Martin M. Šimečka: Som človek píšuci, ktorý si však dáva pozor na každé slovo

Novinár a spisovateľ Martin M. Šimečka napísal nedávno knihu Telesná výchova, v ktorej ponúka úvahy o športe aj o živote. Ešte skôr, než sa s ním porozprávame vo štvrtkovej diskusii, sme sa rozprávali aj v rozhovore o aktuálnej kultúrnej, politickej aj mediálnej situácii.

Za posledný rok sa asi veľa diskusií o knihách nerobilo. Tešíte sa na tú najbližšiu?

Mal som niekoľko, ale všetky boli samozrejme cez web. Mal som tri, alebo štyri takéto rozhovory. Ja nie som zase veľký fanúšik takýchto diskusií. Viem, že sa to patrí a keď ma pozvú tak väčšinou idem, ale že by mi nejak veľmi chýbali také prezentácie v kníhkupectvách, to nemôžem povedať.

Nechýbajú vám stretnutia s ľuďmi?

Áno, to je síce fajn, ale ja som už taký lenivý. Vždy treba niekam ísť a naplánovať si to a väčšinou mimo Bratislavy… Ale opakujem, je to príjemná udalosť, keď človek spoznáva svojich čitateľov.

V podstate sa dá povedať, že toto je pre vás troška výhoda, že nemusíte ísť z vlastnej obývačky preč.

(smiech) Je to trochu tak. Ja prežívam celý ten lockdown asi s oveľa menším stresom ako väčšina ľudí, lebo som už vo veku kedy nepotrebujem chodiť do krčmy každý druhý deň a ja som bol vlastne zvyknutý pracovať z domu už predtým. K tomu mám dobrú školu z komunizmu, vtedy sme žili vlastne v uzavretej spoločnosti, tiež sa nedalo veľmi stretávať, nám v tom policajti bránili tak, ako mi v tom teraz bráni vírus, je to ako keď vojdete do starých papúč z minulosti. Vôbec ma to nejako nevyrušuje, že som väčšinou doma. Chodím akurát von behať do lesov a so ženou na prechádzky.

Takže stále beháte. Beháte viac ako pred lockdownom?

Behám viac pretože nemôžem robiť iné športy. Nemôžem hrať tenis, nemôžem plávať, to mi je ľúto.

Zdá sa mi, že dnes je v uliciach oveľa viac bežcov, ešte viac, ako pred lockdownom. Vidíte to rovnako?

Áno, je to tak. V lesoch, tam, kde behám ja, väčšinou sviatoční bežci nie sú, ale vidím, že všade inde ich je viac ako pred lockdownom.

Možno je to pre toľkých ľudí aj spôsob ako si vyčistiť hlavu od správ o víruse a politike.

Beh má v tomto veľké výhody, že vás upokojí. Jednoducho prídete aj na iné myšlienky, ale hlavne ten pretlak vášní a frustrácie sa behom skvele eliminuje.

Čo hovoríte na to aktuálne dianie? Vidíte nejaké svetlo na konci tunela koaličnej krízy a pandémie?

S tou vakcínou to vidím optimistickejšie. Podľa toho všetkého čo čítam to vyzerá tak, že do leta by sme sa mohli vrátiť k istej normalite, to znamená, že sa budeme môcť stretávať, možno nie vo vnútri, ale aspoň vonku. Pri slovenskej politike to asi tak rýchle nebude. To je rébus, ktorý je ťažko vyriešiť… Toto už nie je otázka pre politológov alebo analytikov, lebo tam ľudský faktor zohráva silnú rolu. V tomto prípade ide o nášho premiéra. Jeho osobnosť znemožňuje predvídať udalosti, lebo je podľa mňa nepredvídateľným aj sám pre seba. To už nemá s politikou nič spoločné, to je čistá psychológia a tam sú naše politické skúsenosti krátke na to, aby sme vedeli povedať, čo sa bude diať.

Aj pri behu sa človek vždy učí niečo nové, ako je to s komentovaním politiky? Dokáže vás niečo po tých rokoch ešte prekvapiť?

Áno, myslím si, že keďže čítam veľa zo sveta, tak vzostup populizmu v posledných rokoch je tak dramatický, že posledná vlna takéhoto populizmu tu bola v 30. rokoch minulého storočia. Nehovorím len o Hitlerovi. Veľa kolegov zo svetových médií sa len ťažko vyrovnáva s tým, ako to vôbec pomenovať, analyzovať, uchopiť a pochopiť jadro toho celého. Aj Američania si prešli s Donaldom Trumpom skúsenosťou, ktorej neverili, že ju môžu zažiť. My sme vlastne iba súčasťou globálneho procesu, ktorý má rôzne podoby. Slovenský populizmus súčasnej vlády alebo súčasného premiéra je trochu unikátny v tom, že nemá žiadnu ideológiu. Je to len o jednej osobe, ktorá sa dostala k moci tak trochu náhodou a tam za tým vidíte len využívanie emócií, žiadny nejaký racionálny prvok.

Takže u nás je situácia iná?

Poviem to takto… Keď si pozriete Donalda Trumpa, tak on je porovnateľný s našim premiérom v rovine narcizmu aj neschopnosti zniesť kritiku. Trump však prinajmenšom reprezentoval určitý typ ideológie, na ktorú Američania počúvali, bolo to možno intuitívne, ale on s ňou pracoval vedome. Matovič s ničím takým nepracuje, má len boj proti korupcii. V tomto mu treba dať celkom za pravdu, že sa mu do istej miery darí v justícii, ale Matovič s tým nemá nič spoločného, on tomu len nechal voľný priebeh, dokonca to ani veľmi nevyužíva na svoju propagandu, teraz sa stará o úplne iné veci. To je trochu unikátne, také slovenské, také emociálne a ťažko uchopiteľné, lebo s tým nemáte veľmi ani ako politický analytik a komentátor ako pracovať.

Môže sa aktuálna kríza prejaviť pozitívne aj v kultúre? Napadá mi, že český prezident tiež povedal, že umelci najlepšie tvorili, keď práve hladovali. To nebol šťastný výrok, ale mohol by pripomínať možný budúci väčší hlad po kultúre.

Toto je veľmi tenký ľad. Lebo to, čo povedal český prezident, je brutálne. Proste povedal: vykašlite sa na umelcov, nechajte ich hladovať. Je to kruté, aj to sú ľudské bytosti, ktoré potrebujú jesť, to po prvé. Po druhé, ja som zažil dobu komunizmu, kde boli umelci, ktorých štát odmietal a zakazoval im činnosť. Tí robili kuričov, ale robili aj umenie a veľmi dobré. No nemôžem povedať, že by to bola cesta. Umenie tvorené za komunizmu prežilo komunizmus samotný. Umelecká duša bola vybudená, lebo mala vyostrené zmysly režimom. To je iná vec, boli to okolnosti útlaku. Tu nie sme v neslobode, jediným negatívom je hlad, ktorý, v tomto prípade, nevyostruje zmysly. Ste proste v núdzi. Nedá sa robiť umenie, keď musíte zarábať na živobytie. Navyše, skúsenosti nám dávajú jasne najavo, že naopak tam, kde je umenie financované, prekvitá. Vidíme to v západných demokraciách, kde je podporované oveľa viac než u nás. Neznamená to, že tam umelci zleniveli. Takže sa budem opakovať, Zeman povedal jednu brutálnu vetu a ja, hoci by som mohol zo svojich skúsenosti povedať, že tomu rozumiem, tak s tým hlboko nesúhlasím.

Skôr som to myslel ako hlad po vystúpeniach, tak od publika, ako aj od umelcov, ktorým bude spätná väzba naživo chýbať.

To je možné. Jasné, spisovateľ si píše knihu doma, ten bez toho nejako prežije, ale herci divákov potrebujú, dokonca aj maliari, ktorí vystavujú v galériách. Pre týchto umelcov je to ťažká doba. Platí to možno aj o divákoch ako konzumentoch umenia. Možno príde nejaká nová vlna záujmu o kultúru, tak ako v období po potlačení pandémie španielskej chrípky. Ľudia si strašne chceli užívať život, navyše to bolo obdobie po vojne. Dnes už rok sedíme doma, nečudoval by som sa akémusi výbuchu záujmu o kultúrny život. Bodaj by to tak bolo! Neviem však, či sa do pôvodnej podoby vrátia obrovské hudobné festivaly a natrieskané športové haly.

