Jonatán Pastirčák – tak znie civilné meno hudobníka a producenta, ktorý vystupuje pod pseudonymom Isama Zing a s týmto projektom vystúpi aj 22. apríla v Malom Berlíne. 

Jonatána možno poznáte aj pod ďalším pseudonymom Pjoni, no je to práve jeho alter ego Isama Zing, ktoré nedávno dostalo aj cenu Radio_Head Award za najlepší album Blurry AF. „Takmer výlučne hrávam živé koncerty pod pseudonymom Isama Zing. Niektoré spolupráce robím aj ako Pjoni, najčastejšie hudbu do filmu a divadla,“ prezrádza Jonatán. Jeho nové umelecké meno malo mať aj praktický význam. „Chcel som od seba odlíšiť moju klubovejšiu a tanečnejšiu hudobnú tvár od tej experimentálnejšej. Preto vznikol pseudonym Isama Zing, ktorý mal byť, navyše, ešte aj anonymný. Postupne som od toho upustil a dnes už je ťažko hľadať aj rozdelenie hudby na tanečnú a experimentálnu,“ hovorí trošku prekvapivo Jonatán. Alebo Isama Zing, ako chcete.

Celý projekt vznikal tak, aby sa pod pseudonymom Isama Zing skrýval príbeh a aby mala jeho identita nielen hudobný, ale aj estetický charakter. „Viem si predstaviť hrať aj pod svojim menom, Isama Zing však má priniesť ucelený estetický vnem do hudby,“ prezrádza Jonatán pred svojim koncertom. Čo vlastne jeho prezývka symbolizuje? „Vznikalo to počas prvej vlny utečeneckej krízy. To meno Isama Zing je vlastne reakciou a robí si srandu z neopodstatneného strachu. Teraz už môžem povedať, že je to preložené z anglického Is Amazing, len rozdelené inak. Myšlienka prišla z plagátu, ktorý som mal na stene, keď som ešte býval v Londýne. Bolo tam napísané Everything is amazing, teda všetko je úžasné,“objasňuje hudobník a producent.

22. apríla o 20.00 h sa v Malom Berlíne začína koncert, ktorý si fanúšikovia elektronického soundu a silných emócií v texte nesmú nechať ujsť. „Pôjde o koncert z turné k najnovšiemu albumu Blurry AF. Snažím sa hrávať koncerty inak ako albumové veci. Sú viac fluidné, v niečom možno idem do väčších extrémov,“ priznáva Jonatán, ktorý sľubuje, že pôjde o netradičné a nevídané vystúpenie. „Zahrám aj piesne, ktoré ešte neboli na albume. Koncert nemá presne danú štruktúru, formát, v každom meste je iný,“ objasňuje Jonatán. 

Na albume sa objavilo viacero spoluprác, Isama Zing však bude hrať v Trnave sám. Na pódiu mu ale nebude chýbať spoločnosť. „Pracujem s vizuálnou umelkyňou, scénografkou a svetelnou dizajnérkou Terez Barkinkovou. Je tam teda dôležitý aj vizuálny vnem – ale viac o ňom nepoviem, ľudia uvidia sami na koncerte,“ pozýva Jonatán do Trnavy. V kultúrnom centre Malý Berlín sa ako Isama Zing objaví prvýkrát, chodí sem len zriedka, hoci, ako sám hovorí, rád by sa tu vyskytoval častejšie. „Pravda je taká, že v Trnave som už bol, ale za posledných pár rokov som tu ako sólista nevystupoval. Hral som tam však s Katarziou, ale na sólo koncert… To si hádam ani nespomeniem,“ hovorí Jonatán, a pripomína, že hoci vníma Trnavu len obďaleč, teší sa z väčšieho počtu možností na kultúrne vyžitie. 

Či už ste fanúšikmi Pjoniho alebo Isamu Zinga, prípadne ste len hudobní zvedavci, Jonatán sa na vás teší. „Vážim si každého, kto sa zaujíma o hudbu, kto hľadá, objavuje, nielen mňa. Som rád za každého, kto príde s tým, že ho moja hudba nebodaj baví,“ pozýva všetkých na svoj koncert Jonatán. Každý, kto príde, si môže odniesť aj pamiatku. 22. apríla sa totiž tento mladý producent neobjaví v Malom Berlíne s prázdnymi rukami. „Prinesiem so sebou aj vinyly, takže budem vedieť poskytnúť aj tento typ materiálu,“ dodáva Jonatán so smiechom.

Ján Janočko

O pár dní vystúpi v Malom Berlíne Pavol Seriš. Divadelník, herec a mím vo svojich inscenáciách mieša stand-up comedy, fyzické divadlo, absurdný humor, pantomímu či tanec. Výnimkou nebude ani jeho novinka Pozemšťan, na ktorej spolupracoval aj s Bolkom Polívkom. Viac (nielen o bytosti z vesmíru) prezrádza v rozhovore pre náš web.

Skúsme na úvod v skratke predstaviť predstavenie Pozemšťan, s ktorým prídete do Malého Berlína.

Pozemšťan je komediálna one man show. Je o mimozemšťanovi, ktorý sa zaľúbi do nás – do ľudí, pretože na jeho planéte sú všetci rovnakí, šedí a my sme pestrí, farební. Mimozemšťan nás pozoruje, chce byť ako my a nájsť si aj partnerku – lebo to vyzerá, že sa nám lepšie žije v pároch. Preto sa snaží byť čo najviac človekom.

Fyzický stand-up a komediálna pantomíma – nie je to niečo, čoho by sa ľudia mali báť?

Určite nie, naopak, mali by sa na to tešiť. Pozemšťan už má za sebou pár desiatok repríz. Vždy si ľudia prišli na svoje, bavili sa a zabudli na svoje problémy a strasti každodenné. Netreba sa báť, príďte.

S akými pocitmi bežne odchádzajú diváci z tohto predstavenia?

Z 90 percent je to komédia, zvyšných 10 percent má tragikomický presah. Občas sa ľudia dojmú a poplačú si, ale inak odchádzajú s dobrým pocitom a zasmejú sa. Za to ručím.

Predstavenie vzniklo v spolupráci s Divadlom Bolka Polívku. Ako sa spolupracuje s legendárnym komikom?

Spolupracuje sa mi s ním veľmi dobre, máme kamarátsky vzťah. Celé to začalo vtedy, keď videl jedno moje staršie predstavenie – Chutilo vám, páni? – ktoré sa mu veľmi páčilo. Následne ma pozval do svojej šou s názvom Manéž Bolka Polívky v Českej televízii a spolu sme absolvovali aj turné. Keď som mu predstavil námet na predstavenie Pozemšťan, ponúkol mi, aby som to urobil uňho, v jeho divadle. Poskytol mi režiséra, dramaturga, scénografiu. Jasné, že som hneď išiel do toho!

Zasahoval Bolek aj do tvorivého procesu pri tejto inscenácii?

Áno, pomáhal mi, párkrát som bol kvôli tomu aj uňho doma v Olšanoch. Pomáhal mi so scenárom a párkrát aj počas skúšok.

U Pavla Seriša sme zvyknutí na divokú one man show. Ak prídu diváci s takýmito očakávaniami na predstavenie, splnia sa im tieto túžby?

Niekedy je to divoké, niekedy pomalšie, niekedy tanec, potom pantomíma, slovo… Áno, verím, že túžby o divokej one man show sa splnia, rovnako, ako túžby každého náročného diváka (smiech).

Veríte na mimozemšťanov?

Asi nie úplne na klasických mimozemšťanov, ale verím, že tam kdesi v tej širokej galaxii existuje nejaký život. Na vlastné oči som mimozemšťana nevidel, možno uverím, keď ho stretnem (smiech). Dúfam, že to bude milý týpek.

V čom je pre vás špecifický Malý Berlín?

Hral som v minulosti aj v Berlineri, pôvodnom, dočasnom priestore, ktorý vyzeral ako učebňa so stoličkami, jedným svetlom. Vždy som tam rád chodil, boli tam príjemní ľudia, v Trnave som mal veľmi dobré publikum. Vynovený priestor Malého Berlína som si vyskúšal spolu s Filipom Tellerom pri našom predstavení Čecháčci a Čoboláci. Teším sa tam, verím, že to bude fajn.

Ako sa udržiavate v kondícii?

Musím v tomto smere robiť veľa vecí. Už nie som najmladší, mám 35 rokov. Denne cvičím, strečujem, venujem sa joge, všade, kde sa dá, sa presúvam na bicykli. Plávam, športujem, som v pohybe. Najťažšie to bolo počas obmedzení kvôli covidu, keď sa nedalo nič robiť, ale teraz, keď sú tu zase predstavenia, tak sa nemusím tak veľa venovať cvičeniu – dosť sa hýbem na javisku.

Aká náročná je príprava na jedno predstavenie a čo obnáša?

To veľmi závisí od konkrétneho predstavenia. Tie, ktoré som hral veľakrát, sa hrajú samy. Tam mi stačí prísť hodinu pred predstavením, pozrieť si priestor, umiestnenie divákov a za 60 minút idem na to. Pozemšťan je trochu náročnejší na svetlo a na zvuk, tam si dávam viac času. Na moju najnovšiu inscenáciu tak potrebujem oveľa dlhšiu prípravu, pretože je technicky náročná a doteraz mala len pár repríz.

