Kategória: Nezaradené
Tri mesiace bol v Malom Berlíne Cavid z Azerbajdžanu: Na čom pracoval a čím ho upútala Trnava?
V prvej polovici tohto roka sme mali v Malom Berlíne rezidenta až z ďalekého Azerbajdžanu. Cavid pracoval na novej knihe a objavoval Slovensko. Čo sa mu u nás najviac páčilo, čo sa naučil a čo si od nás vzal?
Najprv ma zaujímajú nejaké detaily o tebe. Povedz mi viac o tvojej práci v Baku a o vysokých školách, ktorými si si prešiel.
Narodil som sa 7. mája 1993 v študentskom domove v Baku. Bolo to preto, že moji rodičia boli v tom čase študenti. Začínal som v ruskojazyčnej škôlke a škole. Rýchlo som však prešiel na stredné školy s azerbajdžanským a anglickým/tureckým jazykom. Taký je život v Azerbajdžane, vyrastáme s minimálne štyrmi jazykmi! V roku 2010 som zmaturoval a v 17 rokoch som išiel na univerzitu v Turecku. Rok som študoval informatiku, potom som to nechal. Študoval som aj latinčinu – tiež rok a tiež som od toho upustil. Moje tretie štúdium bolo v odbore anglický jazyk a literatúra, ale bola to nuda – pretože väčšinu som už vedel. Tak som zahodil aj to. Najprv som mal pocit, že som stratil tých 10 rokov, čo som len žúroval, flákal sa a hral hry. Ale pravdu povediac, tieto profesie neboli pre mňa. Tak som sa stal novinárom! A to už robím vyše roka.
Popri tom som aj členom VarYox, umeleckého kolektívu. V mojej krajine je dosť ťažké zapojiť sa do umenia a zostať neutrálny. Keďže vláda v podstate kontroluje umelecký sektor cez ministerstvo kultúry, museli sme improvizovať a zaregistrovať sa ako firma, nie mimovládna alebo nezisková organizácia (požiadavky sú jednoducho príliš tvrdé). Brzdilo to našu snahu získať granty, ale aspoň sa nám počas 5 rokov existencie podarilo zorganizovať koncerty, festivaly, výstavy a umelecké rezidencie. Do Trnavy som prišiel cez TEH Easthub – sieť, ktorej je VarYox členom.
Aké bolo prvé „štuchnutie“ do zahraničia? A prečo si si vybral práve Slovensko a Trnavu?
Toto nebolo moje prvé „rodeo“. Predtým som precestoval Francúzsko, Švédsko, Maďarsko, Nemecko, Grécko, no Slovensko nikdy. Najprv som videl oznam o programe dobrovoľníctva, ktorý vydal Malý Berlín. Prihlásil som sa, ale povedali mi, že som prekvalifikovaný (iný spôsob, ako povedať, že starnem, haha!). Tak som namiesto toho dostal trojmesačný rezidenčný program. Ale z nejakého dôvodu nie je Slovensko prvou voľbou pre Azerbajdžancov, keď idú do zahraničia. Myslím si, že dôvodom je, že Slovensko sa u nás nepropaguje. Trnavu som si vybral, pretože som okamžite pochopil privilégium žiť v jednom z historicky najvýznamnejších miest v Európe. Myslím si, že toto je privilégium, ktoré aj ľudia na Slovensku považujú za samozrejmosť. Naše krajiny boli desiatky rokov súčasťou rovnakého ekonomického systému. Vidno to najmä na Družbe – veľmi socialistickom názve sídliska a mieste, kde dodnes nájdete nástenné maľby v socialistickom štýle. „Czechoslovakia“ bola kedysi v mojej časti sveta značka kvality. Môj otec o vás stále hovorí ako o Československu, moja mama dokonca povedala, že by som sa mal naučiť po rusky, kým sem prídem. Ale doba sa zmenila, aj hranice.
Aké presne si mal počas svojho programu na Slovensku ciele? Pracoval si na nejakých projektoch?
V porovnaní s Baku je Trnava malé mesto, vďaka čomu je v mojich očiach menej chaotická. Nechcel by som žiť napríklad v Bruseli. Toľko hlučných ľudí, všetci sa niekam ponáhľajú. Trnava bola pre mňa miestom pokoja. Ideálne miesto na písanie článkov a kníh. Napísal som už desiatky článkov, no mojím najväčším cieľom je preložiť knihu. Väčšinu času som strávil prekladom pripravovanej knihy „Kaukazské Albánsko – medzinárodná príručka“, ktorej autorom sú Jost Gippert a Jasmine Dum-Tragut, do azerbajdžančiny. Kaukazské Albánsko je moderné exonymum pre bývalý štát nachádzajúci sa v staroveku na Kaukaze: väčšinou na území dnešného Azerbajdžanu (kde sa nachádzali obe jeho hlavné mestá). Stále máme ľudí Udi, ktorí sa považujú za potomkov obyvateľov kaukazského Albánska. Jeho pôvodné endonymum však nie je známe. Mimochodom, nemýľte si to s Albánskom na Balkáne. Na rozdiel od Albáncov na Balkáne, Albánci na Kaukaze hovorili kaukazským jazykom, ktorý sa písal 52 písmenami. Bolo to jedno z iba dvoch pôvodných písiem, ktoré boli kedy vyvinuté pre ľudí, ktorí hovoria domorodým kaukazským jazykom, ale stratilo sa po stáročia, aby bolo znovu objavené v roku 2003 vo vzdialenom kresťanskom kláštore na hore v Egypte.
Čo najzaujímavejšie si tu zažil?
Kostoly, hojnosť kostolov! Ako človek zaujímajúci sa o kaukazských Albáncov a ich náboženstvo – kresťanstvo, som častým návštevníkom kostolov. Na návštevu všetkých kostolov v Trnave si ale musíte vyčleniť aspoň 2 týždne (smiech). Keďže som z kultúrne sekulárnej, ale tradične moslimskej krajiny, mesto mi určite vykreslilo inú krajinu. Bol som trochu v inej realite.
Zažil si aj nejaký„kultúrny šok“? Prekvapilo ťa niečo tak, že si tomu neveril?
Nevedel som, že Slováci nazývajú svoj jazyk „slovenský“ a svoju krajinu „Slovenská republika“. Potom som stretol niekoľkých Slovákov, ktorí sa sťažovali, že si ich vždy mýlia so Slovincami zo Slovinska. Áno, možno to nie je kultúrny šok, ale je to jeden z faktov, ktorý človek nevie, pokiaľ sa nenaučí trochu slovenského jazyka. Ale, úprimne povedané, nie je sa veľmi čomu čudovať. Geografia bola môj obľúbený predmet v škole!
Čo si sa tu naučil? Naučil si sa niečo, čo po návrate do Azerbajdžanu využiješ vo svojej práci alebo živote?
Kde mám začať? Trošku som pochytil slovenčinu. Naučil som sa, ako efektívne nakupovať potraviny – ak sa niekedy neskôr rozhodnem vrátiť do Európy a možno sa aj usadiť, bude to užitočné. Tiež viem, ako cestovať ľahko, rýchlo a lacno – ako nadšencovi cestovania mi to pomôže naplánovať si ďalšie cesty a hľadať výhodné ponuky. Všimol som si tiež, ako tím Malého Berlína venuje celý deň plánovaniu podujatí a snaží sa byť vždy nad všetkým. Vedia sa však aj zabávať a nemenia sa na úplný kancelársky planktón. Svoj čas tu som využil aj na to, aby som navštívil čo najviac hudobných koncertov – známe kapely zvyčajne Baku nenavštevujú. Ale mám v úmysle to zmeniť! Trnava bola pre mňa tiež skvelou základňou na cestovanie a stretnutia s mnohými profesormi, vedcami, ktorí sa zaujímali o moju krajinu a predmety výskumu.
V preklade knihy budem pravdepodobne pokračovať aj po návrate do Baku. Pretože tri mesiace nestačia na kompletný preklad a korektúru vyše 700-stranovej knihy. Tiež vieme, ako môžu byť vydavateľstvá na všetko nevrlé. Celkovo boli tieto tri mesiace jednou z najlepších kapitol v mojom živote, ktoré si budem navždy vážiť.
Foto: Petra K. Adamková
Pop Animal bude silným zážitkom. Pozývame na predstavenie o hraniciach medzi človekom a zvieraťom
Dvojica zakladateliek, producentka Linda Durkáčová a režisérka Júlia Rázusová otvárajú na javiskách témy nacionalizmu, radikalizmu, populizmu, eticko-morálnych dilem, manipulácie a situačného tlaku. Inscenácia, ktorú uvedú v Malom Berlíne 22. mája o 19:00, je inšpirovaná Stanfordským väzenským experimentom. Nielen o nej sme sa rozprávali práve s režisérkou, Júliou Rázusovou.
Poďme na úvod predstaviť vaše divadlo – nielen jeho štruktúru, ale aj zaujímavý názov.
Slzy Janka Borodáča je nezávislým zoskupením, ktoré vzniklo po rozpade Prešovského národného divadla. Názov v sebe nesie meno zakladateľa profesionálneho divadla na Slovensku, Janka Borodáča. Zameriaval sa na psychologické herectvo a na konvenčné divadlo. Rozhodli sme sa prepájať našu tvorbu s výskumom. Venujeme sa netradičným hereckým technikám, ktoré na Slovensku nie sú spopularizované, ale zaujali nás na štúdiách v zahraničí. Prepájame sa s tvorcami z celého sveta. Na východ krajiny chceme priniesť kvalitnú experimentálnu tvorbu, prepájať mladých aj skúsených hercov a tiež sa zdokonaľovať v spomínaných netradičných hereckých technikách.
Bolo to takto od začiatku?
Spočiatku sme mali v pláne najmä workshopy, zamerané na techniky fyzického konania s textom. Po rozpade Prešovského národného divadla sme k nám preniesli inscenácie ako Moral Insanity alebo Kramerová verzus Kramer. Minulý rok sme odpremiérovali našu prvú inscenáciu, ktorú prinesieme aj do Malého Berlína. Teší ma, že sa nám darí pozývať k nám aj hercov pôsobiacich na západe krajiny, ktorí majú spojenie s východným Slovenskom a s ktorými sa poznáme ešte zo študentských čias – Peter Brajerčík, Anna Jakab Rakovská, Tomáš Mischura či Gabriela Marcinková.
Ako vy sami, zakladatelia divadla, profilujete vašu tvorbu?
Verím, že väčšina našej tvorby je a bude relevantným spoločeským komentárom a zároveň vrstevnatým umeleckým dielom, nad ktorým môže človek uvažovať. Je pre mňa dôležité obsiahnuť diela po hudobnej, výtvarnej aj obsahovej stránke. Verím, že sa profilujeme ako divadlo, ktoré zásadne komentuje aktuálne dianie.
Stanfordský väzenský experiment – ten vám poslúžil ako inšpirácia. Čo je pre autora tak podnetné na udalosti, ktorá sa odohrala pred viac ako polstoročím?