Vraveli ste, že teraz viac čítate, máte nejaké zaujímavé odporúčania?

Čítam Vojnu a mier, čítal som ju pred 40 rokmi a je to stále geniálna kniha. Odporúčam ju všetkým, kým sa to celé skončí. Je to obrovská kniha, potrvá mesiac-dva, kým to prečítate, teraz máte dosť času.

A čo nejaké iné odporúčania na kultúru na doma?

Občas si čosi pozriem na Netflixe. Divadlo si nepozriem, nejak mi to nepríde na um. Pri filmoch nemám úplne vysoké nároky, nemusí to byť úplne vážna vec.

Pokojne vyberte aj nejaké filmy.

The Trial of Chicago 7 bol skvelý. Takisto sa mi páčil indický Biely tiger, takisto na Netflixe. Pamätám si, že keď som pozeral Milionára z chatrče, bol som unesený, ale bol som naivný divák. Toto je skutočná India, tamto bola ešte limonáda. Zaujali ma napríklad aj seriály Dámsky gambit a Bridgetonovci.

Zaujala ma anotácia jednej vašej staršej knižky, píše sa v nej „Martin Šimečka je burič aj tíšiteľ, provokatér aj mysliteľ, spytujúci sa aj rozprávač, najmä je to však rýdzi intelektuál akých má stredná Európa málo“. Ktorou z týchto osobností je Martin Šimečka dnes?

(smiech) Toto napísal Erik Tabery, môj dobrý kamarát, ktorý sa po mne stal šéfredaktorom Respektu, takže je to príliš láskavé. No čo vám mám povedať, neviem… Je mojou prácou, ale vlastne aj zábavou, neustále premýšľať o svete a o krajine, kde žijem, ale aj o strednej Európe. To je vlastne taký paradox, lebo väčšina ľudí má nejakú svoju prácu, profesiu, ktorú robí, ja ju nemám, mojou prácou je premýšľať a potom samozrejme písať a veľa čítať. Je to trochu zvláštne, je to parazitovanie na realite, lebo nerobíte nič praktické. Je to taký luxus, iní ľudia si pozrú správy a potom si o tom podebatujú v krčme a majú pocit, že niečomu rozumejú. Ja sa tomu venujem celý deň… Je to také zvláštne. Samozrejme, že ani sa veľmi nesnažím s ľuďmi hádať, keď sa rozprávam o politike, lebo viem, že sa nedá vedieť fyzicky toľko, koľko viem ja, nie je to možné lebo väčšina ľudí nemá toľko času, aby vedeli o tom toľko, čo ja. Vrátane historických paralel a tak ďalej, ale to nie je moja výhoda lebo neviem, nemyslím si, že by som rozumel tomuto svetu lepšie, než bežný človek, ktorý sa politike nevenuje. Akurát, že o tom viem tak nejak lepšie rozprávať a písať, to je celé. Za intelektuála sa veľmi nepovažujem a to je dnes také slovo, ktoré veľa neznamená.

Takže ako to je?

Môžem len povedať, že to, čo o mne píše Erik Tabery, je možno myslené tak, že keď som medzi ľuďmi, vždy som láskavý a nie prísny. Vždy som trval na tom, že sme nejaké spoločenstvo ľudí, ktoré spolu robia nejaké časopisy. Keď však píšem, tak asi som oveľa tvrdší a kritickejší v písaní, povedal by som, že burič. Nikdy som nechcel nikoho naštvať svojim písaním, ale podarilo sa mi to veľakrát, takže som sa stal aj národným nepriateľom… najprv za komunizmu, potom za Mečiara, no a neviem čím je to dané, pre mňa je písanie asi predsa len najváženejšia činnosť, je to niečo, čo proste nemôžem odfláknuť, čiže keď píšem, tak píšem prísnym aj sebakritickým pohľadom a na každé slovo si dávam pozor. Samozrejme, veľa čitateľov to nečíta poriadne, takže oni si z toho vezmú nejakú svoju emóciu, ktorá sa im buď nepáči, alebo páči, ale to je normálna vec. Ľudia proste nevedia čítať texty alebo ich nečítajú poriadne. Som tiež často šokovaný, ako ľudia používajú jazyk s neuveriteľnou ľahostajnosťou voči jazyku samotnému. To vidíte na Facebooku a vidíme to aj na premiérovi, ktorý povie hocičo. Ľudia stratili zmysel pre jazyk, pre vážnosť toho, čo je povedané alebo napísané a to je podľa mňa najväčšia dráma súčasnosti. Z toho plynú vlastne všetky tieto problémy, v ktorých sme sa ocitli, pretože ľudia trepnú hocičo na Facebooku a potom sa čudujú, že iných naštvali a tá špirála naštvanosti ide stále vyššie a vyššie. Ľudia sa navzájom naštvú, keď si o sebe niečo prečítajú, keď ich niekto urazí, ale oni sami zároveň niekoho iného rovnako rýchlo urazia. To je neschopnosť vnímať, že jazyk môže byť naozaj zničujúci, že môže niekomu veľmi ublížiť, že môže byť niekedy vyslovená hlúposť, ktorá môže vyvolať vlny, ktoré potom končia fyzickým násilím. Fascinuje ma, ako si toto neuvedomujú, takže keď sa vrátim k vašej otázke, tak ja som človek píšuci, ktorý si však dáva pozor na každé slovo.

Vráťme sa k tomu označeniu nepriateľ štátu. Musíte mať vy, človek pracujúci v médiách, hrošiu kožu, aby sa vám ľahšie zvládali útoky od politikov a čitateľov?

Kritika od politikov novinárom neprekáža, sú na to zvyknutí. Skôr novinára mrzí, keď urobí nejakú chybu a politik ho pritom nachytá. Ale to, že ho politik kritizuje a to, že si myslí, že ten novinár je zaujatý, ale pritom je to vlastne len normálna, vecná, spravodajská kritika alebo aj komentár, tak to je úplne normálne. Politici sú hákliví a vždy boli, máloktorý politik je schopný znášať kritiku s nadhľadom.

Teraz dám možno zákernú otázku. Je pre novinárov ťažké ospravedlniť sa za svoju chybu?

Je to ťažké. Za mojich čias v SME, keď sme urobili chybu, tak som ako šéfredaktor musel riešiť nielen to, ako sa za tú chybu ospravedlniť, ale aj čo s novinárom, ktorý spraví nejakú hrozne zlú chybu. Aj keď neúmyselne, je to vlastne dosť traumatická skúsenosť. Média sa však výrazne zmenili, ešte za mojich čias, dokonca ešte v 90. rokoch, ešte pred nástupom internetu, boli média naozaj tou piatou veľmocou, to znamená, že to bola to veľmi mocná inštitúcia spoluurčujúca verejnú mienku. Každé ospravedlnenie znamenalo nejaké zlyhanie a priznaním chyby sa oslabovala vaša autorita. Novinári si dnes priznávajú chybu často okamžite. Prispieva k tomu aj tlak čitateľov, ktorí sú na sociálnych sieťach alebo okamžite môžu napísať email do redakcie, že tu máte chybu a aj sa to deje a podľa mňa je to dobrý vývoj, to, že novinári sú pod verejnou kontrolou, je správne.

Vo štvrtok sa uskutoční diskusia aj o vašej novej knihe. Dáte čitateľom, alebo možno aj bežcom nejaké rady do života?

Môžem sa o to pokúsiť, ak bude záujem (smiech). Jedine môj vek a teoreticky moja bežecká skúsenosť ma oprávňuje k nejakým radám. Niektoré sú aj v knihe. Vlastne som ju aj písal viac menej tak trochu ako aj knihu zlyhaní, ktorým by sa mohli čitatelia v budúcnosti vyhnúť, lebo sú mladší ako ja. Aby sa vyhli chybám, ktoré som urobil ja – v behaní aj v živote.

Diskusiu o novej knihe Martina M. Šimečku si môžete pozrieť na Facebooku Malého Berlína tento štvrtok o 19:00.

Ján Janočko