Robili ste aj online predstavenia v čase covid obmedzení?

Áno, dvakrát za tie dva roky som to tak spravil. Vždy to bolo tak, že ľudia mohli dobrovoľne prispieť. Bolo príjemné vidieť, že to pozerá niekoľko sto ľudí, ktorí mi aj písali, že sa im to páčilo. Bral som to ako príjemné povzbudenie, že ľudia na mňa napriek všetkým obmedzeniam nezabudli.

Ján Janočko

Foto: archív Pavla Seriša

Čepan Gallery je už niekoľko dní domovom trnavských skulptúr. Teda, minimálne ich fotiek. Výstava s názvom Trnavské sochyzmy približuje sochy Malého Ríma, ktoré vznikli v ostatných viac ako 100 rokoch. Viac detailov prezrádza kurátor výstavy, Adrián Kobetič.

„Je to trnavské. Ľudia majú zážitky naviazané na sochy, mnohí sa pri nich hrali ako deti, pravidelne popri nich roky prechádzali,“ hovorí Adrián Kobetič o počiatočnom záujme o výstavu, ktorý ho prekvapil. Zdá sa, že ľudí verejný priestor zaujíma a radi by vedeli viac o tom, v akom prostredí žijú. Reagujú na to aj samosprávy. „Rozprávanie výstavy končí v roku 2021, teda v roku, keď bolo vytvorené miesto mestského kurátora v Trnave,“ hovorí Adrián, ktorý práve na toto miesto vyhral výberové konanie. Svoju kurátorskú pozíciu v samospráve považuje za akýsi pomyselný bod, ktorým sa niečo zmenilo. „Pre mňa je to zlom, ktorý potvrdil, že vzniká záujem o umenie vo verejnom priestore, vytvára sa kritická diskusia o ňom a aj inštitúcie podnikajú kroky, napríklad aj v tom, že mesto vytvorilo pozíciu mestského kurátora.“ No a možno práve záujem o umenie zo strany verejnosti vedie mesto k tomu, že pripravuje ďalšie projekty v tejto oblasti. Adrián hovorí o príprave ďalších piatich sôch v Trnave.

Trnavské sochyzmy ponúkajú detailné informácie o autoroch trnavských sôch, ktorí patrili medzi najvýznamnejšie persóny vo svojom odbore – nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Adrián pridáva k celkovému pohľadu na sochy jednu zaujímavosť: „Špecifikum je kontakt, v ktorom je sochárstvo 20. storočia s barokovým sochárstvom. Máme tu veľa historických sôch z obdobia 17. a 18. storočia, ktoré sú živým príspevkom do umenia verejného priestoru. Nové umenie, teda umenie 20., resp. 21. storočia, môžeme uvádzať do pomyselného dialógu so starším umením.“ Práve 20. a 21. storočie sú hlavnou témou výstavy v Čepan Gallery na Štefánikovej 3 v Trnave.

Hoci sa Adrián ako kurátor a kunsthistorik snaží o objektívny pohľad na sochy, nie každá je mu úplne po chuti. „Myslím, že je to tak 2:1. Dve tretiny sú lepšie, jedna tretina slabšie veci,“ pripúšta Kobetič a ďalej vysvetľuje: „Niektoré realizácie boli prepracovanejšie, mali hlbšiu myšlienku, boli drahšie, boli umiestňované na privilegovanejšie miesta. Pri nich vidíme lepšiu kvalitu.“ Kurátor výstavy tiež pripomína, že mnohé sochy vznikli len na základe zákonného ustanovenia a povinnosti umiestňovať umenie do verejného priestoru. 

Záujem o jednotlivé sochy zo strany verejnosti je podľa Adriána Kobetiča podmienený aj aktuálnosťou toho, čo symbolizujú. „Sochy sú aj odrazom diania v minulosti. Medzivojnové obdobie, uvoľňovanie v 60-rokoch, normalizácia v roku 1968 až po pád socializmu v roku 1989 a následný vývoj. To všetko tieto diela odzrkadľujú. Navyše, ukazujú aj to, v akej kultúrne problematickej situácii sme sa po Nežnej revolúcii dostali.“ Jednotlivé témy sa podľa Adriána do slovenského sochárstva vracajú. V rámci svojej práce pre mesto kontroluje aj stav jednotlivých sôch a viackrát ho prekvapilo, že ľudia sa o ne starajú – umývajú ich, nosia k nim kvety. „Často sa pracovalo s témami rodiny, materstva, detí. Takéto diela sa oslavovali viac, lebo v minulosti sa na sviatky matiek, žien aj detí kládol väčší dôraz. Po páde železnej opony však tieto sochy stratili akýsi kontext,“ hovorí Kobetič a ako príklad uvádza sochu matky s dieťaťom na sídlisku Prednádražie. Práve o tú je dobre postarané, hoci nevie, kto ju chodí pravidelne umývať a nosiť k nej kvety. Aj toto je podľa neho dôkazom vývoja historickej pamäte Slovákov.

Dôkazom vyššie spomínaného môže byť aj to, že po Nežnej revolúcii sa zmenil výzor niektorých diel. Nezmizli sochy z minulých režimov, došlo však k ich transformácii. „Stalo sa, že dielam odstránili kladivo a kosák. Ale samotné dielo nebolo odstránené, bolo v podstate reinterpretované. Vnútorná hodnota ostala, zmizlo to, čo bolo problematické,“ prezrádza kurátor výstavy Trnavské sochyzmy. Dodáva, že niektoré sochy z Trnavy v minulosti skutočne zmizli, bolo to však kvôli developerským zásahom, pri ktorých sa nebral ohľad na pôvodnú hodnotu pri budovaní niečoho nového. Adrián ešte pripomína jednu sochu, ktorá sa mala osadiť na Trojičnom námestí a následne na Študentskej ulici: „Malo sa tak stať v 90. rokoch a mala to byť socha Klementa Gottwalda. To sa však už po revolúcii neudialo.“

Výstava s názvom Trnavské sochyzmy prezentuje sochy vo verejnom priestore mesta. Nápad vznikol na základe dlhodobejšieho projektu, na ktorom pracuje kurátor Adrián Kobetič s kultúrnym centrom Malý Berlín. „V Trnave sa nachádza vo verejnom priestore takmer 70 sôch. Preto vznikol dlhodobejší projekt, ktorý ich mapuje. Začala sa z toho tvoriť zaujímavá mozaika vytvárajúca ucelený obraz o 20. storočí v sochárstve v Trnave. Výstava je vlastne parciálnym výstupom, resp. medzivýstupom celého projektu,“ približuje Adrián. Výstavu s názvom Trnavské sochyzmy máte možnosť vidieť v Čepan Gallery do 30. 4. Súčasťou výstavy bude aj komentovaná prechádza s kurátorom, ktorá sa uskutoční 12. 4., viac informácií o nej nájdete tu.

Ján Janočko

Foto: Michaela Lehoczká, Petra Klembarová Adamková

Keďže väčšina nášho programu sa počas letných mesiacov koná vo vonkajších priestoroch Nádvoria, chceme aj toto leto naše sály poskytnúť divadelným a tanečným zoskupeniam na krátkodobé rezidencie. Sú ideálne pre tých, ktorý potrebujú priestor na skúšanie, či intenzívny výskum.

Pre koho je výzva určená?

Jednotlivcom alebo kolektívom s jednorazovým, ale aj dlhodobejším projektom.

Čo ponúkame?

– rezidenciu s maximálnou dĺžkou 2 týždne,
– priestor v centre mesta pre skúšanie/tvorbu a možnosť nerušenej práce,
– hlavnú sálu s pódiom, svetelnou a zvukovou technikou a/alebo malú sálu,
– výber termínu v mesiacoch júl, august,

K rezidencii nezabezpečujeme ubytovanie.

Formálnym výstupom z rezidencie je rozhovor, resp. kooperácia na tvorbe článku o rezidencii. V niektorých prípadoch je možné uskutočniť aj verejné predstavenie diela alebo jeho časti divákom. 

Prihlásiť sa môžete vyplnením nižšie vloženého formulára. Výzva je otvorená do 18. apríla 2022. 

Kontakt: sona.jakubove(zavináč)malyberlin.sk

Nové divadlo nie je v kultúrnom centre Malý Berlín úplným nováčikom. Druhá smrť Jany z Arcu však bude mať v týchto priestoroch premiéru. Zaujímavo znejúci názov vyvoláva otázky o tom, čo vlastne môžu diváci čakať. Na niektoré z nich sa pokúsime odpovedať v článku.

Na javisku vo veľkej sále Malého Berlína to bude 23. marca o troch postavách – budú nimi Jana, Kat a Boh. Aj keď, možno nie sú skutočne tými, za koho sa vydávajú. „Jana skončí v base kvôli boju za slobodu, ktorý vedie. Jej väznitelia jej dajú podmienku, ktorú ak splní, tak ju nepopravia,“ približuje čriepky z predstavenia Veronika Gabčíková, šéfka a dramaturgička Nového divadla. Dodáva, že možno ani Kat nebude úplne Katom a ani s postavou Boha to nie je celkom jasné – ale na viac si musia diváci počkať.

