítomnosť Divadla Panoptikum Tereza. 

„Využívali sme predovšetkým Veľkú sálu, v ktorej je svetelná technika a vyvýšené pódium. Rozhodli sme sa hrať na pódiu, využívať aj priestor pod ním. Páčil sa nám ten kontrast v podstate klasického pódia a nového priestoru. Tiež sme trávili veľa času na terase, kde sme tvorili text alebo brainstormovali,“ opísala Tereza viac detailov z rezidencie. Priznala tiež, že vďaka tvorivému prostrediu stihli všetko, čo si naplánovali, dokonca vraj viac, než čakali. Dojem z pobytu v Malom Berlíne bol vraj veľmi pozitívny. „Tešíme sa zo všetkého, čo sme urobili a čo sme zvládli. Treba povedať že na rezidenciu sme odchádzali dva dni po našich bakalárskych štátniciach, takže sme si mysleli, že budeme o veľa viac unavené a neproduktívne. Rezidencia ale bola super, tvorivo sme sa vybúrili a aj reakcie na prezentáciu rezidencie boli veľmi fajn,“ prezradila s úsmevom Tereza. 

Na záver rezidencie si mohli diváci prísť pozrieť, čo sa dievčatám podarilo počas 10 dní vytvoriť. Milé prekvapenie vraj počas rezidencie zažili aj členky divadla. „Asi najviac nás bavil (a prekvapil) prístup všetkých, ktorí v MB pracujú a tvoria ho. Sme veľmi radi, že nám Malý Berlín dal túto príležitosť. Je to veľmi vzácne a vážime si to, keďže sme ešte vlastne mladé divadlo,“ dodala Tereza Trusinová.

Nezvyčajné spojenie husiel a bicích nástrojov sľubuje ďalší zo série koncertov b minor. Dvojica  Lucia Harvanová a Kiril Stoyanov ponúkne vlastné aranžmány, pretože literatúra pre husle a bicie nástroje takmer neexistuje.

Lucia Harvanová (husle) a Kiril Stoyanov (bicie nástroje) sa spoznali ako kolegovia v orchestri Slovenskej filharmónie a začali spolupracovať aj ako komorní hráči v duu. Tešiť sa môžete na temperamentné skladby, veď obaja zbožňujú tango. Na koncerte zaznie aj nádherná gruzínska skladba Yellow leaves od filmového skladateľa Giya Kancheli či upravený 44 Duet pre dve husle od Bélu Bartóka. 

Kiril Stoyanov rozozvučí viac ako desiatku bicích nástrojov. Bulhar žijúci na Slovensku zahrá napríklad aj jeho kompozíciu Madrigal a bulharský tanec. Lucia Harvanová, známa napríklad zo Slovenskej filharmónie, zase predvedie husľové umenie prvej koncertnej majsterky SND.

Koncert si môžete vychutnať v nedeľu 19. septembra 2021 o 19.00 h v kultúrnom centre Malý Berlín na Štefánikovej 4. Vstupné v online predpredaji je 5 €, na mieste sa budú vstupenky predávať pol hodinu pred začiatkom za 8 €.

Stály domov nemajú, ten dočasný našli v Malom Berlíne. Divadlo Houže sa v priestoroch kultúrneho centra usadilo na pár dní, aby hľadalo inšpiráciu pre pripravované projekty.

Divadlo Houže sa dalo dokopy ešte počas štúdia jeho zakladateľov na VŠMU. Členky a členovia sa menia, tvoria spolu živý organizmus. „Usilovali sme sa, aby Houže nezostalo len pri jednom projekte, ktorý vznikol z akejsi náhody. Preto sme vytvorili tím, v ktorom každý zastáva svoju úlohu. Navzájom sa potom o postupoch zhovárame, čo je a nie je vhodné,“ vysvetľuje jeden z členov divadla, principál Matej Truban. Dodáva, že sa v súbore niekedy objaví aj päť ľudí s funkciou dramaturga.

Nápady na nové inscenácie si veľakrát Houže vymieňajú cez internet. Hana Launerová, dramaturgička divadla, popisuje zrod každého nového kúsku z ich dielne: „Proces tvorby väčšinou prebieha tak, že si s Matejom vymeníme jednu šialenú správu o tom, čo nás zaujalo, alebo čo sme objavili. Ak je to dostatočne výpovedné a my sa tým začneme zaoberať, rozvinie sa jeden nekonečný dialóg, v rámci ktorého sa zabávame nad nápadmi svojimi i toho druhého a nechávame sa fascinovať témou.“ No a keď je nápad zaujímavý, proces pokračuje. „Keď je výmysel vykresaný aspoň do približnej formy, prizývame k dialógu našu scénografku a hereckých kolegov. Tam celý kolotoč zábavy začína nanovo, pretože každý má nápad a každý chce, aby to, čo tvoríme bolo čo najlepšie,“ dodáva Hana.

Do Malého Berlína prišli na rezidenciu aj preto, že vlastné priestory nemajú. Pracovali tu na dvoch inscenáciách, pričom k jednej z nich sa im pobyt v Trnave náramne hodil. Je totiž o Jurajovi Fándlym, ktorého život je s regiónom úzko spätý. „Hlavnou náplňou nášho času bolo kreovanie libreta a zhromažďovanie dát k obom inscenáciám. Čo sa týka inscenácie Fándly, uskutočnili sme aj výjazd do blízkych obcí Naháč a Doľany, aby sme navštívili autentické miesta pôsobenia tejto osobnosti, ako aj získali informácie od ľudí, ktorí sa touto osobnosťou dlhodobo a intenzívne zaoberajú,“ približuje Hana výskum a detaily pobytu v Malom Berlíne.

