Ester Šabíková

Ester Šabíková: Dielo samotné sa dokončuje v človeku

  • 2. júla 2020

Výstavu nápaditej umelkyne s názvom Živá fotografia / Tableau Vivant si môžete pozrieť do 15. júla. Jej fotky zachytávajú život v momente rozkladu, no v plnej kráse a láske. A presne taká je aj tvorba mladej fotografky. Prirodzená a dokonalá v nedokonalosti a vďaka jej úprimnému vzťahu k fotografii o nej budeme ešte určite počuť.

Keď som sa pozrela prvýkrát na tvoje fotografie v Čepan Gallery, tak som mala pocit, že ide o maľby. Nachádzame tu síce pôsobenie svetla a času, ale fotoaparát je z procesu vynechaný. Do akej miery ide ešte o fotku ako takú?

V ontologickom zmysle ide o fotografiu. Vraciam sa do podstaty fotografie ako média, len z iného pohľadu. Fotografie na výstave vnímam ako niečo, čo stojí medzi maľbou a fotografiou, a tak ich nazývam Tografie. Zatiaľ čo v maľbe hovoríme najmä o odraze – geste vnútorného sveta autora, fotografia je aj o „objektívnom“ pohľade na svet, lebo je transformovaná cez objektív, respektíve cez naprogramované zariadenie. Autor si dopredu volí aparát. V aktuálnej sérii som si za „aparát“ zvolila papier, pracujem s ním, ale inak ako je zvykom. Používam inú spúšť, samotný obraz je tvorený elementárnym kontaktom s prírodou a transformáciou života. 

Mohla by si popísať celý proces vzniku živej fotografie od prípravy až po výsledok? 

V tvorbe živej fotografie pre mňa neexistuje kľúč, respektíve schéma a aj to ju robí živou. Sú to náhle vzplanutia, kedy viem, že v danom momente nastala tá chvíľa. Poprípade nájdem doma hnijúce ovocie, ktoré nechcem vyhodiť, tak je jasné, že z neho bude fotka. Je to veľmi intuitívne a splývajúce s tým, čo ponúka realita. Ani pri realizácii nemám kľúč. Väčšinou to trvá dlhší čas, no napríklad živé fotky vĺn či dažďa vznikli za veľmi krátku chvíľu. Nedá sa to unifikovať.

Proces plesnivenia je dlhší a podklad (napr. ovocie), z ktorého fotografia vzniká, sa postupne mení. Ako vnímaš dielo na začiatku, počas plesnivenia a na konci? Ako sa naň v týchto bodoch pozerá návštevník? 

Všetky živé fotografie zbožňujem od začiatku a vnímam ich ako moje „deti“. Sú samostatné, každá je iná, má svoj vlastný príbeh, kreuje sa. Proces pozorovania je pre mňa dôležitý a bolo mi ľúto, že som nemohla každodenne sledovať veľkú procesuálnu fotografiu Zem, ktorá vznikala v galérii. Išlo o naozaj veľký formát, najväčší, aký som doteraz urobila. Som však šťastná, že fotka mohla žiť svoj život v galérii a že bola konfrontovaná s ľuďmi. Dielo samotné sa dokončuje v človeku, ktorý ho vníma a cez neho samého expanduje ďalej. V procese živej fotky je pre mňa nádherná práve samotná živá časovosť a abstraktnosť. Na fotografiu sme zvyknutí až priveľmi, dokážeme rýchlo dekódovať a dešifrovať obrazy a už len máločo zatočí s našou perspektívou. Práve časový element živej fotografie je tak vzácny, vieme pri ňom kontemplovať, vytrháva nás z každodennosti. Je to obraz, pri ktorom sa človek dokáže ponoriť hlbšie a nájsť v ňom vlastné vysvetlenie. Nie je dôležité, aby ľudia chápali, čo robí tento obraz so mnou, ale či a čo robí práve s nimi v nich.

Procesuálna fotografia Zem.

Ako si sa vlastne dostala k myšlienke živej fotografie respektíve fotografii v procese a čo ťa inšpirovalo? 

