Fotografka Kvet Nguyen: Mojím snom je robiť ozveny v spoločnosti

Keby ste mali možnosť dotknúť sa najosobnejších spomienok cudzieho človeka, asi by ste tak urobili doslova v rukavičkách. Takúto možnosť ponúka Kvet Nguyen návštevníkom Čepan Gallery na výstave Archív návratov. V rozhovore prezrádza aj to, ktoré stereotypy ju hnevajú, či je Slovensko pre Vietnamcov vysnívanou destináciou a ako na ňu reagovala trnavská vietnamská komunita.

Ako vznikla spolupráca medzi tebou a Čepan Gallery?

Spojil nás Adrián Kobetič, s ktorým sme spolupracovali na výstave Bezpečné, skryté v Nitrianskej galérii. Dialóg začal už v januári tohto roka, potom sme pracovali na ideách a asi pol roka sme vymýšľali, tvorili… a teraz sa nám to konečne podarilo vystaviť.

Do Trnavy si teda týždeň pred výstavou prišla s jasnou predstavou.

Áno, kryštalizovala sa posledných päť mesiacov. Posledné týždne sme ešte pracovali na umeleckom objekte, v ktorom sú fotografie. Tie dni, ktoré som strávila v Trnave pred výstavou, slúžili na to, aby som spoznala nielen mesto, ale aj vietnamskú komunitu, ktorá tu žije. Moja tvorba sa týka aj vietnamskej kultúry, preto som to považovala za dôležitý krok v tomto procese. Napokon som ešte mohla v posledných dňoch vyberať fotky, akúsi finálnu selekciu, ktorá je vystavená.

Podarilo sa ti s komunitou nadviazať kontakt?

Bola som v gastro podnikoch, ktoré ponúkajú vietnamské jedlo a pozvala som zamestnancov na výstavu. Sú dosť zaneprázdnení, nechcela som ich zdržiavať od práce. Boli to však veľmi milé stretnutia. Pani čašníčka v jednej z reštaurácií sa hneď zaujímala, odkiaľ som a čo tu robím, ešte ma v Trnave nevidela. Ľudí z komunity, ktorých som stretla, veľmi potešilo, že sa o nich niekto zaujíma a že ich pozýva na podujatie, ktoré má plagát aj vo vietnamčine. To bol vlastne môj a Adriánov zámer – chceli sme v nich navodiť aspoň maličký pocit domova.

Ľudia za tebou mohli prísť aj priamo do galérie. Aké boli stretnutia so zvedavcami?

Aj toto boli príjemné stretnutia. Zaujímali sa o tému, ktorú riešim a ja som im rada vysvetlila, čomu sa venujem. Fotografie pre nich boli veľmi silné a zaujali ich, vypytovali sa na detaily, ľudí, miesta či okolnosti, počas ktorých vznikli.

Archív návratov bude prístupný počas najbližších týždňov pre všetkých. Čím by si naň nalákala ľudí, ktorým téma nič nepovie a o život menšín na Slovensku sa doteraz nezaujímali?

Ako prvé mi napadá, že to nie je tradičná fotografická výstava. Divák si neprezerá len 2D plochu fotky. Je to interaktívna výstava, do ktorej divák zasahuje, fotografie si môže ohmatať. Samozrejme, všetko je potrebné robiť s opatrnosťou, aj preto si musí návštevník vziať na manipuláciu s fotkami rukavice. Je to netradičné, má to, dalo by sa povedať, archívne prvky. Už len toto by mohlo diváka vtiahnuť. No a čo sa týka témy, tá na prvú zaujať nemusí, ale s fotkami sa mnohí návštevníci vedia stotožniť. Možno sú na tých mojich ľudia ázijského vzhľadu, ale návštevníci našli podobu aj s fotkami z ich rodinných albumov. Sú to zábery z osláv, z rodinných stretnutí, výletov, aké mávajú ľudia bežne. V tomto môžu ľudia nájsť paralelu.

Vravela si, že miestnu komunitu zaujala vietnamská pozvánka. Slovenčinu ovládaš dobre, čo vietnamčina? Prekladala si si texty k výstave sama?

Myslím si, že sa viem po vietnamsky dobre dorozumieť, ale chýbajú mi znalosti v písomnej forme. Trošku ťažšie sa mi tiež číta. Návod, ktorý je na stene galérie som si preložila sama… s pomocou google translatora (smiech). Kurátorský text mi pomohla preložiť kamarátka Aňa, ktorá celý život žije v Dimitrovke, to je časť Bratislavy, v ktorej žije početná vietnamská komunita. Rodičia ju viac vychovávali vo vietnamskom duchu, kým ja som sa v detstve videla s mamou a otcom až večer, dovtedy som bola s opatrovateľkou.

Hovoríš o tom, že rodičia boli dlho v práci. O Vietnamcoch koluje stereotyp, že tvrdo pracujú, od rána až do večera. Toto sa u vás doma v priebehu rokov zmenilo?