Pripravované inscenácie Fándly alebo Stručná história neúspechu, a druhý titul zatiaľ s pracovným názvom Dejiny Európy dostali počas týždňovej rezidencie pevnejšie základy. Pôvodným plánom bolo vytvoriť si pracovný priestor vo veľkej sále, napokon sa však dvojica zdržiavala najmä na terase. „V princípe sme vytvorili niečo ako base-camp vo veľkej sále a diskusný a coworkingový priestor na balkóne, čo vytváralo príjemné pracovné prostredie, zároveň sme však mali pocit, že hoci sme ponorení do práce, nestrácame kontakt s realitou,“ opisuje Hana. Dopĺňa ju Matej, ktorý si tu v podstate spravil akúsi malú dielňu: „Popri kontemplácii nad Európou a Fándlym som rekonštruoval objekty, ktoré používam ako performer v inscenácii Soren Kierkegaard v bratislavskom Štúdiu 12. Inscenácia sa teší pomerne veľkej obľube a objekty sa častým hraním zničili, preto sa na balkóne taktiež kašírovalo, brúsilo, farbilo a lakovalo.“ 

Dalo by sa povedať, že obe inscenácie sú v počiatočných fázach. Tím z Divadla Houže pracuje na konceptoch a skladá mozaiku informácií, z ktorej vznikne scenár. Matej Truban hovorí, že: „Téma nás vedie sama a my ju podľa potreby korigujeme, alebo jej nechávame voľný priebeh. V prípade Juraja Fándlyho zrejme budeme opäť jemne fabulovať, v prípade Európy sme sa spojili s učiteľom dejepisu, s ktorým prostredníctvom online telefonátov preberáme obdobie za obdobím.“ Dopĺňa ho Hana, ktorá rozpráva o detailoch oboch predstavení: „Fándly je v našich očiach pokorným bojovníkom, ktorý miesto pokriku volil prívetivé slovo a miesto chvíľkového hrdinstva vytrvalú prácu. Patrí k osvietencom, ktorých doba nikdy neocenila, i keď vďaka ich objavom a výskumu veľa ľudí nezomrelo od hladu či chorôb. Pripravovaná inscenácia Dejiny Európy je zasa sondou do našich koreňov. Hľadáme odpovede na otázky: ‚Kto je to Európan? Čo je vlastne Európa? Kam patrím a odkiaľ pochádzam?‚ Inscenáciu pripravujeme pre Bábkové divadlo Žilina a bude určená mladým divákom od 10 rokov.“

Divadlo Houže zrejme nebolo v Malom Berlíne naposledy. Našli tu dočasný azyl a podľa Mateja by si ho možno vyskúšali ešte raz: „Radi by sme sa vrátili ako na rezidenciu, tak odohrať predstavenia, ktoré máme v súčasnom repertoári, i tie, ktoré nám doň budúcu sezónu pribudnú.”

Rezidenciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ján Janočko

Foto: Michaela Lehoczká

Nie prvý a veľmi pravdepodobne nie poslednýkrát sa v Malom Berlíne na pár dní usadilo Divadlo Dogma. V kultúrnom centre pracovali na podkladoch pre blížiacu sa premiéru novej hry.

Počas niekoľkých letných dní sa Kamil Bystrický a Tomáš Plánka rozložili v hlavnej sále. Scéna v Malom Berlíne tak na chvíľu dostala konkurenciu, pretože Divadlo Dogma si prinieslo vlastnú. „Skúmali sme, ako budú fungovať dialógy aj scéna. Jednoducho sme ju deň pred odchodom naložili, na druhý deň sme prišli do Malého Berlína, vyložili sme ju a potom sme už len skúšali,“ vysvetľuje Kamil Bystrický, zakladajúci člen divadla. Práve on je pomyselným otcom predstavenia Suveréni, ktoré divadlo pripravuje.

Podľa slov divadelníkov bude hlavným motívom predstavenia výmena psa za človeka v pomyselnej hierarchii bytia. „Je to v podstate vážna téma, ktorá súvisí s otázkou, kam speje človek vo vývoji spoločnosti,“ dopĺňa Kamil Bystrický. Viac môže priblížiť aj anotácia k predstaveniu, v ktorej sa, okrem iného, píše: „Až v posledných desaťročiach sme tvrdenie o najlepšom priateľovi začali brať doslovne a urobili sme zo psa člena rodiny. Mnohí z nás si občas povzdychnú, aká škoda, že pes nevie rozprávať. Čo keby sme tento povzdych zobrali vážne a skúsili si predstaviť situáciu, že pes si naozaj osvojil našu reč. Suveréni sú hrou o ľudskej náture, o potrebe a túžbe vydávať či prijímať rozkazy, o štátnych a ďalších mocenských štruktúrach. O tom, že keď sa niečo končí, nemusí sa zákonite hneď niečo nové začínať.“

Výsledkom rezidencie Divadla Dogma je aj dramatizácia pôvodného textu. „Keď sa píše text, ktorý má byť dramatický, ale je zároveň literárny, poetický, tak v sebe nesie otázku, či bude na javisku dobre znieť. Za monitorom vyzerajú myšlienky dobre, ale nemusí to fungovať, keď dáte hercom text do úst v inscenačnej podobe,“ objasňuje Bystrický, ako funguje tvorivý proces. Priestor Malého Berlína bol pre dvojicu divadelníkov inšpiratívny natoľko, že stanovený plán pre rezidenciu splnili, takpovediac, na 120 percent. „Stihli sme všetko, dokonca sme zvládli nadprácu. Načrtli sme si počas prestávok aj nejaké detaily k ďalšej našej premiére, ale to už nebol účel rezidencie, to sme stihli v rámci debát pri káve,“ hovorí Kamil Bystrický.

Divadlo Dogma je najstarším fungujúcim profesionálnym nezávislým divadlom v Trenčíne. Pôvodne vznikli pod názvom Divadlo Kolomaž, dnes majú na konte desiatky predstavení doma aj v zahraničí. 24. a 25. septembra plánuje skupina divadelníkov premiéru v klube Lúč v Trenčíne a budúci rok sa Divadlo Dogma a jeho Suveréni snáď predstavia aj v Malom Berlíne. „Do Malého Berlína sa radi vraciame, poskytuje nám výborný servis. Je to výborný priestor pre divadlá. Navyše, máme dlhoročné veľmi dobré korektné vzťahy. Na podobnú rezidenciu sme boli v Malom Berlíne, ak sa nemýlim, už tretíkrát,“ prezrádza na záver Kamil Bystrický.

Keby ste mali možnosť dotknúť sa najosobnejších spomienok cudzieho človeka, asi by ste tak urobili doslova v rukavičkách. Takúto možnosť ponúka Kvet Nguyen návštevníkom Čepan Gallery na výstave Archív návratov. V rozhovore prezrádza aj to, ktoré stereotypy ju hnevajú, či je Slovensko pre Vietnamcov vysnívanou destináciou a ako na ňu reagovala trnavská vietnamská komunita.

Ako vznikla spolupráca medzi tebou a Čepan Gallery?

Spojil nás Adrián Kobetič, s ktorým sme spolupracovali na výstave Bezpečné, skryté v Nitrianskej galérii. Dialóg začal už v januári tohto roka, potom sme pracovali na ideách a asi pol roka sme vymýšľali, tvorili… a teraz sa nám to konečne podarilo vystaviť.

Do Trnavy si teda týždeň pred výstavou prišla s jasnou predstavou.

Áno, kryštalizovala sa posledných päť mesiacov. Posledné týždne sme ešte pracovali na umeleckom objekte, v ktorom sú fotografie. Tie dni, ktoré som strávila v Trnave pred výstavou, slúžili na to, aby som spoznala nielen mesto, ale aj vietnamskú komunitu, ktorá tu žije. Moja tvorba sa týka aj vietnamskej kultúry, preto som to považovala za dôležitý krok v tomto procese. Napokon som ešte mohla v posledných dňoch vyberať fotky, akúsi finálnu selekciu, ktorá je vystavená.

Podarilo sa ti s komunitou nadviazať kontakt?

Bola som v gastro podnikoch, ktoré ponúkajú vietnamské jedlo a pozvala som zamestnancov na výstavu. Sú dosť zaneprázdnení, nechcela som ich zdržiavať od práce. Boli to však veľmi milé stretnutia. Pani čašníčka v jednej z reštaurácií sa hneď zaujímala, odkiaľ som a čo tu robím, ešte ma v Trnave nevidela. Ľudí z komunity, ktorých som stretla, veľmi potešilo, že sa o nich niekto zaujíma a že ich pozýva na podujatie, ktoré má plagát aj vo vietnamčine. To bol vlastne môj a Adriánov zámer – chceli sme v nich navodiť aspoň maličký pocit domova.

Ľudia za tebou mohli prísť aj priamo do galérie. Aké boli stretnutia so zvedavcami?

Aj toto boli príjemné stretnutia. Zaujímali sa o tému, ktorú riešim a ja som im rada vysvetlila, čomu sa venujem. Fotografie pre nich boli veľmi silné a zaujali ich, vypytovali sa na detaily, ľudí, miesta či okolnosti, počas ktorých vznikli.

Archív návratov bude prístupný počas najbližších týždňov pre všetkých. Čím by si naň nalákala ľudí, ktorým téma nič nepovie a o život menšín na Slovensku sa doteraz nezaujímali?

Ako prvé mi napadá, že to nie je tradičná fotografická výstava. Divák si neprezerá len 2D plochu fotky. Je to interaktívna výstava, do ktorej divák zasahuje, fotografie si môže ohmatať. Samozrejme, všetko je potrebné robiť s opatrnosťou, aj preto si musí návštevník vziať na manipuláciu s fotkami rukavice. Je to netradičné, má to, dalo by sa povedať, archívne prvky. Už len toto by mohlo diváka vtiahnuť. No a čo sa týka témy, tá na prvú zaujať nemusí, ale s fotkami sa mnohí návštevníci vedia stotožniť. Možno sú na tých mojich ľudia ázijského vzhľadu, ale návštevníci našli podobu aj s fotkami z ich rodinných albumov. Sú to zábery z osláv, z rodinných stretnutí, výletov, aké mávajú ľudia bežne. V tomto môžu ľudia nájsť paralelu.

Vravela si, že miestnu komunitu zaujala vietnamská pozvánka. Slovenčinu ovládaš dobre, čo vietnamčina? Prekladala si si texty k výstave sama?

Myslím si, že sa viem po vietnamsky dobre dorozumieť, ale chýbajú mi znalosti v písomnej forme. Trošku ťažšie sa mi tiež číta. Návod, ktorý je na stene galérie som si preložila sama… s pomocou google translatora (smiech). Kurátorský text mi pomohla preložiť kamarátka Aňa, ktorá celý život žije v Dimitrovke, to je časť Bratislavy, v ktorej žije početná vietnamská komunita. Rodičia ju viac vychovávali vo vietnamskom duchu, kým ja som sa v detstve videla s mamou a otcom až večer, dovtedy som bola s opatrovateľkou.

Hovoríš o tom, že rodičia boli dlho v práci. O Vietnamcoch koluje stereotyp, že tvrdo pracujú, od rána až do večera. Toto sa u vás doma v priebehu rokov zmenilo?

Som rada, že o tom hovoríš ako o stereotype. Dosť poznačil vietnamskú menšinu, pretože veľa Slovákov ju vníma skrz pracovitosť. Vietnamská, resp. akákoľvek, kultúra sa pritom skladá z viacerých zložiek, no žiaľ, ľudia to niekedy nevidia. Je to v niečom smutné, že naši rodičia sa často dlhšie ako do dôchodkového veku mordujú v práci, aby sme si my, ďalšia generácia, mohli robiť, čo chceme. Ja to cítim, lebo mám tú slobodu nerobiť pragmatickú prácu, ale venovať sa práve umeniu a fotografii. Vážim si to, pretože môžem vďaka tvrdému nasadeniu rodičov robiť, čo chcem. Moji rodičia stále pracujú v gastre a stále sú v práci od rána do večera.

Poznáš aj ďalších vietnamských umelcov? Ste súdržná komunita?

Nikoho takého na Slovensku nepoznám. Poznám viacerých z Česka. Chcela by som dať dokopy mladú vietnamskú krv, ktorá u nás žije. Možno, keby som žila v spomínanej Dimitrovke, tak by som mala lepší prehľad. Verím však, že nás, umelcov, je oveľa viac a že minimálne v Bratislave by sme sa vedeli spojiť. Trochu ma to mrzí, cítim sa v tom umeleckom svete sama. S českým jazykom síce nemám problém, ale slovenská skúsenosť vietnamskej komunity sa od tej českej môže v niečom líšiť.

Takže si v tomto smere pionierka.

Asi hej, ale príde mi to zvláštne, veď prví Vietnamci sem prišli pred vyše tridsiatimi rokmi. Na druhej strane, vietnamskí rodičia často vedú svoje deti k racionálnejším a uplatniteľnejším odborom.

Je pravda, že ťa k fotografii doviedlo nesprávne rozhodnutie?

Je. Dlho som zvažovala, čo chcem študovať. Spočiatku mi vsugerovali rodičia, že by to malo byť niečo exkluzívne – napríklad medicína alebo právo. Zvažovala som aj prekladateľstvo, ale nakoniec som si našla Medzinárodné vzťahy. Veď som medzinárodná osoba, nachádzajúca sa na Slovensku (smiech). Mohla som fungovať v diplomacii, aj som skúsila toto štúdium, ale uvedomila som si, že to nie je správne rozhodnutie. Už v tom čase som fotila, ale skôr portréty. Skúsila som sa skontaktovať s ľuďmi, ktorí študujú na VŠVU. Začala som na tom intenzívne pracovať a na štúdium ma prijali. Narozdiel od medzinárodných vzťahov, toto bolo správne rozhodnutie.

Čo ti na to povedali rodičia?

Veľa ľudí sa ma na to pýta. Asi si tiež uvedomujete, že Vietnamka na Slovensku, nezvykne byť fotografkou…

Skôr ma to zaujíma preto, že si spomenula, že rodičia z teba chceli skôr doktorku alebo právničku. Mladí na Slovensku bežne bojujú s podobným sklamaním rodičov.

Jasné, chápem. Toto asi nie je fenomén len vo vietnamskej komunite, ale u nás je to dosť silné, keďže vietnamskí rodičia chcú svojim potomkom zabezpečiť lepší život, ako mali oni. Rodičia pochopili, že sa s prvou školou trápim a že sa fotke naozaj venujem. Nikdy som sa nesťažovala, pracovala som na štúdiu, venovala som sa mu, a tak sa im to zdalo ako správny krok.

A dnes sú rodičia radi tvojimi objektmi, keď fotíš?

Už nie (smiech). Podarilo sa mi ich nafotiť v rámci jednej práce, inak sú to bežné snapshoty v rýchlosti. Neviem, prečo je to tak. Nikdy im nehovorím, na akom projekte robím, sama v procese často neviem, čo z neho nakoniec bude. Možno len nemajú čas, veľa pracujú a ja ich vlastne otravujem. Fotografie nám však pomohli v komunikácii. Kým som nefotila, veľmi sme sa nerozprávali o našej minulosti a histórii, riešili sme len také každodenné problémy. Toto nás viac spojilo, bol to zaujímavý prienik tém. Stretla som raz čínsko-holandského umelca, ktorého rodičia z Číny poslali do Európy za štúdiom. Po čínsky nevedel, ale s rodičmi komunikoval prostredníctvom jedla. My sme to teda mali tak trochu podobne.

Od rodičov si sa odsťahovala, Nové Zámky si vymenila za Bratislavu. Žije sa ti tam lepšie?

Kultúrny šok to pre mňa nebol, ale bola som rada, že ľudia na mňa nereagovali až tak radikálne a prijali ma medzi seba viac, ako v Nových Zámkoch.

Aj v roku 2021 sa ti bežne stáva, že ľudia reagujú nevhodne?

Na Vietnamcov už ľudia nemajú také narážky. Už si na nich zvykli, nie sme prvá generácia, ktorá je na Slovensku. Stále sa však objavia rasistické poznámky, ktoré si človek možno ani neuvedomí. Stretávam sa s tým najviac na internete. Napadá mi príklad rómskeho dievčatka, ktoré vyhralo bežeckú súťaž a vyhralo ju aj v minulosti, hoci bežalo len v balerínkach. Dievča na sebe pracuje, ľudia jej gratulovali a našiel sa aj jeden komentár, ktorý okrem gratulácie napísal, že potrebuje viac Rómov, ktorí svoju hodnotu preukážu tým, že budú robiť takéto super veci. V tomto je skrytý rasizmus, lebo nikto nepotrebuje nič dokazovať, aby bol hodný začlenenia do spoločnosti. Veľakrát sú tiež ľudia prekvapení, že viem po slovensky. Asi je to ešte čerstvé, ale ľudia by si už mohli zvyknúť, že nie každý Slovák/Slovenka musí vyzerať typicky „slovácky“.

Kvôli tomu, čo si teraz spomenula, sa venuješ témam inakosti a rôznorodosti?

Presne tak. Cítim veľkú empatiu voči ľuďom, ktorí migrujú, utekajú z rodnej krajiny a potom si ich naši politici berú ako tému a vytvárajú rôzne pnutia. Chcem voči tomu vytvoriť protipól, ale je to maličká snaha oproti tomu, čo robia ostatní. Je to dosť frustrujúce.

Aká je aktuálna situácia vo Vietname? Ty sama si viackrát hovorila, že v každej rodine niekto odchádza do zahraničia, najčastejšie prvorodené dieťa, ktoré potom finančne podporuje rodinu.

V dedine, z ktorej pochádzajú moji rodičia, to tak stále funguje. Je tam veľká chudoba a toto je v podstate taká povinnosť. Nemáte na výber, musíte ísť, inak budete drieť za 300 eur mesačne vo fabrike, od rána do noci, možno aj manipulovať s jedovatými materiálmi. Niekedy to nie je len o jednom potomkovi, často migruje viac členov rodiny. Neviem, či si to ľudia uvedomujú, ale oficiálne viac ako 4 milióny Vietnamcov žije mimo svojej krajiny.

Je Slovensko pre Vietnamcov vysnívaná destinácia?

Povedala by som, že už nie. V minulosti to tak bolo, keďže Vietnam aj Československo boli socialistické štáty. Vtedy boli podmienky a výhody na život porovnateľne lepšie ako „doma“. Teraz je to sťažené, otec sa napríklad snažil pomôcť bratrancovi, aby sem prišiel, minuli sa na to značné finančné prostriedky, ktoré ale nakoniec prepadli. Je to veľká investícia. Aj v mojej rodine si navyše všímam, že veľa členov sa chce vrátiť domov napriek všetkému, čo do toho vložia. Iní zasa odchádzajú ešte ďalej, napríklad do Nemecka, kde majú lepšie príležitosti.

Stále študuješ na VŠVU?

Tento rok končím, v auguste obhajujem diplomovú prácu, to je posledný krok, ktorý mi chýba.

Aké sú tvoje plány po škole?

Nemám konkrétne plány, intenzívne som sa mordovala s projektmi, ktoré ešte budem robiť aj po škole. Okrem toho som freelancer, takže sa o svoju budúcnosť nebojím. Premýšľam aj nad doktorandským štúdiom a prípadnej dočasnej rezidencii, ale to sa ešte uvidí. Do ničoho konkrétneho sa netlačím.

Máš nejaký pracovný sen?

Žiadny konkrétny bod, ktorý potrebujem naplniť, ale bola by som rada, keby moje aktivity robili malé ozveny v spoločnosti. Rada by som komunikovala témy o tom, ako funguje vietnamská menšina, bola by som rada, keby bola tolerancia voči menšinám väčšia a moja práca by mala zmysel pre slovenskú alebo vietnamskú spoločnosť. Asi takto by som to uzavrela.

Tak uzavrime aj tento rozhovor a vráťme sa na začiatok. Čo bude s vecami z výstavy po jej skončení?

Má to veľkú hodnotu, niektoré fotky prišli až z Vietnamu. Plánujem to posunúť aj ďalej, rada by som otvorila diskusiu o tom, prečo nie je vietnamská menšina ešte oficiálnou menšinou na Slovensku. Ak by sa výstava ukázala aj na iných miestach, bolo by to super. Koncentrovala som sa najmä na západ Slovenska, ale rada by som sa dostala s výstavou aj do iných kútov nielen našej krajiny.

Je teda možné, že tvoju výstavu uvidia aj niekde inde.

Áno, rada by som ju ukázala čo najväčšiemu množstvu ľudí. Viem však, že sa musím poučiť a vernisáž dať v nedeľu. Mnohí Vietnamci totiž pracujú celé dni, nedeľa sa zdá byť ideálna na oddych či výstavu.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Prinášame umelecký tábor, v ktorom deti získajú skúsenosti a otvoria sa kreativite vo viacerých oblastiach umenia a kultúry. Budú sa hrať, fantazírovať a zároveň sa vzdelávať, a to počas piatich dní plných tvorivých dielní z oblasti architektúry, sochy/inštalácie, knihy, ilustrácie, grafickej tvorby, dizajnu a divadla. Zaujímavý program pomôže deťom formovať ideu dokonalého mesta. 

termín:
tábory sa konajú v dvoch turnusoch denne od 7:30 do 17:30
– 12. 7. – 16. 7. 2021 (1. turnus)
– 16. 8. – 20. 8. 2021 (2. turnus)

pre koho je tábor určený:
 – školopovinné deti vo veku 7 až 13 rokov

cena:
 – 130 € dieťa / týždeň
 – cena zahŕňa nielen desiatu, obed, olovrant a pitný režim, ale aj všetky potrebné pomôcky

registrácia je potrebná do:
– 9. júl (1. turnus)
– 11. august (2. turnus)

kapacita:
– 20 detí

Počas piatich dní sú pre deti pripravené tvorivé dielne pod vedením mladého ilustrátora Filipa Horníka, galerijnej pedagogičky Daniely Šiandorovej a architekta Martina Zaička. Mladým účastníkom sme nachystali aj špeciálne predstavenie o tom, ako vzniká divadlo a mnoho iného.

PROGRAM
Ide o nadväzujúci päťdňový program.

• Pondelok: Deti sa zoznámia s konceptom utopického mesta. Spolu s architektom sa prejdú Trnavou a navštívia významné pamiatky mesta, ktoré sú niečím inovatívne a majú trvalú umeleckú a kultúrnu hodnotu. Na prechádzku mestom nadviaže workshop tvorby 3D mesta.
• Utorok: Hra prepojí prednášku o slovenských umelcoch pracujúcich s tematikou utópie s tvorivou dielňou pod vedením ilustrátora. Deti využijú svoje osobné skúsenosti pri napísaní krátkej poviedky, ktorú budú s lektorom ilustrovať.
• Streda: Do programu sa pridá aj dramatická zložka. Po divadelnom predstavení o tom, ako vzniká divadelná hra, si deti vytvoria a zahrajú vlastnú, opäť na tému blízku ideálnemu mestu.
• Štvrtok: Poznatky, ktoré deti doteraz získali, pretavia do veľkého celodenného projektu návrhu mesta, útržku miesta alebo ulice. Budú vytvárať objekt, koláž či reliéf budovy alebo mestského prostredia z dostupných odpadových materiálov.
• Piatok: Posledný deň bude venovaný technike potlače na textil – sieťotlači alebo linorytu a tiež zhodnoteniu a prezentácii svojich celotýždenných aktivít rodičom.

LEKTORI:

DIVADLO:

 

ODBORNÝ PEDAGÓG:

Dokumenty potrebné na prihlásenie. Vypísané a podpísané prihlášky je potrebné osobne priniesť do kultúrneho centra alebo poslať na emailovú adresu michaela.lehoczka@malyberlin.sk

Venujete sa hudbe, máte kapelu, skladáte pesničky? Kultúrne centrum Malý Berlín prináša výzvu pre hudobníkov určenú možno aj práve pre vás. 

Open Mic „otvorený mikrofón“ prebehne v lete počas dvoch večerov. Pódium obsadia vybrané kapely či hudobníci s chuťou a odvahou ukázať svoju tvorbu. Prihláste sa do otvorenej výzvy, mikrofón a pódium na Nádvorí možno budú patriť vám. Na formáte či žánri nezáleží, stačí poslať mp3 nahrávku, video alebo odkaz na YouTube.

Výzva je otvorená do 27. júna, svoje prihlášky posielajte na julius.selnekovic@malyberlin.sk

Podrobnosti výzvy:

– termíny koncertov 14. júl a 18. august

– max. dĺžka hrania kapely: 45 minút vrátane ozvučenia

– max. dĺžka hrania sólisti, menšie formácie (bez bicích): 30 minút vrátane ozvučenia

– k dispozícii bude základ bicích a basové kombo

– bližšie informácie julius.selnekovic@malyberlin.sk

~

Organizátori: Malý Berlín a Nádvorie

Podujatie z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a Mesto Trnava.

Mediálni partneri: Mesto Trnava, trnava-live.sk, trnavskyhlas.sk, Trnavsko, Trnavské rádio.

Ak ste v posledných dňoch išli cez Nádvorie, možno ste natrafili na jeho výstavu Skok do banánov. Ján Baláž vystavuje málo, keď sa však do výstavy pustí, stojí to za to. V rozhovore prezrádza, čím ho prekvapili jeho žiaci na kurzoch kreslenia, kam poslal horkokrvného klienta či to, prečo svojich synov neláka na umeleckú cestu.

Keby mal Ján Baláž opísať Jána Baláža, čo by o ňom povedal?

Bývalý učiteľ, chlapec, čo mal rád vŕby pri potoku a biely heterosexuál.

Teraz máte výstavu v Čepan Gallery. Prečo vystavujete tak málo?

Naplno pracujem v komerčnom svete, už som aj stratil kontakt s takýmto umením. Svet reklamy a grafického dizajnu ma fascinoval viac, bol to veľký šok, keď som vyšiel zo školy. Zistil som, že veci musia fungovať, ideu si musí človek obhájiť. Grafický dizajn, reklama aj animácia musia byť jasné a všetko má svoje pravidlá, ktoré musia byť dodržané. Ľudia z umeleckých škôl prichádzajúci do praxe sa často nevedia „prepnúť“ do komerčného sveta. Zažil som niečo podobné. 

Čo vás teda presvedčilo spraviť novú výstavu?

Michal Klembara (smiech). Pri nejakej ceste do Bratislavy som mu spomenul, že po rokoch začínam voľne tvoriť, len tak, sám pre seba. Keď si študent, si pod vplyvom pedagóga, ktorý ťa vedie. Dokonca aj keď proti nemu rebeluješ, aj to je jeho vplyv. Ako študent pracuješ pod vplyvom nejakých očakávaní. Dnes mám slobodu, umenie ma neživí, tak som si povedal, že si to užijem, bez očakávaní okolia. Michal ma presvedčil, nech vyskúšame aj výstavu a zistíme, ako veľmi na mňa vplýva svet reklamy, v ktorom som takmer desať rokov.

Čo povedalo okolie na Skok do banánov, teda výstavu v Čepan Gallery?

Najdôležitejšiu spätnú väzbu som dostal od syna. Sadol si do galérie, chvíľu sa pozeral a potom zahlásil „to je mega“. 

Máte troch synov, idú vo vašich šľapajách?

Sú to futbalisti, serú na umenie (smiech). Chodia aj do ateliéru, občas si kreslia vedľa mňa, ale do ničoho ich nenútim. Ak budú chcieť, cestu majú otvorenú. Momentálne sú však blázni do lopty.

Ako to funguje u vás v Cube Studiu?

Snažíme sa byť dobrý kolektív. Pracovná situácia u nás sa však mení. Viac ľudí robí aj  svoje vlastné projekty, čo tu predtým nebývalo. Kým sme neboli na Nádvorí, robili u nás všetci na full time a celý pracovný čas venovali štúdiu. Ľudia, ktorí prichádzajú do štúdia teraz, majú chuť si popri robote u nás robiť aj na projektoch, ktoré si sami vedú. Nevadí mi, ak niekto ide robiť do kaviarne, sme flexibilní, tak ak to niekomu vyhovuje takto, prečo nie?

V štúdiu je nás desať, často sa tam fyzicky stretneme len traja. 

Akým ste šéfom?

Šéf? To asi nie je dobré slovo (smiech). Poviem rovno, som úplne nahovno manažér. Keby som bol lepším manažérom, nemusel by som robiť po nociach, a to sa mi stáva často. Ale nesťažujem sa, baví ma pracovať za tmy a som rád, že máme dosť roboty. Myslím si, že viem kolektív ľudsky namotivovať. Riadim sa mottom „Neboj sa používať hlavu a v kolektíve nebuď  k***t“. Ale samozrejme, nie vždy sa mi darí byť správnym „parťákom“. Zahĺbim sa do práce a potom zabudnem niekoho pochváliť, že urobil dobrú prácu. To je dôležité, ak nad niečím strávi človek veľa času a nedostane pochvalu od kolegu z „fachu“, necíti sa potom tak dobre. 

Je podľa vás spätná väzba to najdôležitejšie pri zlepšovaní sa?

Určite áno. Hnevá ma, že mi to občas „ujde“. Keď už sme pri tom zlepšovaní sa… Začínam si viac všímať, že chýbajú ľudia, ktorí majú „drive“, ktorí prídu a chcú ukázať, že sú lepší, než všetci ostatní. Ťažko sa pracuje so „špongiami“, s ľuďmi, ktorým každú chvíľu musíš zadať nejaký task. Potrebujem samostatne zmýšľajúce bytosti, ktoré sa neboja používať hlavu.

Kedy ste v sebe objavili talent a pocit, že toto vás bude živiť?

Ani neviem, čo na to povedať (smiech). Pekne som kreslil, tak ma všetci posielali do Ľudovej školy umenia. U nás doma by sa však nestretlo s pochopením, keby som šiel na strednú umeleckú strednú školu. Okoliu to pripadalo bohémske, vraj by som kreslil len holé ženy. Postupne išli do popredia iné záujmy. Na strednej škole som sa viac venoval futbalu a atletike, vo štvrtom ročníku som sa k tomu vrátil. Včas.

Na akých projektoch teraz pracujete?

V Cube Studiu spolupracujeme napríklad s Rybou Žilina, ak si teda dáte tresku, možno z nej odtrhnete viečko, ktoré sme navrhli. Spolupracujeme napríklad s Divadlom Jána Palárika, robíme pre mesto Trnava, „chuťovečka“ je aj festival YouTopia pre Malý Berlín. To sú projekty, ale najmä ľudia, ktorých máme radi. Sú to klienti, ktorí ti dajú slobodu a prostriedky. Vedia, že si profík a nič ti do tvojej práce nehovoria. Takých máme najradšej.

A čo druhé štúdio, Cube to Cube?

Najväčší projekt, na ktorom momentálne pracujeme, je animovaný seriál, ktorý pôjde do Litvy. Sú to 12-minútové epizódy, v prvej sérii bude mať 24 dielov a pôjde to na 5 európskych trhov. Na to, aký sme maličký tím, je to veľký úspech. Robíme napríklad aj na televíznom projekte Chochmesovci, čo je animovaný seriál o etikete. Teraz pracujeme na 4. sérii. 

Stalo sa niekedy, že ste museli klienta odmietnuť z morálnych či ideových dôvodov?

Hmmm… Takých skúseností je málo. Napadá mi jeden, ale ten od nás chcel politický marketing a my máme zásadu, že v tomto smere sa nepohybujeme. Vyprofilovali sme sa a dnes nás ani s takými požiadavkami nikto neoslovuje, toto bol ojedinelý prípad. Niekedy je síce ťažšia komunikácia s klientom, ale to sa stáva. Občas je to aj vtipné.

Kedy napríklad?

Ešte v starom štúdiu na Bratislavskej ulici sme mali celý rodinný dom prispôsobený na podnikanie. Raz sme mali horkokrvného klienta, tak som ho poslal osprchovať sa. (smiech)

Dnes ste teda presťahovaní z Bratislavskej na Nádvorie. Nikdy nehrozilo, že sa presuniete do Bratislavy?

Toho sa skôr báli spoločníci. Je  pravda, že keď otvárali Novú Cvernovku, uvažoval som o presune. Chcel som byť v strede komunity, to mám rád. Na Bratislavskej sme boli tak trochu odstrčení. Volal som teda do Cvernovky, ale všetky priestory už mali rozchytané. Chvalabohu za to, lebo o rok prišla šanca prísť sem, na Nádvorie. V Bratislave som však v minulosti pracoval, štyri roky som učil na umeleckej škole. Bratislava ma dosť vyčerpávala, hoci učenie ma napĺňalo. Nič proti hlavnému mestu, ale Trnava je podľa môjho gusta.

Okrem dvoch štúdií vediete aj ateliér Makuki, takisto na Nádvorí. Počul som, že v ňom prebiehajú zaujímavé kurzy kreslenia…

Mám tam štandardné kurzy, pre deti aj pre dospelých, ale bez stresu a akademizmov. Naučiť sa kresliť, to zvládne každý. Na klasickej výtvarnej príprave vás na úvod učia kresliť zátišie. Lenže ak chcete kresliť zátišie, musíte vedieť obrovské množstvo informácií – o perspektíve, hmote, svetle, o tom, ako znázorniť 3D objekt na 2D ploche. Úplný amatér možno niečo tuší, no väčšinou o týchto veciach nevie nič. Preto potom výsledok nevyzerá dobre a človek je frustrovaný. Idem na to teda opačnou metódou. Hráme sa, skúšame najprv malé veci a po hodinke býva človek prekvapený, že sa mu celkom darí, a že kresba nevyzerá, akoby ju kreslil kôň kopytom. To človeka povzbudí a potom pokračujeme k náročnejším kresbám, až postupne prechádzame k portrétu.

Vraj máte aj rodinné kurzy kreslenia.

Áno, máme aj kurz Rodič + dieťa, to sú väčšinou deti predškolského veku. S nimi robíme aj rôzne cvičenia na zápästia, ktorými ich rozhýbeme a to potom pomáha pri písaní. Nie je to len o kreslení, ale aj o modelovaní či cvičení jemnej motoriky. Tieto veci učí moja manželka a ja sa za ten čas venujem maminám a ocinom.

Ak v sebe niekto chce objaviť talent, má sa teda prihlásiť k vám na kurz.

Jasné, k nám chodia ľudia, o ktorých by to nikto nepovedal. Chodil tam kamionista, ale napríklad aj dokladač tovaru. Keby ste ho videli, ako jemne kreslil! Hodinu sa piplal s tromi centimetrami štvorcovými. Pomaličky ukladal grafit, tieňoval, akoby nikdy nerobil manuálnu prácu. Úplná bomba!

Ján Baláž študoval na Katedre pedagogiky výtvarného umenia na Trnavskej univerzite, následne pokračoval na VŠVU v ateliéri Intermédiá a multimédiá. Niekoľko rokov pedagogicky pôsobil na Súkromnej strednej umeleckej škole animovanej tvorby v Bratislave a od roku 2012 pôsobí ako dizajnér a idea maker. Aktuálne pracuje v animačnom štúdiu CUBE to CUBE, kde zastáva pozíciu kreatívneho riaditeľa. V priestore Nádvoria spustil vlastný umelecký ateliér Makuki a projekt nesúci názov Rozkresli sa Trnava.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Tvoríš parádne dizajnové produkty? Hľadáme šikovných slovenských dizajnérov a ekologicky zodpovedné výrobky pre malý kurátorovaný trh.

