fbpx

Pop Animal bude silným zážitkom. Pozývame na predstavenie o hraniciach medzi človekom a zvieraťom

Dvojica zakladateliek, producentka Linda Durkáčová a režisérka Júlia Rázusová otvárajú na javiskách témy nacionalizmu, radikalizmu, populizmu, eticko-morálnych dilem, manipulácie a situačného tlaku. Inscenácia, ktorú uvedú v Malom Berlíne 22. mája o 19:00, je inšpirovaná Stanfordským väzenským experimentom. Nielen o nej sme sa rozprávali práve s režisérkou, Júliou Rázusovou.

Poďme na úvod predstaviť vaše divadlo – nielen jeho štruktúru, ale aj zaujímavý názov.

Slzy Janka Borodáča je nezávislým zoskupením, ktoré vzniklo po rozpade Prešovského národného divadla. Názov v sebe nesie meno zakladateľa profesionálneho divadla na Slovensku, Janka Borodáča. Zameriaval sa na psychologické herectvo a na konvenčné divadlo. Rozhodli sme sa prepájať našu tvorbu s výskumom. Venujeme sa netradičným hereckým technikám, ktoré na Slovensku nie sú spopularizované, ale zaujali nás na štúdiách v zahraničí. Prepájame sa s tvorcami z celého sveta. Na východ krajiny chceme priniesť kvalitnú experimentálnu tvorbu, prepájať mladých aj skúsených hercov a tiež sa zdokonaľovať v spomínaných netradičných hereckých technikách.

Bolo to takto od začiatku?

Spočiatku sme mali v pláne najmä workshopy, zamerané na techniky fyzického konania s textom. Po rozpade Prešovského národného divadla sme k nám preniesli inscenácie ako Moral Insanity alebo Kramerová verzus Kramer. Minulý rok sme odpremiérovali našu prvú inscenáciu, ktorú prinesieme aj do Malého Berlína. Teší ma, že sa nám darí pozývať k nám aj hercov pôsobiacich na západe krajiny, ktorí majú spojenie s východným Slovenskom a s ktorými sa poznáme ešte zo študentských čias – Peter Brajerčík, Anna Jakab Rakovská, Tomáš Mischura či Gabriela Marcinková.

Ako vy sami, zakladatelia divadla, profilujete vašu tvorbu?

Verím, že väčšina našej tvorby je a bude relevantným spoločeským komentárom a zároveň vrstevnatým umeleckým dielom, nad ktorým môže človek uvažovať. Je pre mňa dôležité obsiahnuť diela po hudobnej, výtvarnej aj obsahovej stránke. Verím, že sa profilujeme ako divadlo, ktoré zásadne komentuje aktuálne dianie.

Foto: Ctibor Bachratý

Stanfordský väzenský experiment – ten vám poslúžil ako inšpirácia. Čo je pre autora tak podnetné na udalosti, ktorá sa odohrala pred viac ako polstoročím?

Už dlhšie ma zaujímala téma pop-psychológie. Stanfordský väzenský experiment je jeden z najznámejších psychologických experimentov a spomína sa aj preto, že jeho téma je stále živá. Je kritizovaný, a jeho výsledky rozporuplné, ale pre divadlo je veľmi dobrý východiskový bod a materiál. Je tam prepojenie aj s našou divadelnou sférou cez situáciu a konanie vychádzajúce z nej. Autor experimentu si vyvodil zjednodušenú tézu, podľa ktorej zbavil ľudí zodpovednosti, pretože za ich správanie mohol situačný tlak. Zimbardo ponúka názor, že brutálne zločiny nie sú dielom ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností. To chceme otvoriť, takto nejako sa dostane viac ako 50 rokov starý experiment na divadelné dosky aj v dnešnej dobe.

Len pre istotu – inscenácia nie je dramatizáciou, ale je týmto experimentom len inšpirovaná. Alebo sa mýlim?

Naozaj ide len o inšpiráciu, nie o dramatizáciu. Je to inšpirácia v rámci témy skúmania podôb človeka a zvieraťa.

Hudobná zložka, ktorú ste už spomenuli, je vskutku netradičná, dokonca sugestívna. Vieme naznačiť, čo v tomto smere môže divák očakávať?

V rámci hudobnej dramaturgie sme sa rozhodli použiť aj skladby, ktoré boli použité na týranie väzňov v Guantaname. Pôjde teda aj o cover verzie známych kapiel ako Metallica, Eminem, Marilyn Manson, Britney Spears či zvučka z rozprávky Barney and Friends. Ukáže to, že aj z niečoho príjemného sa dá vytvoriť nástroj mučenia. Som rada, že ponuku spolupracovať na hudobnej zložke prijali skladatelia venujúci sa aj súčasnému divadlu: Martin Husovský, Lucia Chuťková, Michal Paľko, Martin Rázus ml. či Stroon.

Foto: Ctibor Bachratý

Môžeme aj čo-to prezradiť o hereckom obsadení?

Teším sa, že v tomto obsadení je kombinácia napĺňajúca víziu nášho divadla. Je tam stály spolupracovník, herec Tomáš Mischura, ďalej mladá herečka, absolventka VŠMU a rodená Prešovčanka Karin Adzimová a Filip Jekkel, doktorand a zároveň pedagóg Akadémie umení v Banskej Bystrici. Práve táto kombinácia vystihuje našu filozofiu a spôsob práce, na aký sa v Slzách Janka Borodáča sústredíme.

Skúsme jednou-dvomi vetami pozvať divákov na predstavenie a naznačiť, na čo sa môžu tešiť.

Ako divadelná tvorkyňa verím v to, že divadelný zážitok prinesie divákom nový rozmer vnímania, udalosť, atmosféru, perspektívu. Verím, že práve táto vec (aj s istou dávkou provokácie) nenechá diváka ľahostajného, ale podnieti ho k zaujatiu stanoviska či postoja k jednotlivým témam. Verím, že Pop Animal môže byť pre mnohých divákov silným zážitkom.


Stanfordský väzenský experiment bol pokus amerického psychológa Philipa Zimbarda, uskutočnený v roku 1971. Prebiehal na študentoch, ktorých psychológ našiel prostredníctvom inzerátu v novinách. Tí boli rozdelení na dozorcov a väzňov s jedinou podmienkou – vylúčenie fyzického násilia. Experiment musel byť predčasne ukončený, pretože niektorí dozorcovia zneužívali svoje postavenie a tvrdo trestali väzňov. Experiment je často spochybňovaný kvôli nízkemu počtu účastníkov, jeho neetickosť a pre ďalšie detaily.

Lístky na predstavenie Pop Animal, ktoré sa uskutoční 22.5. o 19:00, kúpite na tomto linku.

Foto: Ctibor Bachratý