Som rada, že o tom hovoríš ako o stereotype. Dosť poznačil vietnamskú menšinu, pretože veľa Slovákov ju vníma skrz pracovitosť. Vietnamská, resp. akákoľvek, kultúra sa pritom skladá z viacerých zložiek, no žiaľ, ľudia to niekedy nevidia. Je to v niečom smutné, že naši rodičia sa často dlhšie ako do dôchodkového veku mordujú v práci, aby sme si my, ďalšia generácia, mohli robiť, čo chceme. Ja to cítim, lebo mám tú slobodu nerobiť pragmatickú prácu, ale venovať sa práve umeniu a fotografii. Vážim si to, pretože môžem vďaka tvrdému nasadeniu rodičov robiť, čo chcem. Moji rodičia stále pracujú v gastre a stále sú v práci od rána do večera.

Poznáš aj ďalších vietnamských umelcov? Ste súdržná komunita?

Nikoho takého na Slovensku nepoznám. Poznám viacerých z Česka. Chcela by som dať dokopy mladú vietnamskú krv, ktorá u nás žije. Možno, keby som žila v spomínanej Dimitrovke, tak by som mala lepší prehľad. Verím však, že nás, umelcov, je oveľa viac a že minimálne v Bratislave by sme sa vedeli spojiť. Trochu ma to mrzí, cítim sa v tom umeleckom svete sama. S českým jazykom síce nemám problém, ale slovenská skúsenosť vietnamskej komunity sa od tej českej môže v niečom líšiť.

Takže si v tomto smere pionierka.

Asi hej, ale príde mi to zvláštne, veď prví Vietnamci sem prišli pred vyše tridsiatimi rokmi. Na druhej strane, vietnamskí rodičia často vedú svoje deti k racionálnejším a uplatniteľnejším odborom.

Je pravda, že ťa k fotografii doviedlo nesprávne rozhodnutie?

Je. Dlho som zvažovala, čo chcem študovať. Spočiatku mi vsugerovali rodičia, že by to malo byť niečo exkluzívne – napríklad medicína alebo právo. Zvažovala som aj prekladateľstvo, ale nakoniec som si našla Medzinárodné vzťahy. Veď som medzinárodná osoba, nachádzajúca sa na Slovensku (smiech). Mohla som fungovať v diplomacii, aj som skúsila toto štúdium, ale uvedomila som si, že to nie je správne rozhodnutie. Už v tom čase som fotila, ale skôr portréty. Skúsila som sa skontaktovať s ľuďmi, ktorí študujú na VŠVU. Začala som na tom intenzívne pracovať a na štúdium ma prijali. Narozdiel od medzinárodných vzťahov, toto bolo správne rozhodnutie.

Čo ti na to povedali rodičia?

Veľa ľudí sa ma na to pýta. Asi si tiež uvedomujete, že Vietnamka na Slovensku, nezvykne byť fotografkou…

Skôr ma to zaujíma preto, že si spomenula, že rodičia z teba chceli skôr doktorku alebo právničku. Mladí na Slovensku bežne bojujú s podobným sklamaním rodičov.

Jasné, chápem. Toto asi nie je fenomén len vo vietnamskej komunite, ale u nás je to dosť silné, keďže vietnamskí rodičia chcú svojim potomkom zabezpečiť lepší život, ako mali oni. Rodičia pochopili, že sa s prvou školou trápim a že sa fotke naozaj venujem. Nikdy som sa nesťažovala, pracovala som na štúdiu, venovala som sa mu, a tak sa im to zdalo ako správny krok.

A dnes sú rodičia radi tvojimi objektmi, keď fotíš?

Už nie (smiech). Podarilo sa mi ich nafotiť v rámci jednej práce, inak sú to bežné snapshoty v rýchlosti. Neviem, prečo je to tak. Nikdy im nehovorím, na akom projekte robím, sama v procese často neviem, čo z neho nakoniec bude. Možno len nemajú čas, veľa pracujú a ja ich vlastne otravujem. Fotografie nám však pomohli v komunikácii. Kým som nefotila, veľmi sme sa nerozprávali o našej minulosti a histórii, riešili sme len také každodenné problémy. Toto nás viac spojilo, bol to zaujímavý prienik tém. Stretla som raz čínsko-holandského umelca, ktorého rodičia z Číny poslali do Európy za štúdiom. Po čínsky nevedel, ale s rodičmi komunikoval prostredníctvom jedla. My sme to teda mali tak trochu podobne.

Od rodičov si sa odsťahovala, Nové Zámky si vymenila za Bratislavu. Žije sa ti tam lepšie?

Kultúrny šok to pre mňa nebol, ale bola som rada, že ľudia na mňa nereagovali až tak radikálne a prijali ma medzi seba viac, ako v Nových Zámkoch.

Aj v roku 2021 sa ti bežne stáva, že ľudia reagujú nevhodne?