Za odmenu prítomní dostanú príbeh, v ktorom nebude chýbať viacero prekvapivých zvratov, boj o život a, na rozdiel od originálu Stefana Caneva, nečakaný záver. „Druhá smrť Jany z Arcu je veľmi ľahká, dobre napísaná satira, ktorá však má aj veľmi hlboké myšlienky,“ hovorí Veronika Gabčíková. Je o odkaze, odvážnom duchu aj o aktuálnych témach, ktoré sa pravidelne vracajú. „Hlavná hrdinka má veľa spoločného s nami. Niekedy bojujeme s tým, že je ťažké sa postaviť za dobrú vec, ak nám pri tom hrozia nejaké následky. Nežná revolúcia, smrť Jána a Martiny, ale aj dnes, pri vojne na Ukrajine, dáva veľa ľudí hlavu do piesku. Posolstvo platí v každej dobe a v každej spoločnosti,“ vnáša viac pohľadu do inscenácie Gabčíková.

Budeme sa na Jane z Arcu smiať? „Určite to nie je groteska, určite to nie je komédia vyložene vytvorená na to, aby sa človek smial. Naša skúsenosť hovorí o tom, že ľudia sa na predstavení síce smejú, ale sú pasáže, keď dlhšie rozmýšľajú nad tým, čo sa na javisku deje,“ vysvetľuje dramaturgička Nového divadla. Podnetný príbeh a dej môže vyvolať pocit ťažoby. Dokonca až tak, že na konci príde precitnutie. „Niektorí diváci sa priznali, že im napokon prišlo až nepatričné, keď si uvedomili, na čom sa smiali,“ prezrádza Gabčíková.

Premiéru mala inscenácia v máji minulého roka, hoci mala prísť oveľa skôr. Plány divadlu zmarila pandémia, posun premiéry jej však neubral na aktuálnosti. Jana z Arcu je večná. A nielen ona, ale aj ďalšia z postáv, ktorá je symbolom nadčasovosti diela. „Pravdou je, že tým, že Boh je večný a hovorí o súčasných udalostiach, si autor dovolil časovú nezaradenosť Boha zvýrazniť a časovú slučku takto netradične rozšíriť. Pritom sa v deji vrátime do stredoveku – ktorý ani Boh nemal rád,“ približuje šéfka Nového divadla a dodáva, že „oficiálne“ sa príbeh odohráva v 15. storočí.

Druhá smrť Jany z Arcu nie je prvým vystúpením Nového divadla v Malom Berlíne. Pinokio, Kozliatka a vlk či Cisárove nové šaty už potešili mladších divákov, pre dospelejšie publikum už vystúpili s predstavením s názvom Slovensko v obrazoch. Nielen v ňom apelujú divadelníci na aktuálne spoločenské témy. Členovia súboru sú bývalí členovia Starého Divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí si po odchode založili vlastný projekt. 23. marca ich budete môcť vidieť na vlastné oči. Druhá smrť Jany z Arcu v réžii Martina Geišberga sa začína o 19.00 h.

Ján Janočko

V rámci série koncertov experimentálnej hudby sa cez víkend v Malom Berlíne predstaví Matěj Šumbera s jeho hudobno-vesmírnym projektom LUMINOFOR.

Včera sme sa porozprávali práve o blížiacom sa koncerte s jeho hlavným protagonistom. Ako sám hovorí, jeho vášeň začala vtedy, keď prerobil svoj prvý televízor. Dnes už je o pár krokov ďalej. Na tele má zvukové senzory, snímač tepu srdca a akýsi kožuch z obrovského množstva audiopások. „Nápad som dostal po tom, čo som videl video na YouTube,“ priznal Matěj.

Zážitok z jeho koncertu je exkluzívny, ťažko popísať, o akú hudobnú a vlastne aj vizuálnu formu ide. „Veľa som experimentoval, skúšal som, čo bude ako fungovať,“ približuje Matěj proces tvorby. Luminofor v sebe nesie veľa zaujímavých prvkov, vrátane tanečnej hudby, ale aj textu. „Táto časť inscenovaného koncertu sa mení, text je vždy rozdielny. Ktovie, možno teraz v Trnave nepoviem nič a možno len niečo,“ prezradil Šumbera vo včerajšom streame na našom Facebooku. Spomínaný text priblíži divákom čoho sú svedkami. Bude sa na čo pozerať!

Kedy sa celý koncert „vypne“? Ako dokáže Matěj ovládať tempo a hlasitosť len vďaka svojmu telu? A ako vlastne celý Luminofor vznikol? Ak sa ešte stále rozhodujete, či prísť na LUMINOFOR, možno vám záznam z nášho streamu pomôže ku kladnej odpovedi.

Lístky na koncert v predpredaji kúpite tu.

Tie najväčšie delikatesy z francúzskej filmovej kuchyne servírujeme v marci Malom Berlíne. Príďte sa pozrieť na výber toho najzaujímavejšieho, čo v ostatných mesiacoch obletelo filmové festivaly pod vlajkou Francúzska.

Výber z noviniek z krajiny, ktorá zásobuje svet kvalitným filmom, sa po prestávke chystá aj v kultúrnom centre Malý Berlín. Francúzske snímky podliehajú prísnemu výberu distribučnej spoločnosti Film Europe. Z tohtoročnej ponuky sa do Trnavy dostanú štyri filmy – na výber je niečo pre milovníkov drámy, historických filmov a chýbať nebude ani kusisko humoru. 

Nižšie si prečítate viac o filmoch, ktoré sú v tohtoročnej ponuke Crème de la Crème 2022.

---

Olga

Elie Grappe / FR / ŠVAJ / UKR / 2021 / 85 min / ČT
13. marca 17:00

Rok 2013. Pätnásťročná gymnastka je rozpoltená medzi Švajčiarskom, kde trénuje na európsky šampionát s cieľom zúčastniť sa na olympijských hrách, a Ukrajinou, kde jej mama novinárka reportuje o dianí v čase Euromajdanu.

Celá tržba z filmu bude zaslaná organizácii Človek v ohrození, ktorá pomáha pri aktuálnom vojenskom konflikte na Ukrajine.

---

Krížová výprava

Louis Garrel / FR / 2021 / 67 min / ČT
13. marca 19:00

Abel a Marianne zistia, že ich trinásťročný syn Joseph tajne predal ich najcennejší majetok. Rýchlo pochopia, že Joseph nie je jediný, kto sa snaží financovať záhadný projekt – ide o stovky detí, zapojených doň po celom svete. Ich poslaním je zachrániť planétu. Kúsok humoru v ponurých časoch v Malom Berlíne.

---

France

Bruno Dumont / FR / 2021 / 133 min / ČT
16. marca 19:00

Film France zobrazuje život hviezdnej televíznej novinárky, uviaznutej v špirále udalostí, ktoré zapríčinia jej pád. Film osciluje medzi drámou a komédiou a snaží sa vytvoriť paralelu medzi osobnou a verejnou krízou mladej ženy a obrazom súčasného Francúzska. Má byť najmä satirou na tému spracúvania informácií televíznymi kanálmi. Hviezdna Léa Seydoux v Crème de la Crème v Malom Berlíne.

---

Stratené ilúzie

Xavier Giannoli / FR / 2021 / 150 min / ČT
20. marca 19:00

Adaptácia slávneho románu Honoré de Balzaca. Lucien je mladý neznámy básnik, ktorý žije v 19. storočí vo Francúzsku. Do svojho života vkladá veľké nádeje a ambície. Opúšťa rodinnú tlačiareň v rodnom kraji, aby skúsil šťastie v Paríži po boku svojej ochrankyne. V tomto úžasnom meste sa čoskoro ocitá vydaný napospas vlastnému osudu a postupne objavuje zákulisie sveta zisku a pretvárky. Ľudská komédia, v ktorej je možné všetko kúpiť a predať: literatúru aj tlač, politiku aj city, povesť aj dušu. Lucien bude milovať, bude trpieť a prežije svoje ilúzie.

Dokončiť predstavenie a naskúšať ho tak, aby bolo pripravené na premiéru. S takýmito cieľmi šiel na rezidenciu v kultúrnom centre Malý Berlín tanečník Tomáš Danielis. V priebehu dvoch týždňov si vo veľkej sále našiel dočasný domov.

Tvorivý proces, ktorý bol hlavnou náplňou jeho pobytu v Malom Berlíne, väčšinou začínal večer, resp. neskoro popoludní. „Som skôr nočný človek, snažím sa však posúvať čas práce. Počas prvých dní som tu bol do druhej do rána, potom som končil skôr,“ objasnil Tomáš. Dôvodom neskorších začiatkov je pre Tomáša najmä fakt, že predstavenia sa začínajú práve vo večerných časoch. Trénoval v izolácii, každý deň sa venoval nastavenému plánu. Minimálne dva a pol hodinový fyzický tréning je pre tanečníka, ktorý je aktuálne vo svojej 26. profesionálnej sezóne, nutnou rutinou. Okrem tréningu je však dôležitý aj každodenný tvorivý proces: „Trávim tým tri hodiny denne. Hľadám ako komponovať predstavenie, ako komponovať technickú kompozíciu tanca a dramaturgie. Tu mi už dramaturg nepomôže, toto je už vyslovene na mne.“ Tvorivý proces u Tomáša tvorí dvaapolhodinový tréning a trojhodinová fyzická skúška, tvorivý proces v priestore. To nie je všetko, jeho deň neraz pokračuje prípravou na ďalšiu skúšku, hľadaním materiálov do predstavenia či ďalšou teoretickou prípravou.