Už dlhšie ma zaujímala téma pop-psychológie. Stanfordský väzenský experiment je jeden z najznámejších psychologických experimentov a spomína sa aj preto, že jeho téma je stále živá. Je kritizovaný, a jeho výsledky rozporuplné, ale pre divadlo je veľmi dobrý východiskový bod a materiál. Je tam prepojenie aj s našou divadelnou sférou cez situáciu a konanie vychádzajúce z nej. Autor experimentu si vyvodil zjednodušenú tézu, podľa ktorej zbavil ľudí zodpovednosti, pretože za ich správanie mohol situačný tlak. Zimbardo ponúka názor, že brutálne zločiny nie sú dielom ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností. To chceme otvoriť, takto nejako sa dostane viac ako 50 rokov starý experiment na divadelné dosky aj v dnešnej dobe.
Len pre istotu – inscenácia nie je dramatizáciou, ale je týmto experimentom len inšpirovaná. Alebo sa mýlim?
Naozaj ide len o inšpiráciu, nie o dramatizáciu. Je to inšpirácia v rámci témy skúmania podôb človeka a zvieraťa.
Hudobná zložka, ktorú ste už spomenuli, je vskutku netradičná, dokonca sugestívna. Vieme naznačiť, čo v tomto smere môže divák očakávať?
V rámci hudobnej dramaturgie sme sa rozhodli použiť aj skladby, ktoré boli použité na týranie väzňov v Guantaname. Pôjde teda aj o cover verzie známych kapiel ako Metallica, Eminem, Marilyn Manson, Britney Spears či zvučka z rozprávky Barney and Friends. Ukáže to, že aj z niečoho príjemného sa dá vytvoriť nástroj mučenia. Som rada, že ponuku spolupracovať na hudobnej zložke prijali skladatelia venujúci sa aj súčasnému divadlu: Martin Husovský, Lucia Chuťková, Michal Paľko, Martin Rázus ml. či Stroon.
Môžeme aj čo-to prezradiť o hereckom obsadení?
Teším sa, že v tomto obsadení je kombinácia napĺňajúca víziu nášho divadla. Je tam stály spolupracovník, herec Tomáš Mischura, ďalej mladá herečka, absolventka VŠMU a rodená Prešovčanka Karin Adzimová a Filip Jekkel, doktorand a zároveň pedagóg Akadémie umení v Banskej Bystrici. Práve táto kombinácia vystihuje našu filozofiu a spôsob práce, na aký sa v Slzách Janka Borodáča sústredíme.
Skúsme jednou-dvomi vetami pozvať divákov na predstavenie a naznačiť, na čo sa môžu tešiť.
Ako divadelná tvorkyňa verím v to, že divadelný zážitok prinesie divákom nový rozmer vnímania, udalosť, atmosféru, perspektívu. Verím, že práve táto vec (aj s istou dávkou provokácie) nenechá diváka ľahostajného, ale podnieti ho k zaujatiu stanoviska či postoja k jednotlivým témam. Verím, že Pop Animal môže byť pre mnohých divákov silným zážitkom.
Stanfordský väzenský experiment bol pokus amerického psychológa Philipa Zimbarda, uskutočnený v roku 1971. Prebiehal na študentoch, ktorých psychológ našiel prostredníctvom inzerátu v novinách. Tí boli rozdelení na dozorcov a väzňov s jedinou podmienkou – vylúčenie fyzického násilia. Experiment musel byť predčasne ukončený, pretože niektorí dozorcovia zneužívali svoje postavenie a tvrdo trestali väzňov. Experiment je často spochybňovaný kvôli nízkemu počtu účastníkov, jeho neetickosť a pre ďalšie detaily.
Lístky na predstavenie Pop Animal, ktoré sa uskutoční 22.5. o 19:00, kúpite na tomto linku.
Foto: Ctibor Bachratý
Švédska dobrovoľníčka Rut u nás strávila 6 mesiacov. Čo ju v Malom Berlíne najviac zaujalo?
Pol roka ste sa na našich podujatiach mohli stretnúť s Rut. Švédska dobrovoľníčka si okrem práce užila aj mnoho nových zážitkov a prekvapení, ktoré jej pobyt v našom kultúrnom centre aj celkovo na Slovensku priniesol. Viac prezrádza v našom rozhovore.
Rut, bola si tu takmer pol roka. Môžeš túto slovenskú skúsenosť opísať jednou vetou?
Povedala by som, že to bol neuveriteľný zážitok, o ktorom som si ani nemyslela, že ho zažijem.
A teraz – môžeš to rozvinúť? Ako sa ti tu páčilo?
Môj pobyt tu sa mi naozaj páčil a bolo úžasné žiť v inej kultúre a krajine, o ktorej som nikdy predtým neuvažovala, že ju navštívim. Mám pocit, že som spoznala veľa zaujímavých ľudí nielen zo Slovenska, ale aj dobrovoľníkov z iných krajín, čo bolo veľmi zaujímavé a zábavné. Tiež som sa dozvedela viac o sebe, pretože som nikdy predtým nežila v inej krajine tak dlho, myslím, že to bola naozaj skvelá skúsenosť. Navyše, Trnavu ako mesto som si veľmi obľúbila, je pekná a naozaj sa tu cítim tak trochu ako doma. Milujem všetky tie krásne kostoly, kaviarne a staré budovy.
Môžeš porovnať svoje očakávania s realitou? Čo ťa najviac prekvapilo, v dobrom alebo zlom?
Myslím, že ma najviac prekvapila slovenčina. Nikdy predtým som neprišla do kontaktu s týmto druhom jazyka a myslela som si, že bude ľahké sa ho naučiť, ale prekvapilo ma zistenie, že je taký odlišný. Je to dobré aj zlé, pretože jazyk znie krásne, ale bolo naozaj ťažké sa ho naučiť. Od ľudí som tiež cítila oveľa väčšiu podporu ako vo Švédsku. Švédi sú veľmi individualistickí a s nikým sa nerozprávajú, pokiaľ nemusia. Tu mám pocit, že ľudia si v bežnom živote viac pomáhajú. Aj keď sa zdá, že ľudia sú tu voči cudzincom na prvý pohľad trochu hanbliví, ľudia sú tu veľmi priateľskí.
Povedz mi viac o tvojom bežnom dni v Malom Berlíne. Čo si robievala?
Medzi moje povinnosti v Malom Berlíne zvyčajne patrila pomoc pri fotení a uverejňovaní príspevkov na sociálnych sieťach pre rôzne udalosti, ako aj pomoc pri vytváraní plagátov a práca na podujatiach a aktivitách. Napríklad sme mali škandinávsky filmový festival v Malom Berlíne a ja som mohla pomôcť vybrať niektoré filmy. Prepisovala som aj rozhovory s umelcami a kreatívcami na webovú stránku Malého Berlína. Počas pobytu som robila aj niekoľko vlastných projektov. Robila som napríklad diskusiu o švédskej autorke Astrid Lindgrenovej s tímom Malého Berlína. Okrem tohto píšem článok o švédskych značkách, najmä menších nezávislých dizajnérskych značkách a švédskom/škandinávskom spôsobe myslenia o dizajne.
Ktoré podujatia sa ti páčili najviac?
Keďže sa zaujímam napríklad o tanec a hudbu, takéto podujatia boli moje absolútne najobľúbenejšie, ktoré som zažila v Malom Berlíne. Napríklad fantastické tanečné vystúpenie miestnej tanečnej školy Alegria, ktoré sa mi veľmi páčilo a práve preto som chcela ísť na tanečný kurz aj ja. Ale aj všetky tieto úžasné slovenské a ukrajinské kapely a umelci, ktorých som považovala za veľmi odlišných od švédskych umelcov a hudby, to bolo fascinujúce.
Aký bol najzaujímavejší zážitok počas tvojho pobytu na Slovensku?
Myslím, že to bola návšteva Vysokých Tatier. Všetci mi hovorili, že to musím zažiť a že tam jednoducho musím ísť. Bol to, myslím, najúžasnejší zážitok. Boli sme na turistike v týchto neuveriteľných horách a mám pocit, že som videla druhú stranu Slovenska, tú východnejšiu stranu, ktorú som predtým nenavštívila. Bola som sa napríklad kúpať v horúcich prameňoch, čo bolo úžasné a ani som nevedela, že to na Slovensku máte.
Čo ťa naučilo šesť mesiacov na Slovensku?
Naučila som sa veľa o práci v kultúrnom priestore a centre a o tom, ako si ľudia vážia jeho návštevu. Je neuveriteľné pracovať so všetkými tými rôznymi umelcami a vidieť, aké umenie ich nadchýňa. Mám pocit, že každé podujatie alebo workshop, na ktorom som bola, bolo veľmi inšpiratívne a je úžasné, že existuje takýto priestor, kde môže každý predviesť svoje umenie, hudbu atď. Tiež som sa naučil veľa o slovenskej kultúre, jedle a jazyku. Vyskúšala som napríklad halušky a dokonca som ich robila, keď som bola na návšteve vo Vysokých Tatrách. Mám pocit, že tu majú veľa dobrej dobrého alkoholu a vína a tiež skvelý med a syr.
Čo ty a slovenčina? Naučila si sa nejaké frázy, slová, vety?
Počas môjho pobytu tu som sa naozaj snažila naučiť čo najviac po slovensky, ale je to ťažký jazyk kvôli rozdielom oproti mojej materčine. Švédčina je oveľa viac podobná napríklad nemčine, takže aj pre mňa to bola úplne nová skúsenosť. Ale základné frázy som sa naučila, napríklad keď idem do obchodu a niečo si vypýtam alebo poviem „platím kartou“. Samozrejme, viem povedať veci ako „zbohom“ a rôzne spôsoby, ako to povedať, ako „Čau“ alebo „Dovidenia“. A tiež „Dobrý deň“ a viac rôznych „pozdravných“ fráz.
Dosiahla si svoje ciele, ktoré ste chceli dosiahnuť predtým, ako si prišla?
Áno, myslím, že áno, mojimi cieľmi na tomto pobyte bolo v podstate vyskúšať niečo nové, spoznať novú kultúru a tiež pracovať v rámci kultúrnej organizácie. Myslím, že som tu zo svojho pôsobenia vyťažila maximum a som veľmi šťastná, že som tu mohla robiť všetky svoje projekty a prácu, ktorú mám naozaj rada.
Môžeš mi povedať tri veci, ktoré ti budú z Malého Berlína najviac chýbať, keď budeš doma?
Samozrejme najväčšia vec, ktorá mi bude chýbať, je asi tím Malého Berlína – mám pocit, že som sa počas môjho pobytu s každým tak zblížila a bude mi chýbať rozhovor s každým, rovnako mi bude chýbať pomoc pri všetkých akciách a stretávanie Slovákov v tomto kultúrnom priestore. Ale dúfam, že v lete Malý Berlín navštívim znova!
Foto: Petra K. Adamková
Open Call pre letné rezidencie v Malom Berlíne
Keďže väčšina nášho programu sa počas letných mesiacov koná vo vonkajších priestoroch Nádvoria, chceme aj toto leto naše sály poskytnúť divadelným a/alebo tanečným zoskupeniam na krátkodobé rezidencie. Ideálne sú pre tých, ktorí potrebujú priestor na skúšanie, či intenzívny výskum.
Pre koho je výzva určená?
Jednotlivcom alebo kolektívom s jednorazovým, ale aj dlhodobejším projektom.
Čo ponúkame?
– rezidenciu s maximálnou dĺžkou 2 týždne,
– priestor v centre mesta pre skúšanie/tvorbu a možnosť nerušenej práce,
– hlavnú sálu s pódiom, svetelnou a zvukovou technikou a/alebo malú sálu,
– výber termínu v mesiacoch júl, august,
K rezidencii nie je zabezpečené ubytovanie.