Doteraz to vnímam tak, že som bola v správnej chvíli na správnom mieste v úplnom vedomí, že všetko zapadlo tak, ako malo. Jednoducho sa to celé stalo. Kráčala som po ulici s papierom, ktorý som chvíľu pred tým vytiahla z koša, pretože už bol osvetlený, a teda nepoužiteľný na jeho primárny účel. Veľmi mi záleží na kolobehu vecí, ak sa dá, aby boli využité. V tej chvíli začalo pršať a ja som si všimla reakciu kvapiek dažďa s papierom. Tento moment zmenil môj pohľad na médium fotografie, obrátilo sa aj moje nazeranie na svet a jeho zaznamenávanie ako fotografky. Moja optika sa zmenila na niečo kontaktné. Takto vznikla First picture of rain, ktorú je možné vidieť aj na výstave. 

Je odkazom aktuálnej výstavy hľadať krásno v neprvoplánových veciach? Čo si má návštevník v rámci svojho duchovna odniesť po zhliadnutí výstavy? 

Hľadať krásno v nekrásne je v mojej náture už veľmi dlho. V prípade aktuálnej výstavy tkvie pointa inde, zároveň nevylučujem, že sa môže dotýkať i tejto polohy. Pre mňa ide skôr o transformáciu a pripomenutie, že život a smrť je jeden neustály kolobeh. Ovocie je pre nás dobré, keď je zdravé a môžeme ho jesť, no keď začne plesnivieť, tak už stráca hodnotu a stáva sa pre nás „škaredým“, hnusným. Ja v tom vidím príležitosť niečoho ďalšieho – nového mikrokozmu v makrokozme a opačne. A to všetko sa popri tom odohráva na fotografii, je to pozorovanie prirodzených procesov vzniku a zániku a ďalšieho vzniku. Preto napríklad často pracujem so symbolikou kruhu a špirály.

Proces hniloby a plesnivenia je pre mnohých niečo odpudzujúce, ale ako si sama povedala, v tvorbe hľadáš krásu aj tam, kde ju iní nevidia, či už v prírode alebo architektúre. Ako sa dá zmeniť toto ľudské prednastavenie založené na dokonalosti? 

Keď som bola mladšia prešla som si anorexiou. Prijatie škaredosti u mňa prebehlo cez prijatie samej seba, tela a hmoty ako takej. Moja citlivosť je všetkými skúsenosťami z mladého veku posunutá do inej vrstvy. Iným ľuďom nevidím do hlavy a do ich skúsenosti, ale tak celkovo je asi kľúčom prijať širokospektrálnosť v zmysle existencie, aj fyzického, aj duchovného sveta. Oba sú dôležité. A určite je treba tráviť viac času v prírode a v prirodzenosti ako takej. Príroda je kľúčom ku všetkému. Ako ľudia sa vieme len ťažko vyrovnať so smrťou. Človek sa bojí jej prijatia, lebo si myslí, že je niečím konečným. Verím, že smrť je nesprostredkovateľným zážitkom, je osobitná a pre každého samostatná, no jej prijatím ako súčasti celku sa nám roztvorí hlbšie zakúsenie života a jeho polôh krásna.

Ester okrem analógu zaznamenáva bežné momenty aj na telefón

V sérii autoportrétov riešiš aj samú seba. Mnoho ľudí môže mať problém práve s tým, že sa boja pozrieť do zrkadla. Ako akceptovať to, ako vyzeráme aj s nedokonalosťami najmä v tejto instagramovej dobe plnej dokonalosti?

Tak, že sme jedineční presne takí, akí sme. Dospieť k tomuto uvedomeniu bola pre mňa dlhšia cesta a práve fotografia mi bola zrkadlom, cez ktoré som sa konfrontovala s mojím obrazom. V práci Metamorphosis of beauty som zameriavala svoj pohľad na veci, ktoré vnímam ako krásne, aj keď väčšina ľudí ich tak primárne nevníma, ako napríklad vädnúce kvety, ošarpané budovy, jazvy na tele. Tieto obrazy som dávala do kontrastu s mojím telom, ktoré som ako krásne toho času nevnímala, no chcela som ho tak vidieť. Doba sociálnych sietí priniesla manipuláciu a my musíme prijať fakt, že ide o posunutý obraz, že je to len úlomok reality a že to nie je náš hmotný svet. Odpoveďou na otázku by mohla byť rada neporovnávať sa s inými ľuďmi a nesledovať ľudí, ktorí nám vytvárajú tlak z našej kvázi nedokonalosti, lebo nič také neexistuje.

Fotíš prevažne na analóg, ale aj na mobil a pridávaš fotky na Instagram. Je na platforme plnej reklamy, digitálnych úprav a filtrov priestor aj pre reálne umenie a neupravené fotky? Tvoj Instagram je plný výsekov z bežného života a neupravenej reality. 

