Technik Malého Berlína Jozef Trnka: Vždy som si trúfal na viac, ako som vedel

Keď som sa na Joža pýtala jeho kolegov, hovorili o ňom všetci veľmi pekne. A mali pravdu, je naozaj priateľský, milý a pohodový človek, taký ten dobrák od kosti. V hlavnej sále Malého Berlína ho môžete nájsť s káblami v ruke alebo ako obsluhuje svetlá počas koncertov či predstavení. Jeho práca nekončí, keď sa na pódiu zhasnú lampy. Je to nočný vták, ktorý dokáže opraviť takmer všetko a ak nie, naučí sa.   

V Malom Berlíne robíš technika. Čo ťa najviac baví na tejto práci? 

Určite práve technická časť. K  technike mám veľmi blízko, mám stavebnú priemyslovku, otec je elektrikár a vždy ma táto oblasť bavila. Práca v kultúrnom centre nie je monotónna, raz pripravuješ pódium či hľadisko, inokedy inštaluješ výstavy. Strieda sa pokojná práca za počítačom s aktívnou činnosťou, napríklad musíš riešiť, ako z jedného vytvoriť druhé. Zaujímavá je aj rôznorodosť podujatí, ktoré vyžadujú vždy iné technické riešenie, aj keď časom sa aj opakovanie rôzneho typu udalostí mení na stereotyp (smiech). Taktiež nie som ranné vtáča, takže mi vyhovuje voľnejší pracovný čas a že robím večer. 

Skúsenosti s technikou si nabral v škole alebo ako samouk? 

Vždy som si trúfal na viac, ako som vedel a aj teraz viem toho veľmi málo. Často som rôzne predmety rozobral, aby som zistil, ako fungujú. Veľakrát som ich nevedel zložiť naspäť a ani opraviť, tak som napríklad počítače či bicykle musel dávať do servisov, čím sa oprava ešte predražila. Tu asi začal môj záujem o technické veci. Môj kolega Julo je skvelý odborník, lebo mi, čo sa týka techniky v Malom Berlíne, všetko postupne vysvetlil, keďže som sem neprišiel s extrémnymi skúsenosťami, ale praxou sa na mňa nabaľovali. Teraz som sa vrátil do školy, študujem elektrotechniku, čo mi tiež, dúfam, pomôže.

Prečo si sa rozhodol vrátiť sa do školských lavíc?  

Súvisí to práve s faktom, že si trúfam na viac než ovládam. 

Myslíš si, že škola ti pomôže aj v práci? Často sa rieši, že školstvo nedokáže pripravovať v praktickom smere. 

Určite áno. Myslím si, že sa dostanem do situácie, kedy bude treba niečo opraviť a využijem práve poznatky zo školy. V každej oblasti sa ti zíde poznať ju aj z teoretickej časti. Doteraz som sa učil iba opakovaním, ale keď poznáš pozadie, ako by veci mali fungovať, pôjde mi to jednoduchšie. 

Okrem technika plníš aj funkciu osvetľovača. Aký význam má v rámci podujatia dobré nasvietenie? 

Závisí to od podujatia. Ak je na pódiu sólista, stačia dve svetlá, aby videl on a aby publikum videlo jeho. Pri divadle je potrebné ukázať výrazy tváre, mnohokrát svetlo dokresľuje atmosféru aj samotné repliky. Pri kapelách je to náročnejšie, lebo neviem, v akom poradí idú piesne a nie vždy ich poznám. Dá sa však odpozorovať a naučiť sa, že keď pôjde refrén, treba ho vyblikať inak. Keď je zlý zvuk, počuješ to skôr ako si všimneš zlé svetlo, ktoré len dotvára udalosť a nie je úplne kľúčové. Bez speváka by koncert zrušili, ale ak len necháš zažaté, koncert by prebehol normálne. 

Dá sa niečo na svetlách pokaziť? 

Minule na školení padla fráza, ktorá osvetľovanie úplne vystihuje: keď to nevyjde, zopakuj to. Z nepodarku sa stane vzorec, ktorý môže byť zaujímavý. Najhoršie je, keď si dopredu vymyslíš efekty v hlave a spevák sa rozhodne napríklad pokecať s bubeníkom a efekt sa minie svojmu objektu. Prichádzaš tak o moment aj o robotu. Koncerty sú živé a pohybové, je náročné sa interpretom prispôsobiť. 

Počas eventov si viac v úzadí, aká je tvoja satisfakcia za prácu v kultúre, ak potlesk patrí najmä ľuďom na pódiu?

Spokojný som sám so sebou (smiech). Ak spravím niečo tak, ako som mal v pláne a páčilo sa mi to, je to istá forma zadosťučinenia. Stalo sa mi dvakrát, že ma kamoši pochválili za svetlá. Na druhej strane aj kolegovia si všímajú moju prácu a chvália ma a ja tiež ocením kolegyne za plagáty či zvládnutie organizácie. Napochvaľovanejší je určite Julo, ktorému za zvuk ďakujú nielen interpreti, ale aj diváci.

Na ktorý typ udalosti v Malom Berlíne sa najviac tešíš? 

Asi na divadlá, lebo je s nimi najviac roboty a sú to pre mňa osobne veľké výzvy. Zaradil by som sem aj koncerty, ale na nich sa občas neviem dostať do nálady tak, aby som si ich užil a aj dobre nasvietil. Síce je s oboma druhmi akcií veľa práce, ale ide o pracovný ruch, ktorý mám rád. Na koncertoch musíš vymýšľať a veľa meniť, kapele sa niečo pokazí, si donútený hľadať alternatívy, ale na druhej strane vieš aj veľa pokaziť. Pri divadlách zas treba veľa prispôsobovať, nielen čo sa týka hľadiska, ale aj scény, ktoré bývajú rôznorodé aj po svetelnej stránke. Divadlá majú svoju predstavu a scenár, ktorý musíme prispôsobiť čo najlepšie našej sále. 

Po vysokej škole si absolvoval stáž v kultúrnom centre v Taliansku. Uvedomil si si práve vtedy, že by si chcel pôsobiť v oblasti umenia a kultúry? 

Už na strednej som chodil ako jediný z triedy na rôzne výstavy a podujatia v Stanici Žilina Záriečie. Počas výšky som dobrovoľníčil v galériách, jednoducho ma to ťahalo do kultúrno- umeleckej sféry. Stále nemám predstavu, čo by malo byť moje ideálne zamestnanie, respektíve pôsobisko, aj keď práca v kultúrnom centre mi v horizonte desiatok rokov vyhovuje. Po stavebnej priemyslovke som šiel na pedagogiku a odtiaľ na dejiny umenia, potom na pol roka do Slovinska, nakoniec do Talianska a teraz som na elektrotechnike. Som raz taký, úplne neviem, čo by som mal robiť. 

Keď porovnáš kultúrne centrum na juhu Talianska (mesto Lecce) so Slovenskom, sú tam nejaké rozdiely v organizácii či formátoch udalostí?

Veľký rozdiel je aj naprieč Slovenskom. Centrá sa odlišujú v tom, kto si čo trúfne a dovolí, aké má smerovanie a čo chce. A to isté platí aj pre Slovensko verzus Taliansko. Mám však pocit, že v Lecce boli ľudia viac angažovaní, bola tam okolo nich väčšia komunita. Na druhej strane v niečom boli viac chaotickí, ale sú to makači, a dávajú do toho celého človeka – telo aj dušu. Rozdiely sa ale nedajú zjednodušovať ani generalizovať.  

Ako si myslel vetu „ kto si čo trúfne“ ?

Mal som na mysli angažovanosť v tom zmysle, či si trúfneš vyvesiť dúhovú vlajku, nápis k výročiu Moldavy, či urobíš niečo provokatívne alebo nie. Závisí to od toho, aké máš gule a koľko ľudí si trúfneš nahnevať. 

Si známy tým, že si veľký kutil a dokážeš všetko opraviť, kolegom napríklad servisuješ bicykle. 

Skôr sa bojím veci vyhodiť (smiech). Za zručnosti vďačím otcovi, ktorý nás učil všetky tie DIY práce, ale aj mame, ktorá ma naučila napríklad šiť. Pomaly si dokonca nachádzam cestu aj k aktivitám, ktoré som ako dieťa a tínedžer nemal rád. 

Si teda skôr škrečkár a opravovanie je len dôsledkom?