Formálnym výstupom z rezidencie je rozhovor, resp. kooperácia na tvorbe článku o rezidencii. V niektorých prípadoch je možné uskutočniť aj verejné predstavenie diela alebo jeho časti divákom.
Prihlásiť sa môžete vyplnením nižšie vloženého formulára. Výzva je otvorená do 31. mája 2023.
Kontakt: sona.jakubove(zavináč)malyberlin.sk
Letný tábor v Malom Berlíne 2023
Pripravili sme pre deti tábor plný zábavy, kina, hudby, tanca, divadla a tvorivých dielní. Počas týždňa si vyskúšajú ilustrovanie, maľovanie prírodninami, opekačku, vypekanie dobrôt, a aj to ako sa fotilo pred vznikom fotoaparátu.
V akom termíne a časoch sa tábor koná?
Tábor sa bude konať v termíne 17. – 21. júla 2023 od 7.30 do 16.30 h. Jeho kapacita je 20 detí.
Pre koho je tábor určený?
Tábor je určený deťom vo veku od 6 do 10 rokov. Pestrý program tábora je pripravený tak, aby sa vedeli zapojiť všetky deti.
Aká je cena tábora a čo všetko zahŕňa? Dokedy treba dieťa zaregistrovať?
Cena 160 € zahŕňa stravu (obed, desiatu, olovrant a pitný režim) a všetky pomôcky a lektorov. Registrácie nám prosím zasielajte do 30. júna 2023. Všetky potrebné dokumenty na stiahnutie a pokyny nájdete nižšie.
Čo všetko deti počas týždňa zažijú?
Veľmi veľa! Na začiatku týždňa ich čaká malá čitáreň knihy spojená s ilustrátorským workshopom. V ďalších dňoch ich naučíme ako sa tvorili fotografie pred vznikom fotoaparátu, a to iba za pomoci krabice s dierkou. Deti si nielenže fotky samy nafotia, ale si ich aj vyvolajú. Počas týždňa si taktiež na vlastnej koži skúsia ako vzniká televízna reklama, divadelné predstavenie a popri tom si zamlsajú na vlastnoručne upečených koláčikoch.
Nebudeme zaháľať a vytiahneme päty z Malého Berlína. Namierime si to na opekačku do Kamenáča. Neskončí sa to len vyjedaním špekačiek, budeme aj maľovať – halúzkami, kvetinami či hlinou. Neskôr si deti oddýchnu pri filme a keď naberú sily, veľká sála Malého Berlína sa premení na tanečne štúdio plné rôznych prírodných živlov. No aby si deti na konci tábora mohli svoje výtvory odniesť domov, vytvorili sme pre nich workshop, kde si samé nadizajnujú tašky.
Koho deti stretnú a spoznajú?
Petra Lukovicsová
Slovenská ilustrátorka, ktorá sa zameriava na detskú ilustráciu do časopisov a kníh, no vo voľnej tvorbe sa neobmedzuje. Nerada (sa) opakuje a rada skúša a hľadá nové techniky a štýly. Najviac ju inšpirujú vlastné deti, ktoré tiež vedie ku kreativite.
Divadlo Fí
Hlavnou dramaturgickou líniou divadla je tvorba pre detské publikum. Pristupujú k detskému divákovi ako k rovnocennému partnerovi. Veľký dôraz kladú na výtvarnú stránku inscenácií. Citlivou vizualitou všetkých aktivít rozvíjajú fantáziu a vizuálne vnímanie detí. Divadlo pôsobí na nezávislej scéne od roku 2015.
Alegria Smart Movement Studio
Tanečná škola založená Adriánou Liptákovou. Alegria sa teší v Trnave veľkej obľube a tanečníci z nej často spestrujú kultúrne podujatia v našom meste. Štúdio je plné profesionálnych tanečných lektorov s medzinárodnými tanečnými skúsenosťami. Poskytujú výučbu tanca pre deti a mládež, a tiež tanečné lekcie pre dospelých. Naučia vás hádam všetko, od baletu po moderný alebo ľudový tanec, jazz dance, ale aj latino. Svoje kosti môžete dokonca rozhýbať i na funkčnej gymnastike.
Lívia Martvoňová
Aktuálne ukončuje magisterské štúdium v ateliéri Intermédia na Akadémií umení v Banskej Bystrici. Jej tvorba väčšinou pozostáva z práce s vlastným telom. Výslednou formou sú prevažne video inštalácie, v ktorých pracuje s materiálmi, ako látky, laná, stavebný materiál, zrkadlá, nábytok a prírodniny. Venuje sa sociálnym a spoločenským témam. Pri procese tvorby skúma vzťahy materiálov, ich pôvod, vlastnosti a následne ich používa vo svojich dielach.
Zuzana Šebelová
Vyštudovala ateliér ilustrácie a voľnej grafiky na VŠVU v Bratislave. Počas štúdia absolvovala zahraničné pobyty v Holandsku a v Lotyšsku, oba so zameraním na ilustráciu. Spolupracuje s detskými časopismi Slniečko a Bublina. Venuje sa koláži, kresbe, ale aj digitálnej ilustrácii, komiksu a rada vytvára objekty z papiera.
Viktor Drábek a.k.a. VKTRD
Hudobnej produkcii sa venuje už pätnásť rokov. Hráva prevažne z vinylu a preferuje používanie analógových mašín. Profesne sa venuje sound designu, video produkcii a v osobnom živote je to veľký nadšenec rôznych hudobných médií a technologických vychytávok.
Michaela Holota Lehoczká
výtvarná pedagogička
Študovala pedagogiku výtvarného umenia na Trnavskej univerzite v Trnave. Od roku 2019 ešte počas štúdia stážovala v Malom Berlíne, pričom sa venovala detským výtvarným workshopom, na ktoré teraz nadväzuje a plánuje rozvíjať detské výtvarné vzdelávanie. Je grafičkou a takisto sa podieľa na príprave PechaKucha Night Trnava a na prednáškach o umení pod hlavičkou Raster.
Ak by ste chceli podrobnejší denný program alebo máte doplňujúce otázky, píšte na michaela.lehoczka(zavináč)malyberlin.sk
Stiahnite si dokumenty potrebné na prihlásenie. Vypísané a podpísané prihlášky je potrebné osobne priniesť do kultúrneho centra alebo poslať na e-mailovú adresu michaela.lehoczka@malyberlin.sk.
Vyhlásenie rodičov o bezinfekčnosti a zdravotnom stave dieťaťa sa vypisuje v priebehu 14 dní pred vstupom na tábor.
Michal Klembara o výstave Normal life: Chcem, aby ľudia hlbšie pochopili realitu na Ukrajine
Do 2. apríla sa v Čepan Gallery môžu zastaviť návštevníci za silným zážitkom. Nájdu tam silné fotografie z vojny, plné príbehov, ktoré nám môžu byť blízke. O výstave s názvom Normal life │fotografie Maxima Dondyuka, sme sa rozprávali s Michalom Klembarom, zodpovedným za výstavnú koncepciu a výber fotografií.
Začiatok výstavy bol naplánovaný na 24. februára. Zámerne. „Boli sme súčasťou podujatia Ukrajinský mesiac v Európe. Celý program, ktorý sme robili, bol reakciou na ruskú inváziu na nášho východného suseda a jej ročné výročie,“ vysvetľuje Klembara dôvod, prečo sa dvere Čepan Gallery otvorili návštevníkom presne rok od začiatku invázie Ruska na Ukrajinu.
Po viac než roku od začiatku invázie neustále sledujeme dianie v krajine zasiahnutej agresiou. Aj keď podľa Klembaru robia slovenské média dobrú robotu pri pokrývaní diania na Ukrajine, k textovým výstupom mu čosi chýba. „Mal som pocit, že to stále nie je dostatočné na to, aby človek naozaj pochopil, čo sa na Ukrajine deje. Takouto formou sme chceli dať návštevníkom šancu dostať komplexnejší pohľad a hlbšie pochopiť realitu,“ objasňuje Michal svoj zámer.
Výstava Normal life na fotografiách ukrajinského vizuálneho umelca Maxima Dondyuka ukazuje krutosť vojny a zároveň jej blízkosť. Nielen tú geografickú. Týka sa Ukrajincov, našich susedov, ktorí sú nám v mnohom podobným. „Sú to ľudia ako my, žijú podobné životy ako my, riešia rovnaké problémy – hoci sa nám niekto snaží nahovoriť, že to tak nie je,“ pripomína Michal Klembara.
Šéf kultúrneho centra Malý Berlín teda pozýva na výstavu aj preto, že fotky Maxima Dondyuka sa dajú precítiť inak, než sme zvyknutí. „Explicitné násilie a jeho následky sú tu len ojedinele, fotky hovoria veľa aj bez toho. Práve v tom je veľká sila fotografa,“ hovorí Michal. Dodáva, že práve tieto fotky môžu pomôcť pochopiť to, čo sa na Ukrajine deje, ešte viac do hĺbky. Na fotkách je málo ľudí, často v situáciách, ktoré nám môžu pripomenúť náš život. „Napríklad horiaci panelák – je ľahké predstaviť si, že je to ten náš,“ vysvetľuje Klembara.
Finálny výber začínal 160 fotkami nafotenými. Od začiatku invázie takmer do konca roka 2022. „Najprv som si ich vybral okolo 40, vo väčšom tíme sme potom robili finálnu selekciu, vypadlo však len zopár fotiek,“ hovorí Michal a pridáva jednu zaujímavosť: „Popisky pod fotkami sú originálne, priamo od autora. Ten si k nim robil poznámky každý večer po fotení.“
Prečo práve Maxim Dondyuk? Podľa Michala spĺňal najlepšie jeho predstavu. S jeho výberom pomohol Mykhailo Glubokyi, z kultúrneho priestoru Izolyatsia. „Spoznali sme sa v roku 2014 po prvom napadnutí Ukrajiny Ruskom. Organizovali sme spolu viac kultúrnych akcií na Ukrajine. Keď začala invázia, Mykhailovi sme ponúkli možnosť prísť na Slovensko a možnosť, aby sme sa neho a jeho rodinu postarali. Po pár mesiacoch to využil,“ vysvetľuje Michal. Mykhailo priniesol širší výber fotografov, Michal si vybral práve Maxima. Začal sa tak zaujímavý projekt výstavy, ktorá sa končí už túto nedeľu.
Pozrieť si výstavu s názvom Normal life │fotografie Maxima Dondyuka môžete v Čepan Gallery. Viac informácií nájdete na tomto linku.
Ján Janočko
Foto: Petra K. Adamková
Alicja Morawska-Rubczak: Ak sa dokážeme postarať o deti v nás, život je jednoduchší
V piatok a v sobotu 10. a 11. marca uvítame v Malom Berlíne poľskú režisérku a divadelnú pedagogičku, ktorá sa špecializuje na divadelnú tvorbu pre najmenšie publikum. Alicja nám porozprávala, prečo sa oplatí na takéto batoláriá chodiť, ako prehlbujú vzťah medzi rodičmi a deťmi a čo jej intenzívny workshop návštevníkom prinesie.
Názov workshopu je Batolárium. Môžete mi prosím vysvetliť, čo to znamená?
V každej krajine existuje špecifický názov pre žáner divadla pre deti v ranom veku. Na Slovensku vymysleli toto slovo. Má to taký nádych spojenia s bábätkami, názov prišiel od umelcov, ktorí sú spätí s týmto žánrom umenia. To ukazuje, že umenie pre bábätká je teraz v každej krajine oveľa dôležitejšie, keďže hľadáme nové výrazy a nové pomenovanie tohto žánru umenia.
Prečo je dôležité, aby deti v ranom veku mali spojenie s divadlom?
Vždy hovoríme, že umenie, ktoré tvoríme, je o vzťahoch, sústredení a koncentrácii. Zabúdame na vzdelávacie účely a na nové spôsoby budovania vzťahov medzi umelcami a bábätkami, medzi bábätkami a ich opatrovateľmi. Myslím si, že nie je nutné, ale dobré a dôležité navštíviť divadlo s malými deťmi, pretože je to naozaj emotívny zážitok. Niekedy to rodičom otvára oči pre abstraktné umenie a rôzne spôsoby komunikácie v umení. Možno nie sú zvyknutí na divadlo bez slov či tanečných pohybov. Niekedy sa prvýkrát stretávame nielen s bábätkami, ale aj s rodičmi a tí pre nich začínajú hľadať možnosti umenia. Uvedomujú si, že divadlo je zaujímavé a samozrejme chcú, aby sa ich deti podieľali na tomto umení.
Znamená to teda, že môže zlepšiť aj vzťahy medzi deťmi a rodičmi, pretože budú mať podobnú skúsenosť s divadlom.
Prehlbuje to ich vzťah, ale takisto to môže mať vplyv na vzťah medzi starými rodičmi alebo staršími súrodencami, ktorí prichádzajú s deťmi. S ľuďmi, s ktorými tu v Trnave spolupracujem, sa skutočne zameriavame na vytváranie umenia, ktoré podporuje vzťahy. To vytvára atmosféru sústredenia a bezpečné prostredie pre umelcov a divákov. Snažíme sa budovať umelecký dialóg medzi umelcami a deťmi.
Je ťažšie robiť divadlo pre deti? Mám pocit, že je náročnejšie upútať ich pozornosť a urobiť pre nich zaujímavý program, na rozdiel od ich rodičov.
Reakcia detí je veľmi rýchla, vo svojich prejavoch sú úprimné. Niekedy hovoria, že je to nudné a niekedy hovoria, že je to super. Tvoríme umenie pre deti do 3 rokov a pre niektoré je to prvá interakcia s väčšou skupinou detí, a tak vieme lepšie skúmať reakcie v úplne novom prostredí. Vyjadrujú sa tu a teraz spolu so skupinou ostatných detí a my veľmi rýchlo vieme, čo si myslia a čo cítia.
Keď sledujeme predstavenie, vieme, ako sa budujú vzťahy medzi umelcom a divákmi. Hovorí sa, že prebiehajú dve predstavenia – na javisku a v hľadisku – keď sledujete deti, ktoré sledujú predstavenie a vybudujú sa reakcie a vzťahy, je to niečo fantastické, je to úplne iné ako divadlo pre staršie deti alebo divadlo pre dospelých. Stretávame sa s deťmi ako s ľudskými bytosťami, takže je to úplne iné, ako pri staršom publiku.
Dobre, takže teraz vieme, že je to iné, ale je to ťažšie?
Ak poznáte diváka, rešpektujete a veríte v dialóg, nie je to ťažšie, je to oveľa fascinujúcejšie a uspokojujúcejšie ako tvorba umenia pre starších ľudí a otvára vám to myseľ rôznymi spôsobmi abstraktného myslenia.
Ste z Poľska, prečo ste sa rozhodli prísť na Slovensko?
Dostali sme sa sem vďaka našej predchádzajúcej spolupráci s divadlom Odivo. Odporučili nás na túto prácu. Skupina umelcov, ktorí sa zaujímajú o divadlo zamerané na deti, nie je taká veľká, poznáme sa takmer všetci z rôznych častí Európy a sveta. Sme súčasťou celosvetového združenia umelcov so záujmom o tento žáner umenia, takže poznáme najaktívnejšie skupiny v Európe a navzájom sa odporúčame k rôznym druhom tvorby. Takže si myslím, že sme tu vďaka Odivu, ale aj vďaka našej medzinárodnej spolupráci.
Akí sú Slováci v tomto segment kultúry a akú spätnú väzbu na Slovensku dostávate?
Spolupracujeme s fantastickou Weronikou Gogolou, ktorá je spisovateľka. Napísala knihu UFO nad Bratislavou, takže žije tu, ale pochádza z Poľska. Môžem priznať, že máme rovnaké fascinácie a máme spoločné ideologické pozadie. Myslím si, že máme veľa spoločného, preto je našou sprievodkyňou nielen v slovenskom jazyku, ale aj v slovenskej kultúre. Pýtame sa jej veľa, veľa otázok o rozdieloch a podobnostiach, ktoré cítime, pretože niekedy stojí za to sa porozprávať s niekým, kto má rovnaké kultúrne zázemie a žije tu.
Pre nás je fascinujúce byť tu, pretože jazyk je dosť podobný, krásny, aj preto, lebo používate zdrobneniny, ktoré u nás nie sú tak populárne. To slovo púpätko je také pekné! Nazvali sme tak aj predstavenie, ktoré robíme v Divadle Jána Palárika v Trnave.
Okrem jazyka sa mi tu páči aj duch mesta. Som veľkým fanúšikom miest a mestečiek a tunajšie mestské centrum je niečo, čo mi dáva určitý druh pohodlia a pocit bezpečia. A tiež sa mi páči, že je tu kávová a čokoládová kultúra.
S tímom, s ktorým pracujeme, zvyčajne diskutujeme o niektorých sociálnych otázkach. Snažíme sa napríklad rozprávať o skúsenostiach s rodičovstvom, o sociálnej situácii žien a o všetkých ostatných veciach, ktoré súvisia s bábätkami. Mám pocit, že Slovensko je liberálnejšie ako Poľsko, ľudské práva sú tu oveľa viac rešpektované ako u nás. Pre mňa je veľmi dôležité vedieť o tejto situácii. Vláda podporuje ženy oveľa viac ako v Poľsku. Zároveň mám pocit, že ste oveľa pohodovejší ľudia a na prvý dojem ste oveľa milší. Veronika tiež povedala, že Slováci sú melancholickejší ako Česi a to máme spoločné. Pre mňa je veľmi zaujímavé, že v histórii máme niečo, čo nás melancholicky formovalo.
Povedzte mi viac o workshope – pre koho je určený, o čom bude a čo si z neho účastníci odnesú?
Workshopy sú otvorené pre umelcov, ako sú hudobníci, herci, umelci, tanečníci a všetci ľudia, ktorí sa zaujímajú o umenie pre najmenších. Plus pedagógovia zo všetkých stupňov vzdelávania. Nielen tí, ktorí pracujú v škôlkach, ale aj učitelia, ktorí chcú zažiť tento druh umenia a otvoriť svoju kreativitu. Myslím, že aj rodičov, ktorí využívajú pri práci svoju kreativitu, môžu workshopy niečo naučiť.
Pokúsime sa nájsť inšpiráciu najmä v umení pre bábätká a v umení, ktoré nás fascinuje a pokúsime sa o to podeliť. Predstavím aj niekoľko umelcov z celého sveta, ktorí tvoria umenie pre bábätká, pretože existuje veľa rôznych druhov divadla a performatívneho umenia pre batoľatá. Naozaj stojí za to zažiť a vyskúšať to. V krátkosti predstavím niektoré dôležité otázky z hľadiska umeleckej tvorby pre bábätká. Tiež niekoľko kľúčových slov, pretože si myslím, že naše nastavenie pri vytváraní tohto umenia je veľmi dôležité. Budeme teda pracovať na rôznych úrovniach tvorby a umenia.
Čo môžeme očakávať od workshopov?
Myslím, že to bude workshop inšpirácie a spoznávania tohto umenia a workshop, v ktorom sa podelím o svoje nástroje tvorby umenia pre bábätká. Dúfajme, že to trochu otvorí dvere do tohto umenia aj novým ľuďom a dá im nejaký profesionálny vklad do tvorby divadla pre bábätká.
Takže nezáleží na tom, či príde herec alebo režisér?
Nie, myslím si, že to môže byť užitočné a inšpiratívne pre každého. Budeme pracovať s nejakými materiálmi a budeme robiť nejakú fyzickú prácu, aby sme prenikli hlbšie do nášho tela, aby sme našli spôsob komunikácie s bábätkami. Tiež sa pokúsim podeliť o to, ako my umelci vidíme bábätká ako divákov a ľudské bytosti v umení. Takže si myslím, že to môže byť užitočné aj pre ľudí, ktorí denne pracujú s deťmi. Tiež si nemyslím, že tam bude nejaká bariéra na základe miery profesionalizácie. Môže byť užitočné pre tých, ktorí už tvoria pre bábätká alebo pre malé deti a pre tých, ktorí s tým chcú začať.
Takže áno, naozaj sa o to chcem podeliť pretože aj po 15 rokoch v tejto oblast som stále fascinovaná tým, ako zaujímavý a objavný dokáže tento žáner umenia byť. Stále to považujem za pôsobivé, zaujímavé a pre mňa ako umelca veľmi osviežujúce. Tak sa o to chcem naozaj podeliť s ostatnými. Tiež sa hovorí, že v každom dospelom človeku je malé dieťa. Myslím, že je to veľká pravda. Ak môžeme komunikovať s týmito deťmi komunikovať a dokážeme sa o tieto deti v nás postarať, život je jednoduchší.
Ján Janočko
Maliar Huba Hőnigh o výstave Sudoku: Najlepšiu spätnú väzbu som dostal od malého dieťaťa
Do 31. januára 2023 sa môžu návštevníci Čepan Gallery (ale aj tí, ktorí práve idú okolo) tešiť na výstavu s názvom Sudoku. O tom, ako Sudoku vznikalo, čo mu predchádzalo, ale aj o čerpaní inšpirácie napríklad z návštevy Trnavy, sme sa porozprávali s autorom výstavy Hubom Hőnighom.
Ako ste sa vy a vaša výstava dostali do Trnavy?
Do Trnavy som sa dostal na bicykli, lietadlom, autom, vlakom. Príležitosť som našiel cez kamaráta, maliara Dávida Merényiho, ktorý ma zoznámil s kurátorkou Evou. Poznala Čepan Gallery aj tím Malého Berlína. Musel som jej poslať svoje portfólio, ona mi poslala pôdorysy galérie a ja som urobil site-specific plán výstavy.
V Trnave ste prvýkrát. Ako sa vám páčilo mesto, galéria a ľudia, ktorí vám s výstavou pomáhali?
Bol som ohromený, kolektív bol veľmi profesionálny, v galérii ma už po príchode čakalo 50 metrov dreva. Všetci boli nápomocní a ak som niečo potreboval, vyriešili to takmer okamžite, takže som mohol pracovať veľmi efektívne. Mohol som sa sústrediť len na umeleckú časť, s technickou časťou mi pomohli. Naozaj som si užíval, že som mohol slobodne robiť, čo som chcel. Dokonca som mohol využiť aj Nádvorie na priestor pre inštaláciu a tiež som mohol maľovať na steny vo vnútri, čo bola pre mňa veľmi dobrá príležitosť vyskúšať nové veci. Myslím si, že potrebujeme viac miest ako Malý Berlín.
Technici Jozef a Michal boli veľmi nápomocní. Raz v noci nám Jozef pomáhal až do 1. hodiny ráno, hľadal na dvore tie správne miesta pre lampy a dával mi úvodnú lekciu do sveta technického osvetlenia. Počas štyroch dní inštalácie som neprerušil moje pracovné tempo. Mesto mi tiež prišlo dosť zaujímavé, keď som mal chvíľu voľna, prechádzal som sa po parkoch.
Urobil som niekoľko fotografií, ktoré som už použil na mojich nových obrazoch v Gröningene. Staré mestské múry, domy a ich okná boli v dobrom stave a poskytovali veľmi pekný výhľad. Z mesta mám dobrý pocit.
Aké ohlasy ste na výstavu dostali?
Dostal som niekoľko veľmi pozitívnych ohlasov, tak od divákov, ako aj od ľudí, ktorí s galériou spolupracujú. Už teraz bolo dobrým ohlasom, že všetci s veľkým záujmom sledovali úvodné svetlo-zvukové vystúpenie, ktoré sme urobili s Danim Némethom. Myslím si, že moje obrazy reprezentujú tradičné postoje k umeniu a maľbe. Myslím si, že s priestorom galérie, exteriérom a svetelným systémom, ktorý mi dal Jozef, som mohol zmiešať tradičnú maľbu s niečím súčasným a nezvyčajným.
Vaša výstava sa volá Sudoku a súčasťou tvorivého procesu bolo hranie vlastnej hry. Mala byť táto výstava niečím, čo môže ľudí prinútiť hrať svoje vlastné hry, pozerať sa na budovy novým spôsobom a viac si všímať miesta, ktoré denne míňajú?
Zhrnuli ste hlavnú myšlienku, ktorý som chcel dosiahnuť pomocou série Blocks and Windows. Dôvod, prečo som si vybral názov Sudoku, je ten, že hranie sudoku je podobné procesu, akým vytváram svoje obrazy. Napríklad v prípade miešania farieb: ak dám do stredu červenú, bude to znamenať, že túto farbu môžem použiť na túto časť. Ak dám do stredu sudoku číslo 9, znamená to, že deviatku nemôžem použiť na iných miestach.
Pre koho je táto výstava určená? Mám pocit, že to môže zaujímať široké spektrum ľudí.
Pre staršiu generáciu môžu byť prirodzenejšie detaily na obrazoch zábavné. Ľudia sa tešia z dobrej remeselnej a technickej zručnosti. Hlavný koncept najlepšie pochopilo malé dvojročné dieťa, ktoré sa začalo hrať s inštaláciami na zemi ako na ihrisku. Myslím, že toto bola aj najlepšia spätná väzba.
Dieťa si môže ľahko nastaviť hry a zabávať sa, čo je pre dospelých ťažšia úloha. Výstava by mohla fungovať ako bezplatné ihrisko pre umelca, ale aj pre divákov. V tomto kontexte sa umelecké diela približujú a pre divákov je zážitok silnejší. Výstavu by som odporučil ľuďom, ktorí radi sledujú výhľady aj počas všedných dní. Hľadám poriadok v urbanistickej krajine, ktorý predstavuje harmóniu farieb a proporcií, ak chcete vidieť výsledky tohto hľadania, navštívte výstavu v Čepan Gallery.
Pozeráte sa niekedy na výstavu detskými očami? Môže to v niečom výstavu vylepšiť?
Cestou na Slovensko som rozmýšľal, čo nové môžem vyskúšať, čo som inde nevyskúšal. Vyskúšať to neznáme je skvelá hra. V očiach detí toto predstavuje ich zvedavosť pre to, čo ich obklopuje. To je spôsob, ktorý chcem dosiahnuť. Ak sa do toho návštevník dokáže vžiť, môže to urobiť jeho zážitok zaujímavejším, ale hlavne je táto myšlienka dôležitá pre mňa a pre tvorivý proces.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?
Z pohľadu a analýzy spôsobu, akým vidím svoje prostredie. Prechádzka na novom neznámom mieste môže byť dobrou „inšpiratívnou bombou“. Mal som pár prechádzok aj v Trnave, možno neskôr využijem moje fotky odtiaľto. Okrem toho je dôležitou súčasťou aj návšteva výstav. Medzi umelcov, ktorí ma najviac ovplyvnili, patria mená Richard Diebenkorn, R.B. Kitaj, James Turell, Mark Rothko, Richard Serra, Haász István.
Neuvažujete niekedy o tom, že by ste sa vrátili do Trnavy a prípadne urobili ďalšie výstavy?
Mal som tu naozaj skvelý čas, so skvelými ľuďmi. Už som zvažoval, že na záver urobím ďalšie predstavenie s Danim Némethom. Pri zvukovom dizajne vernisáže Dani umocnil zážitok hudbou. Kvôli vianočným sviatkom sa nám to na druhýkrát nepodarí, ale dúfam, že sa neskôr vrátim s inými projektmi.
Plánujete ísť vystavovať svoje obrazy aj do iných miest?
Momentálne žijem v Holandsku a väčšina mojich nových diel je tam. Chystám sa ukázať tri obrazy a kovovú sochu na výstavách v Groningene na 2. poschodí. Moje diela sa ťažko prepravujú do zahraničia, aj keď zatiaľ by som si niektoré menšie mohol z Trnavy zobrať aj v batohu. Budem musieť prísť na to, ako to bude fungovať v budúcnosti. Plánujem vystavovať aj v Budapešti a hľadám ďalšie open cally. Už som sa prihlásil do niektorých ďalších aj na Slovensku.
Ján Janočko, Rut Albin
Foto: Petra K. Adamková, Lívia Martvoňová
Na čo s radosťou spomíname z roku 2022? Prečítajte si najlepšie pracovné okamihy ľudí, ktorí pre vás tvoria Malý Berlín
Nie je veľa zamestnaní, ako je to naše, v ktorom tak intenzívne cítiť plynutie času. Ešte nevychladli mesačné plagáty a už treba zháňať informácie pre ten nasledujúci plagát. V roku 2022 sa u nás konalo 240 podujatí, ktoré pritiahlo viac ako deväťtisíc návštevníkov. Udialo sa toho veľmi veľa, napriek tomu – alebo žeby vďaka tomu? – nám rok 2022 zbehol akosi veľmi rýchlo.
V tomto roku sme zorganizovali náš prvý letný tábor a pribudli nám dve kolegyne: projektová manažérka Mária, ktorá sa venuje našim medzinárodným projektom a produkčná Soňa (číslo dva), ktorá omladila tím a odľahčila pracovné nasadenie.
Od februára sme, navyše, žili v neustálom napätí. Báli sme sa o kolegov a kamarátov na Ukrajine, no s radosťou sme ponúkli útočište našej Anke Siedykh. V Trnave vyštudovala bakalára a už vtedy u nás dobrovoľníčila, no na magisterský stupeň sa vrátila domov do Kyjiva. Odkiaľ ju tiež vo februári vyhnala vojna. Spojili sme teda príjemné s užitočným a Anka sa venovala príprave podujatí pre Ukrajincov, ktorí prišli do Trnavy, alebo o ukrajinskej kultúre a umení pre Slovákov.
Popri tom sme sa s partnermi, ktorých sme spoznali na konferenciách paneurópskej siete kultúrnych centier Trans Europe Halles, pustili aj do veľkých medzinárodných projektov, ktorých výsledky budú viditeľné najmú v budúcom roku.
Rok však netvoria len veľké pohyby a zmeny, ale najmä drobnosti a malé radosti. My sme sa teda pozreli na to, aké podujatie či udalosť medzi kolegami zarezonovalo a aj po čase si naň s radosťou spomenú.
Soňa Jakubove
Zástupkyňa riaditeľa
Jeden z najsilnejších momentov, na ktorý rada spomínam, je špeciálne vydanie ukrajinského klubu – Stretnutie pod platanmi. Bolo to niekoľkohodinové podujatie vonku na Nádvorí, počas ktorého sme sa stretli a okrem divadla, workshopov a skvelého jedla sa navzájom pozoznamovali. Spolupracovali sme na ňom s Kubikom, oslovili sme rôzne organizácie v meste, ktoré sa venujú pomoci Ukrajincom. Celé to dopadlo nad očakávania.
Mária Šimončičová
Projektová manažérka
Keďže pracujem z domu, najviac si užívam, keď môžem byť v živom kontakte s kolegami a inými spolupracovníkmi. Preto najsilnejšie momenty v roku 2022 boli pre mňa služobné cesty do Prahy a Švédska, kde som mala možnosť spoznať veľa kolegov, ktorých som dovtedy poznala len online. Zároveň bolo zaujímavé vidieť a počuť, ako funguje kultúra v iných krajinách.
Michaela H. Lehoczká
Produkčná pre vzdelávací a umelecký program
Potešilo ma, že sa nám podarilo zorganizovať prvý letný tábor pre deti. Napriek tomu, že to bol náročný týždeň plný vreskotu a neporiadku, s radosťou naň spomínam. Som veľmi rada, že niektoré deti k nám naďalej chodia na rôzne workshopy. Verím, že ten budúcoročný tábor bude síce tiež náročný, ale že sa budeme rozrastať a zlepšovať, že sa nám podarí vytvoriť výtvarno-kultúrny program, ktorý bude deti baviť, vzdelávať a postupne ho budú s nami aj samé budovať a do programu prispievať.
Michal Mikuláš
Hudobný dramaturg
V koncertnej ponuke sme sa snažili (a chceme v tom pokračovať) dávať čo najväčší priestor slovenským interpretom, ktorých je našťastie veľmi veľa a kvalitná ponuka presahuje naše možnosti. Výnimočne ma zaujal Jonatán Pastirčák so svojim elektronickým projektom svetových kvalít Isama Zing. The Wilderness a sinks zase prilákali punkovejšie obecenstvo, YouTopia bola nabitá aktuálnymi hudobnými trendami akými sú Porsche Boy či Samey.
Ján Janočko
Filmový dramaturg
Témou, prevedením a silou posolstva ma tento rok zaujali divadelné predstavenia Ste medzi nami Divadla Zrakáč, ktoré hovorilo o nie vždy vhodnom správaní ľudí bez hendikepu k nevidiacim a tiež Malý Sobík od Divadla Kontra, nielen preto, že som ho stihol ešte predtým, než prišiel s adaptáciou Netflix. A aby som si prihrial aj svoju polievočku, za srdiečko ma chytil aj film Posledný strih, ktorý ma prekvapil a odmenil za trpezlivosť.
Jozef Trnka
Technik a dobrovoľníctvo
Mám rád, keď sa stretnutia s ľuďmi, teda najmä s blízkymi, a tak rád spomínam na návštevu Mareka Adamova na cyklotúre po kultúrnych priestoroch. Z rovnakého dôvodu ma príjemne potešili všetky rezidencie ktoré u nás prebehli s veľmi milými a inšpiratívnymi ľuďmi ako aj pobyty zahraničných dobrovoľníkov. Je predsa také príjemné oživiť pracovný kolektív. A spomedzi podujatí ako zarytý fanúšik rádia musím určite spomenúť festival rozhlasovej hry, ktorý u nás organizuje Rádiom Devín. Takže vlastne opäť nejaký druh stretnutí.
Julo Selnekovič
Hlavný technik, dramaturg cyklu b minor
Teší ma, že sa podarilo do úspešného konca dotiahnuť koncert v rámci cyklu b minor, na ktorom hrali Raschèr Saxophone Quartet a Laco Fančovič. Nielen to, že prišli oni, ale že prišlo koncertné krídlo z Bratislavy, ktoré sme pre Laca objednali. Stále neverím, že sa to vôbec podarilo. Je to jedno zo svetovo najuznávanejších saxofonových kvartiet a na Slovensku hrali len tri koncerty – v Košickom Dome umenia, v koncertnej sále Slovenského rozhlasu v Bratislave a v našej malej Veľkej sále. Už po prvých zahraných tónoch bolo jasné, že ide o iný level interpretácie ako bežne vidieť na koncertoch. Vynikal tón, ich muzikalita a zohranosť.
Petra K. Adamková
Propagácia
Zlokot sa rozpadli v čase, keď som bola ešte na vysokej škole a myslela som si, že všetko je večné a na všetko je času dosť. Ich vtedajšie vystúpenia som si teda nechala ujsť. Keď som zistila, že sa opäť dali dokopy a hrávajú, spýtala som sa kolegu Mikuláša, ktorý u nás robí hudobný program, či sa náhodou neozvali, že u nás chcú koncertovať. Neozvali sa. O pár týždňov som však nečakane na ich koncert naďabila v našom jesennom kalendári a hneď som vedela, že v ten večer bude syna uspávať manžel. A boli skvelí! V publiku som sa bavila a tancovala a spievala tie ich perfektné texty plné irónie s ďalšími pokročilými tridsiatnikmi ako som ja. Spomenula som si, aké je to spotiť sa na koncerte, a na oplátku som na chvíľu zabudla, ako ma ukrutne bolia kríže z nášho dvanásťkilového dvojročného bábätka, ktoré sa stále rado nosí na rukách.
Anna Siedykh
Produkčná
Ukrajinský špeciál na Ypsalone. Dlho sme sa na to pripravovali. Hlavne sa teším z toho, že sa podarilo na Slovensko dotiahnuť tak veľké meno, ako Jurij Andruchovyč, ale aj smer besedy zvolený Hvoreckým bol perfektný. Prišlo veľa ľudí a aj počas ďalších dní festivalu spomínali na ukrajinský prvý deň. Druhý projekt, ktorý mi robí radosť, je Ukrajinská knižnica. Vidím, že Ukrajinci na Slovensku potrebujú udržiavať vzťah k svojej kultúre a literatúre a knižnica pomáha udržiavať vzťah s domovom a jazykom.
Soňa Mikulášová
Produkčná
Tohtoročným highligtom z kultúrneho programu bola pre mňa jednoznačne YouTopia. Byť hlavnou produkčnou niekoľkodňového festivalu bola pre mňa úplne nová skúsenosť. Bola to radosť a stres zároveň. Najlepší pocit som mala, keď som videla plné sály mladých ľudí, ktorí sa bavia na diskusiách s ich obľúbenými autormi z podcastov a YouTubu alebo si spievajú s obľúbenými interpretmi. Myslím, že tento rok YouTopia splnila presne svoje poslanie, priniesla kultúru z internetu k jej sledovateľnom naživo.
Darčeky alebo inšpiratívne čítanie. Pozrite si knižné tipy od hostí a moderátorov nášho literárneho festivalu Ypsalon
Koncom novembra sa v Malom Berlíne konal už ôsmy ročník festivalu Ypsalon. Počas štyroch dní nás navštívilo množstvo vynikajúcich spisovateľov – a to nielen zo Slovenska – a spovedali ich vždy overení a sčítaní moderátori.
Všetkých sme sa opýtali na ich obľúbené knihy alebo také, ktoré ich v poslednej dobe zaujali. Musíme priznať, pre mnohých bolo náročné povedať len 3 – 5 kníh. Rozhodli sme sa pre vás vypichnúť tie výnimočné knihy, ktoré sa v odporúčaniach našich hostí a moderátorov opakovali.
Či ich využijete ako tipy pre vianočné darčeky pre blízkych či pre vlastné potešenie, bude to určite zaujímavé čítanie!
Začnime našimi zahraničnými hosťami
Weronika Gogola síce žije v Bratislave, no pochádza z Poľska. Jurij Adruchovyč je zas ikonickou osobnosťou modernej ukrajinskej literatúry: je popredným básnikom, prozaikom, esejistom a prekladateľom. Oboch spája nadšenie pre francúzsku autorku a čerstvú držiteľku Nobelovej ceny za literatúru Annie Ernaux a jej knihu Roky. V nej prepája svoje osobné dejiny s vývojom spoločnosti a kultúry od 40. rokov po prelom tisícročí. Od svojho života odbáča k masmédiám či reklamným sloganom a potom sa opäť vynára ako rozprávačka vlastnej autobiografie.
Jurij Andruchovyč sa s nami podelil dovedna o tri knižné tipy a postupne vám predstavíme všetky. Milo nás prekvapilo, že do svojho zoznamu zahrnul aj knihu iného nášho hosťa, ktorá sa zhodou okolností venuje Slovensku. Bol ním Pavel Kosatík a jeho posledná kniha Slovensko 30 let poté. Mimochodom, jeho predchádzajúce Slovenské století do svojho zoznamu zahrnula mladá spisovateľka Soňa Uríková.
Pavel Kosatík sa Slovenskom (a porovnávaním vývoja spoločnosti a politiky v Českej republike) zaoberá už dlhší čas. Prináša zaujímavý – a pri našej národnej tendencii podceňovať sa nečakane pozitívny – pohľad „zvonku“. V prvej menovanej knihe sa venuje vývoju od rozpadu Československa, v druhej hodnotí dokonca až storočnicu slovenských moderných dejín. A konštatuje, že sme tento čas vôbec nepremárnili a pritom prináša aj svoj pohľad na česko-slovenské vzťahy.
Pri ukrajinskom spisovateľovi Andruchovyčovi a českom autorovi Kosatíkovi ešte na chvíľu zostaneme. Zhodujú sa totiž v tom, že sa oplatí otvoriť knihu Príhody tuláka po Slovensku. V nej sa náš novinár Martin M. Šimečka začiatkom júna 2022 vydáva do hôr, a to celkom bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal v úmysle napísať ani túto reportážnu knihu, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom sa rozhodol nechať svoje putovanie riadiť náhodami. Na potulkách stretol ľudí žijúcich na samotách a v zabudnutých kútoch Slovenska, rozprával sa s nimi, prijal ich pohostinnosť, počúval ich a sprostredkoval nám Slovensko zabudnuté, rozčarované, nedôverčivé, ale aj duchovné a veľkorysé.
Spoznajte osudy veľkých národov
Podobne rozporuplný pohľad na krajinu – no tentoraz krajinu galského kohúta – nájdete aj v ďalšom knižnom tipe od Pavla Kosatíka. Román Zničiť francúzskeho autora Michela Houellebecqa do svojho zoznamu zahrnul aj moderátor Ľubo Šulko a taktiež náš kamarát, filozof a občasný moderátor Anton Vydra. Ten nám, mimochodom, poslal tipy na samé filozofické knihy, a len jednu beletriu – túto – čo samo o sebe hovorí, že ide o výnimočné dielo. Dej románu je zasadený do roku 2027 počas francúzskych prezidentských volieb. Miestami pôsobí ako geopolitický triler s útokmi, špiónmi a ezoterickým podtextom, no zároveň je rodinnou melodrámou s patriarchom v domove dôchodcov v srdci francúzskeho vidieka.
Rozprávanie o krajine a národe bolo, zdá sa, v kurze aj medzi našimi tohtoročnými moderátormi. Do tejto kategórie patrí aj reportážna kniha poľského autora Witolda Szabłowskeho Čo sa varí v Kremli. V nej sa dočítate, prečo s posledným ruským cárom Mikulášom II. zastrelili aj jeho kuchára, čo sa varilo prvým likvidátorom černobyľskej katastrofy a kto dal Gagarinovi pred odletom do kozmu vypiť pohár mlieka. Podľa moderátorov Alexandry Jurišovej a Mirka Tódu sa oplatí spoznať Rusko cez kuchynské dvere. Ako sa píše na prebale knihy: „Asi nie je náhoda, že v krajine, v ktorej sú ľudia zo všetkého najviac kŕmení propagandou, je prezidentom a neobmedzeným diktátorom práve vnuk kuchára – Vladimir Putin.“
A keď sme sa dostali už aj k receptu na súčasné Rusko, na oplátku medzi odporúčaniami nájdete aj tip od Mareka Vadasa a Mireka Tódu na výbornú publikáciu britskej autorky Anny Reid o dejinách Ukrajiny od jej úplného začiatku. V roku 1240 na toto územie z východu vtrhli Mongoli a nasledujúcich sedem storočí bola Ukrajina rozdelená medzi bojujúcich susedov: Litovcov, Poliakov, Rusov, Rakúšanov a Tatárov. Znovu a znovu sa pohraničie menilo na bojisko. Ukrajina – Krajina na okraji má za sebou bohaté a hrdé dejiny, počas ktorých sa o jej rovinatú a úrodnú zem stáročia bojovalo. Skutočnú nezávislosť získala rozpadom Sovietskeho zväzu, no teraz o ňu musí bojovať opäť.
Lásky, nenávisti a všetko medzitým
Od histórie národov až tak neodskočíme ani v prípade nášho ďalšieho knižného tipu, no predsa sa už pozrieme na človeka trošku zbližša. Mladšia generácia našich hostí, Jakub Spevák a Nicol Hochholczerová, a aj moderátor Michal Tallo sa zhodujú, že sa oplatí siahnuť po provokatívnom debute nemeckej autorky Kathariny Volckmer s explicitným názvom Jewish Cock. V ňom sa istá Nemka po niekoľkých rokoch života v Londýne spovedá doktorovi Seligmanovi zo svojej minulosti, túžob (po Hitlerovi), či zo svojho zápasu s vlastnou sexualitou a identitou. Miestami bizarný, no hlavne trochu temne zábavný príbeh cez sexualitu rozoberá nielen osobné postoje ženy, ale aj domnelé „vyrovnanie sa“ nemeckého národa s Holokaustom.
Dvojicu mladých autorov, Soňu Uríkovú a Jakuba Speváka, ktorých sme si pozvali do spoločnej diskusie o rurálnom prostredí v slovenskej tvorbe – zaujala kniha taktiež mladej slovenskej autorky Jany Micenkovej. Román Krv je len voda je jej druhou knihou a rovnako ako jej poviedková prvotina Sladký život, aj táto kniha sa prebojovala medzi finálovú desiatku kníh nominovaných na cenu Anasoft litera. Je analýzou rozkladu dysfunkčnej rodiny a snaží sa v jej príbehu vysledovať, z čoho pramení násilie.
Naši pravidelní moderátori Alexandra Jurišková a Ľubo Šulko odporúčajú začítať sa do knihy islandského spisovateľa Jóna Kalmana Stefánssona. Tvoja neprítomnosť je tma ponúka síce trochu spletitý príbeh, ktorý vás zavedie naprieč časom od prítomnosti až na prelom 19. a 20. storočia, zo vzdialeného islandského fjordu až na juh Francúzska a zase späť, no určite sa oplatí nechať sa uniesť až do konca. V jadre je totiž o láske, ktorá človeka často prekvapí a možno aj postaví pred náročnú voľbu. Naše rozhodnutia však ovplyvňujú aj naše okolie a budúce generácie.
Nuž, veď láska je jedným zo základných kameňov života ľudského druhu, ktoré nás definujú, no ani zďaleka nie jediným. O ďalších Základných prvkoch nášho sveta, banálnych aj smrteľne dôležitých, by sme si podľa Jána Púčeka a Michala Hvoreckého mali prečítať v zbierke esejí amerického autora Eliota Weinbergera. O všedných veciach akými sú vietor či oriešky, ale aj o zložitých fenoménoch, píše s nevídanou ľahkosťou. A s múdrosťou literárneho archeológa, astronóma, antropológa a chovateľa v zoo zároveň nás prevedie dejinami aj historkami tisícky vecí, ktoré tvoria náš každodenný život.
Cudzinečnosť: Naša kolegyňa Anna Siedykh predstaví svoju zbierku básní
Anna Siedykh je súčasťou tímu Malého Berlína s prestávkami už štyri roky. Okrem práce na podujatiach sa vo voľnom čase venuje aj poézii. Jej zbierku s názvom Cudzinečnosť odprezentuje už v piatok večer na rovnomennom podujatí. O knihe, podujatí aj o práci v kultúrnom centre sme sa s Ankou porozprávali.
Prečo práve „Cudzinečnosť“?
Je to slovo, ktoré v slovenčine, ak sa nemýlim, neexistuje. Prvú časť tvorí cudzí alebo cudzosť, cudzinec a nasledujúce -čnosť si môže človek uchopiť po svojom. Možno to chápať napríklad ako (ne)konečnosť. Pre mňa osobne toto spojenie slov vyvoláva pocit neistoty, tmy, do ktorej sa ponárame počas pobytu v novej krajine, kde objavujeme novú neznámu kultúru, spoznávame iné kontexty a pod. Niekedy si aj myslím, že sa viem spájať s touto kultúrou, ktorá je pre mňa iná, no stále sa cítim byť cudzia. Mám inú minulosť, iné spomienky, prežila som si iné detstvo.
Ako tento názov vznikol?
Názov Cudzinečnosť vznikol počas sprchovania (smiech). Často sa mi to stáva, napríklad aj keď píšem básne, nezvyknem im dávať názvy. Je pre mňa vzácne, keď mi nejaký len tak napadne. Zvyčajne sa pohrávam so slovnými hračkami, spojeniami alebo si jednoducho vymýšľam nové slovíčka, ktoré aspoň trochu definujú moje (ne)definovateľné pocity. Snažím sa čitateľom a čitateľkám nechať priestor na ich vlastné uchopenie názvu a zároveň tak vytvárať priestor na diskusiu.
Čo môžu čitatelia od zbierky Cudzinečnosť očakávať?
Snažila som sa nevenovať len témam vojny, ale nedá sa to oddeliť, nedá sa tomu vyhnúť. Uvedomujem si, že píšem o veľmi náročných a veľmi aktuálnych veciach. Venujem sa ale hlavne témam domova, hľadania svojho miesta, identity, ale aj témam pamäti – či už kolektívnej alebo individuálnej – a tomu, ako nás definuje naše detstvo. Snažím sa priblížiť pocity utečencov, aj tie moje.
Vznikli všetky básne v období po začiatku vojny?
Áno, okrem prvej básne, ktorú som napísala 23. februára večer, teda tesne pred začiatkom vojny. Veľmi dobre si na to pamätám – cítili sme, že sa niečo deje, že sa niečo blíži, ale nevedeli sme, čo. Bolo to, ako keď sa na vás niekto pozerá a vy cítite veľký tlak. Zvyšok básní vznikol po začiatku vojny.
Aké sú špecifiká písania v slovenčine a v ukrajinčine? V čom je to iné a čo majú spoločné?
Niekedy sa mi básne v slovenčine páčia viac. Spôsob písania je zaujímavý. Nad slovenskými básňami viac rozmýšľam. Viac pracujem so slovníkom, viac hľadám slová, ktoré vystihujú ten alebo iný pocit. Viac pracujem s jazykom, vzhľadom na to, že slovenčina nie je moja materčina. Je to cudzí jazyk, necítim sa v ňom tak pohodlne, musím si dávať väčší pozor na to, aké slová volím. Možno sú ukrajinské básne pre mňa osobnejšie. Slovenské sú univerzálnejšie. Zaujímavé je možno aj to, že niekedy báseň začína v ukrajinčine a končí sa po slovensky.
Čo bude na podujatí čakať na divákov?
Hlavne pôjde o prezentáciu mojej dvojjazyčnej zbierky. Napísala som viac ako 50 básničiek, no diváci sa nemusia báť, nebudem ich čítať všetky, nechcem vás uspať (smiech). Celý koncept básni spočíva v tom, že vždy tvoria dvojice. Jedna báseň je napísaná v ukrajinčine a druhá v slovenčine. Pozor, nejde však o slovenský preklad ukrajinskej básne, hoci sa to tak môže javiť a znieť, a to aj preto, že sa hrám s podobnými slovami a podobnými konotáciami a konceptmi. Veci skúmam z pohľadu Ukrajinky, no zároveň sa na veci pozerám aj ako človek dlho žijúci na Slovensku. Podujatie však bude mať možno trochu netradičný koncept – bude iný, než pri iných literárnych večeroch.
Čo teda na prítomných, okrem týchto básní čaká?
Budeme pracovať so svetlom, prepájať hudbu s poéziou. Nechceme, aby to bola iba obyčajná čítačka, ale pokúsime sa spraviť stage interaktívnejší, pôjde skôr o performatívne čítanie. Nebudem tam sama, bude tam ukrajinská DJ-ka a hudobná kurátorka z umeleckého kultúrneho centra Closer v Kyjive, Olga Beckenstein. Je spoluorganizátorkou najväčších festivalov jazzovej a elektronickej hudby na Ukrajine. Zahrá svoj DJ set. Z mojej zbierky si teda vyberieme veci, ktoré sa nám spájajú, ona k nim spraví podmaz a po čítaní bude v DJ sete pokračovať. Okrem toho sa budú premietať aj vizuály Katyi Yehorovej, ktorá je momentálne rezidentkou v Piešťanoch, v Arte. Venujeme sa podobným témam.
Ako si sa dostala k spolupráci s Malým Berlínom?
Ešte počas môjho prvého ročníka na vysokej škole. Chýbala mi kultúra, tak som začala hľadať priestor, v ktorom by som ju mohla nájsť. Najprv som párkrát prišla na koncerty, divadelné predstavenia. Neskôr som videla na webovej stránke Fakulty masmediálnej komunikácie, kde som študovala, inzerát, že Malý Berlín hľadá dobrovoľníkov na festival seriálov Pilot. Tak som sa prihlásila a hneď som aj pomáhala s prípravou výstavy a s prekladmi na výstavu, ktorú Malý Berlín organizoval v Kyjive. Neskôr som pomáhala fotiť, pripravovať literárne podujatia a festival spisovateľov Ypsalon.
Čo všetko bolo tvojou úlohou v Malom Berlíne po tvojom návrate na jar tohto roka?
Prišla som na Slovensko a do Malého Berlína a hneď sme zistili, že potrebujeme niekoho na prácu s ukrajinskou komunitou, ktorej počet vzrástol kvôli vojne. Chceli sme spájať ľudí, zoznamovať ich s mestom, kultúrou a integrovať ich. Vytvorili sme preto Ukrajinský klub, kde sa opakovane každý mesiac stretávame a vždy riešime nové a iné témy. Vždy boli vítaní i slovenskí návštevníci, bol zabezpečený prekladateľ. V spolupráci s Ukrajinským veľvyslanectvom a rôznymi dobrovoľníkmi sme založili ukrajinskú knižnicu. Venujem sa tiež vytváraniu programov o Ukrajine pre slovenské publikum. Ide o diskusie, besedy s ukrajinskými odborníkmi a odborníčkami o literatúre a vojne, ale aj o tom, ako sa Ukrajina a Európa mení. Venovala som sa aj literárnemu programu, festivalu Ypsalon, na ktorom sme prvý deň venovali ukrajinským spisovateľom. Mali sme tu jedno z najväčších mien ukrajinskej literatúry, Jurija Andruchovyča, navšívila nás i Olesia Jaremčuk so slovenským prekladom knihy Naši iní a ukrajinská vydavateľka Lilia Omelianenko.
Ján Janočko
Foto: archív Anny Siedykh
V Malom Berlíne pokrstia poéziu
Kultúrne centrum Malý Berlín bude prvýkrát dejiskom krstu knihy naplnenej poéziou. Tri mladé autorky, Nikola Kozmová, Klaudia Dočekalová a Jana Mišeková privedú na svetlo sveta zbierku s názvom Moiry. Trio, ktoré je súčasťou trnavského básnického zoskupenia s názvom Spoetika, sme sa pýtali na detaily o chystanej knihe – nie len na obsah, ale aj na zaujímavú formu financovania.
Poetky sa totiž vybrali cestou crowdfundingu – teda spôsobom, pri ktorom sa peniaze na projekt zháňajú cez verejnú zbierku. „Zistili sme, že je to naša jediná cesta. Niektoré vydavateľstvá boli síce ochotné našu knihu vydať, mali však dopredu naplnené edičné plány,“ hovoria o nutnosti tejto cesty tri autorky.
Vyzbieranie peňazí je však len jednou časťou z príprav. O tom, čo je na príprave knihy najťažšie, hovorí Nikola Kozmová:
Na úspešnej kampani sa podarilo vyzbierať viac ako 100 percent cieľovej sumy, ktorá mala slúžiť na pokrytie nákladov na vydanie. Celý proces mal niekoľko fáz, niektoré trvali dlhšie, iné možno až prekvapivo krátko. Detaily približuje Klaudia Dočekalová.
Zbierka básní Moiry je podľa autoriek výpoveďou troch mladých žien, ktoré vnímajú svoj svet prostredníctvom poézie, a tak naňho aj reagujú. 128-stranová knižka sa objaví na pultoch kníhkupectiev v mäkkej väzbe a v náklade 350 kusov. Na krste, ktorý sa v Malom Berlíne uskutoční 15. decembra, si ju budete môcť ohmatať a zalistovať si medzi básňami a ilustráciami Magdalény Biščovej, Barbory Jurčovej, Jakuba Ťapuchu a Viktórie Melišek Storozukovej. Súčasťou programu bude aj výstava ilustrácií a tiež premiéra hudobno-poetického klipu Jany Jany a M-CEEho od režisérky Olli Kollárovej.
Samotný krst budú mať v réžii autorky zbierky Moiry. Všetci tí, ktorí si knihu objednali, si ju budú môcť vyzdvihnúť tu. Možno sa dozvedia viac o tom, ako si k sebe poetky našli cestu. Aspoň zopár drobností o spoločných začiatkoch prezradila na záver Jana Mišeková.
Viac o krste zbierky poézie Moiry sa dozviete na našom webe.
Ján Janočko
Foto: Dominika Demovičová
Pozvánka na decembrové kino: Talianska Diera, francúzske tajomstvo zo suterénu aj výber krátkych filmov
Aj počas posledného mesiaca v roku 2022 rozprestrieme vo veľkej sále Malého Berlína naše premietacie plátno. Ponúkneme zahraničnú aj domácu produkciu, dokudrámu, polobizarnú novinku z Francúzska a aj zopár krátkych filmov. Prečítajte si viac o tom, čo fanúšikov filmu v decembri v Malom Berlíne čaká.
Diera
5. december, 19.00 h
Taliansko, šesťdesiate roky minulého storočia. Kým na jednom konci krajiny sa stavia najvyššia budova Európy, na tom druhom sa do obrovskej hĺbky vydáva skupina prieskumníkov. Ich cesta do hlbín neunikne miestnym obyvateľom a vám by nemala uniknúť Diera – dokudráma, ktorú na filmovom festivale v Benátkach ocenili zvláštnou cenou poroty.
Slávnosť krátkeho filmu
11. december, 19.00 h
Päť krátkych filmov zo Slovenska a Česka. Predstavujeme mladých tvorcov, ktorí v budúcnosti môžu hrať prvé husle v lokálnom hranom, animovanom či dokumentárnom filme. V priebehu jedného večera v Malom Berlíne uvidíte zaujímavý výber kúskov, ktoré inde neuvidíte a spoznáte nových šikovných filmárov a filmárky.
CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ / LIQUID BREAD (trailer) © FTF VŠMU 2021 from FTF VŠMU on Vimeo.
Neuveriteľné, ale pravdivé
13. december, 19.00 h
Alain a Marie sú na obhliadke domu na pokojnom predmestí. Realitný agent ich varuje, že to, čo ukrýva suterén, im obráti život hore nohami. Manželia, ohromení a nadšení tým, čo objavia, sa rozhodnú nehnuteľnosť kúpiť… Quentin Dupieux, jeden z najexcentrickejších filmových tvorcov, má zdanlivo nevyčerpateľný zdroj bizarných nápadov, na ktorých so svojou komickou genialitou stavia. Ten najnovší si môžete pozrieť už 13. decembra.
Tešíme sa na kinostretnutia v decembri.
Oscar Brophy prinesie do Trnavy írsky humor: Čo môžeme čakať?
21. november, deň, počas ktorého nájde írsky humor dočasný domov v Malom Berlíne. S jedným z vystupujúcich, Oscarom Brophym, sme sa rozprávali o špecifikách stand-upu z jeho domoviny aj o tom, prečo si vybral práve Trnavu pre svoju šou.
Prečo ste si vybrali Trnavu ako miesto ďalšieho podujatia?
Pretože je to blízko Bratislavy a chceli by sme našu stand up comedy priniesť ďalej na Slovensko. Berieme to ako odrazový mostík. Myslím, že by bolo super, keby som cestujúcim komikom mohol povedať, že ak prídu na Slovensko, môžu prísť do Bratislavy, do Trnavy a do ďalších miest, môžeme si spraviť malé turné. Museli by sme to finančne zabezpečiť. Komici často zavítajú do Rakúska – Viedne, Salzburgu, Innsbrucku, Prahy a Bratislava je potom len zastávkou. Ak dokážeme urobiť zo Slovenska životaschopné miesto pre írsky stand up, myslím, že to bude skvelé.
Boli ste tu, v Malom Berlíne, už vlani v máji. Ako sa vám tu vtedy páčilo?
Bolo to dobré, len bolo zvláštne, že všetci mali rúška a museli sme mať zníženú kapacitu, takže by som bol rád, keby sa tentoraz predstavenie zaplnilo. Máte peknú sálu, dobre sa s vami spolupracuje a túžite po tom, aby sme boli späť a aby som sa vrátil aj ja, aby sme robili nové predstavenia. To je vždy veľmi pekné.
Som naozaj zvedavý na írsku komédiu. Čo robí írsku komédiu „írskou“?
Prvé slovo, ktoré mi napadne, je „absurdita“. Britský humor je viac o irónii, ale myslím si, že v Írsku je to viac o vtipoch z hlúpych vecí. Vo všeobecnosti máme tendenciu rozprávať na javisku hlúposti a viac si robíme srandu z podivnosti života.
Povedzte mi viac o Terrym. Čítal som o ňom, že je budúcou veľkou hviezdou a stáva sa čoraz populárnejším.
Terry je už teraz headlinerom v podstate každej šou, na ktorej sa objaví. Hviezdi v Dubline, Berlíne, Prahe a Viedni a je veľmi talentovaným komikom. S Terrym som sa stretol pred troma rokmi na pódiu, bolo to tesne pred Novým rokom v roku 2019 a robili sme šouv Limericku. Prvýkrát som sa s ním stretol online na Facebooku a tiež, keď som hrával v Bratislave, snažil som sa sem dostať írskych komikov a on bol jedným z nich. Dostal som ho sem v rovnakom čase ako chlapíka menom Joe Rooney, ktorý je slávny írsky komik. Bol v írskej šou „Otec Ted“. Terrymu sa Bratislava nakoniec zapáčila natoľko, že tu rok býval a stretol tu svoju snúbenicu Jenny. Je to jeden z mojich najlepších priateľov.
Nepoznali ste ho teda z čias, keď ste žili v Írsku?
Nie, ale máme spolu multinárodné priateľstvo. Stretávam sa s ním pri návšteve Prahy a stretávame sa v Írsku, ako naposledy, keď som tam bol cez leto. Terry je tour manažér pre „Three Bucks Left“. Sú to komici z televíznej show vysielanej v Írsku začiatkom tohto storočia s názvom „Hardy Bucks“. Sú podobní Trailer Park Boys a v Írsku sú celkom známi. Terry manažuje ich turné po Írsku a Spojenom kráľovstve a budúci mesiac začiatkom decembra ich dokonca prinesie do Viedne a Nemecka. Má len 26 rokov a už toho Terry dosiahol veľa. Je veľmi pracovitý a veľa cestuje.
Takže prinesie špecifický írsky stand up a bude tam veľa nezmyslov, „kafkovských vecí“ a podobne?
Nepovedal by som kafkovské veci, ide skôr o vzťahy, sex, írsky republikanizmus a pobyt v zahraničí. Je to tiež o tom, že som Ír v zahraničí, k čomu mám tiež vzťah, a možno aj o tom, že ide do vecí s „írskym prístupom“.
Takže, aby bolo jasné, táto šou je pre cudzincov alebo môže prísť ktokoľvek a pochopí to úplne každý?
Prísť môže ktokoľvek. Ak by sme boli v Írsku, hovorili by sme iné veci a dávali iné referencie, ale 99 percent mojich vystúpení bolo v rôznych krajinách a s rôznorodým publikom každého druhu. Takže nemusíte byť z nejakého konkrétneho mieste, aby ste pochopili náš humor, stačí rozumieť angličtine.
Nejaké posledné slová, posledné pozvanie?
Bude to skvelá zábava! Ani jeden z nás na druhý deň nevstáva skoro do práce, takže si viem predstaviť, že sa po predstavení dobre opijeme. Ak sa chcete zabaviť, a vidieť skutočných Írov naživo (možno ste o nás doteraz počuli len v správach), sme milí ľudia, takže môžete prísť a dať si s nami „craic“, ako sa hovorí v Írsku!
Prezradíte ľuďom, ako ste vy, bežní Íri, prišli na Slovensko a zostali tam 6 rokov?
Určite sa do toho pustím, teraz nešte nič neprezradím, ale dostanem sa k svojmu príbehu a k tomu, ako som sa sem dostal. Naozaj to nedáva zmysel. Nemal by som tu byť, ale poviem vám o tom všetko!
Na rezidenčnom pobyte sa u nás zastavili Martina a Andrej
Dvaja mimoriadne vyťažení a umenie milujúci mladí ľudia zavítali na pár dní do Malého Berlína. V kultúrnom centre sme privítali Martinu Havierovú a Andreja Purkarta.
Ich hlavným pracovným miestom bolo veľká sála kultúrneho centra. Tam mali, podľa svojich slov, dostatok priestoru a možností na premýšľanie nad projektom, na ktorom pracovali. Tu navyše našli potrebný pokoj, keďže obaja sa okrem umenia venujú aj iným aktivitám, ktoré im obvykle zaberajú veľa času. Kým Martina, ako sama hovorí, študuje divadlo a snaží sa ho popri škole aj robiť, má ešte jednu (na pohľad nesúvisiacu) brigádu – vo Vietnamskej reštaurácii. Jej náprotivok z rezidencie, Andrej Purkart, sa popri štúdiu venuje aj práci v jazykovej škole.
Divadelníci sa rozhodli uchopiť širokú a veľmi zaujímavú tému manipulácie vnímanej skutočnosti. Rozdielna interpretácia faktov z minulosti znie na prvé počutie ako čosi komplikované, pri hlbšom pohľade ide o fascinujúci fenomén. Obsiahlu tému chytili obaja nečakane. Pri príchode bola dvojica vyzbrojená len poznámkami a otvorenou mysľou. Viac objasnila Martina: „Jediné, s čím sme prišli do Malého Berlína, boli ,vypísané‘ spomienky, ktoré by mohli demonštrovať manipuláciu vnímanej skutočnosti. Vďaka tomu sme mali sériu spomienok, ktorú sme dávali do priestoru. Z ich kombinácie nám vznikla svojbytná, tretia osoba, ktorej príbeh sme začali rozvíjať.“
Práve nová osobnosť, či lepšie povedané spomienky zhmotnené do postavy, sa neskôr stala centrom ich pozornosti pri pobyte v Malom Berlíne. Okolo nej sa začal točiť celý kreatívny proces. Andrej a Martina museli začať improvizovať každý deň v pozmenenom priestore. Raz boli inak stoličky, inokedy stolíky či pódium, keďže v Malom Berlíne prebiehali večer rôzne podujatia. Ráno tak našli rezidenti svoj dočasný domov vždy v inom stave. „Bola to pre nás vždy nová a zaujímavá výzva, potešilo nás, že sa veci menia a my sme museli zapojiť našu kreativitu,“ priznal Andrej.
Príbeh, ktorý bude dielo napokon niesť, je inšpirovaný fenoménom, pri ktorom človek môže meniť spomienky na vnímanú realitu vzhľadom na to, či a ako do nej vstúpili spomienky niekoho iného. „Zdalo sa mi, že schopnosť uchopiť skutočnosť objektívnym spôsobom, upadá. Viacero pohľadov môže zmeniť realitu v našich očiach,“ opísal svoju motiváciu k výberu témy Andrej. Jedna vec je podľa rezidentov to, ako si človek spomienky ukladá a druhá to, ako sa menia v závislosti od toho, keď do spomienok niekto „vstúpi“.
Či bude z tohto projektu napokon divadelné predstavenie, to zatiaľ nevedia. „Bavili sme sa aj o možnosti, že by to bolo naratívne dielo, ktoré by malo klasický začiatok aj koniec. Prikláňam sa k tomu, že by to bolo najucelenejšie,“ naznačil Andrej, no s istotou nepovedal, čo z toho nakoniec vznikne. „Mali by do toho vstúpiť performeri, ktorí by zastupovali postavy. Zatiaľ si to hráme sami, ale človek si na to nevidí,“ doplnila ho Martina. Na rezidencii obaja našli koncept a myšlienky, ktoré môžu použiť v tomto aj v iných projektoch v budúcnosti.
Pre oboch rezidentov nebol ich dočasný domov v Malom Berlíne novinkou. Obaja sledujú naše kultúrne centrum na sociálnych sieťach, navštívili ho aj ako diváci. Martina tu navyše bola aj pracovne. „Ako herečka som bola súčasťou festivalu Fokus Pokus a neskôr som tu bola ako súčasť rezidencie Divnožienky, ktorá vyvrcholila performance na jej konci,“ uzatvorila Martina Havierová.
Foto: Petra K. Adamkova