Herec a mím Pavol Seriš: Neverím na klasických mimozemšťanov

O pár dní vystúpi v Malom Berlíne Pavol Seriš. Divadelník, herec a mím vo svojich inscenáciách mieša stand-up comedy, fyzické divadlo, absurdný humor, pantomímu či tanec. Výnimkou nebude ani jeho novinka Pozemšťan, na ktorej spolupracoval aj s Bolkom Polívkom. Viac (nielen o bytosti z vesmíru) prezrádza v rozhovore pre náš web.

Skúsme na úvod v skratke predstaviť predstavenie Pozemšťan, s ktorým prídete do Malého Berlína.

Pozemšťan je komediálna one man show. Je o mimozemšťanovi, ktorý sa zaľúbi do nás – do ľudí, pretože na jeho planéte sú všetci rovnakí, šedí a my sme pestrí, farební. Mimozemšťan nás pozoruje, chce byť ako my a nájsť si aj partnerku – lebo to vyzerá, že sa nám lepšie žije v pároch. Preto sa snaží byť čo najviac človekom.

Fyzický stand-up a komediálna pantomíma – nie je to niečo, čoho by sa ľudia mali báť?

Určite nie, naopak, mali by sa na to tešiť. Pozemšťan už má za sebou pár desiatok repríz. Vždy si ľudia prišli na svoje, bavili sa a zabudli na svoje problémy a strasti každodenné. Netreba sa báť, príďte.

S akými pocitmi bežne odchádzajú diváci z tohto predstavenia?

Z 90 percent je to komédia, zvyšných 10 percent má tragikomický presah. Občas sa ľudia dojmú a poplačú si, ale inak odchádzajú s dobrým pocitom a zasmejú sa. Za to ručím.

Predstavenie vzniklo v spolupráci s Divadlom Bolka Polívku. Ako sa spolupracuje s legendárnym komikom?

Spolupracuje sa mi s ním veľmi dobre, máme kamarátsky vzťah. Celé to začalo vtedy, keď videl jedno moje staršie predstavenie – Chutilo vám, páni? – ktoré sa mu veľmi páčilo. Následne ma pozval do svojej šou s názvom Manéž Bolka Polívky v Českej televízii a spolu sme absolvovali aj turné. Keď som mu predstavil námet na predstavenie Pozemšťan, ponúkol mi, aby som to urobil uňho, v jeho divadle. Poskytol mi režiséra, dramaturga, scénografiu. Jasné, že som hneď išiel do toho!

Zasahoval Bolek aj do tvorivého procesu pri tejto inscenácii?

Áno, pomáhal mi, párkrát som bol kvôli tomu aj uňho doma v Olšanoch. Pomáhal mi so scenárom a párkrát aj počas skúšok.

U Pavla Seriša sme zvyknutí na divokú one man show. Ak prídu diváci s takýmito očakávaniami na predstavenie, splnia sa im tieto túžby?

Niekedy je to divoké, niekedy pomalšie, niekedy tanec, potom pantomíma, slovo… Áno, verím, že túžby o divokej one man show sa splnia, rovnako, ako túžby každého náročného diváka (smiech).

Veríte na mimozemšťanov?

Asi nie úplne na klasických mimozemšťanov, ale verím, že tam kdesi v tej širokej galaxii existuje nejaký život. Na vlastné oči som mimozemšťana nevidel, možno uverím, keď ho stretnem (smiech). Dúfam, že to bude milý týpek.

V čom je pre vás špecifický Malý Berlín?

Hral som v minulosti aj v Berlineri, pôvodnom, dočasnom priestore, ktorý vyzeral ako učebňa so stoličkami, jedným svetlom. Vždy som tam rád chodil, boli tam príjemní ľudia, v Trnave som mal veľmi dobré publikum. Vynovený priestor Malého Berlína som si vyskúšal spolu s Filipom Tellerom pri našom predstavení Čecháčci a Čoboláci. Teším sa tam, verím, že to bude fajn.

Ako sa udržiavate v kondícii?

Musím v tomto smere robiť veľa vecí. Už nie som najmladší, mám 35 rokov. Denne cvičím, strečujem, venujem sa joge, všade, kde sa dá, sa presúvam na bicykli. Plávam, športujem, som v pohybe. Najťažšie to bolo počas obmedzení kvôli covidu, keď sa nedalo nič robiť, ale teraz, keď sú tu zase predstavenia, tak sa nemusím tak veľa venovať cvičeniu – dosť sa hýbem na javisku.

Aká náročná je príprava na jedno predstavenie a čo obnáša?

To veľmi závisí od konkrétneho predstavenia. Tie, ktoré som hral veľakrát, sa hrajú samy. Tam mi stačí prísť hodinu pred predstavením, pozrieť si priestor, umiestnenie divákov a za 60 minút idem na to. Pozemšťan je trochu náročnejší na svetlo a na zvuk, tam si dávam viac času. Na moju najnovšiu inscenáciu tak potrebujem oveľa dlhšiu prípravu, pretože je technicky náročná a doteraz mala len pár repríz.

Robili ste aj online predstavenia v čase covid obmedzení?

Áno, dvakrát za tie dva roky som to tak spravil. Vždy to bolo tak, že ľudia mohli dobrovoľne prispieť. Bolo príjemné vidieť, že to pozerá niekoľko sto ľudí, ktorí mi aj písali, že sa im to páčilo. Bral som to ako príjemné povzbudenie, že ľudia na mňa napriek všetkým obmedzeniam nezabudli.

Ján Janočko

Foto: archív Pavla Seriša