Trnavské dni dizajnu sa konajú po tretíkrát, prvýkrát ako viacdňové podujatie od 17. – 19. júna. Gro programu a dizajnový trh sa budú konať v sobotu 19. júna na oceňovanom trnavskom Nádvorí. Cieľom TDD je podporovať kvalitný slovenský dizajn a pritom rozvíjať zodpovedné nákupné správanie, preto hľadáme výrobky s trvácnym dizajnom a také, ktoré vznikajú a sú predávané ohľaduplne k našej prírode. Viac o projekte Trnavských dní dizajnu nájdeš tu.

Ak sa snažíš prinášať zodpovedné produkty, daj nám o sebe vedieť vo formulári, ktorý nájdeš nižšie. Trh sa bude konať od 10.00 – 18.00 h, cena za stánok je 60 €. Výzva pre predajcov je otvorená do 31. mája.

Pomôž nám pripraviť festival YouTopia. Hľadáme kreatívnych mladých ľudí vo veku 16 až 23 rokov so záujmom o aktuálne trendy digitálnej kultúry. Staň sa súčasťou nášho dramaturgického tímu, pomôž nám formovať obsah festivalu, drž krok s dobou a popritom sa nauč, ako organizovať moderné eventy.

YouTopia je festival pre všetkých, ktorých baví internetová kultúra a moderné formy digitálnej tvorby, videa, animácie či digitálnych hier. Okrem koncertov, videoprojekcií a diskusií s tvorcami prináša workshopy či prednášky o tom, čo zaujímavé vzniká na internete. Tretí ročník sa uskutoční 3. – 4. septembra 2021.

Koho hľadáme?

Mladých ľudí, ktorých zaujíma svet animácií, videí, digitálnych hier, YouTuberov, prienikov hudby a vizuálnej kultúry, filmov a podobne. Alebo šikovných organizátorov, ktorí by si sa chceli naučiť viac o tom, ako funguje organizovanie festivalu a jeho pozadie.

Čo ponúkame?

Okrem aktívneho zapájania sa do tvorby programu festivalu a procesu jeho organizovania budeš mať možnosť oboznámiť sa s fungovaním a prípravami väčších podujatí, produkčným zabezpečením, marketingom a v neposlednom rade spoznáš množstvo zaujímavých ľudí.

Viac o festivale

YouTopiu chceme robiť s mladými ľuďmi pre mladých ľudí. Chceme zistiť, čomu sa venujú, čo tvoria, čo majú radi a pripraviť program, ktorý to bude odrážať.

YouTopia začínala ako festival hudby a videa v roku 2019. O rok na to sme jej program rozšírili o prvú slovenskú súťaž hudobných videoklipov. Premiérovými víťazmi sa stali Adam Mach a Mišo Ormandík (a.k.a. Prezident Lourajder) za ich spoločný klip k skladbe Čierna. Našim zámerom bolo od začiatku osloviť najmä mladé publikum, čo sa nám však úplne nepodarilo. V tomto roku chceme festival výrazne prekopať s tým, že hudba a video v jeho programe budú mať stále významné miesto, ale v rámci širšieho konceptu digitálnej tvorby. Tá zahŕňa všetko od memečiek po počítačové hry. Jednoducho všetko, čo vzniká s cieľom uverejnenia na internete.

Open call je otvorený do 16. 05. 2021.

Nalaďte sa na náš štvrtkový event Online diskusia: Eurofondy – vykúpenie z krízy špeciálnym playlistom. S moderátorom diskusie, Jožom Lenčom, sme vybrali piesne, ktoré nám pripomínajú Európu, finančnú (ne)stabilitu a obnovu z krízy. Započúvajte sa do tónov piesní z rôznych krajín Európskej únie – niektoré sú o peniazoch, niektoré nám pripomínajú budúce povstanie spoločenstva krajín a ďalšie zasa náročné rokovania, ktoré rozdeľovanie peňazí sprevádzajú.

Príjemné počúvanie!

Autor knihy Telesná výchova predstavil počas diskusie pre Malý Berlín svoju novú knihu, čo sa nezaobišlo bez trefných myšlienok hodných zapamätania. Vybrali sme tie najzaujímavejšie z nich.

1. Keď sa odrazu svet od vás odpojí a zabudne na vás, lebo ste niekde na samote, je to veľmi dobrá skúsenosť. Uvedomíme si svoju nepotrebnosť a zbytočnosť a je to skvelá medicína na ľudskú domýšľavosť. 
2. Počas prípravy knihy som vedome premýšľal nad tým, čo počas behu a športovania robím a verbalizoval som to. Prišiel som tak na mnoho vecí, o ktorých som nevedel. 
3. Ak sa počas behu nadychujete rytmicky podľa kroku, máte pod kontrolou svoj výkon, ktorý práve dych určuje najviac, viac než niečo intuitívne ako je napríklad bolesť svalov.
4. Ja som sa rozhodol, že väzenie prežijem, že budem zdravý a silný, aby ma nemohli dostať. Aj preto som športoval, nepil a nefajčil.
5. Behanie bolo pre mňa súčasťou úteku a v lesoch som sa cítil naozaj slobodný. Tam nemali eštebáci šancu, čo som aj párkrát využil, keď som sa niekam potreboval dostať. 
6. Šport vám nemilosrdne ukáže, že starnete. Zmierovanie sa napríklad s nižším výkonom, je výborná príprava na starnutie. 
7. Na to, aby ste boli šťastní, musíte mať radi sami seba. Netreba si to ale pliesť s narcizmom.

Celú diskusiu s Martinom M. Šimečkom si môžete pozrieť tu:

Magdaléna Švecová