Predstavenie, na ktorom Tomáš pracuje, musel už niekoľkokrát prerábať, či lepšie povedané prispôsobiť obmedzeniam a vývoju, ktoré do tvorivého procesu nečakane prišli. Dá sa povedať, že teraz už robí na jeho tretej verzii. „Zistil som, že je to jediné východisko, ktoré mám, pokiaľ ten projekt nechcem hodiť do koša, povedať to, čo ako umelec chcem povedať a dodržať slovo voči partnerom a ľuďom, ktorí ma sledujú,“ priznal Tomáš Danielis. Rezident vysvetlil, že pôvodným plánom bolo, že Custom view bude dvojdejstvové sólo s prvkami portrétneho predstavenia. Ide o pilotný projekt Radical empathy, zameraný na empatiu a konkrétne na to, ako človek vytvára svoje reality a ako interpretuje svoju realitu vo vzťahu k svojmu okoliu, ako interpretuje ich správanie, myslenie, reakcie, ako to formuje jeho a vzápätí aj jeho okolie.  Štruktúra predstavenia je podľa neho tak jednoduchá, že sa môže ľahko zdať, že človek už niečo podobné videl. V tom je poriadny háčik. „Vyžaduje si to dosť veľa práce. Jerome Bel robil portrétne predstavenia, ktoré sa hrali po celom svete. Formálne je časť môjho diela veľmi blízka k tomu, čo Jerome Bel robil. Je možné, že niekde by si to ľudia možno nevšimli, ale v zahraničí si musím dávať pozor, aby to nebol plagiát a aby som si nezničil meno,“ objasňuje úskalia predstavenia tanečník.

Tomáš sa musel popasovať s nedostatkom skúšobných priestorov v našej krajine. „Na Slovensku sú len dve scény s rozmermi 10×10 metrov a s výškou aspoň 4 a pol metra, ani jedna nie je 12×12 pre súčasný tanec,“ objasnil rezident, ktorý sa do Trnavy vrátil po vyše 20. rokoch. Hoci sála nie je určená na tanečné predstavenia, ocenil jej technickú časť. „Zvuk je tu fantastický,“ pochvaľoval si Tomáš pred koncom svojho rezidenčného pobytu.

Čo sa teda (aj v Malom Berlíne) chystalo? Predstavenie Tomáša Danielisa sa nevyhýba zábave – často v ňom ironizuje. Používať sa v ňom budú skladby od štyroch skladateľov, čo je pre Tomáša trochu netradičné. Navyše, sám v predstavení priznáva, že prešlo náročným tvorivým procesom: „Začínam ho slovami It should have been all different. Divákom vyrozprávam, ako to predstavenie v skutočnosti malo vyzerať počas toho, ako hrám jeho novú verziu.“ Dokončené už je v hrubom ryse, s predstavením však bude Tomáš spokojný, až keď ho vyrozpráva ľuďom. „Performing arts je špecifické umenie, ktoré zanikne v momente, keď sa odprezentuje,“ ozrejmil Tomáš a prezradil aj detaily o tom, ako bude vyzerať – minimálne počas premiéry, ktorá by sa mala uskutočniť v júni: „Doprostred Starej tržnice dám postaviť rozsiahle javisko a v nej to odohrám. Budem využívať potenciál celého priestoru.“

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková

Budúci mesiac sa Malý Berlín premení na domov netradičných hudobných kreácií. Saxofónové kvarteto Raschèrovcov spolu s Ladislavom Fančovičom v rámci série koncertov b minor pripravujú program, aký ešte (nielen) trnavské publikum nemalo šancu zažiť. Práve so slovenským klaviristom sme sa porozprávali o tom, čo sa vlastne chystá.

Čo čaká divákov, ktorí zavítajú 9. marca do Malého Berlína?

Divákov čaká veľmi zaujímavá dramaturgia pozostávajúca aj zo skladieb, ktoré na Slovensku neboli ešte nikdy uvedené. Takou je dokonca aj skladba relatívne staršieho dáta, jedná sa o kvinteto Wolfganga Amadeusa Mozarta, ktoré uvedieme v premiére v mojej úprave pre saxofónové kvarteto a klavír. Skladba tak dostane novú zvukovú podobu oproti tomu, ako sú na ňu ľudia zvyknutí. Hlavnou výzvou pre nás ako interpretov budú dve premiérové kvintetá pre klavír a saxofóny, ktoré nám napísal skladateľ z Talianska – Giorgio Colombo Taccani a slovinský skladateľ Uroš Rojko. Práve tieto dve skladby sú najväčším lákadlom. Sú veľmi náročné na každého zúčastneného interpreta, takže sa návštevníci naozaj majú na čo tešiť.

Čo ďalšie môžeme od koncertu očakávať?

V podaní Raschèr Saxophone Quartet zaznejú ešte skladby J. S. Bacha a Bélu Bartóka v úprave Andreasa van Zoelena. Ten ich prearanžoval pre saxofóny a prítomných čaká aj malý klavírny sólový výstup v mojom podaní. Z 24 klavírnych prelúdií Ilju Zeljenku zahrám štyri prelúdiá, ktoré by som chcel venovať nedožitému 90. výročiu narodenia tohto nášho významného hudobného skladateľa. 

Dalo by sa povedať, že pôjde o exkluzívny koncert, kvôli menu hudobníkov, aj kvôli aktuálnej situácii a opatreniam.

Áno, ja sa nesmierne teším, pretože Raschèr Saxophone Quartet je v podstate najelitnejšie zoskupenie v rámci súborov tohto typu vo svete. V roku 2019 oslávili päťdesiat rokov od založenia, čo svedčí o obrovskej tradícii. Navyše, pokiaľ mám dobré informácie, tak ako kvarteto doposiaľ na Slovensku koncertne neúčinkovali. Toto zoskupenie založil jeden z pionierov klasického saxofónu Sigurd Raschèr v roku 1969. Zoskupenie na Slovensku účinkovalo iba v rámci našich majstrovských kurzov Saxophobia Bratislava v roku 2019, keď oslavovali 50 rokov od založenia. Teraz sa veľmi tešíme, že prijali pozvanie opäť. Zároveň sme pred dvoma rokmi začali plánovať aj toto turné, ktoré začne hneď po skončení majstrovských kurzov Saxophobia Bratislava.

Saxofónové kvarteto – to znie naozaj zaujímavo a netradične, najmä v našich končinách.

Áno a možno ešte v rámci saxofónu a slovenského vnímania tohto nástroja je to výnimočné v tom, že vôbec nejde o jazzovú alebo jazzom ovplyvnenú hudbu, ale bude to naozaj čistá klasika, teda od Mozarta až po najsúčasnejšie moderné skladby, ktoré vznikli v poslednom roku. Navyše, niektoré použité techniky a zvukové efekty možno ľuďom vyrazia dych.

V tej súvislosti mi napadá možno trochu zapeklitá otázka. Ak divák nepozná toto saxofónové kvarteto a je zvyknutý na to, že saxofón patrí do jazzu, mal by pred koncertom hľadať na internete videá a zistiť, čo ho čaká, alebo radšej prísť a rovno sa nechať prekvapiť až Malom Berlíne?

Myslím si, že oba tieto prístupy nemôžu nič pokaziť. V tom prvom prípade budú možno trochu viac pripravení na to, čo ich čaká, ale aj tak si myslím, že dych im to vyrazí. Ako som už hovoril, niektoré z tých skladieb, ktoré zaznejú, sa nedajú nájsť na žiadnom CD ani na YouTube, takže to bude prekvapenie v každom prípade.

Ako ste sa dali dokopy s Raschèr Saxophone Quartet?

Saxofónu som sa najprv venoval ako samouk, neskôr už aj s pedagogickým dozorom, ale najskôr som do toho sveta načrel iba cez starý jazz, ktorý ja hrávam už vyše desať rokov s mojim swingovým orchestrom Fats Jazz Band. Keď som sa v roku 2015 rozhodol založiť na Slovensku saxofónové kvarteto, ktoré by sa venovalo interpretácii starej ragtime hudby na historických saxofónoch zo začiatku minulého storočia, tak som ešte nemal veľkú predstavu o tom, ako by to celé malo fungovať. Snažil som sa na internete hľadať nejaké súbory, ktoré sa tomuto venujú, a zistiť aké typy nástrojov používajú. A tak som sa dostal k Raschèr Saxophone Quartet. Od začiatku som ich vnímal ako najvyššie saxofónové božstvo. Keď sme začali v roku 2017 organizovať majstrovské kurzy, tak mi napadlo, že by som skúsil osloviť niekoho z Raschèr Saxophone Quartet. S malou dušičkou som napísal cez messenger správu Andreasovi van Zoelenovi, ktorý hrá v Raschèr Saxophone Quartete a, na moje prekvapenie, reakcia bola veľmi otvorená, pozitívna. V podstate okamžite prijal pozvanie a takto sa vlastne začal náš prvý kontakt. Ja som ešte medzičasom navštívil dva ich koncerty, kde sme dohodli všetky detaily a naozaj Andreas van Zoelen prišiel na jar 2018 do Bratislavy. O rok na to sa podarilo mať tu aj celé ich saxofónové kvarteto. Naša spolupráca sa postupne veľmi zintenzívnila, ja som sa medzičasom rozhodol ísť študovať saxofón na vysokú školu do Holandska, kde učí práve Andreas van Zoelen. To, že sa nám na Slovensko podarilo dostať Raschèrovcov, vnímam ako malý zázrak.