Na Vietnamcov už ľudia nemajú také narážky. Už si na nich zvykli, nie sme prvá generácia, ktorá je na Slovensku. Stále sa však objavia rasistické poznámky, ktoré si človek možno ani neuvedomí. Stretávam sa s tým najviac na internete. Napadá mi príklad rómskeho dievčatka, ktoré vyhralo bežeckú súťaž a vyhralo ju aj v minulosti, hoci bežalo len v balerínkach. Dievča na sebe pracuje, ľudia jej gratulovali a našiel sa aj jeden komentár, ktorý okrem gratulácie napísal, že potrebuje viac Rómov, ktorí svoju hodnotu preukážu tým, že budú robiť takéto super veci. V tomto je skrytý rasizmus, lebo nikto nepotrebuje nič dokazovať, aby bol hodný začlenenia do spoločnosti. Veľakrát sú tiež ľudia prekvapení, že viem po slovensky. Asi je to ešte čerstvé, ale ľudia by si už mohli zvyknúť, že nie každý Slovák/Slovenka musí vyzerať typicky „slovácky“.

Kvôli tomu, čo si teraz spomenula, sa venuješ témam inakosti a rôznorodosti?

Presne tak. Cítim veľkú empatiu voči ľuďom, ktorí migrujú, utekajú z rodnej krajiny a potom si ich naši politici berú ako tému a vytvárajú rôzne pnutia. Chcem voči tomu vytvoriť protipól, ale je to maličká snaha oproti tomu, čo robia ostatní. Je to dosť frustrujúce.

Aká je aktuálna situácia vo Vietname? Ty sama si viackrát hovorila, že v každej rodine niekto odchádza do zahraničia, najčastejšie prvorodené dieťa, ktoré potom finančne podporuje rodinu.

V dedine, z ktorej pochádzajú moji rodičia, to tak stále funguje. Je tam veľká chudoba a toto je v podstate taká povinnosť. Nemáte na výber, musíte ísť, inak budete drieť za 300 eur mesačne vo fabrike, od rána do noci, možno aj manipulovať s jedovatými materiálmi. Niekedy to nie je len o jednom potomkovi, často migruje viac členov rodiny. Neviem, či si to ľudia uvedomujú, ale oficiálne viac ako 4 milióny Vietnamcov žije mimo svojej krajiny.

Je Slovensko pre Vietnamcov vysnívaná destinácia?

Povedala by som, že už nie. V minulosti to tak bolo, keďže Vietnam aj Československo boli socialistické štáty. Vtedy boli podmienky a výhody na život porovnateľne lepšie ako „doma“. Teraz je to sťažené, otec sa napríklad snažil pomôcť bratrancovi, aby sem prišiel, minuli sa na to značné finančné prostriedky, ktoré ale nakoniec prepadli. Je to veľká investícia. Aj v mojej rodine si navyše všímam, že veľa členov sa chce vrátiť domov napriek všetkému, čo do toho vložia. Iní zasa odchádzajú ešte ďalej, napríklad do Nemecka, kde majú lepšie príležitosti.

Stále študuješ na VŠVU?

Tento rok končím, v auguste obhajujem diplomovú prácu, to je posledný krok, ktorý mi chýba.

Aké sú tvoje plány po škole?

Nemám konkrétne plány, intenzívne som sa mordovala s projektmi, ktoré ešte budem robiť aj po škole. Okrem toho som freelancer, takže sa o svoju budúcnosť nebojím. Premýšľam aj nad doktorandským štúdiom a prípadnej dočasnej rezidencii, ale to sa ešte uvidí. Do ničoho konkrétneho sa netlačím.

Máš nejaký pracovný sen?

Žiadny konkrétny bod, ktorý potrebujem naplniť, ale bola by som rada, keby moje aktivity robili malé ozveny v spoločnosti. Rada by som komunikovala témy o tom, ako funguje vietnamská menšina, bola by som rada, keby bola tolerancia voči menšinám väčšia a moja práca by mala zmysel pre slovenskú alebo vietnamskú spoločnosť. Asi takto by som to uzavrela.

Tak uzavrime aj tento rozhovor a vráťme sa na začiatok. Čo bude s vecami z výstavy po jej skončení?

Má to veľkú hodnotu, niektoré fotky prišli až z Vietnamu. Plánujem to posunúť aj ďalej, rada by som otvorila diskusiu o tom, prečo nie je vietnamská menšina ešte oficiálnou menšinou na Slovensku. Ak by sa výstava ukázala aj na iných miestach, bolo by to super. Koncentrovala som sa najmä na západ Slovenska, ale rada by som sa dostala s výstavou aj do iných kútov nielen našej krajiny.

Je teda možné, že tvoju výstavu uvidia aj niekde inde.

Áno, rada by som ju ukázala čo najväčšiemu množstvu ľudí. Viem však, že sa musím poučiť a vernisáž dať v nedeľu. Mnohí Vietnamci totiž pracujú celé dni, nedeľa sa zdá byť ideálna na oddych či výstavu.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková