Petra K. Adamková: Ľudia sa musia naučiť plánovať, kedy pôjdu na kultúru

  • 9. apríla 2020

S Peťou som sa stretla v prázdnej sále Malého Berlína, aby mi porozprávala o svojej práci pre kultúrne centrum. Okolo organizovania podujatí sa pohybuje už viac ako celú dekádu. Napriek tomu sa nebojí ísť do nových vecí a učiť sa ich. Cudzie jej nie sú sociálne siete, grafika, ale aj divadelné hry pre deti či improvizácia. A plánuje sa vrhnúť aj na osvetľovanie.

Do Trnavy si prišla študovať na univerzitu a odvtedy pôsobíš v miestnej kultúrnej scéne. Vždy si mala kultúrno-umelecké úmysly?

Dlho som nevedela, čo chcem robiť a možnosť zapájať sa do organizácie kultúrnych podujatí mi ukázala, že je to niečo, z čoho mám radosť a že sa tejto oblasti chcem venovať ďalej.

Ako si sa dostala k tvorbe podujatí?

Všetko to začalo s webovým portálom CinemaView.sk, pre ktorý som písala recenzie filmov. Postupne som zistila, že Michal (Klembara, zakladateľ portálu CinemaView.sk, pozn. redaktorky) sa venuje okrem iného podujatiam. Keď začal narastať ich počet, napríklad sme pravidelnejšie robili Improligu alebo Noc v kine, tak som začala akciám robiť grafiku a postupne som sa do produkcie eventov dostávala čoraz viac.

Uplynulo už viac ako desať rokov, odkedy ste robili podujatia na vlastnú päsť ako študenti. Kam si sa profesionálne posunula v porovnaní so začiatkami?

Vtedy to boli vysokoškolské časy. Možno sa niektorým študentom zdá, že majú veľa predmetov a málo času, ale spätne musím povedať, že času bolo fakt dosť na to, aby sme sa venovali organizovaniu eventov. Od tých čias som sa zdokonalila v grafike a začala som sa venovať reklame na sociálnych sieťach.

Grafiku si neštudovala, začala si ju robiť ako samouk. Ako sa ti podarilo vypracovať nielen po technickej, ale aj po vizuálnej stránke?

Začala som s podporou môjho brata, ktorý je vyštudovaný grafik. Spočiatku, keď som si nevedela poradiť, ukázal mi lepší spôsob, ale nerobil to nikdy za mňa a oddrela som to sama. Na internete je veľmi veľa tutoriálov, podľa ktorých sa dajú naučiť určité postupy. Ak nevenujete čas technickej stránke, môže vás to brzdiť. Dôležité je tiež vedieť vytvoriť predstavu, ako má plagát vyzerať.

Tak ako hovoríš, druhá stránka je vizuálna, nie každý má vlohy na to, aby vytvoril dobrý plagát. Ako tvoríš ty?

Existujú postupy ako napríklad mindmapping alebo asociácie, s ktorými pracujem, keď sa s plagátom neviem pohnúť. Máme open space kanceláriu, v ktorej sa nie vždy dá sústrediť. Vtedy odídem niekam inam, aby som sa mohla koncentrovať. Stačí mi polhodinka ticha a pokoja, kedy sa venujem svojim myšlienkam. Plagát a ostatné vizuálne komunikačné kanály závisia od povahy podujatia. Mojou úlohou je pomáhať podujatiu, nie je to reprezentácia mňa samej. Vychádzam z toho, o čom podujatie je, pre koho je určené alebo aké sú jeho kľúčové slová. Potom sa odoberiem do sveta fantázie, kde si tie veci vzájomne spájam

Komunikácia podujatí sa roztrieštila na sociálne siete, ale stále tu máme aj offlinové formy. Mohlo by existovať jedno bez druhého?

My v Malom Berlíne si myslíme, že nie. Máme obmedzené zdroje a snažíme sa ich minúť tak, aby sa to, čo robíme, dostalo k správnym ľuďom. Dlhodobo nám vychádza práve stratégia kombinácie viacerých foriem propagácie. Niektorí ľudia reagujú iba na sociálne siete, ďalší len na reklamu vonku, pretože sociálne médiá nesledujú vôbec, a preto potrebujeme urobiť napríklad citylighty. Sú skupiny ľudí, na ktorých stačí zacieliť reklamu alebo len vytvoriť event a zrazu je v ňom 200 ľudí.

Pri každom podujatí je to individuálne. Máme podujatia, pri ktorých sú komunikačné kanály zúžené, respektíve sa nevenujeme až toľkým. Napríklad, keď pracujeme s témou trnavskej architektúry či umelcov, propagácia je jednoduchšia, lebo ľudí prirodzene zaujímajú rodáci či miestna architektúra.

Venuješ sa aj organizovaniu Improligy, teda súťaže v divadelnej improvizácii. Aké sú plány tejto populárnej improvizačnej súťaže?

Ešte nie je úplne uzatvorené, či budeme v projekte pokračovať, pretože potrebujeme nájsť nový impulz. Bola by som rada, ak by sa začal Improlige venovať nejaký ochotnícky súbor. Projekt potrebuje zápal a túžbu, ktorú ja síce mám, ale ak by som patrila medzi ľudí „od divadla,“ tak to viem ťahať intenzívnejšie ako momentálne, keď Improliga patrí k mnohým podujatiam, ktoré riešim.

Akým ďalším problémom čelí Improliga?

Teraz býva Improliga raz za polrok. Je to stále náročnejšie, lebo noví vystupujúci neprichádzajú. V minulosti to v Trnave ťahali najmä študenti vysokých škôl. My už dotyk s mladou generáciou nemáme, nepoznáme jednotlivé ročníky a ľudí, ktorí by ju mohli robiť. Tí, čo ju robili, už z toho vyrástli a venujú sa niečomu inému. Umelci, ktorí sa improvizácii venujú dlhodobo, napríklad Kapor na scéne zo Žiliny, majú rodiny a je náročnejšie nájsť termín.

Aká je situácia, čo sa týka divákov? Pred pár rokmi bola táto forma zábavy viac exponovaná, ľudia ju sledovali napríklad aj v televízii. Pretrváva stále rovnaký záujem?

Záujem je, ale menší. Súvisí to s tým, že súťažné družstvá nie sú vyhraté. V najlepšej ére Improligy si tímy robievali víkendové sústredenia, na ktorých si dávali zadania. Jednoducho ich bavilo na sebe pracovať a zlepšovať sa. Keď nevznikajú nové tímy alebo vznikajú len za účelom Improligy, divácky zážitok nie je prirodzene taký dobrý, pretože tímy nie sú pripravené.

Aké vlohy okrem tréningu robia dobrého improvizátora?

Najlepší improvizátori sú takí, ktorí si vedia robiť zo seba srandu a zároveň sú tímovými hráčmi, čo znamená, že prihrajú žart aj niekomu inému.

Okrem improvizátorov dotvárajú celú Improligu aj veľmi vtipné zadania. Témy si vyberala predpokladám tiež ty. Ako si na všetky bizarnosti prišla?

Témy možno znejú ako náhodné spojenia slov, ale už dlhšie vznikajú na základe titulkov z bulváru. Otvorila som si vždy niekoľko bulvárnych médií na internete a prekutrávala som jednotlivé rubriky. Tie najbizarnejšie titulky nebolo treba ani upravovať, potom tie príliš konkrétne som zahmlila, aj keď pointa zostala rovnaká. Všetky témy, ktoré ľudia videli improvizovať v posledných rokoch, boli reálne. Aj ukradnutý most za dedinou (smiech).

V Malom Berlíne riešiš taktiež aj detský program. Súvisí táto kompetencia s tvojím doktorátom z mediálnej výchovy?

Ťahá sa to od čias CinemaView.sk. Už vtedy som recenzovala filmy pre deti, pretože animované snímky som mala vždy v obľube. Začala som vnímať rozdiely v rámci kvality filmov pre mladšie publikum. Na doktoráte som sa deťom venovala v pozmenenej forme, a to mediálnej výchove detí v rodine. Prišlo mi preto celkom prirodzené venovať sa v rámci dramaturgie detským divadlám.

Prečo ste sa rozhodli v Malom Berlíne zaradiť tento typ podujatia do programu? Sú určené pre deti alebo aj pre rodičov? Akú cieľovú skupinu chcú zasiahnuť?

Myslím, že je to obojstranné, lebo rodičia potrebujú nájsť zmysluplný program pre seba a pre deti. Ja som rada, keď im to vieme ponúknuť. Divadlá sa snažím vyberať podľa toho, aby neboli úplne čiernobiele. Nie som zástancom rozprávok, kde je (dobro dobré len preto, že sa to tak skonštatuje a ukáže sa, že hlavné postavy sa vlastne nesprávajú vzorne). Mám rada, keď je v príbehu šedá zóna, lebo život nie je čiernobiely. Musím divadlá najprv spoznať, aby som zistila, ktoré volať nechcem. Rada volám divadlá, ktoré si dajú záležať na scénografii, kde to nie je len príbeh o dobrých vlastnostiach, aj keď to sú aspekty, ktoré treba u detí posilňovať, ale aby aj scéna pôsobila na deti esteticky.

Ako prebieha výber?

Divadlá posielajú propozíciu, z čoho sa dá usúdiť, aké divadlo zhruba je. Samozrejme, pokým divadlo nepoznám, tak riskujem. Veľmi rada pozývam divadlo Kapor na scéne. Hoci nie všetci z ich súboru sú školení divadelníci, vedia veľmi dobre pracovať s detským publikom. Deti od troch rokov sú veľmi čulé a zasahujú do predstavenia. Videla som prípady, kedy divadelníci s 20-ročnou praxou nevedeli spracovať detskú interakciu a deti ignorovali. Deti sa potom necítia byť súčasťou predstavenia, preto by ich mali herci prijať, inak ich stratia. Niektoré sa potom stiahnu do seba alebo odídu k rodičom a neprežívajú predstavenie dobre.

Dokážu divadelné predstavenia zaujať deti aj v dnešnej digitálnej ére smartfónov?

Myslím si, že stále dokážu, no nájdu sa deti, ktoré na predstavení neobsedia. Nedá sa to generalizovať, ale všimla som si, že správanie detí súvisí s rodičovským. Ak matka s otcom sedia na predstavení, ktoré pre nich nie je určené a nechce sa im venovať mu pozornosť (čo chápem) a radšej pozerajú do telefónu, tak aj dieťa sa správa ináč. Ruší avyžaduje pozornosť.

V Trnave si už 12 rokov a si v úzkom kontakte s kultúrnym životom v tomto meste. Ako sa posunula kultúrna sféra z tvojho pohľadu za toto obdobie?

Ponuka je omnoho širšia, než keď sme sem prišli. Vtedy ľudia aj vysokoškoláci priam hltali všetko, čo bolo k dispozícii. Keď sme robili Noc v kine, tak sme naplnili celé kino Hviezda. Bolo to pre mňa veľmi čarovné podujatie. Potom sa ponuka rozšírila a miest, kde sa konajú podujatia je omnoho viac.

Od študentov veľakrát počujem, že sa tu nič nedeje. Nerozumiem tomu, lebo ako si spomínala, ponuka je široká.

Myslím si, že nie sú navyknutí vyhľadávať si program. Sú obklopení toľkými vecami, informáciami a udalosťami. Ani my, ani nikto, kto robí podujatia, ale nemôže chodiť za jednotlivcami a každému hovoriť o tom, aké podujatia chystáme, lebo na to nemáme čas. Ľudia si musia povedať, že idem si niečo vyhľadať a pôjdem tam, aj keď nemám s kým. Aj to je ťažké, rozhodnúť sa ísť niekde sám. Ponuka, ako tráviť voľný čas, je obrovská. Aj možností v rámci digitálnych médií je veľa, napríklad scrollovanie sociálnych sietí je spôsob, ako tráviť voľno. Ľudia sa musia jednoducho naučiť plánovať, kedy pôjdu na kultúru.

Čo robíš keď máš voľno, chodíš ešte potom vôbec na kultúrne podujatia, keď si s ňou dennodenne spätá?

Najideálnejšie je, keď ideme s kolegami len tak vonku na pivo. Chcem chodiť do kina a čítam knihy. Na tie som nemala počas výšky priestor a teraz som si konečne našla na toto nedigitálne médium čas.

V Malom Berlíne pracuješ aj so svojím manželom. Riešite robotu aj doma alebo sa to snažíte oddeliť?

Snažíme sa rozdeľovať súkromie a prácu, ale úplne sa to nedá (smiech). O práci sa rozprávame doma po prvýkrát v rámci dňa. V Malom Berlíne sedíme obaja celý deň za počítačom a riešime, čo musíme. Potom prídeme domov, kde sa rozprávame o väčších záležitostiach a dlhodobejších plánoch týkajúcich sa Berlína. Samozrejme, nerozprávame sa stále len o práci, ale aj iných témach.  

Ani jednému to nelezie na nervy?

Malý Berlín nás baví a veľmi nám záleží, aby fungoval. Na druhej strane, niekedy je roboty veľa a musíme si dávať pozor, aby sme v komunikácii o pracovných záležitostiach neprekročili hranicu. Ja som sa už naučila, že keď prídem domov, tak sa snažím nemyslieť na prácu, aj keď mi to niekedy nevychádza. Michal zas nad vecami nedokáže prestať premýšľať a ja ho vždy rada vypočujem.

Spolupracovala si na množstve projektov. Na ktorý spomínaš najradšej?

Určite na Improligu, to je čistá radosť aj pre účinkujúcich, aj pre publikum. Noc v kine bola parádna. Teraz ma najviac baví organizovať výstavy, pretože ide o spoluprácu s kurátorom, ktorý má svoju víziu a ja mu ju pomáham zrealizovať. Je úplne super, že nemám na starosti iba plagát, ale vizuál celej výstavy. Ešte premýšľam nad tým, že by som sa začala venovať svetelnému dizajnu, teda príprave osvetlenia na koncert.

Prečo?

Súvisí to s mojou prácou na propagácii podujatí. Mám potrebu čo najviac podporiť každý event, aby vyznel najlepšie, ako sa dá. Každá akcia, ktorú robíme, má potenciál byť dobrou, pokiaľ sú všetky stránky zvládnuté. Práve svetlo to niekedy pokazí, čo ma zamrzí. Diváci si to nevšimnú, ale ja mám napozeraného viac a svetlo vnímam dosť citlivo, preto by som chcela pomôcť.

Tvoj pracovný deň je naozaj pestrý, musíš zvládať rôznorodé úlohy. Ako sa ti to darí skĺbiť?

Prekáža mi monotónnosť, vyhovuje mi to takto. Keď však nemám energiu robiť niečo tvorivé, tak môžem robiť niečo mechanické. Som typ človeka, pre ktorého je to takto ideálne.

autor: Magdaléna Švecová