Zaujímalo by ma, či musí medzi hudobníkmi, ktorí takto spolu hrávajú, fungovať aj dobrá chémia. Jednak pre nich, ale aj pre divákov, ktorí ju vycítia. 

Určite áno, a je to špeciálne dôležité pri komorných zoskupeniach. Kvarteto, či už sláčikové alebo dychové, je, myslím si, najintímnejší spôsob hudobnej spolupráce. Vyžaduje si obrovské množstvo práce a skúseností. Na druhej strane, napriek tomu, že je niekto fantastický inštrumentalista s príkladnou prípravou na skúšky súboru, tak je samotný skúšobný proces vždy plný kompromisov z každej strany. Takže naozaj to vyžaduje aj dobrú chémiu a ľudí, ktorí naozaj vedia medzi sebou komunikovať a akceptovať rozličné názory. To je vlastne základ toho, aby vznikol nejaký zmysluplný, umelecký, tvorivý proces.

Bolo náročné dotiahnuť takýchto svetových hudobníkov, ktorí hrali v rôznych svetoznámych halách, do Trnavy?

Sú to veľmi otvorení ľudia, takže vôbec neriešili veľkosť mesta, alebo priestoru, kam idú, ale skôr sa tešia z každej takejto možnosti ukázať svoje umenie na miestach, kde ešte neboli. Takže myslím si, že sa tešia na celé toto malé slovenské turné, na ktorom uvidia rôzne koncertné sály od Filharmónie Košice cez Malý Berlín v Trnave až po veľké štúdio Slovenského rozhlasu. Myslím si, že to bude aj pre nás, interpretov, veľmi zaujímavé, pretože každý priestor bude veľmi osobitý a všade bude akustika úplne iná. Koncert v Trnave bude mať vzhľadom k skutočne komornému priestoru malého Berlína veľmi intímnu atmosféru. Nebude na ňom toľko ľudí ako napríklad v Košiciach, alebo v Bratislave, kde je sála pre 500 až 600 ľudí. Pre divákov, ktorí prídu do Malého Berlína, bude veľkým bonusom, že nás budú mať len kúsok od seba a budú mať oveľa intenzívnejší zážitok ako návštevníci koncertov v ostatných mestách, kde nás budú počúvať a vidieť z niekoľkých desiatok metrov. 

Kvarteto bude v Trnave prvýkrát, vy ste už v Malom Berlíne ako doma. Aký máte vzťah ku kultúrnemu centru Malý Berlín a čím je pre vás výnimočné?

Môj vzťah k Malému Berlínu je veľmi intenzívny už niekoľko rokov. Mal som možnosť prezentovať tu niekoľko rôznych typov koncertov. Prišlo mi ako skvelý nápad Malému Berlínu tento projekt ponúknuť a teším sa, že sa to podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Koncert je naplánovaný, teším sa, že sa uskutoční a vlastne som mal taký pocit, že toto je presne ten typ programu, dramaturgie a umeleckej idei, ktorá sa do Malého Berlína bude hodiť v rámci cyklu koncertov klasickej hudby. Okrem toho si nesmierne cením, že aj napriek lockdownu, ktorý sme mali túto zimu, sa nám podaril v Malom Berlíne začiatkom decembra online koncert s mojim projektom THE SAXOPHONE CONNECTIONS. Pre mňa to bol naozaj dôkaz toho, že Malý Berlín sa aj v ťažkej situácii snaží vyjsť čo najviac v ústrety umelcom. V kontexte vecí, ktoré sa na Slovensku v posledných mesiacoch a rokoch v kultúre dejú, ide o niečo naozaj vzácne a výnimočné.

S akým nástrojom budete na koncerte vystupovať vy?

Na koncerte budem hrať iba na klavíri, na tom je vlastne postavená celá dramaturgia a koncept, ktorý spája klavír so štyrmi saxofónomi. Už úplne na začiatku, keď sme to s Raschèrovcami riešili ako ideu, sme pracovali s tým, že je to vlastne prvýkrát, čo vôbec takéto niečo robia. Je to nová výzva, nová zvuková kombinácia.

Na záver skúsme na koncert pozvať najprv divákov, ktorí pravidelne chodia na podujatia takéhoto typu. 

Milí priatelia a nadšenci vážnej hudby, veľmi rád by som vás čo najsrdečnejšie pozval na koncert, ktorý sa uskutoční 9. marca o 19-tej hodine v Malom Berlíne, na ktorom budete môcť počuť jedno unikátne zoskupenie a jedno z najrenomovanejších saxofónových kvartet na svete Raschèr Saxophone Quartet. Na klavíri bude hrať moja maličkosť, Ladislav Fančovič. Zahráme veľmi zaujímavý a pestrý program, ktorý bude siahať od obdobia baroka až po najsúčasnejšiu hudbu, ktorá bola napísaná priamo pre nás v poslednom roku.

A skúsme ešte pozvať aj tých, ktorí na takéto koncerty nechodia.

Ľudia, ktorí ešte váhajú či na tento koncert ísť a boja sa spojenia štyroch saxofónov – naozaj sa nie je čoho bát. Skôr to berte ako výzvu spoznať niečo nové. Presvedčíte sa o tom, že na saxofónoch sa dá hrať nielen jazzová hudba. Keď prídete, budete prekvapení, aké rôzne farby či zvukové efekty je možné dostať z tejto kombinácie štyroch saxofónov a v niektorých prípadoch v kvintetovej formácii, teda spolu s klavírom.

Ján Janočko

Foto: Rudolf Baranovič

Už v stredu, 16. februára sa bude na Facebooku Malého Berlína v online besede rozprávať o svojej novej knihe Zlodej. Arpád Soltész v rozhovore hovorí aj o tom, prečo by sa najradšej stretol s divákmi osobne, v ktorých prípadoch si vzal k srdcu spätnú väzbu od čitateľov a aj to, čím ho fanúšikovia dokážu prekvapiť.

Tešíte sa na blížiacu sa online besedu o novej knihe? Čím je pre vás výnimočná?

Pre mňa je to trochu nekomfortné, pretože mám rád kontakt s publikom, keď mudrujem. Z tvárí ľudí sa dá odčítať, či to už nezačína byť trochu nudné a ubíjajúce, a tak je šanca sa tomu trochu prispôsobiť. To, že je to online, je menej pohodlné, ale dnes sa to už nedá nazvať ničím výnimočným. Je mi aj ľúto, že nepôjdem do Malého Berlína, lebo je to veľmi príjemné prostredie.

Vravíte, že vám chýba osobný kontakt s čitateľmi. Čítate si aspoň recenzie na vaše knihy na internete?

Spätná väzba od čitateľov je veľmi dôležitá. Ak sa chce autor vyvíjať, musí mať predstavu o tom, čo sa čitateľovi páčilo a čo nie. Človek navyše robí aj chyby v texte, ktoré si nemusí uvedomiť a nemusí ich odfiltrovať ani editor. Takáto spätná väzba je dôležitá. Iná vec sú potom nejaké verejné diskusie pod článkami – ale záleží od publika. Čítať si rýdzi hejt mi nedáva zmysel, ale všetko, čo je konštruktívna pripomienka, je veľmi cenné. Najcennejšie je práve to, keď niekto napíše, čo mu v knihe nesedelo alebo nevyhovovalo. Keď ma budú všetci len tľapkať po pleciach, tak ma to nebude motivovať k tomu, aby som písal lepšie.

Keď sme pri tej spätnej väzbe, stalo sa vám, že ste si ju niekedy vzali k srdcu a zapracovali ste podnety od čitateľov do novej knihy?

Jednoznačne áno. Niekedy prichádzajú aj marginálne pripomienky, ktoré si často odporujú. Niekto chce viac násilia, niekto menej, ale neviete vyhovieť všetkým a neviete ani písať pre všetkých čitateľov na trhu. Sú však pripomienky, na ktorých sa drvivá väčšina čitateľov zhodne. Napríklad pri prvotine Mäso mi ľudia písali, že tam bolo príliš veľa postáv, v ktorých sa nevedia zorientovať. Cielene som potom pracoval na tom, aby som ich redukoval. Vo Svini bolo zase príliš veľa dejových línií a v Zlodejovi som potom dospel k tomu, že som písal v prvej osobe, čo ma prinútilo k sebadisciplíne. Keď to píšete z pohľadu hlavného antihrdinu, nemáte šancu vytvárať mätúce vedľajšie dejové línie.

Takže to, že Zlodej je písaný v prvej osobe, bolo výsledkom podnetu od čitateľov alebo išlo o nejakú osobnú výzvu, skúsiť písať inak?

Je to súhra viacerých faktorov. Jednak to, že mi čitatelia vyčítali, že dej je na tento žáner príliš zložitý. Toto bol navyše ten typ príbehu, ktorý si pýtal, aby som v ňom ukázal svet z hlavy zlodeja – ako on vníma svoju zlodejinu. Bol v tom aj ten motív, že keď sa ja sám neviem dokopať k tomu, aby som nepísal príliš zložito, tak ma k tomu dokope samotný štýl písania. O tom sme aj dlho diskutovali s editorkou, Natašou Holinovou. Hovorila, že na jednej strane je to najlepšia možná forma písania, je to čítavejšie, čitateľ sa vie viac identifikovať s postavou. Autori to však nemajú veľmi radi práve preto, lebo sa oveľa ťažšie vytvárajú prekvapujúce pointy a nedá sa to písať z nadhľadu a nemôžem ukázať viac, ako vedia postavy. Čitateľ vie iba to, čo vie hlavná postava, rozprávač románu.

Spisovatelia majú občas problém prinútiť sa do písania. Bolo jednoduchšie písať, keď ste si zvolili takúto formu?

Bolo to oveľa náročnejšie, píše sa to ťažšie, v tomto smere to bolo kontraproduktívne. Ale ja som hrozný prokrastinátor, u mňa je jediná motivácia písať deadline, prípadne prešvihnutý deadline. Potom to už ide, ale samé od seba. Najradšej pracujem pod tlakom.

Konzultovali ste písanie knihy s odborníkmi, pamätníkmi 90. rokov, či možno psychológom, keďže je Zlodej písaný z prvej osoby?

Nie nie, ja celkom dôverne poznám svoje postavy a nechávam ich v príbehu žiť svojím vlastným životom. Často napíšem niečo celkom iné, ako som si pôvodne myslel, že zo mňa vylezie. Keď máte určitý typ osobnosti, ktorý má svoju vlastnú motiváciu a reaguje logicky v súlade s ňou, tak sa vám tá postava niekedy doslova vzbúri a žije si vlastným životom. Je to niečo, čo vždy spontánne, prirodzene, vytečie z mojej hlavy. Tá zlodejina, zlodejské remeslo, to, ako ide hlavná postava vykradnúť sklad, to som si, samozrejme, nechal porozprávať od človeka, ktorý sa tým živil. Ale konzultácie so psychológmi, to určite nie, to by nemalo zmysel. V konečnom dôsledku to nie je psychologický román, je to taký normálny príbeh z 90-tych rokov.

Ak postavy dôverne poznáte, ale neviete, ako sa dej vyvinie, ako si potom máme predstaviť písanie knihy? Nemáte v hlave synopsu a neviete, ako sa bude príbeh uberať, alebo existuje pevná osnova a vy na ňu nabaľujete detaily?

Nemal by som tú drzosť nazvať to synopsou. Obvykle mám veľmi jasnú predstavu, kde sa nejaký príbeh začína, povedzme, že aj nejakú základnú zápletku a mám veľmi hrubú predstavu, kde asi by príbeh mohol skončiť. A to všetko medzi tým sa vyvinie počas písania. Nosím v hlave veľa drobných príbehov z novinárskej minulosti, ktoré boli publikované, ale prešli nepovšimnuté, alebo neboli nikdy publikované z najrôznejších dôvodov. Tie potom všelijako pokrivím, prerobím, pomiešam, niečo k nim dovymýšľam, spájam ich úplne novým spôsobom. Ale nie je to taká „inžinierska“ činnosť, že si ten príbeh dopredu nakreslím a potom naňho nalepujem konkrétne dialógy, vety. Je to naozaj balík postáv, konkrétna situácia, do ktorej ich vrhnem a potom ich nechám, aby si robili svoje.

Na čom momentálne pracujete? Stihnete ešte pred skončením pandémie niečo napísať?

Ja som fungoval v pandemickom režime „before it was cool“ (než to bolo v móde, pozn. red.). Som rád, keď nemusím dva týždne vychádzať na ulicu, môžem tu sedieť zatvorený a písať si. Rád by som napísal aj v tomto roku nejakú knihu, momentálne ešte stále váham medzi dvomi potenciálnymi témami, uvidím, pre ktorú sa rozhodnem. Veľa energie som venoval písaniu scenára k filmovej adaptácii Hnevu, v tomto okamihu je v rukách dramaturga, čakám, čo mi vráti a ako budeme s týmto materiálom budeme pracovať ďalej. Okrem toho som ešte škaredo po deadline s poviedkou pre ďalší projekt zo série, v ktorej vyšli knihy Slovensko noir a Slovensko komické. Tú už mám nahrubo vymyslenú, ale ešte som sa „nedoprokrastinoval“ k tomu, aby som ju aj začal písať. 

Na záver sa niekedy pýtam, či si budú môcť diváci na besede nechať podpísať knihu. V tomto prípade to možné nie je…

… Áno, toto je ďalšia nevýhoda literárnej besedy online. Vždy sú ľudia, ktorí si chcú nechať podpísať knihy a ja im v tom vždy veľmi rád vyhoviem. Teda, pokiaľ mi nepošlú knihu poštou, aby som im ju podpísanú naspäť vrátil, lebo návšteva žltého pekla je pre mňa… peklo. Občas sa dá s niektorými dohodnúť, že majú cestu v okolí, tak sa zastavím na kávu a knihu podpíšem. Na toto sú ale ideálne tie verejné besedy.

Tak možno pri ďalšej besede, k budúcej knihe, nech si ľudia prinesú aj Zlodeja.

To sa niekedy stáva, že príde človek so všetkými knihami, ktoré mi doteraz vyšli a nechá si ich všetky podpísať naraz. Je to pre mňa veľmi príjemné, beriem to ako veľkú poctu, že niekomu záleží na tom, že mu to ešte aj ja podpíšem. Stále je to pre mňa neuveriteľné, ako aj to, že to niekto kupuje, číta a že to ľudí baví. Veď keď som písal svoju prvotinu, nikto od nej nemal nejaké veľké očakávania.

Po krátkej pauze sa opäť v Malom Berlíne objavil niekto nový. Novým rezidentom je Michal Jahoda, ktorý prišiel až z Nórska.

V skutočnosti je pôvodom z Banskej Bystrice, ostatných 16 rokov však strávil v zahraničí. Domovina mu chýbala, a tak je zase tu. „Rozhodol som sa vrátiť a nájsť spôsob, ako fungovať aj na Slovensku,“ prezradil Michal po svojom príchode. Nielen hľadaním tohto riešenia bude tráviť najbližšie tri mesiace.

Michalova rezidencia potrvá až do apríla. Dovtedy má plány hudobného charakteru. Počas najbližších týždňov sa bude venovať skladaniu, nahrávaniu, komponovaniu, vymýšľaniu – jednoducho všetkému, čo súvisí s hudobnou tvorbou. Žáner, ktorý hrá, sa nedá opísať jedným slovom. „Ťažko charakterizovať. Mám rád skoro všetky hudobné žánre, v tomto smere nemám hranice,“ prezrádza Michal. Ak si vypočujete niektorú z jeho skladieb, môžete v nej započuť metal, kusisko experimentálnej hudby a možno by sa vám jeho tvorba hodila aj k niektorým filmovým scénam. Ani takýmto prirovnaniam sa Michal nebráni, práve naopak. Čo nakoniec vytvorí? „Uvidíme, či to bude album, alebo single a nejaký klip. Výstupom tejto rezidencie bude aj koncert, prípadne workshop, alebo oboje. To sa ešte uvidí,“ vysvetlil Michal.

Uvidia to aj diváci. Vizuálna časť koncertov kapely Black Hole Constellation, ktorú pred siedmymi rokmi spoluzakladal, je veľmi podstatná. „Koncerty mávame s projekciami, atmosféra je pre mňa zásadným prvkom. Je to jeden balík, audio s vizuálom,“ vysvetlil nový rezident. Dodáva, že ani jedno vystúpenie sa nepodobá na to predchádzajúce: „Každý koncert býva iný, často aj v inej zostave, s inými projekciami. Skúmam spoluprácu zvuku s obrazom a snažím sa ju obmieňať.“

Na spomínané obmieňanie si Michal prizve aj členov kapely, preto ich v najbližších týždňoch možno stretnete aj v blízkosti Malého Berlína. Priestor Nádvoria si hudobník zamiloval už pri prvej návšteve v roku 2019, preto sa sem rád vrátil. „Pred tromi rokmi sme tu s kapelou mali koncert. Prekvapila ma skvelá atmosféra a veľmi fajn ľudia, to sa mi páčilo nielen v tomto priestore, ale vlastne vždy, keď som Trnavu navštívil,“ prezradil Michal Jahoda, ktorý vďaka hudbe pochodil kus Európy. Ktovie, možno sa na turné po svojej rezidencii v Trnave vráti. Podľa jeho slov bude mať s čím: „Niektoré skladby už mám v hlave, potrebujem ich dotiahnuť a spraviť z nich kompaktný celok,“ vysvetlil nám len pár hodín po príchode na nové dočasné miesto jeho pôsobenia.

Ján Janočko
Foto: Petra K. Adamková

Predpoveď na začiatok roka 2022 v Malom Berlíne hlási severské počasie. Minimálne v našom kine. V rámci prehliadky Scandi ponúkame výber z toho najzaujímavejšieho, čo škandinávska kinematografia ponúka.

Zaujímavé filmové kúsky z Dánska, Švédska, Nórska, Fínska a Islandu ponúkneme počas posledného januárového týždňa. Kvarteto v našom výbere má potešiť, ale v náročných časoch aj pobaviť. Tento rok sme vybrali komédie, hoci každá z nich je trochu iná – to preto, aby ste vďaka kinu aspoň na malú chvíľu zabudli na náročné časy, ktoré všetci prežívame.

Nižšie si o filmoch, ktoré sme pre tohtoročné Kino Scandi vybrali, môžete prečítať viac.

24. januára 19:00 – Ninjababy
Yngvild Sve Flikke / NOR / 2021 / 103 min / ČT / ČSFD 77 %

Astronautka, lesníčka, kreslička komiksov. Mladá Rakel má ešte veľa iných plánov, než stať sa matkou. Radšej by žúrovala, pila a hulila, ako presedela celé hodiny na záchode. V momente, keď zistí, že bude matkou, sa objaví Ninjababy, animovaná postavička, ktorá robí Rakel z každodenného života peklo. Vyštverá sa z jej poznámkového bloku a skočí jej do čajovej šálky, odkiaľ jej stále pripomína, aká je otrasná.

Event na Facebooku nájdete tu.
Lístky v predpredaji kúpite tu.

---

27. januára 19:00 – Oceľové dámy
(Teräsleidit) – Pamela Tola / NOR / 2021 / 103 min / ČT

https://youtu.be/Wvg0TOxIioo

Road-movie, v ktorej vek už nie je ani číslo. Sedemdesiatpäťročná Inkeri udrela svojho muža Tapia panvicou a chcela by ho pochovať v záhrade. Aj pri očakávaní života vo väzení je ešte vždy čas žiť – konečne. Inkeri musí ihneď odísť, hoci už teraz je neskoro. Cestovanie po Fínsku je plné šarmantných stopárov, spomienok a hriešneho tanca. Keď Inkeri narazí na svoje zápisky zo študentských čias, nájde v nich Eina, svoju lásku z mladosti, čo jej pripomenie jej sny, neskôr potlačené patriarchálnym sobášom. Inkeri musí urobiť najväčšie rozhodnutie týkajúce sa zvyšku jej života, vybrať si medzi šťastím a spoločenskými konvenciami.

Event na Facebooku nájdete tu.
Lístky v predpredaji kúpite tu.

---

30. januára o 17:00 – Projekt Z alebo ako sa točí zombie film
Henrik Martin Dahlsbakken / NOR / 2021 / 85 min / ČT

Skupina študentov filmu vezme troch nezamestnaných hercov nakrútiť zombie film v zatvorenom moteli v nórskych horách. Ich fikcia sa odrazu mení na realitu, keď začne filmový pľac terorizovať neznámy tvor.

Event na Facebooku nájdete tu.
Lístky v predpredaji kúpite tu.

---

30. januára o 19:00 – Divoch
Thomas Daneskov / DÁN / 2021 / 104 min / ČT

Martin v zúfalej snahe prekonať krízu stredného veku uteká od spoločnosti, aby mohol žiť v lese. Zaobstará si luk a jaskynný outfit, ale pravda je taká, že v prežití nestojí za nič. Jedného dňa stretne Musu, drogového dílera, ktorý je zranený a na úteku. V nádeji, že uniknú mnohým problémom, sa toto excentrické duo vydáva na hektickú jazdu cez fjordy. Prenasleduje ich miestna polícia, rozzúrený Viking, násilníci a v neposlednom rade Martinova rodina.

Event na Facebooku nájdete tu.
Lístky v predpredaji kúpite tu.

Jeho dielo aktuálne zdobí Čepan Gallery a šikovne obchádza všetky obmedzenia. Pozerať sa na Archu totiž môžete kedykoľvek, dokonca aj keď sú galérie zatvorené. Marek Kvetan rozpráva o tom, ako jeho diela mätú okoloidúcich, s čím bol problém pri inštalácii výstavy a aj o tom, čo pripomína Archa malým deťom.

Vo svojej tvorbe využívate veľa irónie. Koľko irónie ste dali do Archy?

Ťažko povedať, či je v nej irónia. Rád veci recyklujem, beriem to tak, že sa niekam posúvajú. Celá Archa je v podstate kombinácia niečoho nefunkčného, akási svetelná neónová reklama, ktorá preblikáva a keď sa má spustiť, nikdy sa to nepodarí, skolabuje to. Je to aj kritika, je tam anotácia na Noemovu archu, v ktorej je zapísaný nejaký systém pravidiel. Tiež je to mýtická vec, svetelný prvok a jeho neuchopiteľnosť predstavujú to mýtické na Arche. Vtip je možno v náhodnom pokazení jednotlivých svetelných trubíc, ale inak tam irónie veľa nie je.

Archa do Trnavy pricestovala z inej výstavy. Bolo náročné ju nainštalovať do Čepan Gallery?

Keď sme ju vybalili, kadečo na nej bolo zoskratované a pokazené. Vypálené boli všetky svetelné trubice, odišla elektronika… Je divná doba, ale napokon nás veľkosklady elektra zachránili. Mám aj šikovného technika, ktorý mal nejaké chýbajúce súčiastky poruke a tak sme to svižne dali dohromady.

Pre Čepan Gallery ide o netradičnú výstavu, dá sa na ňu pozerať zvonka, bez vstupu do galérie. Bol to v čase lockdownov a zatvárania prevádzok zámer?

Bol som oslovený kurátorom Filipom Krutekom s tým, že máme k dispozícii priestor galérie a doba bola taká, že sme nevedeli, či bude alebo nebude možné galériu navštíviť. Povedali sme si, že keď je tu výklad, môžeme priniesť svetelný objekt, ktorý bude komunikovať s celým Nádvorím. Svetelných vecí mám viacero, ale práve toto je dielo, ktoré vďaka svojmu preblikávaniu chytí diváka „na prvú“.

Napadá mi, že takýto prvok môže zaujať každú generáciu. 

Ale áno. Malé dieťa to zaujme, lebo to bliká ako vianočný stromček. Tiež si pamätám, že kopec diel, ktoré som videl v minulosti, už dnes vďaka informáciám a skúsenostiam, ktoré som nadobudol, interpretujem inak. Nemyslím si teda, že je nutné, aby ho každý interpretoval rovnako, treba ľuďom všetkých generácií nechať trochu fantázie.

Kde všade už mohli ľudia Archu vidieť?

Archa si už pocestovala po viacerých miestach. Česko, Rakúsko, Poľsko, ale bola napríklad aj v nemeckom Berlíne. Na Slovensku bola vystavené od Košíc až po Trnavu.

Koľko svetelných trubíc bolo vypálených a koľko súčiastok muselo byť na Arche vymenených?

Umenie je vo svojej zbytočnosti, drahosti a neekologickosti hrozný luxus (smiech). Aj tu to platí. Na tomto diele už odišlo viac ako 100 neóniek. Predsa len, sú určené na dlhodobé svietenie, tuto sa však neustále zapínajú a vypínajú, a preto dochádza k väčšiemu opotrebeniu.

Ako Archa vznikala?

Veci si píšem, kreslím, väčšinou končia v šuflíku a niekedy ich po čase vytiahnem. V tomto prípade to bolo podobné, návrh som vytiahol viackrát, preto som mal hneď niekoľko návrhov. Medzi inými aj taký, v ktorom sa objekt podobal na stratenú archu z filmov s Indiana Jonesom. V pláne bol aj objekt celý z plexiskla, v ktorom by bola elektronika napchatá dovnútra. Napokon som však zvolil tú najminimalistickejšiu formu. Čistý kubus, hliníkový rám, plášť robený zo svetelných trubíc. Vidieť priznanú elektroniku, nevidieť však nič dekoratívne. 

Kde prišiel prvotný podnet?

Mal som už jeden výrobný cyklus, počas ktorého som robil svetelné objekty. Chcel som sa zamerať na chybovosť, na spoločnosť a nefunkčnosť nejakých systémov v nej a takto mi to do nej zapadlo. Tak som si povedal, že by sme mali urobiť vec, ktorá je, takpovediac, nefunkčná. Ani spoločnosť nedodržiava všetky pravidlá. Máme demokraciu, máme ústavu a ľudia ich obchádzajú. Chcel som na to poukázať.

Dokáže vás ešte po rokoch prekvapiť to, ako ľudia vnímajú a interpretujú Archu?

Ale hej. Slovensko je špecifická krajina, ľudia nemajú kontakt so súčasným umením. Keď idem na koncert vážnej hudby, už musím byť skúsenejší poslucháč, musím mať niečo načítané, aby som to vedel lepšie interpretovať. Teraz je Archa v Čepan Gallery, vo výklade, čo je skvelá možnosť, aby na ňu mohli natrafiť aj náhodní okoloidúci. Minulý rok bola v obchodnom dome v Košiciach, reakcie boli iné, ako keď príde k dielu kunsthistorik či návštevník galérie, ktorý je na dielo inak pripravený. Niekedy musí človek veľa vysvetľovať.

Aj vás reakcie na vaše diela niekedy pobavia?

Áno, aj to sa stáva. Mám výstavu na hrade v Starej Ľubovni, kde sme vymysleli špeciálny projekt, v ktorom dávame do historických expozícií moje diela. Sú to napríklad boxerské rukavice vykladané drahými kameňmi alebo otočený luster. Ľudia okolo toho chodili a hovorili si: „Ježiši, to už šľachta nevedela čo s peniazmi, že kupovali takéto veci?“. Jednoducho nevedeli rozlíšiť, čo je historický artefakt a čo je moje dielo. Ale niekedy ma práve toto zneistenie divákov baví.

Ján Janočko

Foto: Petra A. Klembarová

Uplynulý predĺžený víkend patril v Malom Berlíne festivalu spisovateľov Ypsalon. Tradične, tak ako každý rok, aj tentoraz sme sa rozprávali so slovenskými spisovateľmi, pridali sme program pre deti, koncert a ako bonus diskusiu s Martinom Pollackom. Kvôli opatreniam sme sa nemohli stretnúť osobne, čo nám ale dáva jednu výhodu. Všetky diskusie si totiž môžete pozrieť ešte raz.

Jana Juráňová
Vo svojom prozaickom a dramatickom diele narúša stereotypy, slovenské mýty, pracuje s dávkou irónie a otvorene sa vyjadruje aj k pálčivým otázkam súčasnosti. Pozrite si ešte raz diskusiu s Janou Juráňovou, moderoval Dado Nagy.

Barbora Hrínová
Osem poviedok, generačný pohľad, čudá masového výskytu – aj o tom sú Jednorožce, jej knižný debut. Barbora Hrínová o ňom porozprávala v diskusii Dadom Nagyom.

Ivana Gibová
Odvážna rozprávačka s často prekvapivým štýlom písania. Nešetrí absurditou, neviazaným humorom, ale pri čítaní jej textov vám môže byť aj poriadne mrazivo. Jej najnovšia kniha Eklektik Bastard, sa dostala do finálovej desiatky Anasoft litera. Pozrite si jej diskusii s moderátorom Dadom Nagyom.

Vladimíra Mravcová: Pavel Vilikovský
Pri príležitosti nedožitých 80. narodenín Pavla Vilikovského sme do programu Ypsalonu zaradili aj program o jednom z najvýraznejších a najdôležitejších spisovateľov Slovenska.
Prednáša Vladimíra Mravcová a číta Daniel Domorák.

Mária Ferenčuhová
Patrí medzi najvýznamnejšie slovenské poetky súčasnosti. Vo svojej tvorbe pracuje s témami vzniku sveta, svetlom, tmou či osudom človeka. Jej texty sú nasiaknuté intímnou a znepokojujúcou atmosférou. Rozprával sa s ňou Michal Tallo.

Ján Markoš
Vo svojich knihách rozoberá aktuálne spoločenské témy, kritické myslenie a zrozumiteľným jazykom spája filozofiu, históriu a vedecké experimenty. Je autorom bestselleru Sila rozumu v bláznivej dobe – manuál kritického myslenia, knihy Medzi dobrom a zlom, ktorá sa venuje etickým dilemám a jeho najnovšia kniha Bližšie k sebe – hľadanie ľudskosti v dobe médií, technológií a vedy. Diskusiu moderoval Ľubo Šulko.

Dominika Moravčíková
Dominika Moravčíková predstavuje „obojživelný talent” pretože sa venuje poézii aj próze. Jej zbierka básní Deti Hamelnu bola označená za najsilnejší slovenský debut posledných rokov. Moderoval Ľubo Šulko.

Martin Pollack
Reportér, spisovateľ, prekladateľ. Možno ste čítali jeho Amerického cisára, Halič, či niektorú ďalšiu z jeho výnimočných kníh. V nich často píše o strednej a východnej Európe historicko-reportážnou formou. Moderoval a prekladal Michal Hvorecký.

Koncert: Martin Geišberg
Jeho hudobná tvorba je výnimočným žánrom na hrane medzi divadlom a koncertom. Je poetická, občas premiešaná básňami, plná baladických tónov ale aj temperamentných piesní.

Michal Hvorecký: Dunaj – magická rieka
Michal Hvorecký porozprával o tom, ako vznikajú knihy. Nevynechal ani čítanie zo svojej knihy plnej príbehov o magickej rieke Dunaj.

Sobotňajší program Ypsalonu ponúkne niekoľko zaujímavých mien. Príde aj Dominika Moravčíková, autorka zbierky básní Deti Hamelnu, označenú za najsilnejší slovenský debut posledných rokov. Hovoria o nej ako o obojživelnom talente, píše poéziu aj prózu. V roku 2019 zvíťazila v súťažiach Básne SK/CZ a Poviedka. V rozhovore prezrádza, čím v týchto dňoch žije aj to, na koho sa na Ypsalone teší.

Ako ste prežívali posledný rok a pol, ktorý výrazne ovplyvnila koronakríza? Ako ovplyvnila vašu tvorbu?

Debut som dopísala tesne pred prvým lockdownom, čo považujem za šťastie, pretože potom už pre mňa bolo dosť ťažké písať. Teraz mám po dlhom čase opäť pocit, že sa mi občas niečo podarí, a opäť ma tvorba textu dokáže pohltiť. Na veľmi dlhú dobu to však bolo spomalené, až zastavené. Skúsenosť lockdownu ma dosť tvorivo aj ľudsky ponížila. Podarila sa mi možno len jedna zmysluplná tvorivá spolupráca, a to s multimediálnym umelcom Janom Durinom na hudobno-esejovom podcaste s témou prežívania zármutku. 

Chýbali vám počas lockdownu stretnutia s fanúšikmi?

Nepovedala by som, že mám vyslovene fanúšikov, aj keď som zažila taký pekný moment, keď ma v rade na očkovanie oslovila zdravotníčka s tým, že číta moju tvorbu a páči sa jej. Inak za svojich „fanúšikov“ považujem hlavne kamarátov a kamarátky, a potom ešte prekladateľov mojej tvorby do iných jazykov, pretože prekladajúci poznajú text asi vždy najviac do hĺbky a vlastne si ho svojim prekladom „oblečú“ ako druhú kožu. Je však pravda, že mi dlho chýbali živé konfrontácie. Pred pár týždňami som prvýkrát stretla editora svojho debutu, básnika Erika Jakuba Grocha.

Máte rada stretnutia s čitateľmi? Dostávate od nich spätnú väzbu aj osobne? 

Ako som už uviedla, ako svojich čitateľov najintenzívnejšie vnímam kolegov a kolegyne v písaní, s ktorými sa bavím o tvorbe ako o procese, a nie ako o fixovanom texte. To je určitá výhoda, lebo nemusíme všetko klasifikovať v absolútnych hodnotách. Čo sa ešte týka spätnej väzby, pred pár dňami som čítala časť prozaického rukopisu svojmu partnerovi, ktorý po dvoch minútach lahodne zaspal a nevedel o svete nič. Určitým spôsobom ma to potešilo ako poslucháčska spätná väzba, lebo vedieť uspať je starobylou súčasťou remesla rozprávačstva príbehov, ktoré chcem vnímať ako svoje malé poslanie. 

Mávate ešte pri verejných vystúpeniach trému?

Ako pri ktorých, niekedy je však tréma dobrá. Horší je pocit, že ma nikto nepočúva a na ničom z toho nezáleží. Niekedy vystúpenie pokazím, ale potom za mnou príde aspoň jeden človek, ktorému sa to v nejakej miere páčilo, a to ma dokáže pre ten večer zachrániť. 

Ako reagujete na to, že vás označujú za „obojživelný talent“?

Momentálne je to trochu zdrojom frustrácie, pretože moje prózy sa mi nedarí dotiahnuť do stavu, ktorý by bol pre mňa optimálny. Chcela by som už dačo dostať do procesu prípravy knihy, ale mám v súčasnosti veľa rozrušujúcich vplyvov, ktoré mi to znemožňujú, ale možno si tiež sama hádžem polená pod nohy. Básne sa dajú písať v dopravných prostriedkoch a rôznych ukradnutých chvíľach, ale prozaik-prozaička musí mať nadanie odpútať sa na dlhšiu dobu od rozličných okolitých dianí, aj od iných vlastných potrieb. Treba na tom pracovať. 

Čím v týchto dňoch žijete? Na čom momentálne pracujete?

Žijem vlnami hnevu zo spoločenskej nespravodlivosti, niekedy sa už celkom točím v kruhu, vpadávam do schématizmu a musím hľadať cestu von. Literárna tvorba v tomto ohľade môže byť dobrým nástrojom na uchopenie toho, čo býva v našich životoch unikavejšie a tajomnejšie. Momentálne pracujem na prózach a tiež na novej poézii, ktorá už nie je tak ťaživá a zemitá ako Deti Hamelnu, ale ponecháva si tú moju typickú vyhrotenosť a osudovú prednastavenosť všetkého, ktorá je zároveň ironizovaná. 

Čoskoro je tu Ypsalon, festival spisovateľov, konkrétne jeho siedmy ročník. Kto z programu je pre vás najväčším lákadlom?

Mňa osobne by z programu najviac prilákali finalisti tohtoročného Anasoftu Richard Pupala a Barbora Hrínová, obaja veľmi nadaní prozaik a prozaička, za ktorých prítomnosť na „scéne“ som veľmi vďačná. Viem si predstaviť, že pre mnohých čitateľov bude headlinerom Martin Pollack. Poetka Mária Ferenčuhová je tiež vždy zárukou výbornej a drásavej literárnej skúsenosti, v knihe aj pri živej diskusii. Tento rok som tiež čítala novú knihu esejistu Jána Markoša a určite je lákadlom vidieť ho naživo. „Stelesnenie“ človeka, ktorý sa ukrýva za knihou, je vždy zážitok. Nezabudnem, ako som prvý raz stretla Ballu, Habaja, Ábelovú. 

Ján Janočko