Neškrečkujem úplne vo všetkom, už si viem povedať, že toto si domov nevezmem. Vyžívam sa však v starej technike, gramofónoch, optických súčiastkach, bicykloch, ktoré si nechávam. Hlavný problém je v skladovaní, predmety mám rozmiestnené doma, v pivnici aj tu v Malom Berlíne, preto sa krotím. Často nájdem dobré kúsky pri košoch, ktoré sa hodia mne alebo niekomu inému a ak ich viem takto použiť, tak ich vezmem. 

Do akej miery ide v tvojom prípade o zberateľstvo? 

U mňa to nie je úplne zberateľstvo, ale naozaj škrečkovanie, lebo nehľadám veci systematicky. Predmety sa mi páčia vizuálne, aj keď sú nefunkčné, a keď ich opravím, tak mám ešte väčšiu radosť. Páčia sa mi predmety samotné, ich dizajn. Platí to aj pri bicykloch, ktorých mám päť úplných, aj keď jazdím na jednom. Keby som ich mal predať, tak mi tých 50 eur neurobí takú radosť ako to, že ich mám. Som celkom materialistický typ človeka. 

Aspoň nevytváraš nový odpad. 

Neviem, kedy naposledy som bol v obchode a kúpil niečo, čo som nepotreboval. Snažím sa naozaj veľmi zodpovedne rozhodovať, či danú vec potrebujem a ako často ju použijem. Nerátam sem náradie, lebo sa zíde aj v robote. Nekupujem ani oblečenie a občas si zadovážim topánky. 

Dbáš aj o životné prostredie, čo všetko sa robíš, aby si po sebe zmenšil ekologickú stopu?

Vždy sa dá viac (smiech). Nežijem úplne bezobalovo, lebo sa mi to nedarí na 100 percent, ale kompostujem, kupujem zeleninu bez obalov, keď idem po plagáty do Malého Berlína, tak sa ich snažím presvedčiť, aby ich nebalili do fólie. Ťažko sa mi hovorí na túto tému, lebo pre mňa je šetriť životné prostredie automatika. Vytáča ma, keď ľudia nevedia recyklovať, keď napríklad vyhodia celý pokazený kompót a neoddelia potravinu od skla. Dnes sa dá vo všetkom spoľahnúť na niekoho iného a v reťazci je vždy niekto, kto to po tebe uprace, čo nie je dobre. 

Ako sa dokážeš odreagovať od práce? 

Robota ma baví, aj v nej trávim veľa času, za čo čiastočne môže moja nesystematickosť. Práca sa mi dosť prelína so súkromím. Rád chodím na hory aj na viac dní, kedy zoberiem stan a idem. Nevynechám festivaly ako napríklad Fest Anča či Pohoda, ale už je toho pomenej. Čím viac som na kultúrnych podujatiach organizovaných nami, tým menej som na akciách, na ktorých by som chcel. Nie som presýtený, ale keď je niečo dobré v piatok, tak aj my máme niečo dobré v Malom Berlíne. Cez týždeň sa toho toľko nedeje, takže mi zostáva skôr nočný a ranný život. Keď skončíme u nás, idem do ulíc (smiech). 

Absolvoval si aj Cestu hrdinov SNP, ktorá je pomerne náročná. Aký mala rozmer pre teba okrem turistického?

Zas to bolo tak, že viac si trúfam, ako viem. Povedal som si, čo by som to nedal, musím to vyskúšať. Nedávno som takto absolvoval Vrba-Wetzler Memorial, a to bola tiež makačka. Cesta hrdinov SNP má veľký rešpekt k histórii a stretol som sa tu s pravým významom slova hrdina. Práve tam si dokážeš predstaviť, aký neuveriteľný výkon v rôznych podmienkach absolvovali ľudia počas povstania. 

Vyzerá to tak, že máš rád výzvy, o ktorých nevieš, či ich dopredu zvládneš. 

Áno a som natoľko hlúpy, že sa snažím, aby som ich zvládol. Keď niečo začnem, tak to musím jednoducho dokončiť. Nazval by som to tvrdohlavosťou, lebo keď som sa na niečo dal, tak to dorobím, aj keď to trvá dlho. To u mňa platí aj v pracovnom živote. Z mojej strany ide o hrdosť, že to musím dať. Občas mám tiež pocit, že veci hrotím a rád si situácie sťažujem. Vďaka riešeniu vzniknutých problémov sa cítim potrebný, lebo dokážem všetko zvládnuť sám. Asi budem individualista.

Magdaléna Švecová