Povedala som si, že všetko čo robím budem robiť úprimne. Môj obsah je autentický a ide o plne prežívanú prítomnosť. Je to hlavne môj denníkový záznam z mobilu, vnímam to ako prepojenie práce a života, ktoré sú pre mňa veľmi úzko späté. Jasné, že si vyberám výseky reality a ukazujem, čo ukazovať chcem, ale takáto manipulácia tu bude vždy. Instagram vnímam ako prácu v procese. Pridávanie mojej tvorby na sociálne siete má pre mňa osobne zmysel, a keď to má zmysel aj pre iných ľudí, ktorí sa na to pozerajú, tak o to lepšie. Naozaj to vnímam celé ako jeden veľký príbeh.

Výstava je dostupná do 15. júla.

Až vďaka analógu si lepšie pochopila svetlo, čas a clonu. Sama si tiež v jednom rozhovore spomenula, že analógová fotka čiastočne bojuje proti vizuálnemu pretlaku. V čom je iná analógová fotka z hľadiska estetiky a umenia v protiklade s digitálom? 

Zachytenie svetla na svetlocitlivom materiáli je živým procesom, film je živou matériou. V digitáli vieme viac-menej predpokladať výsledok. Milujem vyvolávať negatív z dlhšieho časového obdobia, v ktorom vidím, ako ubiehal život. Mojím jediným digitálnym fotoaparátom je mobil. Na digitál nafotí človek neskutočné množstvo fotiek, aj to je jeden z rozdielov. Obmedzené množstvo záberov v analógu nás prirodzene núti nad fotografiou viac premýšľať, precíznejšie komponovať, hlbšie cítiť. Nemyslím si však, že je jedno lepšie ako druhé a každému vyhovuje niečo iné. No za mňa je to však rozhodne analóg. Fotografia je veľmi široká a stále sa neuveriteľným spôsobom rozrastá. Som však rada, že žijem v 21. storočí, a že môžem fotiť aj na mobil aj na svetlocitlivý materiál. 

Čo je podľa teba dôležitejšie? Objekt, ktorý fotograf fotí, alebo forma realizácie, teda ako objekt fotí? 

Občas ma zaujme viac objekt inokedy forma, no celkovo je pre mňa dôležité vidieť odtlačok konkrétnej osoby, ktorá fotí. V tom je práve dôležitá miera úprimnosti-autentickosti. Dôležitý je aj zámer a samotná myšlienka. Či chcem alebo nechcem, vycítim, čo je robené s náruživosťou, pohltenosťou a láskou. 

S kurátorom Patrikom Krajčovičom.

Sama hovoríš, že tvoja tvorba nie je tvorená z uzavretých sérií, ale ide o proces formovania sa. Do fotografií vkladáš to, čo aktuálne prežívaš, kde žiješ a čo riešiš, čo považujem za veľmi odvážne. Nemáš strach z odhalenia svojho vnútorného sveta, aj svojich slabostí, aj radostí? 

Často neviem rozlíšiť, kde je ešte únosná hranica. Za dôležitú považujem predovšetkým už spomínanú autentickosť. Toto som ja, tu ma máte a buď ma berte alebo ma neberte. Vo fotke rada prekračujem vlastné hranice, čo sa mi pri koncepte živej fotografie, myslím podarilo. Držať sa v komfortnej zóne, aby som sa iba páčila ostatným by spôsobilo, že by som sama prestala rásť. Pre mňa je fotografia najmä dobrodružstvom a životom. Myslím si, že na odhaľovaní vnútorného sveta nie je nič zlé, ale často je to veľmi vyčerpávajúce. Vnímam to tak, že príbeh píšeme všetci spoločne a že všetko vzniká v istej miere vzájomnej interakcie.

Mala si šťastie na kurátora Patrika Krajčoviča?

Určite áno, je veľmi citlivý a nikdy medzi nami nevznikla diskomunikácia. Práve naopak, boli sme schopní vypočuť sa navzájom. Bola som šťastná, ako naša spolupráca vznikla a ako všetko do seba zapasovalo. Ja mám zväčša predstavu a viem, čo chcem, ale myslím, že som dala dosť priestoru aj Patrikovi. On je ten, ktorý verbalizuje a ja som tu na obraz. V podstate sme pri priestorovej skladbe hotových obrazov našli zhodu veľmi ľahko.

Magdaléna Švecová