Soňa Jakubove

Čítanie rozvíja empatiu. Vďaka nemu dokážem lepšie pochopiť ľudí, hovorí Soňa Jakubove

  • 14. mája 2020

Stretávate ju na mnohých podujatiach v Malom Berlíne. Predá vám lístok, alebo odpovie na vaše otázky, no asi neviete, že mnoho z týchto podujatí sama zorganizovala. Všetko sleduje zo zákulisia, a tak si prednášky či koncerty užíva inak než bežný divák. Milovníčku kníh Soňu Jakubove môžete teraz spoznať zblízka. 

Študovala si na Trnavskej univerzite na Katedre teórie dejín umenia. Mala si vždy v pláne zakotviť v kultúrnej sfére na tvorbe podujatí?

Všetko sa to dialo postupne a prirodzene. Počas štúdia som začala pracovať v galérii Kunsthalle v Bratislave. Uplatnenie som si však chcela nájsť v Trnave, a keď som sa dopočula o DKP Berliner, tak som tam začala vypomáhať. Spočiatku to bolo naozaj len o predávaní lístkov, no časom som sa dostávala do organizovania podujatí hlbšie. Keď som prišla do Trnavy na vysokú, hľadala som podujatia, na ktoré by som mohla ísť. Narazila som na štvrté či piate vydanie PechaKucha Night a hovorila som si, aké zaujímavé podujatie a že by som na to niekedy chcela ísť. Teraz spoluorganizujem už 32. vydanie (úsmev). 

Čo ťa presvedčilo zostať v tejto oblasti aj po škole?

Určite pestrosť, pretože organizovanie podujatí nie je jednotvárna práca. Páči sa mi sloboda, rôznorodosť práce a že stretávam zaujímavých ľudí, či už z vystupujúcich alebo návštevníkov. 

Čerpáš poznatky z dejín umenia aj v rámci tvojej práce pre Malý Berlín?

Organizujem viacero typov podujatí, vrátane prednášok o architektúre, takže vedomosti a rozhľad, ktoré mám, sa mi tu zišli, napríklad pri písaní sprievodných textov alebo vyberaní vhodných tém. Taktiež sa príležitostne venujem kurátorstvu, v ktorom poznatky využívam naplno. Na Slovensku nie je jednoduché bez akýchkoľvek skúseností zorganizovať výstavu, takže to je pre mňa jedinečná príležitosť realizovať sa. 

Čo všetko obnáša práca kurátora? 

Existuje viacero druhov projektov. Napríklad pri výstave Belluš 120 nešlo o prácu so žijúcim umelcom, takže nebola možnosť vytvoriť výstavu spoločne. Musela som sama stanoviť koncepciu a cieľ výstavy. Tiež to bola aj archivárska práca, takže dejiny umenia som v tomto prípade využila naplno. Podobne som pracovala aj pri výstave Trnavskí typografi, keďže tiež mala edukatívny charakter. Okrem toho som mala na starosti výstavu fotografky Viery Levitt. Tu som aplikovala iný prístup ku kurátorstvu. Fotky sme vyberali spoločne a prebehol dialóg s umelcom. 

Soňa Jakubove, vernisáž výstavy Trnavskí typografi

V Čepan Gallery poskytujete priestor mladým kurátorom. Ako zasahuješ do tohto procesu ty? 

Pri projekte som od začiatku. Bola som pri výbere trojice absolventov, ktorí budú v tomto roku pripravovať výstavy. Takéto aktivity na vysokých školách umeleckého smeru chýbajú, študenti či absolventi by mali mať možnosť, niekde si kurátorstvo vyskúšať. Stretávame sa, povieme si, čo sa spraviť dá a čo už nie. Som pri celom procese, môžu so mnou všetko konzultovať. Najbližšiu výstavu má pod palcom Patrik Krajčovič, ktorý sa zaujíma o fotografiu, ale iným spôsobom než sme zvyknutí.

Podľa čoho ste vybrali kurátorov? 

Nevedeli sme ich posúdiť na základe skúseností či predošlých výstav, čo bolo najťažšie. Zisťovali sme, ako nad vecami premýšľajú a rozprávali sme sa o ich predstavách. Záujem bol veľký a museli sme vyberať zodpovedne. 

Povolanie produkčnej zahŕňa široké spektrum aktivít. Bežný návštevník si ale veľmi dobre nevie predstaviť, čo to v praxi znamená. Ako by si opísala to, čo robíš? 

Musím zabezpečiť všetko, aby podujatie prebehlo, od konceptu, témy, výberu hosťa a ak je to diskusia, tak aj moderátora až po zabezpečenie hladkého priebehu udalosti. Naozaj predávam aj lístky a som osoba, ktorá prvá dvere otvára a aj ich zamyká. Okrem toho zabezpečujem podklady k propagácii svojich podujatí na sociálnych sieťach, píšem tlačové správy, konzultujem vizuál a podobne.

Čo najnezvyčajnejšie si počas produkcie zažila, respektíve robila? Nastala niekedy taká situácia, o ktorej by si si nikdy nemyslela, že ju budeš robiť? 

Starám sa napríklad aj o to, ako vyzerá pódium a aká na ňom bude atmosféra, zabezpečujem účinkujúcim jedlo a pitie. Začínala som aj ekonomickými vecami, pripravovala som zmluvy. Občas je náročné po podujatí odchytiť účinkujúceho, aby podpísal papiere a musím ho naháňať (smiech).

Si človek v prvej línii, komunikuješ nielen s účinkujúcimi, ale aj s publikom. Aký si typ produkčnej, ustúpiš návštevníkovi alebo nie, ak nastane konflikt? 

K problémom s návštevníkmi nedochádza takmer nikdy. Párkrát bola napätá situácia pri vypredaných podujatiach. Keďže som prvý kontakt, tak im vždy slušne vysvetlím, že kapacita sa už naplnila a že lístky sa dajú kúpiť aj v predstihu. Niekedy však ani to nepomôže. Nie som však konfliktný typ a problémy riešim milo a s chladnou hlavou.

Druhá strana komunikácie sú vystupujúci, čo sú umelci, prednášajúci a podobne. Ako s nimi treba komunikovať, aby bola vzájomná interakcia v rámci prípravy podujatia efektívna? 

Naozaj je veľmi dôležité nájsť si cestu ku každému zvlášť a individuálny systém, ktorý účinkujúcemu vyhovuje. Ľudia sú rôzni. Sú takí, ktorých treba naozaj naháňať a otravovať na všetkých sociálnych sieťach a volať im. Potom sú takí, ktorým to trvá dlhšie, ale mám istotu že to, čo od nich vyžadujem, dostanem v poriadku. Máme však aj série podujatí s rovnakým moderátorom, takže v tomto prípade je komunikácia jednoduchšia, pretože sme už vzájomne zabehnutí. 

Občas akcia nedopadne dobre. Ako vystupúcemu vysvetlíš, ak príde napríklad menej ľudí?

Toto sa nám párkrát stalo pri literárnych podujatiach, pretože nie sú masovou záležitosťou. Stalo sa, že prišiel naozaj dobrý spisovateľ a aj keď sme v propagácii neurobili chybu, ľudia jednoducho neprišli v takom počte, ako sme očakávali. Po prvotnom sklamaní účinkujúci zistí, že nie je dôležitá kvantita, ale kvalita. Atmosféra je intímnejšia a priateľskejšia, viac sa téma rozoberie do detailu a publikum si odnesie viac. 

Na podujatiach sa vždy niečo pokazí, čo prináša so sebou stresové situácie. 

Keď aj niečo takéto vznikne, nikdy tam nie som sama. Keďže sme všetci kamoši, tak vieme spoločne situáciu odľahčiť. Už len pocit, že mi niekto kryje chrbát a že sa viem na niekoho spoľahnúť, je kľúčový. 

Ako najväčšia fanúšička kníh z vášho tímu organizuješ v Malom Berlíne literárny festival Ypsalon, ktorý reflektuje aktuálne dianie na slovenskej literárnej scéne. V čom je iný zážitok vidieť a počuť autora, ako číta moju obľúbenú knihu? 

Ypsalon nie je čisto len čítačka. K festivalu pristupujeme tak, aby si aj ľudia, ktorí autorov alebo knihy nepoznajú, z Ypsalonu niečo odniesli. Bežne sa mi stáva, že si ľudia myslia, že festival nie je pre nich. Majú pocit, že musia poznať autora, dielo a mať prečítanú knihu, o ktorej bude beseda. Besedy a diskusie na Ypsalone sú inšpiratívne v tom, že máš možnosť vidieť a vypočuť si, ako autor nad vecami premýšľa, čo ťa môže zaujať natoľko, že si chceš jeho dielo prečítať. 

Spoločná fotografia po prvom Literárnom majálese.

Čo sa najčastejšie návštevníci pýtajú autorov? 

Vždy to záleží od konkrétneho autora a témy. Čo ma prekvapuje je, ako sa ľudia úprimne zaujímajú o problematiku knihy a teda aj v otázkach idú do hĺbky. Vždy sa pýtajú na iné veci, otázky sa málokedy opakujú. Zaujímavé je, keď sa publikum pýta na obľúbené knihy autorov. Aj mňa osobne zaujíma, aké publikácie odporúčajú oni, čo ich prekvapilo, zasiahlo.

Ty si nikdy nechcela moderovať diskusiu napríklad s tvojím obľúbeným autorom? 

Premýšľala som nad tým, ale asi na to nemám povahu. Možno sa to časom prelomí a niekedy to vyskúšam, ale zatiaľ mi to s mojou pomerne introvertnou povahou nepríde veľmi reálne. (smiech).

V spoločnosti je taký úzus, že treba čítať, pretože prednosť dostávajú skôr digitálne koníčky. Je podľa teba lepšie čítať čokoľvek, aj keď to možno nie je úplne kvalitné a prínosné alebo v takom prípade radšej nečítať? 

Podľa mňa je lepšie čítať čokoľvek než vôbec nič. Každý od knihy očakáva niečo iné, pre niekoho je správna kniha poučná a iný sa chce len zabaviť. Ja som si tiež prešla štádiom, keď som čítala všetko, čo mi prišlo pod ruku a až časom som našla témy, ktoré ma zaujímajú najviac a ku ktorým sa vraciam.

Čo v tebe rozvíja čítanie? 

Empatiu. Keď čítaš nejaký silný príbeh a prežívaš ho spolu s postavou, vcítiš sa do danej situácie, prostredia, konania. Nedávno som čítala knihu Pouta od Delphine de Vigan. Knihu s naozaj komplikovanými a ťažkými témami cez alkoholizmus adolescentov, traumy z detstva, ktoré ovplyvňujú tvoje konanie. Sama som si hovorila, že prečo to vôbec čítam, nečítalo sa ľahko. Práve po tejto knihe som si však uvedomila, že aj vďaka príbehom, akým bol tento, dokážem možno lepšie pochopiť konanie ľudí. 

Ako sa dá prelúskať cez ťažké pasáže v knihe? Niektorých čitateľov to môže odradiť a knihu nedočítajú. Ja to tak mám napríklad s opismi prostredia. 

Mnohé z kníh, ktoré som čítala, ma v niektorých častiach nudili. Sú knihy, ktoré sú čtivé a láka ťa otvoriť ich každý deň, ale sú aj také, ktoré potrebujú viac času, trpezlivosti. Často sa mi stáva, že práve tieto knihy vo mne ostanú nakoniec najdlhšie. Neviem, možno mi pomáha, že čítam viacero kníh naraz, takže ak nemám náladu na povedzme ťažší jazyk, siahnem po tej druhej, ktorá plynie rýchlejšie. Veľa kníh čítam na odporúčanie ľudí s podobných vkusom, a preto keď ma niektorá z nich veľmi nebaví, láka ma zistiť, čo sa mu na nej tak páčilo.

Debatuješ s niekým o knihách? Nedávno som čítala článok, v ktorom sa písalo, že je to ako keď odkrývaš zo seba niečo intímne, lebo odhaľuješ svoje prežívanie deja. 

Veľmi rada prerozprávam obsah knihy už počas jej čítania. Je to najčerstvejšie a príbeh majú na pokračovanie (smiech). Musím však cítiť, že to druhú osobu úprimne zaujíma. Nezačnem o knihe hovoriť hocikomu. Pamätám si, ako som počas čítania Giordanových Požieračov neba, čo bola priam telenovela, rozprávala o obsahu a mojich pocitoch z diela. Nevydržal by to počúvať hocikto (smiech). Nedávno som začala súbežne čítať knihy s kamarátom z Turecka. Čítame rovnakú knihu ja v slovenčine, on v turečtine a debatujeme o nej v angličtine (smiech).

Ako si spomínala v úvode, podieľaš sa aj na PechaKucha Night, čo je veľmi zaujímavý koncept. Speaker musí stihnúť na 20 slidoch predstaviť svoju tvorbu, pričom jeden slide môže trvať len 20 sekúnd. Kedy si si povedala, že toto bola fakt dobrá prezentácia? 

Mám rada, keď už známy autor predstaví svoje začiatky a ukáže niečo, čo bežne nevidíš. Potom sú takí, ktorí predstavia len to najlepšie. Vždy je dobre, keď je prezentácia vtipná. Humor je veľmi individuálny, lebo niektorí umelci majú problém v sebareprezentácii, ale zase ich diela hovoria za nich. Program sa snažíme vyvážiť, aby sa typy umelcov aj prezentácie striedali. 

V Trnave bolo 31 PechaKucha nocí, na ktorých sa prezentujú umelci, dizajnéri a kreatívci. Je ešte stále z čoho vyberať speakrov? Kde ich hľadáte?

Niekedy je to naozaj náročné, veď pred sebou máme 32. vydanie. Dlhoročne sledujeme scénu a na druhej strane robíme poctivý rešerš. Niekedy, s odstupom času, prídu aj vystupujúci, ktorých sme už mali. Vôbec to neprekáža, pretože po určitej dobe majú za sebou ďalšie projekty a prídu s niečím novým. Rozmýšľame, že vytvoríme tematické PechaKuche, na ktorých by vystúpili síce aj tí istí speakri, ale v inom kontexte. 

Ktorý zo speakrov ťa zaujal najviac? 

Úprimne? Skoro vždy sedím vzadu za notebookom, prepínam prezentácie a nemám z toho až taký zážitok. Dobrých bolo veľmi veľa. Študenti a absolventi, ktorí možno nie sú ešte až tak v povedomí, vedia prekvapiť tým, ako premýšľajú a tvoria. Tvorbu známych umelcov poznáš, ale je zaujímavé, keď niekoho objavíš. 

Ako sa mení zážitok z kultúrneho podujatia či prednášky, keď si tam ako divák a keď na ňom pracuješ?

Je to veľmi veľký rozdiel. Keď pripravujem podujatie, načítam si o téme veľa informácií, pripravuje posty na sociálne siete, tlačové správy a dozviem sa veľmi veľa vecí, o ktoré sa potom ukrátim. Prichádzam o veľa momentov prekvapenia a zážitkov. Druhá vec je, že na iných podujatiach, kam chodím ako návštevník, sa mi stáva, že ma ruší nasvietenie, alebo iné technické záležitosti (smiech). No chvalabohu, nestáva sa mi to až tak často. 

Ktoré z podujatí robíš najradšej? 

Všetky (smiech). Vo formátoch, ktoré fungujú dlhšie, mám rada, že to ide plynule, a aj komunikácia s vystupujúcimi je už na inej úrovni. Každý rok je pre nás novou výzvou, ako posunúť a zlepšiť festival Ypsalon. Veľkým zážitkom sú výstavy, keď sa podaria a ešte ďalšie dva mesiace fungujú. Nie je to len o vernisáži, ale aj o ďalšom sprievodnom programe. 

Čo ťa ešte na tvojej práci teší? 

Okrem podujatí mám veľmi rada medzinárodné spolupráce, ktorých je pomaly stále viac. Veľmi rada spomínam na výmenný pobyt, na ktorom som bola takmer pred dvoma rokmi. Bolo to v kultúrnom centre v Rige, kde som 10 dní mohla spoznávať mesto, tvorbu ich programu, konal sa tam festival alternatívnej hudby, ale aj bienale umenia Riboca. Bol to ohromný zážitok.

Čo robíš, keď sa v Malom Berlíne zhasne? Máš chuť chodiť ešte na podujatia? 

Milujem koncerty, festivaly, galérie. Keď sa dá, rada vycestujem či už len do Bratislavy, Prahy, alebo Viedne. Nie je to tak, že robím v Malom Berlíne a už som nasýtená kultúrou, práve naopak. 

Vraj si rada fotografuješ západy Slnka.

Keď nemám večer podujatie a nie som v obľúbenom podniku s priateľmi, mávam až taký rituál (smiech). Uvarím si čaj, vezmem knihu a sadnem na moje obľúbené miesto, odkiaľ mám výhľad na západ. Ten pokoj a západ slnka mi dokážu znásobiť zážitok z knihy.

Magdaléna Švecová